moje poviedky

III

     Matej  sa  veľmi potešil, keď sa v krásavici na Seine spoznal s Jurajom a dozvedel odkiaľ pochádza. Ešte väčšie však bolo jeho prekvapenie a radosť, keď mu matkina priateľka prezradila názov dedinky, kde prežila svoju romantickú lásku.  Lebo Juraj pochádzal z toho kraja a mesto kde žil sa nachádzalo neďaleko tej dedinky. I preto požiadal Juraja, aby túto dedinku navštívili.  Chcel si prezrieť  tie miesta a tiež spoznať i človeka,  ktorý by mal byť jeho otcom a ktorého ešte nevidel. Rozpovedal Jurajovi všetko čo sa dozvedel od matky a ten mu prisľúbil, že mu bude vo všetkom nápomocný. Niektoré kroky Matej už urobil. Zastávka v dedine na kopci keď prichádzal k priateľovi. Návšteva Juraja do tohto kraja, kde sa to všetko udialo a úmysel hľadať príležitosť.  A tá sa naskytla.  Doniesla  ju náhoda.  Musí ju za každú cenu využiť, lebo sa už nemusí opakovať. Takto uvažoval Matej opretý o zábradlie drevenej terasy, hľadiac na vnútorný, štvorcový, kamenný dvor  Krečméryovského meštiackeho domu. Nad ním, na vysokom tmavomodrom  nebi jagalo sa tisíce hviezdičiek a na východnej strane začínal sa  zapaľovať obzor pod svitom bledého mesiaca. Bola už neskorá noc.  Mesto  bolo  tiché,  len  niekde z diaľky  doliehala  k nemu čulá vrava opozdilcov vracajúcich sa z mestských šenkov. Narovnal sa. Roztiahol ruky, ako by si chcel povyťahovať zohnuté údy. Otočil sa, poberajúc do svojej komnaty. Zazdalo sa mu, že na opačnej strane staviska, v niektorom oblôčku bliklo  slabé svetielko. Postál a upriamil zrak tým smerom. Všade bolo ticho. Obyvatelia domu spali pokojným spánkom. Len on ostal na terase, aby si usporiadal myšlienky. Po malej chvíľke začul slabunké cvaknutie zámky. Za tým  k  nemu doliehal jemný šuchot a oproti sa približovala silueta tajomnej postavy odetá v dlhom bledomodrom plášti. Keď sa postava približovala spomalila krok, až nakoniec ostala stáť v tieni dreveného piliera, ktorý podopieral rám vysunutej terasy.  „ Azda to bude nejaká slúžka, ktorá sa chce potajme dostať k svojmu milému,“ hútal si.  „Ale čo vy robila v týchto priestoroch, “ napadlo ho. Keď sa postava nehýbala pomaly pristúpil k nej. Tvár mala zahalenú tmavou šatkou z pod ktorej na neho hľadeli dve malé, bystré očká. Lepšie sa prizrel do zahalenej tvári a cez malú odkrytú štrbinku spoznal tajomnú postavu. Prekvapený pozrel na ňu. Ona si viac odkryla svoju tvár na ktorej zaihral slabunký úsmev.

– Želmírka –  potichu sa mu predralo slovko cez pery. – Kde ste sa vybrali , tak neskoro?- spýtal sa. V mysli mu skrzlo podozrenie, či náhodou ona nešla za nejakým tajomným milencom,  on jej prišiel do cesty a prekazil úmysel.

– Videla som vás stáť na terase, ako pozeráte na hviezdnu oblohu- šepkala.  – Zatúžila som byť s vami.-

Matej pozrel na jej očarujúcu tvár, na tú krásnu rozvitú ružu jemne sa chvejúcu v tichom vánku, na prenikajúce oči, ktoré ho priam spaľovali a na plné pery  túžiace po bozku. Jemne ju chytil za ruku. Zachvela sa a oprela o drevený pilier. Priblížil sa k nej. Niečo ho ťahalo privinúť ju k sebe a objať. Lenže sa obával, aby to nepokazil hneď na začiatku.

