Založ si blog

Kruté osudy

IV

     Na druhý deň po svätojánskej noci bola nedeľa. O pol desiatej sa rozozvučali zvony na katolíckej veži. Ich hlahol niesol sa širokou dolinou, v ktorej bola učupená malá dedinka. Ľudia sviatočne oblečení poberali sa do kostola. Starší chlapi mali na sebe zrebné košele a  na krku hanstuch. Cez plecia prehodené vyšívané širice, ľanové nohavice, na nohách sviatočné čižmy alebo bačkory a na hlave široký čierny klobúk. Mládenci boli oblečení vo vyšívanej sedliackej košeli upnutej u krku, na nej zdobený lajblík, čierne zamatové nohavice alebo fortky, zastoknuté do tvrdých sár vyleštených čižiem a na hlave tmavý klobúk. Ženy v nazberaných opleckách, vo vyšívanom prusľaku s fódrami, tmavých farbiarskych sukniach, na nohách zdobené čižmy a na hlave čepiec zakrytý šatkou. Dievčence sa niesli ako pyšné pávy vo vyšívaných, kvietkami a ornamentmi ozdobených blúzkach, bledých prusľakoch a kvetovaných sukniach. Na nohách mali štepované, bielou niťou ozdobené čižmy, vlasy do devätoro spletené vrkoče, skrútené v srdce a ozdobené rozmarínom. Do kostola sa poberali spoločne celé rodiny. Len niektorí mládenci a dievky sa spájali do väčších hlúčikov a vo veselej vrave stúpali do malého vršku na ktorom stál kostol zasvätený narodeniu Panny Márie. Z dolného konca sa poberala celá mlynárovie rodina. Práve vchádzala na kamenný most keď z poza drevenej hasičskej búdy, vyšla hrdá rodina pána horára. Horár držal svoju ženu pod pazuchu. Tá popri ňom drobčila a z druhej strany ju podopierala jej dcéra Betka. Ako zbadala mlynárovu rodinu, trhlo ňou, až sa matka na ňu začudovane pozrela. Horárka zbadajúc kto prichádza na kamenný most spomalila, nechtiac sa stretnúť s jej starodávnym frajerom. Ako sa rozišli, len jeden raz ich donútila náhoda stretnúť sa osamote. Nevyhli sa vtedy tomu, aby medzi sebou prehovorili pár slov. Vždy sa stretnutiu vyhýbali. Obchádzali svoje príbytky na široko-ďaleko, len aby reč neprišla na udalosti z pred dvadsiatich rokov.

Juraj bol veľmi urazený počinom svojej milej. Zdieľal hanbu pred celou dedinou, pred mládežou, že jeho veľká láska ho zradila a vymenila za prišlého pánka z majera. Neznášal to dobre. Chcel z dediny i odísť. Videlo sa mu však škoda zanechať zvučný mlyn, ktorý dobre vynášal na živobytie. A on sa predsa nemal za čo hanbiť. Skôr tá, ktorá zradila ich lásku. Po dvoch rokoch sa z trucu oženil, aby zabudol na svoju prvú lásku. Bolo to ťažké. Často myslel na to, ale už sa nedalo nič robiť. Manželstvo so svojou ženou Zuzanou i keď nebolo ideálne, prežíval vo svornosti a podľa kresťanských prikázaní.

