moje poviedky

XII

     Na malú Striebornú osadu sadal večerný súmrak. V zadnej časti baníckeho stavania, cez úzku bránku, vyšla ženská postava, odetá v čiernom oblečení. Pobrala sa popri drevenej ohrade poľnou cestičkou, smerom k novým banským štôlňam. Chvíľku postála pri horskom prameni, ktorý vytekal spod mohutného brala a kamenným žliabkom vtekal do malej studničky. Potom zašla do jelšového lesa a stratila sa medzi jej hrubými kmeňmi. Na druhej strane vyšla na priestrannú lúku, kde na jej okraji stál drevený prístrešok, slúžiaci na uskladnenie krmiva pre lesnú zver. Často bolo vídať túto tajomnú ženskú postavu túlať sa po okolitých lesných cestách, nebojácne sa predierať hustými lesnými porastami a schádzať do údolia k horskej bystrine, aby sa pohľadom pokochala na striebristých vlnkách prúdiacich do mútnych vôd riečky, Siknyca. Akoby bola niekoho hľadala v týchto nekonečných a tmavých horách, ktoré sa dovysoka vypínali okolo Striebornej osady. Po takýchto nočných potulkách sa unavená vracala do svojho obydlia v baníckom stavaní. Líhala si do mäkkých páperových perín, aby sa v nich uložila k spokojnému spánku.

     Už viac ako tri mesiace ubehlo od chvíle, kedy sa Beatrix stretla s Andreasom a pozval ju na svoj majer na okraji Hontianskej tabule. Každý večer čakala, že zaťuká na jej okno, že príde jeho posol a donesie odkaz pre ňu. Keď prešiel mesiac, začala pochybovať, že stretnutie na jeho majeri sa môže uskutočniť. Namýšľala si, že sa môže túlať okolo jej obydlia, okolo štôlní, ktoré vlastnila a neodváži sa vstúpiť do priestorov, kde prežívala svoj život. Preto sa večer čo večer vybrala do okolitých hôr, túlala sa rôznymi zákutiami tunajšieho chotára, či náhodou neuvidí toho, na ktorého stále myslela, ktorý ju vyslobodil z plesnivých pivničných priestorov a ku ktorému pociťovala zvláštnu náklonnosť. Tieto nočné prechádzky konala až do doby, pokiaľ Judim nedoviedol na jej dvor neznámu dievčinu a od nej sa dozvedela správu o Andreasovi. Vtedy zažila veľké sklamanie a prestali aj nočné prechádzky. Už nedúfala, že sa niekedy uvidia. A po tejto správe od Hedvigy sa zmenila na nepoznanie. Jej tvár bola smutná a zachmúrená, oči akoby boli vždy uplakané a niekedy nevnímala okolo seba vonkajší svet.

     Keď sa na trón posadil Karol Róbert, ktorý porazil vládu oligarchov, krajina sa začala postupne meniť a zjednocovať. Ťažba vzácnych kovov sa rozšírila a otvárali sa nové ťažobné priestory. Beatrix už prestávala myslieť na ťažbu, veľmi sa nezaujímala o osud nových štôlní, ani tej zlatej, ktorá nesie jej meno. Porazil ju osud. Sklamal ju život. Maximilián sníva svoj večný sen v ďalekých horách pri Bartošovom laze. A Andreas? Ten, na ktorého v poslednom čase stále myslela, ten, v ktorého dúfala, že ju zbaví chmúrnych myšlienok a obnoví jej istoty v tomto čudesnom svete, ju zradil. A naozaj ju zradil? Alebo si to len namýšľa? Veď jej nič nesľúbil. Veď sa citovo nikdy neprejavil. To len ona. V nej prekypel zvláštny cit k nemu. A vlastne, aký to bol cit? Priateľstva? Alebo azda cit lásky? Nechcela ani pomyslieť na to, čo jej vírilo hlavou. Preto chodí teraz ako bez duše. Nevšíma si okolie, nevníma služobníctvo. Najradšej by sa všetkého zbavila. Majetku, polí, lúk, lesov i štôlní. Veď už ani štôlne nedávajú také výnosy ako predtým. Sú vyčerpané. Vyťažené. Časť haviarov si odišla hľadať výhodnejšiu robotu. Presunula sa k bohatším spoločnostiam. Do mesta. Do Zlatého mesta.

     Často sedela Beatrix na pohovke vo svojej izbe a trápila sa týmito myšlienkami. Veľakrát sa rozhodla, že urobí koniec tomuto trápeniu a zájde za svojim správcom. Zverí sa mu s myšlienkou, ktorú nosila vo svojej hlave. Až nakoniec to urobila.

     Alfréd Bobal sedel vo svojej pracovni a hľadel do hŕby papierov, ktoré boli porozhadzované po širokom pracovnom stole. Dumal nad nimi. Vpisoval do nich rôzne dáta, prepočítaval výnosy a skúmal, či je ťažba striebornej rudy ešte stále výnosná, alebo či sa spoločnosť nachádza v stratových číslach.  Vtom začul slabé zaklopanie na dvere.

-Prosím. Vstúpte!- Ozval sa a pozrel na príchodiaceho.