Chvíľu tak mlčky stáli oproti sebe. Zahanbene sklopila zrak. Nakláňal sa k nej. Nevydržala to. Rýchlo ho pobozkala na pery. Vytrhla si svoje jemné rúčky z jeho dlaní a utiekla do svojej komnaty. Keď sa spamätal začul už len zacvaknutie dvier. Potichu prešiel terasou k obloku jej komnaty, priložil ucho na sklo a začul slabunký vzlykot, ktorý doliehal k nemu. Pobral sa do svojej izby.  Dlho si ešte premietal celý  ten dej, čo sa pred malou chvíľkou odohral. Na perách ho pálil nečakaný čerstvý bozk, ktorý on nestihol opätovať a priviedol ho do rozpakov. Obával sa nového dňa a stretnutia s ňou. S tou, ktorá ho pri prvom pohľade očarila svojou krásou a prebudila driemajúci cit lásky, hoci si to ani neuvedomoval.

     Ráno zaklopal Juraj na dvere Matejovej izby. Slniečko už nazeralo ponad červenkasté strechy okolitých domov. Na dvore bol čulý ruch.  Služobníctvo robilo svoje každodenné úkony. Z mesta doliehal  k nemu  hrkot  vozíkov a  kár, na  ktorých  paholci  vozili  rôzne denné potreby z priľahlých majerov. Klopali na okované brány a ponúkali ich pánom mešťanostom. Obchodníci otvárali svoje krámy, sem tam pobehovali oneskorení haviari ponáhľajúci sa k dreveným banským vežiam. Do tohto všetkého  miešala sa ľudská vrava a pokriky pripomínajúce, že mesto ožilo do svojho nového rána. Matej vyskočil z posteli, popreťahoval si uležané údy a zavolal Jurajovi.

– Poď ďalej, už som hore.- Juraj pomaly otváral dvere.

– Dobre si sa vyspal na novom mieste? – spýtal sa ho.

– Dobre – odpovedal Matej.

– Naraňajkujeme sa a vyrazíme. Už som prikázal kočišovi, aby pripravil otcov koč. Je pohodlnejší.-

– Pôjdeme len sami dvaja? – spytoval sa zvedavo Matej.

– Sami.  Rodičia tí s mladými neradi. A Želmírka?… Tá má iné záujmy – mávol rukou.

– Aké?- Vyzvedal sa Matej.

– Má priateľky. S tými sa špacírujú mestom. Sem – tam pozrú po nejakých panských fičúroch – usmieval sa.  – Poklebetia si, nazrú k obchodníkom do krámikov, poprehadzujú im tovar, aby si niečo na seba vybrali a vyparádili sa. Nakoniec si aj tak nič nekúpia. Poznám ja ich maniere. Potom zájdu k židovi na nejaké lahôdky a ani sa nenazdajú, deň je preč.

Matej sa upravil a vybrali  sa  do jedálne. Jurajovi rodičia už sedeli za stolom a slúžky priniesli raňajky. Len jedna stolička ostala prázdna.

– Želmírka sa necíti dobre. Naraňajkuje sa neskôr – ospravedlňovala ju matka.

Matej sa trochu zapýril a zahľadel do taniera. Myslel na príhodu, čo sa stala v noci. Ešte teraz ho pálil bozk, ktorým ho počastovala. Nechce sa s ním stretnúť zoči – voči.  Určite sa hanbí za svoj počin. Červenala by sa, keby sa im stretli pohľady. A možno, že by to ostatní zbadali. Je to ešte mladé, krehké a plaché dievča. Nemá ešte ani osemnásť. Matej však cítil, že jej preukázaná priazeň i jej vzhľad a krása ho očarili. Nevedel, či sa v ňom prebúdza oheň lásky, alebo je to len náklonnosť k vôli priateľovi. No uvedomoval si, že sa v ňom niečo deje. Túžil po nej. Chcel ju vidieť. Bol by rád, keby s nimi cestovala a mohol sedieť v kočiari po jej boku. Mrzelo ho keď neprišla k raňajkám. A ešte viac, keď mu Juraj povedal, že pôjdu len sami. No musel sa s tým uspokojiť. Nemohol dať na znak, že ho to trápi. Veď ešte príde čas na stretnutie. Bude ho vyhľadávať. On musí s ňou nadviazať rozhovor. Ona dala len podnet. Musí dobíjať jej priazeň, jej srdce. A pri týchto myšlienkach si uvedomil, že je to niečo viac ako priateľstvo.

