moje poviedky

VIII

     V pondelok ráno sa Judim dostavil na dvor banskej spoločnosti, kde ho privítal jej správca, Alfréd Bobal.

-Tebe nemusím vysvetľovať a poúčať ťa, aké povinnosti ťa čakajú v tejto staronovej robote. To, čo si robil predtým, budeš aj teraz. Zájdi do stajne, zapriahni do voza a budeš voziť banskú guľatinu k novým štôlňam. V sklade už žiadnu nemáme. Mladík, čo ju vozí, nestíha. Preto som poslal Huga pre teba, keď si teraz bez roboty.-

-Ďakujem vám pán Bobal. Som rád, že ste si na mňa spomenuli.- S radosťou sa poďakoval Judim. Už bol skoro mesiac doma a žiadna robota sa mu nenaskytla. Preto sa potešil, keď prišiel za ním Hugo, aby sa prihlásil u správcu banskej spoločnosti, že mu ponúkne robotu. Judim zapriahol do voza koníky, ktoré mu pridelil dozorca v konskej stajni a pobral sa  úzkou dolinou  na lesný sklad, kde bola do kôp nazvážaná guľatina. Robotníci, čo ju pripravovali, mu pomohli naložiť a on veselo si hvízdajúc ju viezol k novým banským štôlňam, ktoré boli len pred niekoľkými týždňami otvorené. Celý deň takto pracoval. Už sa schyľovalo k večeru, keď dorazil na dvor baníckeho stavania. Vypriahol unavené koníky, nakŕmil ich a pobral sa do svojho obydlia v Židovom kúte. Keď prechádzal cez drevené dvierka, osadené v strede veľkej brány, uvidel v otvorenom okne baníckej budovy stáť Beatrix. Práve zaťahovala biely priesvitný závoj na svojom okne. Uvidel ju, na chvíľku postál a pozrel sa do jej okna. Zbadal, ako odtiahla bok závoja. Pozerala, kým zatvoril za sebou bránku a stratil sa medzi drevenými chalúpkami tunajších osadníkov. Už dávno ju nevidel. Posledný raz, keď neďaleko ich obydlia prechádzala popod hustý lesný porast, kde ju prepadla tlupa neznámych jazdcov. On to bol, čo zašiel za Hugom a vyrozprával mu, ako neznámi muži zajali Beatrix. A Hugo už zariadil ostatné.

Na druhý deň  prišiel za ním správca spoločnosti,.

-Keď zveziete všetku guľatinu zo skladu, zájdeš na pílu ku Kamennému potoku a odtiaľ privezieš  podvaly, ktoré sme si tam objednali. Piliari nám ich už tam pripravili.-

-Ale guľatinu budeme zvážať až do konca týždňa. A robotníci ju stále chystajú.- Informoval Judim správcu.

-V poriadku. Keď to nebude teraz, podvaly privezieš na budúci týždeň. Ešte to tak nesúri.-

Judim vozil guľatinu až do samého večera. Bol rád, že mu správca dal úlohu priviesť banské podvaly z píly na Kamennom potoku. Aspoň sa niečo dozvie o mlynárovej dcére. Už sa vyše pol roka nevideli. Rozlúčka, keď odchádzal z píly, zanechala na ňom krásne spomienky. Bol zvedavý na krásnu Hedvigu. Či ju nedonútili rodičia k výdaju. Ako sa zachová, keď ho uvidí. Ako sa bude k nemu správať jej otec. On však robí len pohoniča. Naloží podvaly a pôjde s nimi domov. Možno, že Hedvigu ani neuvidí. Možno, že sa mu neukáže za ten krátky čas, čo bude nakladať. Možno, že je už vydatá a odišla z domu za manželom. Možno. Možno. Tých možností je veľa. Takto premýšľal Judim cestou k domu. Už nastala tma, keď došiel pred ich chalúpku. Na dvore už nebolo nikoho. Len v malých oblôčkoch mihotalo slabunké svetielko. Pred vchodovými dverami sa otočil. Pod horou uvidel tmavú siluetu  jazdca. Zadíval sa tým smerom a pozoroval, kde sa bude uberať. Jazdec zišiel malým briežkom na poľnú cestu, ktorou prišiel aj Judim. Na ceste otočil svojho koňa smerom k osade.  Kto to môže byť? Odkiaľ prichádza v tomto čase? A kde má namierené? Do baníckej usadlosti? Alebo azda k niektorému usadlíkovi? Nedalo mu to pokoja. Stál pred dverami a neustále pozoroval podivného jazdca. Ten pomalým krokom pokračoval po ceste a v zákrute sa stratil Judimovi z očí. Judim vyšiel na kopček za ich chalúpkou mysliac si, že ho ešte uvidí. Jazdec už bol pri nových banských štôlňach, ktoré len pred nedávnom otvorili. Prešiel vedľa nich a pokračoval ďalej. Judim už videl len hlavu neznámeho jazdca, až sa mu úplne stratil z dohľadu. Nevedel, čo má urobiť. Vybrať sa za ním poľnou cestou, alebo zísť do domu? Na kraj už sadla hustá tma. Buď je to nejaký tulák, alebo človek s nedobrým úmyslom. Trápilo ho to. No rozhodol sa zísť do domu.  Rodičia už na neho čakali.