     Ako mladý často vysedával nad mlynicou v smrekovom háji. V spomienkach hľadieval v tú stranu, kde sa pyšne rozpínali horárove staviská pod veľkou panskou záhradou, nad ktorou ako strážca trónil vysoký Hrb. I v spánku sa mu občas prisnili časy, keď boli spolu v objatí v zelenom voňavom háji, z ktorého ich občas vyrušilo húkanie sovy, alebo vzdialený hlas divej zveri.  A keď ju videl, ako sa hrdo nesie popri vyparádenom, uniformovanom pánkovi, alebo keď pred ním kráčali spolu do kostola, bolo mu do plaču.  Niekedy si musel potajme i oči utrieť, aby ho nezbadala jeho žena. Ba stalo sa, že jeho pohľad dlhšie pobudol na nej. Vtedy dostal svoje od energickej ženy. Vyhodila mu na oči, že ešte stále  na ňu myslí, keď prisahal jej. Pomaly, ako čas ubiehal bledli i spomienky. Snažil sa zabudnúť. Venovať sa svojej robote, deťom a zvyknúť si na ráznosť svojej manželky. Stránil sa stretnutiam s veľkou láskou a darilo sa mu. Už i preto, lebo ani ona netúžila sa stretnúť s nim a cítiť jeho vyčítavý pohľad, ktorý na ňu dopadal a pálil ju.

     Od vtedy veľa vody pretieklo malým, zurčiacim, dedinským potokom a vlialo sa do mútnych vôd Hrona. Veľa zlatožltého obilia zozbierali zhrbení ženci zo svojich skúpych, pahorkatých zemičiek a odviezli pod ťažké mlynské kamene. Veľa rôčkov pribudlo na plecia našich hrdinov. Veľa vrások vrylo sa do ich tvári, veľa spomienok stratilo sa v ich mysliach a upadlo do zabudnutia. A mlaď, ako z vody vyrástla z ich náručia, aby začala písať históriu svojho života.  A keď sa už z mysle vytratili spomienky na mladosť, na tie krásne časy, začala sa história opakovať v ich potomkoch.

      Raz mladý Rudko Lehotský spomenul pred rodičmi priateľstvo s horárovou dcérou i to, že sa občas prejdú po okolitých lesných cestičkách. Otec len mlčky sediac, zadumane hľadel na svojho syna. Matka mu takéto stretnutia vyhovárala a vravela. „Nepozeraj sa po dievkach, ktoré sú nie vhodné pre teba. Sú panské, pyšné, namyslené. Nerozumejú sedliackej robote. Sú zvyknuté na sluhov a pomocníkov. Jej rodičia nebudú nadšení, že do svojej rodiny dostanú mládenca z obyčajnej mlynice.“ Ani otec nebol nadšený konaním svojho syna.

        V jeden večer sedel starý mlynár na priedomí svojej mlynice a vracal sa v spomienkach do minulosti. Pred očami sa mu odohrával celý dej dávnych skutočností.

Ako chodil po cestičkách v smrekovom háji nad ich mlynicou a sníval svoj krásny sen o budúcnosti v spoločnom živote so svojou milou. Ako mu ju vtedy mladý horár odviedol, ako za ňou banoval, ako kul pomstu, aby zabránil ich manželstvu. Do poslednej chvíle  dúfal, že si to rozmyslí, že sa k nemu vráti, že je to len malé poblúdenie. Všetkého sa však vzdal, keď videl ako jeho milá je pri mladom horárovi veselá a šťastná.  Jeho nádej úplne  zmizla, keď po Veľkej noci stáli spolu pred oltárom, nastokli si na ruky snubné prstene, kňaz im zviazal ruky štólou a sľúbili si vernosť a lásku až do smrti.

V tú svadobnú noc vyšiel vysoko nad mlynicu do štíhlej smrekovej hory. Počúval vzdialený hlas kvíliacich sláčikov, keď cigánska kapela začala hrať starú svadobnú pieseň a do uší sa mu vrývali jej tesklivé slová.

„Dávam vám rodičia dobrú radu,

  nevydávajte si dcérku mladú.