– Nech sa páči. Ponúknite sa – vyrušila ho z dúm Jurajova matka. Trhlo ním.   Spamätal   sa.   Rýchlo  sa   pustil  do  jedenia.  Musí  prísť  na  iné

myšlienky, napadlo ho. Obrátil sa k Jurajovi, ktorý sedel vedľa neho a začali sa rozprávať o pláne na ktorý sa podujali.

-Juraj – oslovil syna jeho otec Štefan Krečméry. – Mám pripravený balíček pre starého pána Ondreja. Zanesieš mu a pozdrav ho od nás.-    

     Štefan Krečméry sa občas zastavil v malej dedinke v pretiahlej kotline, keď náhodou cestoval tým smerom. Staručký, vyše osemdesiat ročný otec ich gazdinej, ktorá sa starala o chod domu a ich služobníctvo, bol veľmi rád, keď sa u nich, v malej chudobnej ale čistej chalúpke zastavil ich pán, ako ho vždy volali. Spomínali pri tom na dávne časy, keď tu na odľahlom panskom majer trávili spolu veľa času. Bol to dobrý sluha. Ba viac ako sluha. Bol gazdom na majeri. Jurajov starý otec sa mohol na neho vždy spoľahnúť. Dohliadal na gazdovstvo, statok, služobníctvo a vždy sa správal tak, ako keby to bol jeho majetok. Keď starý pán odišiel do svojho domu v meste, často mu prikázal, aby sa obzrel i na staviská kde sa varilo pivo. Aby pomohol pivárskemu majstrovi ak by mal nejaké ťažkosti. A tak to bolo aj keď majetok prevzal Jurajov otec, ešte mladý, neskúsený gazdovať a znášať ťarchu vedenia majera. O chod kuchyne sa zasa starala jeho žena. Pri Krečméryovcoch sa im darilo. Veľa dedinčanov im závidelo, že sa dostali k takému pánovi, ktorý bol k nim dobrý a slušne ich aj zaplatil. Malá Amálka bola často  na panskom majeri pri svojich rodičoch. Bolo jej tam dobre. A keď dovŕšila pätnásty rok, starý pán Krečméry prehovoril jej otca, že si ju vezme do mestského domu za slúžku a neskôr bude v dome gazdinou. Aj sa tak stalo. Amálka sa zaľúbila do panského kočiša, ktorý vozieval na parádnom koči pána domu a hrdého mešťanostu Ferdinanda Krečméryho. A ten ako odplatu za dobrú službu im vo svojom závete odkázal jednu izbičku s malou kuchynkou, kde spolu bývali. Amálka sa starala o kuchyňu a dom a jej muž o panské koníky. Teraz vozieval na rodinnom koči Jurajovho otca. I dnes šiel s nimi do malej dedinky na parádnom koči, označenom hrdým erbom rodiny Krečméryovcov.

     Keď sa Juraj s Matejom posadili do koča, švihol Ferko Meliš do koní a pobrali sa popri mestskom dome do malého briežku k vstupnej bráne, zanechajúc sa sebou pyšne sa vypínajúci zámok i malý kostolík na Franbergu. Hrkotajúci koč šiel kľukatou cestou pomedzi vysoké topole lemujúce hradskú smerom na juh, kde medzi horami čupí malá dedinka.