-Dnes si bol dlho v robote,- privítal ho otec s poznámkou. – Niečo sa stalo v štôlňach?-

-Nie. Nič sa nestalo. Ešte ostávala jedna fúra guľatiny, tak som ju chcel zviesť. Od pondelka idem voziť banské podvaly z píly na Kamennom  potoku. Aby som mohol hneď zrána vyraziť na pílu, tak som chcel guľatinu doviesť ešte dnes.-

-Sadni si k večeri- ponúkla ho matka.

Judim si sadol ku stolu a pustil sa do pripravenej večere.

-Keď som prichádzal k nášmu obydliu, uvidel som neznámeho jazdca, ako sa uberá k baníckym staviskám v osade. Aj som rozmýšľal, či ho mám sledovať. Ale potom som zišiel do domu. Azda to nebol niekto s nekalým úmyslom?-

-Cez tieto hory prejde veľa neznámych ľudí. Ale väčšinou chodia spolu viacerí. Niektorí hľadajú miesta, kde by sa mohli usadiť, alebo skúmajú prírodné podmienky na kutacie roboty- poznamenal Judimov otec.

-Veď áno. Aj ja som ich niekoľko videl, ba aj stretol. Ale tento sa mi zdal podozrivý. Sám a večer.- Zapochyboval Judim.

-Len sa ty už netráp.- Otec vstal od stola a odišiel do vedľajšej miestnosti uložiť sa k spánku. Keď Judim dojedol, matka odložila spred neho misu a tiež odišla. Judimovi nedal pokoj neznámy nočný jazdec. Vyšiel pred chalúpku, načúval, či nezačuje podozrivé zvuky. Všade bolo ticho, len niekde v diaľke zahúkala nočná sova. Dolu pri banských štôlňach zabrechala líška a spoza vysokého kopca na východnom obzore vykúkal veľký jasnožltý mesiac. Po chvíľke sa aj on pobral do chalúpky a uložil sa k pokojnému spánku.

IX

     Hlavnou hradskou, smerom k dolniackym osadám, smeroval  prázdny konský povoz. Mladý pohonič si pohvizdoval veselú dedinskú pesničku. Sem-tam stretol protiidúce povozy, ktoré smerovali do neďalekého horniackeho baníckeho mesta, alebo so svojim tovarom  putovali do vzdialenejších oblastí krajiny. Niektoré boli prekryté vozovými plachtami, aby svoj tovar ochránili pred nepriazňou počasia. Jeho koníky, ťahajúc prázdny voz, lenivo klopkali kopytami po kamennej hradskej ceste, preto ich pošteklil bičom po širokých chrbtoch. Ako pocítili kožený bič, ožili a ráznejšie pridali do kroku. Mladý pohonič žiaril radosťou, že dostal robotu od správcu banských štôlní v Striebornej osade. A ešte viac sa potešil, že môže odvážať z píly na Kamennom potoku banské podvaly a hranoly slúžiace na výstuž banského sklepenia. Možnože po čase uvidí aj peknú tváričku krásnej Hedvigy, dievčiny, ktorá ho opantala počas jeho pôsobenia v mlyne u jej otca. Cesta sa pomaly krátila a už z diaľky videl veľkú mlynicu a počul známy hukot mohutnej píly. Koč zastal pred drevenou bránou, cez ktorú sa vchádzalo na priestranný dvor mlynskej usadlosti. Z vnútornej časti zahasprovanú bránu mu prišiel otvoriť pomocník Ferko, pracujúci pri píle.

-Judim!- Radostne vykríkol Ferko. –Kde sa tu berieš? –

-Prišiel som pre podvaly pre štôlne v Striebornej osade. Kde mám pristaviť povoz?- Spýtal sa prekvapeného pomocníka.

-Tam!- Ukázal ku štôsu naukladaných banských podvalov.

Judim zaviedol voz na miesto, ktoré mu Ferko ukázal a zoskočil z voza.

– Tak rýchlo si zmizol z mlynice, že sme sa nestačili ani poriadne rozlúčiť. Prečo si odišiel?- Spýtal sa Judima.

-Lebo ma  mlynár rýchlo prepustil.- S úsmevom mu  odpovedal.

-Ale prečo? Veď bol s tebou spokojný.-

-Spokojný mohol byť. Ale prečo ma prepustil? To neviem.- Odpovedal Judim.

-Medzi služobníctvom sa všeličo šeptalo.- Pokračoval.