  Nech si ona podvorí, po slobode pochodí,

  ešte ju hlavička dosť nabolí.“

Do očí sa mu tlačili slzy. V hlave mu hučalo. Musel ísť ďaleko, ďaleko, aby nepočul a nevnímal to, čo sa v horárových  staviskách deje. Pobral sa hlboko do tmavých hôr, zašiel až na vrchol Pôlomu. Sadol si na starý peň, hlavu vložil do dlaní a hútal. Hútal čo robiť. Srdce mu išlo puknúť od žiaľu. Jeho milá má veselie a on je tu sám, opustený v tmavej hore. Myseľ mu zalieta k nej, cíti jej bozky ale i zradné slová, ktoré mu vyriekla pri poslednom stretnutí.

Zo zadumania sa prebral, keď vedľa seba počul praskot suchého raždia. Zdvihol hlavu a na pár krokov uvidel nejakú postavu. V ruke držala palicu, ktorá mu siahala po plecia. Z hlavy mu viseli dlhé, prešedivelé vlasy, tvár zakrývala hustá brada, na sebe mal prehodený dlhý plášť a pozeral na neho. V prvom momente dostal strach. Kto to môže byť v týchto tmavých, čiernych horách, v tejto nočnej hodine? Nevedel, či sa mu to sníva, alebo je to skutočnosť. Hľadel na postavu, no nevidel jej do tváre. Stála v tieni mesiaca, ktorý nakúkal cez škáry stromov a prebúdzajúcich sa lístkov na ich konároch. Zrazu sa ozval tichý, tlmený hlas.

-Neboj sa! Nič ti neurobím. Viem, že máš strach, keď ma vidíš v tejto nočnej hodine stáť pred sebou.-

-Kto ste – spýtal sa.

-Som pustovník. Lesný mužíček. Toto je môj domov, moje kráľovstvo,- odpovedala postava a mávla rukou smerom do hory.

-A kde bývate?-

Pustovník pristúpil bližšie, oprel palicu o starý dub a sadol si na vyvrátený strom oproti nemu.

– Bývam hlboko v horách čierneho Roháčova. Mám tam svoju chatrč. Je postavená v rokline v kamennom brale, obsypaná zeminou a prikrytá čečinou.. Nik ju nenájde. Je to môj dom. Dom, ktorý ma chráni pred zimou i pred páľavou. Ďaleko od ľudských bytostí. Cez deň oddychujem a večer vychádzam do okolia. Nestretávam sa s ľuďmi. V noci do hory nechodia.- Po chvíľke sa ho pustovník  opýtal. – A čo ty robíš tak neskoro v noci?-

Hľadel na neho. Potom sklopil oči pozerajúc sa na čiernu zem.

-Aj ja chcem byť ďaleko od ľudí. Sám… celkom sám.- pomaly sa mu drali slová z úst.

-Asi ťa niečo trápi. Vidím to na tvojej tvári. Prezraď mi, možno ti pomôžem.-

-Nie- kývol hlavou.  – Mne už nikto nepomôže. Už niet pomoci.-

-Len hovor! Staručký pustovník ťa vypočuje. Aspoň sa ti uľaví.-

Rozpovedal mu všetko. Ako sa mali s Betkou vziať, ako mu umrel otec a svadbu pre smútok odložili. Ako sa prisťahoval mladý horár a odviedol mu lásku až sa nakoniec za neho dnes vydáva. Keď dopovedal sklonil hlavu a v nočnom tichu bolo počuť, ako mu z očí padajú slzy na suché lístie.

-Nesmúť… Možno že je to tak lepšie. Osud vie čo robí. Čas všetko vylieči.-

-Možno- smutne prikývol a pomaly vstával z bukového pňa.

-Kam teraz pôjdeš- spýtal sa ho.

-Neviem- odpovedal a nerozhodne tam stál, hľadiac na staručkého pustovníka.

-Domov sa mi vrátiť nechce. Nechcem počuť hudbu, veselie, ktoré k nám dolieha z horárovho domu.  Nemal by som pokoja. Ona sa raduje, tancuje, veselý a šťastný úsmev jej hrá na perách. Prežíva svadobný deň… svadobnú noc. Len ďaleko, ďaleko od nej. Aby som nič nepočul, aby som zabudol- rozhovoril sa.