     Bol teplý, slnečný, júlový deň roku Pána 1923. V dedine bol čulý ruch. Ťažké konské vozy vrchovato naložené belasošedým kameňom, tiahli hore dedinou z jej dolného konca. Stretali sa s prázdnymi  vozmi, ktoré náhliac sa,  smerovali na opačnú stranu. Pokriky pohoničov, praskot bičov, krik a džavot bosonohých detí pobehujúcimi za vozmi, gagot  kŕdľov  husí  odskakujúcich na okraj kamenistej cesty z pod kopýt

ťažkých tátošov, dávalo znať, že v dedine sa niečo deje. Keď prišiel hrdý panský kočiar na krížne cesty, zišiel malým briežkom na kamenný most, zabočil vľavo,  ocitol sa pred domom Ondreja Mukaru. Zastavil na širokom dvore. Zo schodíkov koča  rezko zoskočili dvaja mladíci. Do dvier vyšiel prešedivelý, prihrbený starček, opierajúci sa o dve lieskové bakule. Keď zbadal Juraja, na jeho zvráskavenej tvári sa objavil úsmev a milo ho privítal.

– Pekne vítam, mladý pán. Aký som šťastný, že ste k nám po dlhom čase zavítali. A pán otecko neprišiel?- znela otázka na Juraja.

– Nie – odpovedal Juraj. – Som tu len so svojim priateľom.-

– Pekne vítam aj vás, mladý pánko – a podával mládencom ruku.

Medzitým zoskočil z koča aj Ferko a prišiel k svojmu svokrovi.

– Vítaj, Ferko. Teba som ani nezbadal. Ako sa má Málka? – tak volal svoju najmladšiu dcéru jej otec. Z domu vyšla i Ondrejova žena. Volala vzácnych hostí dovnútra.

– Tak toto je váš priateľ?- Obzeral si Mateja starček.

– Áno. Zoznámili sme sa na štúdiách. Teraz je u nás na návšteve. Chcel sa pozrieť do tejto dediny. Niečo ho sem priťahuje- žmurkol Juraj  na Mateja.

– A čože ho sem môže priťahovať. Tu je nie nič zvláštne.-

– Nebudeme sa dlho zdržiavať. Prezrieme si len majer, panskú záhradu, vyjdeme si na kopec nad ňu. A môj priateľ by sa chcel niečo dozvedieť-

Potom ho niečo napadlo. Zamyslel sa. Po chvíľke pokračoval.

– Deduško, aj vy by ste mu mohli v niečom pomôcť. Dať mu informáciu.

– Ale akú informáciu mu ja len môžem dať?

– Určite len niečo vedieť budete. Veď ste tunajší – naliehal Juraj.

– Ak budem vedieť,  pomôžem – hovoril Ondrej.

Matej stál obďaleč. Hľadel na malý kopček, kde sa hemžilo množstvo ľudí. Vysoké drevené lešenie a stavebný ruch dávalo znať, že na tom kopčeku, pod tvrdými a pracovitými rukami pomaly rastie nové, veľké dielo. Tam mierili ťažké konské vozy plno naložené kameňom. Do strmého briežku ich vyťahovali zdvojené záprahy mocných koní. Silný, do hneda opálený chlapi s vysúkanými rukávmi vyhadzovali na lešenie veľké, otesané kamenné kocky. Spolu s murárskymi majstrami  ich kládli na hrubé múry. Stavba rástla navidomoči rýchlo. Vzadu za stavbou, z hlbokej hlinenej jamy vyberali ženy veľkými varechami hasené vápno. Vo veľkých drevených kasniach miešali horúcu maltu, ktorú na drevených fúrikoch rozvážali dedinskí junáci okolo stavby a vyhadzovali lopatami na lešenie. Na opačnej strane majstri tesári z vysokých smrekových tyčí  stavali nové lešenie. Každý kto bol na stavbe mal svoje zadelenie, svoju robotu. Matej s údivom  pozoroval, ako pod pracovitými rukami týchto ľudí a pod rozumným vedením murárskych majstrov rastie táto stavba, ktorú si dedinčania chceli už dávno postaviť.