-A čo také?-  Zvedavo sa ho opýtal Judim.

-Ty o tom nič nevieš? Bolo to vraj pre mlynárovu dcéru. Je to pravda?-

– Ferko. Nechajme to. Mňa to už netrápi a teba to nemusí zaujímať.-

-Boli sme dobrí priatelia. A priateľstvo  sa pretrhlo tvojim odchodom. Preto ma to trápi.- Odpovedal mu Ferko.

-Dobre. Priatelia sme boli, aj nimi ostaneme. Pozri. Prichádza mlynár.-

Z dverí mlynice práve vyšiel mlynár a zamieril k povozu pristavenému pri banských podvaloch.

-Dobrý deň!- Pozdravil Judim príchodiaceho mlynára.

-Dobrý deň. Prišiel si pre podvaly? Posiela ťa správca štôlní zo Striebornej osady?- Spýtal sa ho.

-Áno.- Prisvedčil Judim.

-Fero!- Oslovil mlynár pomocníka. –Pomôž mu naložiť a potom príď ku mne. Mám pre teba súrnu robotu.

-Ako rozkážete, pane.-

Mlynár sa pobral do budovy a mladí junáci sa pustili do nakladania.

-Odkáž správcovi, že sú hotové už aj hranoly pre banské výstuže!- Zavolal mlynár na Judima od vchodových dvier mlynice.

-Dobre. Odkážem.- Ozval sa Judim. Po chvíľke sa pozrel na Ferka a spýtal sa ho.

-Už sme tu hodnú chvíľku a nevidel som pobehovať po dvore mlynárove dcéry. Vždy sa po dvore obšmietali. Kde sa asi nachádzajú?-

-Hedviga odišla z domu a Mária je určite v kuchyni pri matke.-

-Hedviga odišla. A kam?-

-Niekam na dolnú zem. Usadila sa na nejakom majeri. Povráva sa, že sa nezhodla s otcom. Ale občas príde domov. No len na krátko.-

-A na čom sa nezhodla?- Zvedavo sa pýtal Judim.

-Na sobáši. Nechcela frajera, čo jej nútili rodičia. Preto vraj odišla. Nemáš v tom prsty aj ty?- Pýtal sa Ferko Judima.

-Prečo ja? Ja tu nie som už skoro rok. Prečo by som mal v tom prsty?-

-Lebo sa všeličo hovorí medzi služobníctvom.-

-Rečičky. Reči sa hovoria a chlieb sa je. Ale už o tom nehovorme.- Judim zašiel na druhú stranu voza skontrolovať, či fúru dobre naložili, aby nemal s ňou problém pri preprave.

Naložená je dobre, môžme upínať!- Zavolal a priniesol hrubú reťaz, aby ňou silne upevnili náklad.

-To budeš mať aj na päť fúr.- Ozval sa Ferko, keď upli náklad podvalov. Judim vyskočil na prednú časť voza a sadol si na dosku preloženú krížom cez drabiny.

-Zajtra som tu znova, -ozval sa Judim a šibol do koní. Tie sa vybrali smerom k vchodovej bráne. Ferko sa pozeral za odchádzajúcim vozom. Na rozlúčku mu zakýval, zavrel veľkú drevenú bránu a pobral sa za mlynárom. Ten sedel vo svojej pracovni a prehŕňal sa v kope rôznych papierov. Keď uvidel pomocníka, pozrel po ňom a rozkázal mu.

– Hranoly určené pre štôlne v Striebornej osade premeraj a zapíš na manipulačný lístok! Ten mi potom prines, aby sa mohla vypočítať cena a poslať to  správcovi štôlní!-

-Áno pane.-

-Môžeš odísť!- Povedal mu mlynár a pustil sa do prerušenej roboty.

Na druhý deň pred obedom prišiel Judim znovu pre banskú guľatinu. Celý odvoz trval päť dní. V sobotu ráno sa vybral pre  hranoly, ktoré boli potrebné na výstuže štôlní. Keď ich spolu s pomocníkom naložili a upli, trochu sa ešte pozhovárali. Veď ktovie, kedy sa znova uvidia. Potom si tľapli do dlaní a rozlúčili sa. Judim zamieril s povozom ku bráne a úzkou cestičkou vedúcou z mlyna na hlavnú hradskú. Z diaľky ešte zakýval Ferkovi a so smutným pohľadom opúšťal mlyn na Kamennom potoku. To, že Hedviga odišla z domu ho veľmi trápilo. Dúfal, že ju aspoň uvidí. No nestalo sa tak. Ale ani jej sestra, Mária, sa neukázala. Možnože sa s ním nechcela stretnúť a hnevá sa na neho pre Hedvigu. Všelijaké myšlienky mu chodili po rozume. Pomaly schádzal s povozom malým briežkom k drevenému mostu, postavenému ponad Kamenný potok. Zrazu zbadal, ako sa z hlavnej hradskej blíži nejaká ženská postava. Keď postava prišla bližšie k povozu, spoznal v nej mlynárovu dcéru.

