moje poviedky

IV

     Bola tmavá, jesenná, septembrová noc. Od čiernych hôr Bieleho kameňa sa odlepila silueta tmavej postavy. Prešla hlbokou roklinou, vyšplhala sa  na hrebeň Dlhých lúk, aby pokračovala ďalej po ich vrcholoch až k hustej bukovej hore Šoproň. Postava mala na sebe  prehodený dlhý plášť, na pleciach upnutý ruksak, hlavu pokrytú klobúkom  a vedľa nej trčal koniec dvojitej hlavne. Silueta postavy robila dlhé kroky po tmavom obzore, za ktorým sa ešte niekde v diaľke zabudol  bledý mesiac i so svojim jasným svitom. Prišla k Šoproňu, pustila sa jeho okrajom a zastala pod starým, rozkošateným bukom. Zhodila zo seba  malý ruksak a dvojhlavňovú flintu oprela o starý buk  Zvliekla dlhý plášť rozprestrúc ho po machovitej zemi. Rozhliadla sa okolo seba i po rozsiahlej lesnej lúčke, ktorej stredom sa tiahol pás košatých jabloní.

     Keď prvá postava prechádzala  hrebeňom Dlhých lúk, mihla sa medzi náhrobnými kameňmi starého cintorína druhá tajomná postava, sledujúc na tmavomodrom obzore postavu prvú. Pomaly otvorila malé drevené vrátka, dávajúc pozor, aby svojim vrzgotom neprezradili, že cez ne niekto prechádza. Zišla úzkou cestičkou z oboch strán obrastenou hrabovým krovím k malému potôčiku, ktorý pretekal banskou  dolinou.  Pobrala sa proti jeho prúdu, sústavne sledujúc postavu prvú. Prvá postava sa uložila pod starý košatý buk a druhá sa stiahla v kamennom záseku do hustého krovia. Našla si miesto, aby v tmavej noci dovidela na prvú postavu a tiež, čo sa robí na lesnej lúčke, kde sa často popásajú zdatné paroháče. Východný obzor, ktorý sa ťahal od čiernych hôr Bieleho kameňa až po vrchol Šoproňa vždy viac bledol a o necelú hodinku sa na jeho vrchole začala zjavovať mesačná guľa. Tá svoje jasné lúče vrhala  na údolie, kde v tichu spala malá dedinka.