-Netráp sa.   Poď so mnou. Zavediem ťa do svojej chyžky, do ktorej ešte cudzia noha nevkročila. Upokojíš sa.-  Chytil ho za ruku, vzal svoju palicu a pomaly sa vybral pred ním, ukazujúc mu cestu do jeho tajomnej skrýše. Bledý mesiačik im svietil na cestu. Prechádzali hrebeňom Pôlomu, prešli cez malú úvalinu a začali  stúpať strmým kopčekom na Roháčov. Pustovník sa potom pustil z hrebeňa hôr nižšie, prejdúc cez malú lesnú čistinku, na ktorej bol postavený kŕmelec pre divú zver. Znova sa pustili do malého kopčeka až k hlbokej rokline, ponad ktorú viedla lesná cesta, slúžiaca na odvoz dreva furmanmi. Za roklinou bol menší závoz, cez ktorý viedol lesný chodník, zvažujúci sa dolu rígľom k malej bystrine žblnkajúcej v hlbokej doline, ku ktorej často chodievala lesná zver napiť sa horskej vody. Týmto chodníkom sa vybral aj pustovník. Za rozkošateným bukom zamieril vľavo k mohutnému bralu, ktoré zakrývali hrubé konáre stromov. Keď prešli popod bralo, ukázal sa im úzky priechod medzi dvoma balvanmi, ktorý viedol do hlbokej rokliny. Prešli priechodom a ocitli sa v kamennom tuneli dlhom asi na šesť krokov, z ktorého sa na jeho konci dalo vyjsť úzkym otvorom. Vyšli cez otvor a zastali na malom priestranstve. Nad nimi,  do výšky asi päť metrov, zo strmej steny vyčnievali mohutné balvany. Za kamennou stenou, ktorá vyčnievala do priestranstva, prešli malým otvorom do jaskyne. Predná časť jaskyne bola obohnaná kmeňmi stromov a na nich, smerom k jaskyni, boli nahádzané hrubé konáre smrekovej čečiny. Jaskyňu z prednej časti nebolo vidieť, lebo roklina sa strmo zvažovala k doline a zvedavec by musel vyjsť na vysoký bučiak, aby sa dostal na jej úroveň a tak odhaliť túto skrýšu. Z vrchnej strany a z cesty,  sa tiež nedala vidieť pre mohutné bralá trčiace nad ňou. Pustovník doviedol Juraja do svojej skrýše. Ponúkol mu miesto na sadnutie pri ohnisku obloženom kameňmi. Nad ohniskom bola v kameni diera, ako komín na odvod dymu a tiež pre vetranie. Juraj si sadol na kmeň stromu z jednej strany zrovnaného a slúžiaceho ako lavica. Pri ňom boli do zeme zatlčené štyri koly a na nich pripevnené dve okresané brvná. Nachádzal sa tam aj malý, drevený stolík, na ktorom boli porozhadzované rôzne kuchynské potreby. Na stolíku ležal jednoduchý nôž opatrený rúčkami zo srnčích rožkov, hlinený tanier, malá kamenná miska a plechový hrnček. V kamenných stenách boli upevnené drevené háky, zrejme slúžili ako vešiaky. Na nich zavesené rôzne veci. V zadnej časti, na rovnom vyvýšenom kameni stál hlinený džbán s vodou, vedľa neho trojnožka a na nej zavesený malý kotlík. Vedľa v kúte bolo vidieť opretú lopatu, sekeru, košík upletený z vŕbového prútia a nejaké drobnosti, ako domáce náradie. To bol všetok majetok tohto neznámeho muža – pustovníka. V zadnej časti jaskyne, do ktorej sa dalo prejsť menším otvorom, stála drevená pričňa prikrytá kožami z rôznej divej zveriny. Otvor do zadnej časti sa dal zatarasiť kožami pripevnenými nad otvorom a v zimnom období zabraňovali prívodu chladného vzduchu. Juraj si obhliadol jaskyňu a zadíval sa na pustovníka, ktorý si vešal svoj plášť na drevený vešiak. Pustovník zbadal jeho pohľad. Zapálil v malom výklenku lojovú sviečku, aby lepšie videli, lebo bledý svit mesiaca dopadajúci do vnútra jaskyne bol slabý. Sadol si oproti, pozrel mu do tváre a ticho povedal.