      Zabránila tomu svetová vojna. Až teraz prišiel čas, aby si svoj kostolík mohli prestavať a rozšíriť. Matej už vedel o stavbe tohto kostolíka. I jeho návšteva v susednej dedine sa viazala naň. Teraz na vlastné oči videl usilovnú a zanietenú robotu tohto podhorského, dedinského ľudu. No do tejto dediny prišiel teraz za iným účelom. Dozvedieť sa niečo viac o tajomnej láske svojej matky z ktorej i on pochádza. To bolo jeho cieľom. Chcel vedieť niečo viac, ako sa dozvedel od matkinej priateľky. Chcel vidieť i toho človeka, ktorého jeho matka mala tak veľmi rada. Chcel vidieť svojho otca. No či sa mu to teraz podarí,  nevedel. Ale dovtedy bude navštevovať túto dedinu, dokiaľ sa mu nesplní jeho sen. O tomto úmysle vedel len jeho priateľ, ktorému sa so všetkým zdôveril. Bolo to ich tajomstvo. Juraj chcel pomôcť odhaliť Matejovi toto tajomstvo. Juraj pozrel bokom na Mateja stojaceho pri sútoku dvoch potokov,  ktorými  cez  toto letné obdobie len málo vody pretekalo. Matej sledoval svojim  pohľadom rezký krok mladej dievčiny, blížiacej sa k drevenej lavičke preloženej  cez potok.  Na sebe mala oblečené bielo-červenkasté,  bodkované letné šaty. Na nohách plátené papuče, po chrbte jej poskakoval dlhý vrkoč a jej milá tvárička žiarila úsmevom. Mladá dievčina zoskočila z drevenej lavičky, zavolal na ňu dedko.

– Katka, poď bližšie!-

– Čo si želáte – zaznela otázka, keď dievčina podišla k nim. – Dobrý deň- pozdravila a máličko zohnúc koleno uklonila sa Jurajovi. Medzitým prišiel k nim i Matej, pozdravil mladú dievčinu a podal jej ruku. Hanblivo prijala ponúknutú ruku až jej líčka zrumeneli, ale z tvári jej úsmev nevymizol.

– Katka chcem sa ťa opýtať, či máš doma otca?-

– Je pri kostole – odpovedala. –Čo ste chceli s ním?

– Chcel som sa dohovoriť, či mi neokreše zo tri rožky na chlievik a nevymení mi ich. Mohla by si mu  povedať, aby sa zastavil keď bude mať čas.

– Keď len to. Poviem mu – ochotne mu odpovedala a pobrala sa preč.

– Do videnia – zdvihla rúčku na pozdrav.

– Do videnia- odpovedali súčasne Matej s Jurajom, hľadiac za dievčinou, ktorá sa uberala úzkou cestičkou k svojmu domu.

– Poďme sa posadiť k stolíku, pod túto moju starú, dobrú jabloň. Tam sa môžeme pozhovárať – navrhol dedko. Keď si posadali okolo stolíka priniesol Ferko z domu, na drevenom tanieri nakrájané kúsky domácej slaninky,  v pletenom košíku čerstvý chlebík, prikrytí bielym obrúskom a tri malé porcelánové tanieriky. Všetko to položil na stôl a ponúkol hostí. O chvíľu doniesol i hlinený džbán naplnený červenkastým vínkom s troma skleničkami.

– Nech sa páči, ponúknite sa. My len tak chudobne. Ochutnajte z našej slaninky – núkal dedko mladých hostí a nalieval do skleničiek trblietavé vínko o ktoré sa každoročne postaral Ferko, pochádzajúci z dolniakov, kde sa darilo viniču.

– Určite ste už vyhladli po takej ceste – pokračoval dedko. Mladíci si odkrojili po kúsku chleba a pustili sa do jedenia.

– Ani sa nepamätám, kedy som takúto slaninku jedol – poznamenal Matej.