     Obidve postavy sa usalašili na svojich miestach. Vtedy z posledného domu na hornom konci dediny, vyšla postava tretia.  Rýchlo sa pobrala do Brezového hája a jeho okrajom sa náhlila do tmavej Bôrovej hory, aby ju kryla pred svitom vychádzajúceho mesiaca. Prišla na jej okraj,   prešla malým priesekom a  zabočila do bukovej mladiny, ktorá sa tiahla popri lesnej lúčke na náprotivnej strane. Utiahla sa do hustého krovia tak, aby mohla nebadane pozorovať čo sa bude diať na lúčke pod  Starými jabloňami. Len čo sa nad obzor vygúľal celý mesiac, docválal na lúčku krásny šestnástorák.   Zaklonil hlavu, až  sa mu parožie dotýkalo širokého chrbta. Vydral so svojich pľúc mohutný hlas, ktorý sa niesol úzkou dolinou, odrážajúc sa od čiernych hôr Bieleho kameňa a narážajúc na druhej strane do vzdialených Kalných hôr. O chvíľu mu prišla odpoveď z Pôlomu i z druhej strany Dedinských hôľ.  Len čo prvá postava zbadala v strede lesnej lúčky krásneho paroháča, zacielila svoju guľovnicu na neho. Jasnou nocou sa ozval zdvojený ostrý výstrel. Jeho zvuk tresol o okolité hory a niekoľkonásobná ozvena sa vracala späť. V tom tresku akoby zanikol ľudský výkrik. Krásny paroháč zmeravel. Hodil svoju hrdú, mohutnú hlavu na bok a so zúfalým fučaním sklátil sa na zem. Keď tretia postava videla tento úkaz, sklopila svoju guľovnicu k zemi. Siahla na poľovnícky nôž, zastoknutý v puzdre širokého opaska a vykročila smerom k zvieraťu.  Po chvíľke zastala. Zdalo sa jej, ako by niekde ďalej počula ston a tiché volanie o pomoc. Pobrala sa rýchlejšie pod košaté  jablone, kde končil svoj boj o život krásny šestnástorák.  Ako sa blížila k nemu, stony a vzdychy  bolo počuť hlasnejšie. Zastala nad streleným jeleňom. Z pod hustej hory Šoproňa  sa ozvalo  zúfalé volanie o pomoc. Rozbehla sa tým smerom. Dobehla pod starý košatý buk a zbadala na zemi ľudské telo. Pravou rukou  si zakrývalo ranu pri ľavom pleci z ktorej sa  pomedzi prsty valila krv. Rýchlo si kľakla , roztrhla jej  dlhý plášť i košeľu. Zhodila zo seba kabátec, svoju košeľu roztrhla na dvoje, začnúc jej obväzovať ranu, aby zastavila krvácanie. Len teraz zbadala, že pred  ňou leží na zemi zranený horár.  Bol pri vedomý. I horár spoznal postavu, ktorá mu obväzovala krvácajúcu ranu. Bol to starý Samek od Jakubov.  Ako sa sem v tomto čase dostal, to horára nezaujímalo. Požiadal ho, aby rýchlo zašiel do dediny k polesnému oznámiť čo sa stalo. On už zariadi, aby ho odviezli do špitála. Na krvácajúcu ranu ešte priložil zdrapy z horárovej košeli. Povedal mu, aby v pokoji ležal, nehýbal sa a rýchlym cvalom sa pobral do dediny.  O polnoci zbuntošil celú polesného rodinu. Ten prikázal sluhovi zapriahnuť,  zájsť pod Staré jablone a odviezť zraneného horára do blízkeho mestečka na ošetrenie. A od Majera, nočnou hodinou uháňal konský povoz, ktorý sa stratil v hlbokom závozku pod starým cintorínom, smerujúc k hustému Šoproňu. Tam naložil horára na voz, krížom cez lesnú cestu prešiel na hlavnú hradskú a uháňal s horárom do neďalekého mestečka. Hrkot uháňajúceho voza prebudil i niektorých dedinčanov. Tí zvedavo zízali cez malé oblôčiky , čo sa to o polnoci na dedine deje.

     Na druhý deň ráno prišli do dediny žandári. Zamierili do Jakubovie domu a odviedli v putách starého Sameka.  Ten sa na súde priznal, že namiesto do krásneho jeleňa,  omylom trafil horára – zverostrážcu. Svoj čin oľutoval. No stále nemohol uveriť, ako sa to mohlo stať. Veď cielil na jeleňa. Že by nebol trafil, guľka išla mimo a na druhej strane zasiahla horára?  V hlave mu však vírili myšlienky, ako keby v tom okamihu padlo viac výstrelov.

     Za pytliactvo a postrelenie horára, dostal trest pätnásť rokov ťažkého žalára. Horár  sa v špitáli pomaly zotavoval. Čistý priestrel  len o pár centimetrov minul jeho srdce. V dedine na čas pytliactvo prestalo. Dedinčania nad touto udalosťou len krútili hlavami a v starej krčme sa o nej každý večer rozprávalo. Že starý Samo Jakubovie  pytliačil, to tušili. Ale, že by aj vraždil, to sa im nepozdávalo.