-Môžeš byť u mňa do rána. Prespíš na mojej prični a potom sa vrátiš domov.-

-Chodieval som dosť často po hore. Od našej mlynici na Pôlom alebo Roháčov nie  je tak ďaleko.  Ale nikdy som vás nevidel.-

-Ani si nemohol. Už som ti povedal, že vychádzam len v noci. Vtedy si hľadám obživu a poprezerám nastražené oká. Ľuďom sa vyhýbam. Nestretávam sa s nimi. Odvtedy, ako som od nich odišiel, zatrpkol som. –

-Ale prečo? Prečo ste na ľudí zatrpknutý? Niečo vám urobili?-

Pustovník sa zamyslel a po chvíli povedal.

-Urobili… Ale to nie je ten pravý dôvod prečo takto žijem.-

-Aký je to dôvod?-

-Pykám za niečo, čo som urobil ja. Už štyridsať rokov za to pykám…  A budem až do smrti.-

-Môžete mi povedať ten dôvod- pýtal sa Juraj.

-Je to dlhý príbeh. Nerád naň spomínam. Za tých štyridsať rokov si prvý človek čo navštívil môj príbytok a s ktorým sa takto rozprávam. Mám už sedem krížikov na chrbte. Som ustatý, zničený a slabý. Viem, že môj život sa blíži ku koncu. Cítim to.- Zahľadel sa na blikajúcu sviečku a v očiach sa mu zjavili slzy. Nastalo hrobové ticho, ktoré sa i Juraj bál narušiť. Po chvíľke toto ticho prerušil pustovník a skleslým hlasom pokračoval.

-Každý rok v jeseni zachádzam do diaľav. Ďaleko odtiaľto. Chodím na jedno miesto v mojej rodnej dedine a za rána pozerám na ňu. Vidím na malom kopčeku svoj rodný dom. Pomaly sa už rozpadáva. Urobím si svoju povinnosť a pod rúškom noci vraciam sa späť, do tejto mojej skrýše, aby som v nej dožíval svoj život.-

-Vy ste sem prišli z ďaleka? Ale prečo práve sem?…-

-Nechcel som byť blízko tam, kde sa to stalo. Mal by som to stále na pamäti. Tu som ďaleko, skôr zabudnem. Pripomeniem si to len vtedy, keď príde ten čas a vyberiem sa k svojmu domovu.-

-Poviete mi ten príbeh?… Za čo vlastne pykáte?-

Pustovník vstal a poprechádzal sa po kamennej jaskyni. Znovu si sadol oproti Jurajovi, pozrel na neho a začal.