-Pani Beatrix!- Zadíval sa jej prekvapene do očí. Už dávno ma nenavštívila vo svojej pracovni, prebehlo mu mysľou. Rýchlo vstal od stola a pristúpil k nej. Vždy sa správal úctivo, ako ku svojej nadriadenej, hoci ona nevyžadovala žiadnu úctivosť a považovala ho za seberovného.

-Posaďte sa!- Ponúkol jej miesto pri malom stolíku.

Beatrix si sadla, ruky položila na kolená a povzdychla si.

-Trápi vás niečo?- Spýtal sa jej a sadol si za pracovný stôl.

-Chcela by som sa vám zdôveriť a o niečom dôležitom porozprávať.-

-Nech sa páči. Počúvam vás.-

Beatrix chvíľku mlčala, akoby váhala, či má svojmu správcovi povedať všetko, nad čím už dosť dávno uvažuje. Nakoniec sa rozhodla.

-Pán Bobal!- Oslovila ho.

-Už dávnejšie som uvažovala, že sa svojich podielov v spoločnosti zbavím. A najlepšie ich odpredajom. Keďže v spoločnosti máte aj vy podiel, chcem, aby ste o tom vedeli.-

Správca ostal prekvapený. Len nechápavo pozeral po Beatrix a nemohol prísť k slovu. Až o hodnú chvíľku sa ozval.

 -Ale prečo?-

Beatrix mlčala. V hlave sa jej nahromadilo veľa myšlienok, ktoré by bolo potrebné z nej nejako dostať. Ale komu sa zdôveriť? Žiadneho blízkeho v tejto krajine už nemá. Rodičia spia svoj večný sen na pohrebisku pod vysokým kopcom obrasteným mohutným jedľovým lesom. Manžel odpočíva v pokoji v neznámom kraji na okraji kremnických hôr. A Andreas? Ten svoj ďalší život spojil s inou dievčinou. A ona ostala osamotená, bez priateľov a blízkych príbuzných.

-Zájdem za svokrom do Zlatého mesta. Ten dobre pozná všetkých  banských podnikateľov v tomto meste a určite poradí i s predajom. Aj tak sa mu dostanú do rúk informácie, keď sa bude robiť prepis podielov.- Beatrix sa odmlčala.

-Ak predáte podiely vy, pani Beatrix, predám ich aj ja. Nemá význam, aby som bol spoluvlastníkom s niekým, ktorého vôbec nepoznám. Nemôžem sa rovnať takému Volfgangovi Rosslovi, Kvirínovi Schlaherovi, alebo vlastníkovi baní v Siglisbergu Ungerovi. Majú veľa banských štôlní, darí sa im a pri nich by som  neobstál. Aj tak by som po čase prišiel o podiely. Či už predajom, alebo nejakým nekalým  spôsobom. To radšej zanechám tie štôlne vtedy, keď to urobíte aj vy. –

Alfréd Bobal sa rozhodol. Keď nebude spoluvlastníkom podielov spolu s Beatrix, s iným určite nie. Už má dosť rokov. Pomaly ťahá na šesťdesiatku. Starostí má vyše hlavy, treba si oddýchnuť. Žena chorľavie, Hugo je nespôsobilý na robotu okolo majetku a dcéra Katalin všetko nezvláda.

Beatrix neprehovorila ani slovko. Vstala a bez slova opustila miestnosť. Alfréd nechápavo pozeral za ňou. Pobadal, že od chvíle, ako k nim Judim doviedol Hedvigu, sa jeho pani zmenila. Čo bolo na príčine nevedel. Nevedel, aký šíp zasiahol jej srdce. Aký žiaľ opantal jej dušu. Od tých čias ju nevidel usmiatu, jej oči nežiarili tak ako predtým. Cez tvár akoby mala prehodený tmavý závoj. Keď zavrela za sebou dvere, počul len slabunké klopkanie jej topánok a vzďaľujúcu sa pomalú chôdzu, až kým nezanikla na konci dlhej chodby.

XIII

     Celý týždeň uvažovala Beatrix o návrhu, ktorý predniesla pred svojim správcom. Nevedela sa rozhodnúť. Ísť do Zlatého mesta, alebo ešte počkať? Predniesť návrh odpredaja banských štôlní pred banským majstrom? Povedať to svojmu svokrovi Tadeášovi Barthfelderovi, alebo od úmyslu odpredaja odstúpiť? Otec jej zanechal spoločnosť, polia, lúky, les, banské štôlne. Otec založil novú osadu. To všetko prinášalo bohatstvo, peniaze a úžitok. Teraz to všetko zanechať? Ťažké rozhodnutie. Do mesta pôjde a návrh predloží svokrovi. Aspoň poradí. Musí sa na neho obrátiť. Veď nikoho už na tomto svete nemá.

V nedeľu podvečer prikázala sluhovi Herbertovi, aby na pondelok ráno pripravil koč.

-Idem do Zlatého mesta na banský úrad.- Oznámila mu. Viac  nič.

Keď prišla do svojej komnaty, oslovila aj Hedvigu.