-Pŕŕŕ! – Zavolal na koníky a pritiahol opraty. Tie hneď zastali. Judim ostal sedieť na voze a čakal, kým sa postava nepriblíži k nemu. Tvár sa mu rozjasnila a cez pery sa mu predralo jediné slovko.

-Hedviga!- Bolo vyslovené tak ticho, že ho ledva on začul.

Hedviga, lebo ona to bola, mala cez chrbát prehodený malý batôžtek. Jednou rukou si ho pridržiavala a v druhej držala pestrofarebnú šatku. Ako zbadala na voze Judima, prekvapila sa.

-Judim!- Zvolala radostne. –To si ty?-  A podišla k vozu.

Judim zoskočil z voza  a podišiel k nej.

-Hedviga! –Chytil jej ruku, v ktorej držala šatku a od prekvapenia  nevedel, čo má urobiť. Nakoniec sa rozhodol. Objal ju okolo krku. Na viac si netrúfol. Nevedel, ako by sa zachovala po toľkom čase. Aj Hedviga bola zdržanlivá. Nie tak, ako keď pribehla za ním ku Kamennému potoku, aby sa rozlúčili pri  jeho odchode z ich obydlia.

-Vidím, že odvážaš z našej píly tovar pre banské štôlne.- Podotkla a hľadela na plno naložený povoz.

-Áno.- Prisvedčil. –Od pondelka som vozil podvaly a dnes hranoly. Z vašej píly. Celý týždeň som myslel na teba, keď som bol na vašom dvore. A teba nebolo. No dozvedel som sa niečo, čo ma zarmútilo.-

-A čo také ťa zarmútilo?- Pýtala sa ho.

-Že si odišla z domu. Že som ťa nemohol uvidieť. To ma zarmútilo.-

-A nakoniec sme sa stretli. Tu a teraz.- Zložila z chrbta malý batôžtek a privinula sa k nemu. Chytila ho okolo krku a pobozkala.

-Bolo ti smutno za mnou?- Spýtala sa ho.

-Bolo. Veľmi smutno mi bolo. Často som myslel na teba. Nedúfal som, že sa ešte stretneme. Ale náhoda učinila svoje.-

-Judim! A kde ideš teraz?-

-Domov. Veziem tento tovar do Striebornej osady. Tam som sa uchytil. Znovu mi dali robotu… Doma…. U nás.-

-Vezmi ma so sebou.- Navrhla mu.

Prekvapene sa pozrel na ňu.

-So sebou? Ako? Ty chceš isť so mnou?- Pýtal sa jej.

-Chcem. Myslím to vážne. Pôjdem s tebou aj na kraj sveta. Vezmeš ma?

Odpovedz!- Zadívala sa mu do očí a nespustila z neho svoj zrak.

-Tak odpovedz!- Trvala na odpovedi.

Judim ostal taký prekvapený, že v prvom momente nevedel, čo má povedať. Až po chvíľke sa spamätal z tohto návrhu. Vziať ju so sebou? Ale kam? Doviesť si domov frajerku bez toho, aby o tom vedeli rodičia?

Len tak, z ničoho nič? Hedviga videla na ňom jeho nerozhodnosť. Vedela, že zašla ďaleko. Že návrh sa nedá zrealizovať. No pokračovala ďalej.

-Viem, že pre teba je to ťažké. Na takéto riešenie nie si pripravený. Ale nájdi mi vo vašej osade robotu. Určite tam potrebujú majitelia banských štôlní slúžky. Budem robiť hocijakú robotu. Urobím všetko, čo mi rozkážu. Veď aj tam, kde som teraz, len posluhujem. Môžem to aj  v blízkosti teba. Pokús sa o to. Prosím ťa. –Zaprosila.

-A čo tvoji rodičia?-

-Keď som odišla z domu, veľmi sa nahnevali. Ale po čase, keď som bola na prvej návšteve, všetko sme si vysvetlili. Otec pochopil, že nútiť ma do niečoho, čo nechcem ja, je zlé riešenie. Nakoniec už vychádzame dobre. Aj matka sa upokojila. Som už dospelá. Starám sa sama o seba. Nemusím byť na starosť rodičom. Aj si niečo zarobím. Doma pre mňa taká robota nebola. Bola to všetko len robota pre chlapov. Nie pre ženy. A ženskú robotu zvláda matka so sestrou. Ony na ňu stačia.-

-A čo vydaj?- Opýtal sa jej.

-Vydaj už neriešim. Frajer sa mi oženil a druhý sa nenašiel. Som voľná. Preto som ti dala návrh, že pôjdem tam, kde by sme boli spolu. –

Judim sa zamyslel a nakoniec sa rozhodol.