-Môj príbeh začal vtedy, keď som sa zaľúbil do veľmi peknej devy. Možno najkrajšej v našej dedine. Ja chudobný chlapec z lazov, ktoré sa rozprestierajú nad dedinou, vybral som sa raz dolu do dediny na muziku. Do dediny som chodieval málo. Nemal som čas. Otca som nemal, umrel mi keď som mal štrnásť rokov. Ja ako najstarší syn, musel som sa starať o vyžitie  šesť člennej rodiny. Matka bola chorá. Väčšinu času preležala na posteli a moje štyri mladšie  sestry potrebovali moju pomoc. Keď som vkročil do krčmy, muzika už bola v plnom prúde. Zašiel som do šenku, aby sa trochu potúžil. Vtedy cigáni prestali hrať. Do šenku prišiel mladý párik, ktorý spolu tancoval. Mládenec, vysoký švihák, oblečený v panských háboch, doviedol i svoju tanečnicu a ponúkol ju pohárikom bieleho vínka. Dievča zdvihlo pohárik k ústam a pomaly z neho odpíjalo. Postrehol som ako sa na mňa pridlho pozerá. Pozrel som na ňu. Ja som bol dosť hanblivý. S dievčencami som sa málo stýkal. Sklopil som zrak a otočil  ku krčmárovi, aby mi ešte nalial. Krčmár nalial a položil pohár predo mňa. Zdvihol som ho, aby sa z neho napil. Znovu mi padol zrak na dievčinu. Zacítil som jej pohľad a videl, ako svoj pohár zdvihla, dávajúc mi znamenie na štrngnutie. Nadvihol som i ja pohár a spolu sme  si odpili.

Na jej tvári som zbadal slabunký úsmev. Bol to len okamih. Cigáni začali hrať čardáš a mladík si odvádzal svoju tanečnicu do kola. Ešte na mňa hodila pohľad a stratila sa medzi tancujúcimi. Keď kolo skončilo a nastala dlhšia prestávka, prišiel za mnou mladík, čo tancoval s mojou neznámou, osloviac ma. „Vonku ťa čaká moja sestrička, Magdaléna. Chcela by sa s tebou zoznámiť a pozhovárať.“

Bol som prekvapený, ale vybral som sa za mladíkom. Pri starej lipe stála osamelá dievčina. Zaviedol ma k nej. Zastali  sme pred ňou a mladík ju oslovil.

-Sestrička, doviedol som ti ho! Ja idem tancovať.-

Mladík odišiel a ostali sme sami. Všetci sa pobrali do miestnosti, z ktorej doliehali prijemné tóny valčíka. Ospravedlnila sa, že ma dala vyvolať. Spýtala sa odkiaľ som, keď ma v dedine ešte nevidela. Povedal som jej, že pochádzam z lazov a do dediny veľmi málo chodím. Ona mi na to, že sa len pred pol rokom prisťahovala s rodičmi. Jej otec je učiteľom a bývajú v miestnej  škole. Prvá prechádzka nočnou dedinou bola pre mňa veľmi prijemná. Zaľúbili sme sa. O pol roka bola svadba.- Odmlčal sa.