-Ráno pôjdeš so mnou do mesta. Priprav pre mňa najlepšie oblečenie a ty si tiež zo šatníka niečo pekné vyber! – Rozkázala Hedvige. Tá sa len nechápavo pozerala po svojej panej, no neodporovala. V kútiku srdca sa aj potešila. Veď v Zlatom meste ešte nikdy nebola. Počula o ňom. Často sa zhováral otec s povozníkmi, čo odvážali z ich píly podvaly pre bane v Zlatom meste. A teraz pôjde do tohto slávneho mesta. Do mesta, ktoré je obsiate zlatom.

Len čo vykuklo slnko spoza vysokého vrchu, prešiel drevenou bránou baníckeho stavania hrdý panský koč. Zamieril na kamennú cestu a z nej na hlavnú hradskú vedúcu do Zlatého mesta. Dve biele paripy hrdo vykračovali po nej a pyšne hádzali svojimi krásnymi hrivami. Keď prešli osadou Siglisberg, z diaľky boli vidieť malé chalúpky postavené v strmých svahoch tohto kopcovitého chotára. O chvíľku prešli mestskou bránou a malým  briežkom došli k banskému domu. Herbert zatiahol koč do bočnej uličky a Beatrix pomohol zísť po schodíkoch z koča. Na opačnej strane vystúpila z neho aj Hedviga. Prekvapene hľadela po hrdých panských domoch mestských waldburgerov, postavených popri zvažujúcej sa ceste smerujúcej do dolnej mestskej časti.

-Herbert!- Oslovila sluhu Beatrix.

-Zájdi s Hedvigou do tamtoho malého lokálu a občerstvite sa dobrou limonádou! Tam počkajte na mňa!- Ukázala rukou na neveľkú budovu, z ktorej bolo počuť čulú vravu. Nad jej vchodom bol pekným zdobeným písmom nápis. „ Hostinec u krásnej Kataríny.“ 

Beatrix prešla na druhú stranu cesty. Cez sklepenú bránu vošla na priestranný dvor Kráľovského domu, v ktorom mal svoje sídlo i banský majster Tadeáš Barthfelder. Po drevených schodoch vyšla na poschodie a na konci dlhej chodby zaklopala na dvere, ktoré boli označené menovkou  majstra Tadeáša.

-Vstúpte! – Ozvalo sa spoza dvier..

Beatrix ich pomaly a bojazlivo otvorila. Tadeáš, prehrabávajúci sa v rôznych písomnostiach zdvihol hlavu a prekvapene pozeral na Beatrix.

-Beatrix!- Oslovil ju a vstal od dlhého písacieho stola. Pristúpil k nej, podal jej ruku na privítanie a ponúkol hlbokým fotelkom, stojacim pri malom vyrezávanom stolíku.

-Sadni si!- Ukázal jej miesto a sadol si oproti nej.

-Čo ťa sem priviedlo? Tak nečakane. Niečo sa prihodilo v štôlňach? Nešťastie?- Vyzvedal sa.

-Nie! Nič také hrozné sa nestalo. Len potrebujem radu. Radu od človeka, ktorý sa dobre vyzná v banských právach, v celom banskom podnikaní.-

-Ak budem vedieť, určite poradím.- S úsmevom jej odpovedal Tadeáš.

-Len mi povedz, aký máš problém a akú radu potrebuješ.-

Beatrix si povzdychla, akoby si chcela uľaviť a tým zmierniť jej problém. Po chvíľke uvažovania začala hovoriť.

-Rozhodla som sa, ba prišla som k záveru, že svoje podiely v banskej spoločnosti v Striebornej osade odpredám.-

Tadeáš sa začudovane díval na ňu. Nechápal, prečo takto uvažuje teraz, keď v jej štôlňach sa našla aj zlatá ruda. Preto sa jej spýtal na príčinu a dôvod odpredaja.

-Teraz, keď ste našli novú žilu zlatej rudy, chceš odpredať spoločnosť? Dať ich do rúk niekomu, kto lacno príde k bohatstvu ukrývajúcemu sa pod povrchom v tejto lokalite? Tomu nerozumiem. A nechápem to. Povedz mi dôvod tohto počinu.-

-Preto som prišla, aby som sa vám zdôverila s úmyslom. Aby som dostala od vás dobrú radu. Keby žil Maximilián, určite by s týmto riešením nesúhlasil. Ale on sa dobre vyznal v podnikaní. On bol človek znalý rôznych vecí. Ja však nie som schopná znášať tú všetku záťaž. Nie som schopná správne sa rozhodovať, neviem riadiť spoločnosť, nevyznám sa v tom. Keby som nemala zodpovedného správcu, ktorý všetko robí za mňa, už dávno by spoločnosť zbankrotovala. A zlatú rudu už neťažíme. Bola to len malá žilka, ktorá sa náhle stratila. Preto prosím o radu človeka a príbuzného, ktorý sa v tom všetkom vyzná najlepšie.- Odmlčala sa.

Aj pán Tadeáš mlčal. Premýšľal, čo poradiť úbohej a bezmocnej Beatrix. Po chvíľke mlčania začal hovoriť.