V 

     Na druhý deň po tejto udalosti, začali sa na dvor Majera schádzať lesní robotníci a furmani, aby tam počkali na pokyny polesného. Z horného konca dediny, po kamenistej ceste, hrkotal dlhý povoznícky voz, na ktorom zboku sedel Ďuro Paľuška. Ostro podkuté konské kopytá pravidelne klopkali popri Gustovej chalúpke. Ďuro zavolal na Gusta, aby sa ponáhľal. Ten práve priahal svojho koníka do dvojkolesovej bričky, na ktorej sa vozieval do hory. Na jeho slová len niečo pod nos zahundral. Keď zapriahol, naskočil na bričku a zamieril do Majera. Bričku odstavil pod starú brezu a drevenou bránkou vošiel do dvora. Na ňom už v hlúčikoch postávali chlapi a živo debatovali o nočnej udalosti. Nepristavil sa pri nich. Zašiel na bok ku stajniam, oprel sa o firštok  dverí a čakal na pokyny polesného. Ten práve vyšiel z drevenej verandy svojho domu a so smutným výrazom v tvári prehovoril.

-Určite všetci viete, čo sa v tejto noci prihodilo. Samek Jakubovie postrelil mladého horára- zverostrážcu. Toho som dal v noci odviesť do špitála v meste. Konečne sa zistilo, kto šarapatí v hore a pytliači. Zaslúžený trest ho určite neminie.-

Potom začal rozdeľovať robotu a chlapi sa z dvora pomaly vytrácali. Nakoniec zavolal Gusta. Ten opretý o firštok stajňových dverí  akoby sa prebudil. Trhlo ním a pomalým krokom podišiel k polesnému.

-Ty pôjdeš na dva-tri týždne do Holíka pomôcť Gregušovcom spúšťať a približovať jedľovú guľatinu pre furmanov. Choď sa domov prichystať a môžeš hneď odísť.- 

Gusto bol rád, že odíde aspoň  na čas z dediny, pokiaľ sa trochu nezabudne na nočnú udalosť. S Gregušovcami sa dobre poznal. Často k ním chodieval. Boli to súci chlapi. Traja bratia. Vinco, Ondrej a Šimon. Keď mali viac roboty, vždy im polesný poslal na výpomoc Gusta. Zapadli k sebe. Pochádzali z väčšej dediny z poza Holíka. Keď si svoju robotu urobili, vyšpekulovali aj niečo pre seba. Zo päť dobrých jedľových klátov zaviezli k známym tesárom na lazy do Krupinských vrchov. A tak si privyrobili pár šestákov navyše.  I o mäso sa vedeli postarať. Neraz prišli navštíviť aj Gusta. Niečo si streliť. A v starej opustenej bani, často presedeli celú noc v družnej debate a opekaní diviny.

Gusto dobehol domov. Do bričky hodil niekoľko potrebných vecí, do batoha peceň voňavého chlebíka a v otcovej tmavej komore odfaklil  kus dobre zaúdenej slaniny. Cez dvere zavolal žene.

-Idem do Holíka furmančiť. Vrátim sa o dva-tri týždne.-

Naskočil na bričku a už fujazdil popri Majeri, cez poľnú cestu na Hrb. Prešiel dlhými Lúčkami, cez Hlboký jarok do Židovej hory. Úzkou lesnou cestičkou sa vyškriabal na Lipovie, zabočil popri veľkej vode na malú lesnú lúčku a o chvíľku sa ocitol pred drevenou kolibou, slúžiacou na nocovky robotníkom pod Holíkom. Ako Gregušovci počuli hrkot jeho bričky, povychádzali pred kolibu a s úsmevom ho vítali. Prišiel ku kolibe, tľapli si do tvrdých mozoľnatých dlaní. Vošli dnu. Usadili sa okolo dubového stola na mohutné kresané lavice. Gusto vytiahol peceň chleba a kus slaniny. Ondrej ponalieval do kalíškov  zriedeného gajstu, prehodili medzi sebou zopár slov,  zajedli  a pobrali sa do roboty. Rozdelili sa po dvoch tak, aby sa pri spúšťaní neohrozili. O chvíľu bolo počuť ihravý zvuk bruchačiek a mohutný lomoz pri spúšťaní krásnych vysokých jedlí. Tie v celých dĺžkach sťahovali k ceste. Tam ich rozpiľovali na určené dĺžky a chystali pre furmanov. Tí ich na dlhých furmanských vozoch odvážali na Krupinskú pílu. Po ťažkej robote si večer zasadli k ohníku. Opekali chutnú slaninku, z  ktorej horúca masť zmáčala krajce chleba. Potužovali sa  dobrým vínkom, dlho do noci debatovali a spomínali. I Gusto spomenul udalosť z tej noci, keď jeden dedinčan pri pytliačení omylom trafil mladého horára.