– Tak naskoč na povoz a ideme do neznáma! –

Schytila svoj batôžtek a prisadla si k nemu . Radosť a veselosť jej žiarili z tváre. Judim pošibal koníky. Tie hodili svojimi hustými hrivami a vydali sa dopredu po kamenistej hradskej. Nemyslel na to, čo bude. Teraz mal Hedvigu pri sebe a starosť nechal na neskorší čas. Tešili sa spolu a vypytoval sa jej na všeličo možné, čo zažila za ten čas, ako opustil ich mlynicu.

Na prvej  križovatke odbočili doľava a miernym svahom sa uberali do kotliny, v ktorej ležala malá osada. Judim s naloženým vozom zastal pred drevenou bránou baníckeho stavania. Otvoril ju a pristavil voz pred sklad, aby do neho uložil dovezený tovar. Hneď pristúpil k nemu Joanes, skladový robotník a spolu začali dovezené hranoly odnášať do skladu. Hedviga chvíľku postála pri voze a potom si sadla na malú skládku dosák, obzerajúc si priestranstvo a budovu baníckej spoločnosti.

-Kto je tá dievčina, čo prišla s tebou?- Spýtal sa  Joanes Judima.

-Pristavila ma cestou a poprosila, či ju nezveziem. Má namierené do mesta. Hľadá si robotu ako slúžka. Tak som ju zobral na voz.- Odpovedal mu Judim.

-A prečo si ju priviezol sem?-

-Rozprávali sme o všeličom. Potom ma požiadala, aby som ju doviezol sem. Že sa skúsi informovať, či aj tu nepotrebujú slúžku. Tak som ju priviezol. Keď zložíme, popýtam sa správcu.-

-Neviem, či je tu treba viac služobníctva.- Zapochyboval Joanes.

 Keď zložili hranoly, Judim vzal spod koberca prehodeného cez dosku  slúžiacu za sedadlo papier, čo posielal správcovi majiteľ píly a pobral sa do banského stavania. Prešiel chodbou a jemne zaklopal na dvere vedúce do správcovej pracovne.

-Vstúpte!- Ozvalo sa spoza dvier.

Judim pomaly otvoril dvere. Správca, sediaci za stolom, zdvihol hlavu. Keď uvidel Judima, oslovil ho.

-Tak čo? Doviezol si všetko?-

-Všetko. Majiteľ vám posiela tento papier. Máte na ňom uvedenú aj cenu. A pozdravuje vás.-

-Ďakujem.-

-Pán správca.-  Nesmelo oslovil Judim správcu spoločnosti.

-Čo si praješ?- spýtal sa ho.

-Cestou ma pristavila jedna dievčina a poprosila o niečo.-

-Čo to má byť?-

-Či by u nás nemohla slúžiť?-

-Slúžiť? A to, že ako, kde?-

-Neviem. Len ma prosila, aby som sa informoval. Priviezol som ju. Je dole na dvore. Čo jej mám povedať?-

Alfréd sa zamyslel, či by naozaj nepotrebovali jednu slúžku. V kuchyni  robí Herbertova žena. Tá má pomocníčku. Na upratovanie priestorov majú tiež  silu. Len, ak by Beatrix. Ale tá asi nepotrebuje. Ale nedalo mu to. Po chvíľke premýšľania povedal Judimovi.

-Vieš čo? Zájdem za majiteľkou spoločnosti. Ak by tá potrebovala. Počkaj na dvore!- Rozkázal mu.

Judim opustil miestnosť. Správca vstal od stola a pobral sa k dverám komnaty, ktorú obývala Beatrix. Spoza dvier sa ozýval slabunký lahodný a smutný spev, sprevádzaný brnkaním na  strunový hudobný nástroj. To Beatrix niekedy takto melancholicky prežíva svoj osamelý život. Alfréd ticho zaklopal na dvere. Po chvíľke sa ozval jemný hlas.

-Prosím.-

Alfréd pomaly otvoril dvere. Beatrix sedela na malej pohovke, držiac v rukách svoju obľúbenú lutnu. Keď uvidela Alfréda, odložila hudobný nástroj na veľký jedálenský stolík a otázkou privítala svojho správcu.

-Akú zvesť mi prinášate, pán Bobal? Posaďte sa!- Ponúkla ho, ukazujúc na fotelok stojaci pri malom stolíku.

-Nebudem vás veľmi zdržovať. Len sa vás chcem na niečo spýtať.-

-Len si sadnite!- Nútila ho do sedenia.

-Viete, milá pani Beatrix. Prišiel za mnou náš robotník. Judim. Zviezol už všetky podvaly z píly na Kamennom potoku.-

-A je spokojný?- Prerušila jeho rozprávanie.