– Ak si sa už rozhodla, že spoločnosť predáš, radím ti jedno. Ešte vydrž niekoľko mesiacov, možno rok a potom urobíme všetko tak, aby si štôlne a ostatné majetky predala výhodne. Dnes nie je na to príhodný čas. Šľachta je nespokojná, nevie sa, ako to ustojí nový panovník. Preto vydrž. Keď si vydržala toľký čas, ešte nepredávaj. Ale určite ti v tom poradím a pomôžem. Možno to prevezme aj náš podnik. A bude to rodinné podnikanie. Upokoj sa.- Chlácholil ju pán Tadeáš.

Zadumaná Beatrix pomaly vstala od malého stolíka. Podala Tadeášovi ruku, poďakovala sa. So sklonenou hlavnou pomaly opúšťala jeho pracovňu.

-Nebuď smutná. Radím ti dobre. O nejaký čas ťa navštívim a prezriem si  štôlne. Stretnem sa i so správcom. Ak bude treba v nich niečo vylepšiť, navrhnem riešenie. Sme predsa príbuzní. Musíme si pomáhať.- Ukončil chlácholenie pán Tadeáš.

Beatrix sa trošku upokojila. Nakoniec uznala, že pán Tadeáš má pravdu. „Zanechať spoločnosť, osadu, majetok, polia, lúky, les a všetky banské stavby nachádzajúce sa v Striebornej osade, ktoré vybudoval jej otec, by bolo pre ňu veľmi ťažké. Tu, v tomto kraji, prežila celú svoju mladosť,  radosti aj trápenia. Tu spočívajú jej rodičia a tam ďalej jej manžel  Maximilián. Má ich opustiť a odísť do svojho rodiska? Veď tam už nikoho nepozná a možno ani nemá. Len, ak by  náhodou stretla jej vernú priateľku Markétu. Ale ktovie, kde je?“ 

Takto uvažovala Beatrix, kým nedošla ku svojmu koču. Pri ňom ju už čakal Herbert s Hedvigou. Nastúpila do koča a vedľa nej sa usadila Hedviga. Herbert šibol do koní a tie sa pobrali späť do malej osady, čupiacej sa v malej kotline, obkľúčenej vysokými čiernymi horami.

XIV

     Po čase navštívil Striebornú osadu aj hlavný banský majster Tadeáš Barthfelder. Beatrix ho vrele privítala a stretol sa aj s jej správcom Alfrédom Bobalom. Prerokovali rôzne záležitosti, oboznámil sa s ťažbou, navštívil niektoré štôlne a spísal o tom úradný záznam. Lebo to bola jeho povinnosť a aj povinnosť úradníkov spadajúcich pod jeho úrad. Ak by sa vyskytla nedôslednosť, alebo nedbalstvo pri plnení si povinností v banskom podnikaní, má v moci to potrestať. No pre iné prišiel do tejto osady Tadeáš Barthfelder. Chcel upokojiť Beatrix, manželku jeho zosnulého syna. Spravodlivo a čestne vyriešiť vec, ktorú mu predložila, keď ho navštívila v Zlatom meste. Lebo pán Tadeáš bol čestný a spravodlivý. Vedela to Beatrix a vedeli to aj všetci waldburgeri zo Zlatého mesta. Keď si urobil svoju robotu, posadili sa v priestrannej jedálni k dlhému jedálenskému stolu, aby sa spoločne naobedovali. Po jedle si upili dobrého horkastého pivného moku, ktoré pán Tadeáš vyrábal a priviezol so sebou. A pri popíjaní zaviedol reč aj na vec predaja spoločnosti.

-Premýšľal som nad tvojim rozhodnutím. – Začal pán Tadeáš.

-Sondoval som, kto by mal záujem získať spoločnosť v Striebornej osade. Záujemcovia sú. No ich dôveryhodnosť je veľmi malá. A cena, ktorú by za ňu dali sa mne osobne zdá nevýhodná. Všetko je to spôsobené nejasnou situáciou v krajine. A preto by som odporučil počkať, kým sa situácia neupokojí a v krajine nezavládne pokoj. Lebo šľachtici sú nespokojní, že padla ich moc.-

-A čo by ste nám poradil, pán Tadeáš?- Spýtal sa ho správca spoločnosti.

-Nepredávať. Počkať.- Odpovedal banský majster jednoznačne.

-Nevieme, ako sa to všetko skončí. Možnože sa kráľovské majetky vrátia naspäť a veľká šľachta vyvolá nepokoje. Nechajte to na neskoršie. A vám pán Bobal odporúčam, aby ste tie opatrenia čím skôr urobili. Je to potrebné pre dobro spoločnosti, ako aj pre haviarov. Už sa poberám. A ďakujem za pohostenie.- Vstal od stolíka a vyšiel na priestranný dvor, kde ho čakal jeho koč. Nastúpil do neho. Koč prešiel bránou na cestu a pobral sa smerom k Zlatému mestu. Keď sluha zatvoril bránu, ozval sa veľký krik a huriavk. Beatrix s pánom Bobalom sa pozerali na utekajúcich ľudí bežiacich vedľa ich baníckeho stavania.

-Niečo sa muselo prihodiť! – Nadhodil pán Alfréd a pribehol k bráne.

-Ľudia! Čo je? Čo sa stalo? – Volal na utekajúcich.

-Horí! Horí!-  Kričali.