-A ten omyl nebol náhodou zavinený niečím iným, nie zle mierenou pytliakovou muškou.- spýtal sa Ondrej. – Lebo pytliak, ten musí mať presnú a istú mušku. A keď už padne výstrel, musí skoliť to, čo skolené má byť. Nikdy nesmie chybiť-

Gusto ostal nepokojný, nevrlý a roztržitý. Pobadali to i Gregušovci. Popozerali sa tajnostkársky po sebe. Keďže už bola neskorá noc, pobrali sa do koliby a uložili k spánku.

Na konci týždňa sa Gregušovci zberali domov, k svojim ženám. Gusto ostal v kolibe i cez nedeľu. Neťahalo ho domov. Vyhovoril sa, že je to dosť ďaleká cesta.  Nechce zbytočne preháňať koníka len preto, aby si večer ľahol k žene a v pondelok znova trielil pod vysoký Holík. Požiadal ich, aby mu pre koníka priniesli trochu obroku, že sa potom vyrovnajú. Radšej si oddýchne a stravu si zabezpečí. Zájde si dolu k veľkej vode a tak v pokoji strávi  nedeľu.

Polesný ho doma očakával. Chcel mu dať príkaz, aby pre Hontianskeho vicišpána pripravili desať pekných jedľových klátov na opravu sýpky. Na konci týždňa, keď furmani pôjdu domov, mohli by ich idúcky odviesť. Gusto domov neprišiel a preto musel polesný  poslať adjutanta pod Holík s týmto hoslom.  A ten sa veru nenahneval, bol rád.  Aspoň mu prešiel celý deň bez roboty. Idúcky sa zastavil pri veľkej vode, pokochal sa na jej vlnkách i mladých pekných návštevníčkach, čo sa tam nečinne špacírovali. Aj do debaty sa s nimi dal.

   Robota pod Holíkom  trvala celý mesiac.  Po jej ukončení  sa Gusto rozlúčil s Gregušovcami  a pomaly, so smutným výrazom v tvári, šiel domov. Dohodli sa, že v neskorej jeseni ho navštívia. Niečo ho však trápilo.

    Keď prišiel domov o udalosti z tej noci sa už nerozprávalo. Sameka v dedine nebolo. Horár sa pomaly zotavoval a pred zimou ho pustili zo špitála.   Do roboty ešte nechodil. Len občas sa prešiel dedinou, porozprával s robotníkmi. Zašiel i k malému briežku kde býval Gusto, či tam náhodou nestretne svoju známu. Nestretol ju. Od tej udalosti, ako žandári zobrali  starého Sameka medzi ľudí nechodila. Nik nevedel prečo. Ako keby bola tušila, že Samek trpí nevinne. Ani Gusto už nebol taký veselý, roztopašný a hýrivý ako predtým.

     Na jar, keď z kopčekov stekali potôčiky vody z rozpusteného snehu, Gusto začal chorľavieť.  V poslednú marcovú nedeľu musel jeho otec, starý Ďurik zapriahnuť a odviesť svojho syna do špitála. Cítil veľké bolesti. Tam ho preliečili a po mesiaci poslali domov. Odvtedy nemal veľa chuti vystrájať zbojstvá. Do krčmy zašiel len občas. Ani pytliačenie mu nešlo po vôli. Gusto sa zmenil, vraveli dedinčania. Buď mu niečo je, alebo ho trápi svedomie. A bolo to aj jedno, aj druhé.