-Asi spokojný je. Ale…-

-No prosím. Len mi už povedzte, čo vás trápi.-

-Mňa nič. Len on. Keď viezol poslednú fúru, tak ho prosila jedna dievčina, či by ju neodviezol na kus cesty. Vzal ju na voz. Cestou sa mu zdôverila, že si hľadá nejakú službu. Či by sa aj u nás nenašla. Priviezol ju sem. Je dolu na dvore.-

Beatrix vstala od stolíka, podišla k oknu a pozerala sa na dvor. Aj správca prišiel k oknu.

-Je to tá, čo sa zhovára s Judimom?- Opýtala sa ho.

-Áno. Asi áno. Ja som ju ešte nevidel. Len Judim ma požiadal, aby som sa informoval. –

Beatrix odišla od okna a znovu si sadla do fotelka. Alfréd  ostal stáť vedľa stolíka a čakal na rozhodnutie.

-Nech tú slečnu Judim privedie ku mne.-  Rozhodla sa Beatrix. 

-Porozprávam sa s ňou. Uvidím, čo urobím.-

Alfréd Bobal sa pozdravil a odišiel z miestnosti. Zišiel dolu na dvor a z vchodových dvier zavolal na Judima. Ten dobehol k nemu.

-Zaveď tú dievčinu k panej Beatrix! Chce s ňou hovoriť.-

Judim sa otočil a prišiel k Hedvige.

-Poď so mnou!- Chytil ju za ruku a viedol do budovy. Potom sa spamätal a pustil jej ruku. Obzrel sa, či ho nik nevidel. Vyšli po drevených schodoch a potom dlhou chodbou k dverám majiteľkinej izby. Judim zaklopal na dvere. Keď dostal povolenie na vstup, posunul Hedvigu do dvier. Hneď za ňou zavrel dvere a ostal stáť na chodbe. Bol nervózny, ako to všetko dopadne. Čo, ak ju do služby nevezmú? Čo urobí?  Spoza dvier počul slabunký rozhovor. Nerozumel ani slovko. Nepreniklo k nemu cez hrubé dubové dvere.

Hedviga vstúpila do miestnosti. Mierne sa uklonila  a pozdravila.

-Dobrý deň!-

-Dobrý deň!- Odpovedala Beatrix. Zadívala sa na dievčinu, na jej vzhľad, oblečenie a batôžtek prehodený cez plecia.

-Vybrala si sa na cestu do služby?-

-Áno, pani.- Ticho jej odpovedala.

-Odkiaľ pochádzaš?-

-Od osady Bakabánya.-

– Je to dolu na juhu, však?-

-Hej. Ale nie tak ďaleko. Bývame v mlyne na Kamennom potoku.-

Beatrix ostala prekvapená a zároveň aj zvedavá.

-Na Kamennom potoku? My tam nakupujeme drevo pre našu spoločnosť.-

-Viem. Môj otec má v mlyne aj pílu.-

-Tak to od tvojho otca nakupujeme?-

-Asi áno. Lebo nikto v blízkosti tam pílu nemá.-

-A prečo si sa rozhodla ísť do služby?-

-Už som dospelá. Nechcem, aby sa o mňa rodičia starali. Chcem sa postarať sama o seba.-

-To je dobré a správne rozhodnutie.-

-Prečo si sa rozhodla požiadať u nás o službu?-

-Ja som slúžila inde. Cestou domov som stretla Judima, tak som ho poprosila, či by ma nezviezol. Chcela som ísť do banského mesta. Tam je vraj viac príležitostí.-

-Ale prišla si sem.-

-Áno. Skúšam šťastie, kde sa dá.-

-Ty poznáš Judima?-

Hedviga sa začervenela. Sklopila  zrak a zahľadela sa do podlahy.

-Poznám. Robil u nás na píle.- Povedala tichým hlasom.

-A kde si predtým slúžila?-

-Na veľkom majeri pri Hontianskej tabuli.-

-Prečo si odtiaľ odišla? Bolo tam zle?-

-Pokiaľ tam bol majiteľ majera sám, bolo tam dobre. Pán Andreas bol veľmi dobrý. Keď si došikoval priateľku, tak sa to zhoršilo. Vždy nás sekírovala. Preto som odišla.-

-Pán Andreas? Tak si povedala?-

-Áno.-

-A chcela by si tu ostať?-

-Ak by som mohla, rada.-

-Dobre. Ako sa voláš?-

-Hedviga.-

-Tak slečna Hedviga. Budeš mi robiť služobnú. Ak sa ti bude páčiť, môžeš zostať. Ak po čase budeš chcieť odísť, nebudem ti brániť. Budeš mať svoju izbičku. V nej bývala moja veľmi dobrá priateľka a vychovávateľka. Tá ma opustila a odišla domov. Budem rada, ak mi ju aspoň sčasti nahradíš. Poď! Zavediem ťa do nej. Tam sa môžeš zložiť. Kde máš nejaké veci?-

-Ja mám svoje veci v tomto batohu.-

Beatrix vstala z fotelka a obe sa pobrali von z izby. Ukázala jej miestnosť, kde sa môže zložiť a poukladať si svoj skromný majetok, ktorý si doniesla so sebou v malo batohu.