Všetci, čo boli na dvore, stŕpli. Aj ostatné služobníctvo pribehlo na dvor, alebo prekvapene nazerali cez okná. Už bol cítiť aj pach dymu. Z južnej časti chotára bolo vidieť, ako sa spoza neďalekého lesa valia kúdoly čierneho dymu.

-Horí! Uhliarska osada horí!– Kričali prestrašení ľudia, bežiaci s rôznymi nádobami hasiť ničiace plamene šľahajúce vysoko k nebeskej oblohe. Márne. Oheň zničil všetky drevené chalúpky uhliarov bývajúcich v Uhliarskej jame. Ešte šťastie, že sa nerozšíril aj na okolitý les, nachádzajúci sa v blízkosti banských stavieb a tiež na drevené banícke domy, postavené na okolitých lazoch pod horou.

Na druhý deň, keď už oheň dokonal svoje dielo, ponad Striebornú osadu   niesol sa zápach zhoreniska. Usadlíci z Uhliarskej jamy stáli nehybne pri hustej jedľovej hore a dívali sa na spúšť, na miesto, kde ešte včera stálo ich obydlie. Nič z ich chatrného majetku sa im nepodarilo zachrániť. Boli radi, že včas zutekali z horiacich chatrčí a uchmatli z drevených kolísok malé batoľatá.

-Čo teraz bude s nami?-  Hovorili ich bledé nemé tváre. Obďaleč plačúcich a bedákajúcich žien utvorili chlapi malú skupinku. Radili sa, čo robiť. Boli to tvrdí chlapi, ošľahaní vetrom tunajších hôr, s mozoľnatými rukami a pevnou vôľou.

-Naše obydlie ľahlo popolom.- Povedal jeden z nich. –Nesmieme lamentovať. Musíme sa spojiť a postaviť si nové obydlia.-

-Ale kde?- Pýtal sa ďalší.

-Zájdeme za kopec. Možnože sa nám podarí dojednať s banskými úradmi a poskytnú nám miesto na novú osadu.- Mudrovali.

-Ja by som navrhol, aby sme si postavili chatrče v susednej baníckej osade. Tam by sme mohli aj robiť.- Pridal sa k mudrovaniu chlapov mládenec, sotva majúci dvadsať rokov.

-Tam si stavajú domce len haviari. Tí majú povolenie od banského úradu a od majiteľky štôlní. Nám povolenie a miesto na stavbu nedá, keď nie sme jej robotníci.- Ozval sa ten prvý.

Zrazu sa zo ženskej skupiny ozvala matka, držiaca v náručí asi trojročné dieťa.

-Ja pôjdem za majiteľkou a určite sa s ňou dojednám.-

-Len si nebuď taká istá, Matilda. Nepoznáš panské maniere. Páni na chudáka nehľadia. – Odpovedal jej.

-Viem, čo hovorím. Pani Beatrix nie je až taká zlá, ako si o nej myslíte.-

-A ty to už ako vieš?-

-Viem! Lebo ju poznám. Boli sme u nej viaceré na návšteve ešte keď sme boli dievčence. Vrelo nás prijala, pohostila, aj panský koč pre nás poslala. Určite sa nezmenila. Už tu aj tak nemáme, čo robiť. Poďme do osady, niektorí tam majú svojich príbuzných, uchýlia sa k nim. A ostatní si tiež niečo nájdu. Pomôžu nešťastníkom, ktorých osud takto potrestal.-

-Poďme!- Prisvedčili viacerí.

Skupinka uhliarskych osadníkov sa vybrala krížom cez horu do Striebornej osady. Keď prešli kopec a schádzali dolu do malej kotliny, pozerali po nich robotníci vyvážajúci banskú hlušinu na neďalekú skládku. Pomaly došli k banskému stavaniu. Len čo skupina usadlíkov prešla povyše stavania, cez bránu vyšla Beatrix na osedlanom koňovi. Dívala sa za skupinou ľudí, ako smutne kráčajú po kamenistej ceste. Zastali pri malej kaplnke zasvätenej svätému Klimentovi, pomodlili sa  a pokračovali ďalej do hornej časti Striebornej osady. Ostrohami bodla svojho vraníka a predbehla ich. Zoskočila z koňa, pristúpila k nim a oslovila ich.

-Kam sa poberáte?- Spýtala sa.  -Nie ste vy z Uhliarskej jamy?-

-Sme- Odpovedal muž vpredu.

-A kde ste sa vybrali?-

-Ideme hľadať dobrých ľudí, čo nás prichýlia.-

-Čo sa vlastne stalo v Uhliarskej jame?- Pýtala sa Beatrix. -Veľký požiar tam bol?

-Veľký.- Odpovedal muž.

-Veru veľký.- Ozval sa ženský hlas. – Všetky chatrče nám zhoreli. Hľadáme dobrých ľudí, čo nám poskytnú prístrešok.- Pokračovala žena majúca na rukách malé dievčatko. Beatrix sa zadívala na ženu, na jej milé a uplakané dieťa. Ukázala na ňu rukou a spýtala sa.

-Nie si ty Matilda?- 

-Som. Som Matilda. Keď som bola dievka, tak som bola u vás na návšteve.-

-Dievčence z Uhliarskej jamy. A kde sú ostatné?- Zvedavo sa spýtala Beatrix.