– Na grófskom stole sa to nepodáva – uštipačne podotkol Juraj. –Ale ja si občas na nej pochutnám, keď navštívim nášho dedka. – Pozrel Juraj na dedka Ondreja – a vždy mi zachutí.-

– Ale deduško, chcem sa vás na niečo opýtať, čo nás veľmi zaujíma. Hlavne môjho priateľa. Vy sa určite budete pamätať – pokračoval Juraj

– na udalosti z pred dvadsiatich rokov, keď v tejto dedine, na majetku baróna Nyáry sa uskutočnila veľká poľovačka.

– No,  na niečo sa pamätám. Ale čo chcete vedieť? – spýtal sa.

– Môj priateľ – pokračoval Juraj – prišiel do tejto dediny, aby sa niečo viac dozvedel o niektorých veciach.

– No, pokračuj, ak budem vedieť poviem.-

– V sprievode baróna prišli do tejto dediny i dve mladé slečny.

– Áno, prišli. Videl som ich i ja.- Prisvedčil dedko.

– Tie nás viac zaujímajú ako poľovačka – znovu začal Juraj.

– Tuším čo asi chcete vedieť – zamýšľal sa dedko.

– Možno, že tušíte. Ale ja vám to poviem. Chceli by sme vidieť a tiež poznať meno toho mládenca, ktorý sa s jednou z tých mladých dievčeniec stýkal.

– Tak som to dobre tušil – súhlasne kývol dedko hlavou a pohniezdil sa na drevenej lavici.

– Poviete nám to dedko? Poviete nám jeho meno?- naliehal Juraj.

Dedko sa zamyslel a pomaly začal rozprávať.

– Ešte stále som slúžil v panskom majeri, kde si ma ponechal aj nový majiteľ, keď ste vaša rodina z neho odišla. Videl som, cez tie zimné, mrazivé, ale jasné večery, ako si mladý pár pod rúškom noci, vychádza k zrubovým humnám na zasnežené záhrady, netušiac že ich niekto vidí. Videl som ich. Moje oči dobre rozoznali mladíka, čo si v perpazuch odvádza mladé, pekné, panské dievča bokom od ostatných ľudí, aby si mohli nerušene hrkútať.

-Tak ste dobre poznali ten mladý pár – prerušil dedkovo rozprávanie Juraj.

– Dievčinu som nepoznal. Nebola od nás. Ale vedel som, že v dedine sú cudzie dievčatá. Tušil som, že je zo sprievodu baróna.  Ale  nešlo  mi  do     

hlavy, kedy, kde a ako sa tí dvaja mohli zblížiť, že sa spolu večerom vybrali na prechádzku. A dodnes to neviem.- Dedko sa zamyslel

– Ale mládenca , toho ste spoznali – netrpezlivo sa spytoval Juraj.

– Áno. Toho som spoznal. Vedel som, že je to ich tajomstvo. A to tajomstvo som nikdy, okrem svojej ženy, nikomu nevyzradil. Viete,  aké by  to bolo v tejto  dedinke, keby sa roznieslo, že chudák sa naloží s grófkou. Škoda bolo mladíkovi pokaziť v dedine povesť. A veď po pár dňoch hostia odišli,  na  všetko  sa pomaly zabudlo a poľovačka sa len občas spomenula. Tu boli iné starosti.-

– A ten mladík je ešte v tejto dedine,- pýtal sa Juraj.

– No nie je to už mladík. Odvtedy ubehlo už veľa rokov. Ale žije v tejto dedine- dodal dedko.

-Áno, veľmi veľa rokov. Presne – zamyslel sa Juraj, – vyše dvadsaťpäť. Preto dnes by sa už nič nestalo,  keby  ste nám prezradili meno toho človeka- naliehal Juraj.

– Ale načo to potrebujete – spytoval sa dedko.

– Je to zamotaný príbeh, deduško.  Povedzte nám  meno. Nikto z tejto dediny sa o tom nedozvie, čo sa pred dávnym časom udialo – naliehal Juraj.