-Vy ste si ju vzali za ženu, ale ja som svoju milú stratil.-

-Áno, stala sa mojou ženou. Ale len do času. Po dvoch rokoch jej otca preložili na iné pôsobisko, dolu k maďarským hraniciam a jej bolo veľmi smutno. Ťažko znášala samotu na lazoch. Aby sme nejako vyžili, musel som pytliačiť. Na lazoch, ďaleko od dediny, to robil skoro každý chlap. Matka mi medzičasom umrela, sestry sa povydávali a odišli z domu. A keď som sa ja túlal po nociach, a odchádzal aj za robotou do ďalekých lesov na týždeň a prespával v lesných chatrčiach s robotníkmi, moja žena ostávala v dome sama. Samotu mojej ženy vyplňoval mladý horár zo susednej dediny, ktorá ležala na opačnej strane v malej doline. Dozvedel som sa to od svojich kamarátov. Začalo mi to vŕtať v hlave. Chcel som sa presvedčiť či je to pravda. V jedno pondelkové ráno, ma moja žena vyprevadila na týždňovku, ako veľa krát predtým. Ja som z domu odišiel, ale nešiel som s chlapmi do hôr. Pretáral som sa v lesoch a čakal na večer. Keď sa zotmelo striehol som, čo sa bude diať. Zbadal som, ako sa mladý horár blíži k domu. Videl som v mesačnom svite, ako ho moja žena vpúšťa dnu. Bola už asi polnoc a z domu neodchádzal. Po tichu som zašiel do kôlni, v ktorej  som mal ukrytú guľovnicu. Chcel som si to s ním vybaviť. Vkročil som do pitvora. V izbe zažali lojovnicu tušiac, že niekto prišiel. Roztvorím dvere a videl som za mojou ženou stáť horára v spodnom oblečení. Zdvihol som pušku k výstrelu. Žena vykríkla a odstrčila horára. Ten padajúc cez stôl, chytil jej ruku a ťahal k sebe. Vystrelil som na horára. Guľke do cesty sa  postavilo telo mojej ženy. Bolo už neskoro vrátiť guľku do hlavni. Telo padlo na podlahu a počul som jej posledný povzdych. „Prečo si to urobil?“ Vrhol som sa k nej s nárekom. Toto som nechcel. Skonala mi pred očami. Horár ušiel cez okno a stratil sa v tmavej noci. Vybehol som na dvor, že ho ešte dostihnem. Ušiel. Zo všetkých strán  sa ozýval brechot vyplašených psov. Z najbližšieho susedovho domu začali prichádzať ľudia svietiaci si na cestu povozníckymi lampášmi. Ušiel som do lesa a stratil sa v ňom. Skoro zo všetkých lazníckych domov prichádzali zvedavci do nášho domu presvedčiť sa, čo sa to vlastne stalo. Bolo počuť krik, plač a kvílenie. Vzal som si batoh nachystaný na robotu a pobral sa nocou, nevediac kam. Šiel som celú noc. Ráno som sa skryl v tmavej húštine tušiac, že ma budú hľadať žandári. Cez noc som znovu šiel. Tri noci som išiel do neznáma, až som sa dostal sem. Objavil som túto skrýšu a tu som ostal. Rozhodol som sa nevrátiť viac medzi ľudí. Keď nie v žalári, takto si odpykám svoj zaslúžený trest. Do smrti byť tulákom, samotárom a pustovníkom. Modlením si vyprosiť u Boha odpustenie môjho strašného činu. Po mesiaci som sa vrátil k svojmu rodisku. Na súmraku som vyhľadal  náš laznícky cintorín a položil kytičku poľných kvetov na nový hrob mojej ženy. A takto každý rok vraciam sa v deň tohto hrozného činu na miesto jej posledného odpočinku a kladiem na jej mohylu kyticu čerstvých kvetov. A vtedy, do hlbokej noci bdiem nad jej telom, dvíham oči k nebu s vrúcnou modlitbou a prosím Boha i ju o odpustenie. Viem, že moje telo nebude pri nej snívať večný sen. Ja zhyniem niekde ďaleko od rodného kraja, v útrobách tejto jaskyne a divá zver ma  rozvláči po celom kraji na potupu za to, čo som vykonal.-

Odmlčal sa.

     Príbeh sa skončil. Obidvom po lícach stekali slané slzy a kropili túto neúrodnú, kamenistú zem. Do rána nezažmúrili oka. A ráno, keď nad lesom svitol nový deň, pobral sa Juraj k svojmu domovu so sľubom, že sa ešte vráti a uvidia sa.

Už sa viac neuvideli. Viac krát navštívil Juraj túto jaskyňu. Bola pustá. Zbadal, že všetky veci ostali na tom istom mieste, ako ich zanechal pri svojej poslednej návšteve.

O pár týždňov našli povozníci v hlbokých horách Roháčova, neznáme mŕtve telo. Na sebe malo dlhý plášť, pri ňom zdobenú lieskovú palicu s iniciálkami I.L., vyrezanými na jej rukoväti. Telo bolo už v rozklade. Pri ňom vykopali plytký hrob a pochovali ho. Pomodlili sa nad hrobom a v tĺkli nad jeho hlavu z raždia zhotovený kríž.