-Judimovi odkážem, že ostávaš.  Tvoje povinnosti ti povie pomocníčka z kuchyne. Zoznámim  ťa s ňou. Budeš mať seberovnú priateľku.

O chvíľu prišiel do malej, ale útulnej izbičky Judim. Tvár mal rozžiarenú. Úsmev na jeho tvári bol znakom, že sa mu podarilo nájsť Hedvige službu v jeho blízkosti. Až teraz pocítil, že v ňom prekypela láska. Aj Hedviga bola šťastná. Ako ho uvidela veselého a usmiateho, hodila sa mu okolo krku a vsala sa na jeho pery.

A chlapec zo Židovho kúta si našiel svoju prvú lásku.

X

     V nových štôlňach v Striebornej osade sa ťažila strieborná ruda už skoro celý rok. Banská spoločnosť začala lepšie prosperovať, aj baníci to pocítili na svojej pláci. Avšak správca spoločnosti začal organizovať práce na otvorení novej štôlne. Tá sa nachádzala v neďalekých lesoch. Objavil ju Judim. Jaskyňu ukázal aj majiteľke štôlní a pomenoval ju po nej. O nejaký čas bolo otvorená nová banská štôlňa s názvom, „BEATRIC“. V nej začalo niekoľko baníkov prevádzať skúšobné práce, aby sa presvedčili, či sa investícia do otvorenia novej štôlne a prijatia ďalších robotníkov oplatí. No nedolovala sa v nej strieborná ruda, ako v ostatných štôlňach v tejto osade. Z vyťaženej horniny sa v mestských hutách oddeľovali  žlté kryštály od vody, piesku a štrku a z čistého žltého kovu sa vytvárali krásne jagavé zlaté tehličky. Tie mali veľkú hodnotu a používali sa aj na razenie najhodnotnejších platidiel v celom svete.

Aj keď táto ruda nebola tak hodnotná a čistá ako na iných miestach,  alebo v okolí mesta Cremnychbana, pán Alfréd Bobal  bol za to, aby sa žila objavená v tejto lokalite vyťažila. Za to bola aj majiteľka tunajších štôlní. A tak na začiatku nového milénia, v roku 1300, sa začalo v Striebornej osade ťažiť aj zlato. Po dvoch rokoch intenzívnej ťažby  zlatá ruda v štôlni ubúdala a o rok už bola skoro všetka vyťažená. Baníci začali prekutávať aj ostatné miesta, no neobjavili už viac náleziská novej zlatej rudy. Na začiatku roku 1304 štôlňu Beatric uzavreli, baníkov presunuli na iné miesta a pokračovali len v ťažbe striebornej rudy.

    V jedno nedeľné popoludnie si Beatrix zavolala svoju služobnú Hedvigu do svojej komnaty. Ponúkla jej miesto na sedenie vedľa malého stolíka. Na ňom bola položená keramická váza s kyticou červených ruží. Tie do vázy vložila slúžka Hedviga a patrične ich aj upravila. Aj iné vhodné miesta boli vyzdobené rôznymi kvetinami. Hedviga rada pestovala kvetiny a jej najväčšou záľubou boli ruže. Preto jej Beatrix dovolila, aby si za baníckym stavaním urobila malý záhon na ich pestovanie. Pri úprave a zriadení záhonu jej pomáhal aj Judim.

Beatrix veľmi trápilo, že Andreas, s ktorým sa pred niekoľkými týždňami stretla v lese, nedodržal svoj sľub. Neprišiel do osady, nevyhľadal ju a neodviedol na svoj majer, kde ju pozval. Chcela vedieť príčinu. Čo sa stalo? Veď bol taký úprimný a milý. Alebo sa ho dotkla tá vec, že sa vydala? Aj jej to vytkol. Stále mala na pamäti slová svojej služobnice.

„ Pokiaľ tam bol majiteľ majera sám, bolo tam dobre. Pán Andreas bol veľmi dobrý. Keď si došikoval priateľku, tak sa to zhoršilo.“

Akú priateľku si došikoval? Kto bola jeho priateľka? Odkiaľ prišla? Veď, keď sa stretli a pozýval ju na svoj majer, ani slovkom sa nezmienil o priateľke. Možnože toto je príčina, prečo sa neodvážil prísť za ňou a doviesť ju na majer. Možno mu v tom bráni jeho priateľka. Všelijaké myšlienky ju trápili. Preto sa rozhodla zavolať Hedvigu do svojej komnaty, aby sa dozvedela o Andreasovi niečo viac. Aby sa vedela podľa toho zachovať a nevkladala falošnú nádej do ich vzťahu.