-Mária a Alžbeta sú tu.. Poďte bližšie.- Vyzvala ich Matilda.

-A maškrtnica Agnesa sa vydala do osady Bakabánya aj s Viktóriou.-

-Lenže vy máte teraz problém. Obydlia vám zhoreli a potrebujete prístrešok. Ale čo ďalej?-

-Budeme si musieť nejako poradiť.- Ozval sa mužský hlas.

-Postavíme si nové obydlie. Veď niekde bývať musíme. Ale do Uhliarskej jamy sa už nevrátime. Skúsime niekde, kde nás pritúlia.-

-A v Striebornej osade by sa vám nepáčilo?-  Spýtala sa ich.

-Páčilo. Ale museli by sme mať na to povolenie. Ináč to nejde.-

-To viem.- Odpovedala mu Beatrix. – Som ochotná navrhnúť vám riešenie. Kto by chcel, môže sa na čas  ubytovať u mňa. Mám tri hosťovské izby.  Sú prázdne a voľné. Tam by mohli bývať tri rodiny.- 

– My sa pomestíme.- Zamiešala sa Matilda.

-Nás je päť rodín.  Alžbeta má v Striebornej osade sesternicu, tá chce isť k nej. A Ujko Matej s tetou Julianou sa uchýlia k hociktorej rodine. To by bolo riešenie. Len neviem, či by mal niekto lepší návrh. No povedzte si! –Vyzvala Matilda ostatných. Nikto nemal pripomienky. Boli radi,  že dostali dočasný príbytok. A čas ukáže, čo bude ďalej.

     Hneď na druhý deň zavolala Beatrix správcu spoločnosti, aby pomohol riešiť situáciu, do ktorej sa dostali vyhorené rodiny z Uhliarskej jamy. Pán Bobal podotkol, že v baníckych stavaniach sú dve menšie chalúpky, ktoré opustili banícke rodiny a odišli za lepšie platenou robotou do Zlatého mesta. Tie by mohli na čas poslúžiť pre týchto nešťastníkov. A pre ostatné rodiny by bolo potrebné postaviť nejaké prístrešky. Je potrebné vybaviť povolenie z banského úradu pre banských robotníkov pracujúcich v spoločnosti. O tom sa musí pozhovárať s rodinami. Pán Bobal všetko zariadil. Po čase pribudli v Striebornej osade nové usadlosti. Do nich sa uchýlili rodiny, ktoré o bývanie pripravil požiar.

       Strieborná osada sa postupne  rozširovala. Do Uhliarskej jamy, kde vyrástlo prvé obydlie uhliarov, ktorí sa v týchto tmavých a hustých horách  usadili, sa život už viac nevrátil.

XV

     Písal sa rok 1321. Celou krajinou sa rozniesla smutná správa, že  posledný bohatier slovenskej slobody, pán Váhu a Tatier, Trenčiansky Matúš, dokonal. Po jeho smrti, za vlády Karola Roberta, sa krajina znovu zjednotila. Ten začal zavádzať rôzne reformy. Zaviedol platenie nových daní, urobil peňažnú reformu, kde namiesto denára pristúpil k zlatej mene a o dva roky neskôr k striebornej. Zrušil monopol na ťažbu drahých kovov a zaviedol urburu, čiže banské podniky platiace dane.

     Tieto všetky novosti donútili aj Beatrix znovu začať uvažovať o zanechaní banského podnikania. A nielen to. Aj výnosy z ťažobných priestorov ovplyvňovali jej rozhodnutie. I jej vek a tiež vek  správcu spoločnosti Alfréda Bobala naznačovali, že už ubúda sila a energia pri riadení spoločnosti. Prišiel čas, kedy treba konať. Nemal jej už kto poradiť. Jej svokor, hlavný banský majster Tadeáš Barthfelder, sa pominul a rozhodnúť sa musí sama. Už jej bolo jedno, či jestvujúce štôlne predá výnosne, alebo na nich niečo stratí. Treba ich predať skôr, ako sa celkom uzavrú, alebo ich zaplaví voda. Veď výťažok, bohatstvo a zisky z nich má dobre uložené.

     S riešením sa zdôverila i svojmu správcovi, ktorý jej v ničom neoponoval. Aj on už pociťoval únavu. Preto súhlasil s týmto rozhodnutím. Tak, ako predtým, svoje podiely spolu s podielmi Beatrix tiež dá do predaja. Našiel sa aj kupec. Mešťanostovia zo Zlatého mesta združení v banskom podniku Wernel a spol. ich odkúpia. Nadobudnutie získajú uzatvorením kúpy u komorského grófa. Až podpisom a prevodom práva banských podielov sa stane spoločnosť ich vlastníkmi. To všetko sa starostlivo pripravilo. A do prevodu boli zahrnuté vyťažené a uzavreté banské štôlne, štôlne, v ktorých sa ťažba prevádza, polia, lúky a les. Tiež časť stavieb postavených na  banských pozemkoch, ako sú stajne, sklady, prístrešky slúžiace na rôzny materiál, haldy s banskou hlušinou, ako aj banské domy prenajaté pre robotníkov. Zo stavieb bola vylúčená len budova slúžiaca ako obydlie pre Beatrix a jej služobníctvo. Tú si ponechá do času, kým sa nerozhodne o svojom ďalšom zotrvaní v Striebornej osade.