-Jaj, jaj, jaj… Nuž povedať… Ale myslím, že si nechcete vybaviť nejaké staré účty?-

-Ale to nie, deduško. To vôbec nie.-

Ondrej sa zamyslel a pokračoval.

– To dievča, ktoré tu pred chvíľou bolo je jeho dcéra – prezradil dedko.

Matejom trhlo. Pozrel prekvapený na starčeka, potom na Juraja. Ostalo ticho.

-Ako sa volá –pýtal sa po chvíľke Juraj.

– Katka. Veď ste počuli. Katka Matejovie .- Juraj sa pousmial. Pozrel na starčeka, potom na Mateja. Ten za celý ten čas len pozorne počúval.

– Ďakujeme,  deduško. Tak my už pomaly pôjdeme –  Juraj vstával od stola.

– A čo tak narýchlo? Niečo vás súri? – prekvapene sa spytoval dedko.

– Ďakujeme za pohostenie i za srdečné prijatie – vstával od stola Matej. Juraj zavolal Ferka, že sa už poberajú. Rozlúčili sa s deduškom i jeho ženou. Ferko otočil  na širokom  dvore  koč,  mladíci  naň naskočili, kývajúc na rozlúčku a odišli  úzkou  cestičkou von z dediny. Keď prechádzali popri domčeku stojatom v miernom briežku z poza malého oblôčka zvedavo na nich hľadela milá a pekná tvárička až kým kočiar nezmizol v ostrej zákrute,  aby  opustil  túto dedinku. V kočiari mlčky a v zadumaní sedeli dvaja mladíci. Jednému z nich sa pred očami vynárala  milá a pekná postava mladej dievčiny a mysľou sa preháňala spleť záhadných otázok. A z tej spleti vyšla na povrch len jediná odpoveď.-  Je to tvoja nevlastná sestra.

Keď kočiar dohrkotal na námestie pred Krečméryovský dom a mladíci z neho vystúpili povedal Matej Jurajovi.

– Môžem sa zbaliť a ísť domov.

– Azda nechceš už odísť?- ostal Juraj prekvapený.

– Ale áno. Odídem. Len Juraj, mám k tebe ešte jednu prosbu.

– Hovor, rád ti ju splním.

– Keď v tej malej dedinke dostavajú kostolík, chcel by som sa zúčastniť jeho vysviacky. Tebe nebude problém zistiť si čas. Deduško by ti to mohol oznámiť. A ty dáš vedieť mne. Prišiel by som ťa  znova navštíviť.

– Veľmi rád ti tvoju prosbu splním- prisľúbil Juraj a pobrali sa k okovanej bráne, aby ňou prešli do Krečméryovského obydlia. Matej sa večerom pobalil, aby ráno mohol odcestovať do svojho  mesta.

Po večeri vyhľadala Želmírka  Mateja. Dozvedela sa , že odchádza. Ani sa za ten krátky čas nemohli poriadne povyprávať. Slzy jej v očiach boli znakom smútku i veľkej lásky, ktorá zahorela v jej srdci, len čo Mateja uvidela. A keď sa lúčili na dobrú noc, nechcela ho pustiť zo svojho objatia. Ani ráno sa nezúčastnila na poslednej rozlúčke. Zamknutá vo svojej  komnate  ronila slzy a nechcela sa  takto ukázať pred rodičmi. Len z poza ťažkého okenného závesu kývala malou, bielou rúčkou, až kým kočiar z jej milým nezmizol z dohľadu za vysokým meštiackym domom slávneho banského mesta. Na perách ešte cítila jeho žhavé večerné bozky. I Matej, keď ju zbadal stáť smutnú a opustenú v dvojitom okne svojej komnaty,  zdvihol ruku na pozdrav. V srdci zacítil, že za ten krátky čas, čo strávil v tejto rodine sa do nej zamiloval. A čím viac sa od nej vzďaľoval, tým viac túžil sa s ňou čím skôr stretnúť a vziať ju do svojho náručia.