Keď sa Juraj dozvedel, že povozníci pochovali neznámeho muža pod úpätím Roháčova, navštívil toto miesto.  Po prejdení zimy, vybral sa po vzdialenejších dedinách hľadať laz, kde jeho známy pustovník býval. Našiel ho v jednej vzdialenejšej dedine v Honte, na vrchoch nad dedinou. Pôvodní lazníci mu rozpovedali príbeh o osude ženy, ktorá bola zastrelená za zradu v manželstve. Navštívil jej hrob. Na kamennom náhrobku boli vryté tieto slová.

Tu sníva svoj večný sen, naša drahá dcérka,

Magdaléna Lieskovská – Thurzová.

*20.6.1839.   +  2.7.1870.

     Juraj sa vrátil domov, zhotovil drevený kríž, vypálil do neho nápis a osadil na hrob pustovníka.

Žil štyridsať rokov v chudobe a biede, by pykal za svoj ohavný čin.  

Nech ho Boh spravodlivo súdi.

                                                                         Pustovník  I.L.

A miesto toto pomenoval  „ U pustovníka.“

     Zo smutných spomienok vyrušila mlynára jeho žena. Rýchlo vstal a vyšiel nad mlynicu. Zadíval sa smerom k Roháčovu, ako by hľadal starého pustovníka, ktorý prežil svoj život v týchto čiernych horách,  sám so svojim svedomím.

Strieborná osada

29.07.2022

XII Na malú Striebornú osadu sadal večerný súmrak. V zadnej časti baníckeho stavania, cez úzku bránku, vyšla ženská postava, odetá v čiernom oblečení. Pobrala sa popri drevenej ohrade poľnou cestičkou, smerom k novým banským štôlňam. Chvíľku postála pri horskom prameni, ktorý vytekal spod mohutného brala a kamenným [...]

Strieborná osada

28.07.2022

VIII V pondelok ráno sa Judim dostavil na dvor banskej spoločnosti, kde ho privítal jej správca, Alfréd Bobal. -Tebe nemusím vysvetľovať a poúčať ťa, aké povinnosti ťa čakajú v tejto staronovej robote. To, čo si robil predtým, budeš aj teraz. Zájdi do stajne, zapriahni do voza a budeš voziť banskú guľatinu k novým [...]

Strieborná osada

27.07.2022

IV Bola tmavá noc. Po lesnej kľukatej ceste z Bardoňovho lesa vyšli na širokú planinu dvaja ozbrojení jazdci. – Musíme sa dostať na miesto skôr, ako spoza čiernych hôr vyjde mesiac.- Prehovoril jeden z nich. – Dajme sa do klusu,- podotkol druhý a bodol ostrohami svojho jazdeckého koňa do mierneho cvalu. Jazdci sa [...]

SR Strážske Počasie Búrka KEX

Nie všade sa sviatky začnú prívetivým počasím, platí aj druhá najvyššia výstraha

28.03.2024 20:13

Vietor môže dosahovať priemernú rýchlosť do 105 kilometrov za hodinu.

minister jozef bires, Jozef Bíreš

Prekvapujúci krok Takáča. Odvolal šéfa veterinárnej správy Bíreša

28.03.2024 19:50

Verím, že organizáciu nechávam v takej kondícii, že môže ďalej napredovať, uviedol Bíreš.

Ivan Korčok, Peter Pellegrini

Sebavedomý Korčok a rétor Pellegrini. Podpora neúspešných kandidátov sa nesmie preceňovať, hovorí po dueli politológ

28.03.2024 19:30

Kandidáti majú za sebou druhý duel. V čom vynikol Korčok a v čom Pellegrini?

Rím, Taliansko, koloseum, Forum romanum

Desaťmetrová prepadlina pohltila v Ríme dve autá

28.03.2024 19:29

Prepady ciest a následné diery sa vo veľkých talianskych mestách objavujú často.

mada

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 89
Celková čítanosť: 102986x
Priemerná čítanosť článkov: 1157x

Autor blogu

Kategórie