Zmluva bola podpísaná zástupcami spoločnosti Wernel a spol. u komorského grófa v  prvý júnový deň roku Pána 1329. A tak správa štôlní v Striebornej osade, ako aj celej osady, prešla pod kuratelu mešťanostov v Zlatom meste.

     Po tomto termíne sa Beatrix utiahla do svojho obydlia a menej začala vychádzať zo svojich miestností. Aj počet služobníctva zmenšila.  Ponechala si len tie slúžky a sluhov, ktorých nevyhnutne  potrebovala. Bola to služobná Hedviga, ktorú si Beatrix obľúbila  a ostala jej dobrou a dôvernou priateľkou. Tiež jej manžel Judim, starajúci sa o poriadok a čistotu  stajní. Aj staručký sluha Herbert, majúci na starosti jej koníky, ktoré priahali do koča a jazdeckého vraníka, na ktorom si občas vyšla do krásnej prírody pokochať sa jej čarom. Tiež Herbertova manželka, ktorá tu ako kuchárka pracovala od mladosti. To bol celý personál služobníctva pani Beatrix.

Aj pán Bobal, niekdajší správca spoločnosti, oddychoval na priedomí svojho malého domčeka a spomínal na dávne časy, keď výnosne riadil banskú spoločnosť v tejto osade.

Dnes ju riadia iní ľudia. Prišli sem z neďalekého mesta, aby ich nahradili, mysliac, že bohatstvo ukryté v tvrdej ťažkej a ílovitej zemi bude trvať večne. Netrvalo. Po čase sa stratili aj bohaté rudné žily vzácneho kovu. Ťažilo sa viac banskej hlušiny, zapĺňali sa skládky a kopili haldy žlto-červenkastou tvrdou zeminou. Postupne sa uzatvárali  aj banské štôlne. Niektoré zatopila voda a niektoré ostali nemo čumieť na okoloidúcich pocestných, pripomínajúc im, že v čase ich najväčšej slávy vydávali na povrch vzácne poklady tejto zeme. Tratili sa aj banskí robotníci, ktorí vo svojich čiernych plášťoch pravidelne fárali do hĺbky zeme, nehľadiac na nešťastie, ktoré ich tam každý deň čakalo.

     Čas však pomaly plynul. Dni, týždne, mesiace a roky sa míňali. V Striebornej osade pomaly utíchal banícky život. Beatrix často sedela na pohodlnej pohovke vo svojej komnate a spomínala na zašlé časy. Často sa jej tmavé oči zarosili, keď sa v spomienke vracala späť do svojej mladosti. Často dumala nad tým, čo má urobiť, keď jej bolo ťažko na hrudi, keď jej myšlienky zalietli k jej rodičom, k jej dobrej priateľke Markéte, k Maximiliánovi. A občas sa do jej myšlienok zatúlal aj Andreas. Často jej napadlo, či sa vrátiť do kraja, kde sa narodila, hoc len veľmi málo života strávila vo svojej rodnej vlasti. Či opustiť svojich zosnulých rodičov, ktorí tu spočinuli a snívajú svoj večný sen v týchto hustých tmavých a vrchovatých horách. Ak by sa aj chcela vrátiť do svojej vlasti, ako by ju privítali tí, čo ju nikdy nevideli, čo nepoznajú jej pôvod a jej príbuzných. Lebo pamätníci sa už dávno pominuli a nová generácia sa nezaujíma o neznámych ľudí, čo zavítajú medzi nich. Lež z hĺbky duše sa ozýval hlas, ktorý jej našepkával túžbu po domove. A tu si zrazu spomenula na niečo, čo pred nikým nevyjavila, nikomu sa nezdôverila a tajila pred cudzím svetom posolstvo, ktoré v dávnych časoch dostala. Vstala z pohovky a podišla k malej skrinke plnej rôznych kníh, papierov a písomností. Začala sa prehrabávať v priečinkoch, hľadajúc vec, na ktorú si v posledných časoch nespomenula. Pri toľkých starostiach a trápeniach na ňu zabudla. Ani teraz jej neprichádzala pod ruky. Začala vyprázdňovať všetky priečinky a na spodnom objavila to, čo hľadala. Zadívala sa na objav a vzala ho do rúk. Roztvorila farebný pamätník, ktorý nevidela už veľa rokov. Nezapisovala si už doň svoje celodenné zážitky, ktoré boli popretkávané rôznymi udalosťami. Neotvárala ho, aby si spomenula na časy, ktoré boli v ňom opísané. Zabudla naň a odložila ho vtedy, keď ju opustila jej najlepšia a najvernejšia priateľka. 

Ale to, čo hľadala, bolo v ňom uložené. Vzala do ruky poskladaný biely papier, poznačený dlhým časom a roztvorila ho. Oči sa jej vryli do zdobených písmen, ktoré boli  na ňom napísané. A tichučko, aby nikoho nerušila, ho začala čítať.

Moja drahá Beatrix!

Môj pozdrav zalieta k Tebe z ďalekej rodnej domoviny.

     Aj Teba  pozdravuje kraj, kde si po prvýkrát uvidela tento nádherný svet. Pozdravuje Ťa Tvoja domovina. Nezabudni na ňu v tej ďalekej zemi, ktorá Ti dala bohatstvo vzácnych kovov. Spomínaj na ňu, hoc i len niekedy. Spomínaj, keď budeš opustená stáť na rozhraní dobrých a zlých rozhodnutí v živote, keď Ti myseľ vzlietne a preletí veľa míľ k rodnej vlasti, keď spomienky ožijú a pripomenú Ti náš čas. Keď si spomenieš na svoju priateľku Markétu.

Nezabudni, tak, ako nezabudnem ja!

     Ťažké bolo moje lúčenie s Tebou, ale ťažká bola aj cesta do môjho rodného kraja. Dva mesiace putovania, dva mesiace strádania a nepríjemností, dva mesiace túžby z návratu. Ale všetko dopadlo tak, ako som chcela.

     Neviem, či toto posolstvo príde k Tebe. Neviem, či prečítaš týchto pár viet, ktoré Ti posielam. Možno sa už neuvidíme. Ale spomienka na Teba mi navždy ostane v mysli.

                                                  Tvoja verná priateľka Markéta!

     Sadla si na pohovku a oči zahalila bielou hodvábnou šatkou. Tlmené vzlyky vychádzali spod nej. A myseľ jej znovu zaplavilo mnoho a mnoho vecí. Aj túžba ožila. Túžba vrátiť sa domov. Túžba vrátiť sa tam,  kde sa narodila.

Pomaly vstala. Zišla dreveným schodišťom na dvorec. Zavolala Herberta a prikázala mu pripraviť na ráno koč. Pozvala do svojej komnaty Hedvigu a Judima. Pomohli jej nabaliť veci na dlhú cestu. Tí len občas nechápavo pozreli po nej. Večer položila na stôl štyri rovnaké kôpky zlatých mincí a zavolala služobníctvo.

 -Toto je môj dar pre vás za službu a vernosť, ktorú ste mi po celý ten čas preukazovali. Patrí vám. Každý tam má svoj diel. Vezmite si!- Povedala, keď sa zišlo služobníctvo a ostalo stáť pri  dverách komnaty.

     Ráno sa odela do tmavých šiat, sadla do koča, vzala do rúk opraty a zamierila k domu pána Bobala. Sedel na priedomí. Bez slova mu podala ruku, znovu nasadla na koč a zanechala Striebornú osadu.

Doslov.

     Život v baníckej  usadlosti zmĺkol. Jej staviská nahlodal zub času a niektoré prehnité trámy vyčnievali z ich zbúranísk pripomínajúc, že v nich žili majitelia, ktorí sa pričinili o zrod tejto malej baníckej osady. Aj drevená ohrada okolo stavísk sa skláňala k zemi, nemal ju kto opraviť, aby slúžila svojmu účelu.

      Na priedomí svojej chalúpky sedel staručký Alfréd Bobal, niekdajší správca banských štôlní. Hľadel na okolité čierne hory a vysoké kopce obklopujúce túto osadu. V spomienkach sa vracal do čias, keď v nej vládol čulý banícky život. Spomínal na počiatky jej zrodu, na príbehy prežité v spoločnosti jej zakladateľa a jeho dcéry Beatrix. Pohľadom spočinul i na malom briežku, na ktorom z mohýl vyčnievajú drevené kríže, pod ktorými na večnom odpočinku v  ťažkej  ílovitej zemi splývajú nehybné telá jej obyvateľov. A medzi nimi sníva svoj večný sen i jej zakladateľ,  Hans Tiekesch.

     Do mysle sa mu natrvalo vryla udalosť, keď naposledy uvidel poslednú majiteľku banských štôlní, Beatrix. Smutná a rozžialená pristúpila k nemu. Čiernym závojom mala zahalenú svoju tvár. Podala mu ruku na rozlúčku, bez slovka nasadla do koča a odišla v neznámu diaľ. Nik nevie, v ktorú sveta stranu sa pobrala.

     Len občas na štrkovej hradskej povyše mlyna na Kamennom potoku stretávali povozníci neznámu ženu v čiernom oblečení, zahalenú tmavým priesvitným závojom. Sadala si im na vozy a po čase zmizla v hustom lesnom poraste vysokého Pôlomu.

    Aj poslední banskí robotníci, ktorí niekoľko desaťročí z tvrdej ťažkej a ílovitej zeme vynášali na jej povrch cenné poklady, sa pobrali na večný odpočinok.    

     Postupom času zanikli aj banské štôlne. Prestali živiť obyvateľov tejto osady, usadených v chatrných drevených chalúpkach na okolitých lazoch. No usadlíci neopustili viac tento kraj. Začali rozorávať zem, vytvárať malé políčka, pestovať na nich rôzne plodiny a prechádzať na sedliacku robotu.

     Rodili sa nové generácie, obydlí a usadlostí pribúdalo. V nich vyrastali ďalšie pokolenia, ktoré písali osudy ľudí žijúcich v malej Striebornej osade, ležiacej pod vysokým legendárnym svietiacim vrchom, nesúcim názov Sitno.

                                          K O N I E C