Hedviga si sadla do fotelka pri malom stolíku a čakala, čo od nej pani Beatrix chce. Všelijaké myšlienky ju sprevádzali, keď kráčala dlhou chodbou ku komnate svojej panej. Asi nie je s ňou spokojná. Chce jej oznámiť, že ju už nepotrebuje.

-Milá Hedviga!-  Príjemne ju oslovila Beatrix.  –Keď si prišla na moju usadlosť a prosila o miesto služobnice, spomenula si, že predtým si robila na majeri pri Hontianskej tabuli.-

-Áno- prisvedčila Hedviga.

-Že ti tam bolo dobre, pokiaľ bol majiteľ majera sám. –

-Áno. –

– Hovorila si, že majiteľ majera sa volal Andreas?-

-Áno.-

-Odkiaľ prišla jeho priateľka a čo tam robila? Môžeš mi niečo viac o tom povedať?-

-Milá pani Beatrix. Ja som tam bola nová. Na majeri bolo viac služobníctva. Čo viem, to som sa dozvedela od nich. Hlavne od slúžky, ktorá sa starala o miestnosť slečny Elizabet. Tak sa volala priateľka pána Andreasa. Údajne pochádza z neďalekého hradu Warod. Je to dcéra Smutnej panej, sídliacej na tomto hradnom vrchu. Keď slečna Elizabet príde na majer, zloží sa v komnate, ktorú má k dispozícii. Do komnaty môže vstúpiť len slúžka, ktorú má na čas pobytu na majeri pridelenú. Viac neviem nič.- Dokončila rozprávanie Hedviga.

-A nevieš, aký má vzťah pán Andreas so slečnou Elizabet?-

-To neviem. Ale medzi služobníctvom sa povráva, že veľmi blízky. Niekedy sa chová, ako keby bola ona majiteľka majera.-

-Dobre, Ďakujem ti za informácie. Nehovor o našom rozhovore nikomu. Ani Judimovi nie!- Požiadala ju Beatrix.

-Nikomu sa o ňom nezmienim.- Prisľúbila.

-Môžeš odísť. A ešte raz ti ďakujem.-

Hedviga vstala z fotelka a pobrala sa von z miestnosti. Vo dverách sa úctivo uklonila a spokojná opustila priestory pani Beatrix. Zbytočne si namýšľala, že ju pani Beatrix už nepotrebuje. No hlavou jej vírila myšlienka, prečo sa tak veľmi zaujíma o majiteľa veľkého majera, nachádzajúceho sa na okraji rozsiahlej Hontianskej tabule.

XI

     Na ľavej strane Hontianskej tabule, na hradnom vŕšku vypínajúcom sa nad dravými hronskými vodami, stojí starodávny hrad Warod. Už v roku 896 tu stálo toto hradné opevnenie, schádzali sa tu zemania, slávni a ctihodní šľachtici pri rôznych príležitostiach. V podhradí sa čupelo niekoľko drevených chalúpok a na okraji Bardoňovho lesa sa  rozprestieral veľký zemiansky majer. Na konci 13. storočia sa Uhorsko rozpadlo na niekoľko území, ktoré ovládali miestni šľachtici a vznikla vláda oligarchov. Hradný vŕšok s hradom Warod, ako aj hory, rozsiahle polia a lúky, sa dostali do vlastníctva šľachtickej rodiny Kazyovcov. Keď v roku 1303 zomrel posledný potomok tohto rodu, Filip, prešlo vlastníctvo hradu aj s pozemkami na jeho manželku Margitu. 

     Na hrade sa robili veľké prípravy na svadbu. Majiteľka hradu, Margita, nazývaná tiež Smutná pani, vydávala svoju jedinú dcéru Elizabet. Ženích je majiteľ veľkého majera pri Hontianskej tabuli, niekdajší panský hájnik Andreas Mozdos, ktorému hontiansky gróf daroval tento majer a udelil aj zemiansky titul. Keďže Andreasov pôvod bol sedliacky, Smutná pani rázne odmietala, aby sa jej krásna a vznešená dcéra vydala za niekdajšieho sedliackeho mládenca. Dcéra však trvala na vydaji. Nakoniec matka ustúpila naliehaniu svojej dcéry. A tak sa  svadobné veselie konalo v poslednú májovú nedeľu. Sobášny obrad sa uskutočnil v hradnej kaplnke a hlavným sobášiacim bol prelát z Ostrihomského  arcibiskupstva. Na svadobnej hostine, konanej vo veľkej hradnej sále, sa zúčastnili grófi a zemania z celého okolia, ako aj vyšší stoliční úradníci. Po skončení svadobného veselia uskutočneného na hrade, usporiadal Andreas pre svoje služobníctvo svadobnú hostinu na majeri. Pani Elizabet, dcéra Smutnej panej z hradného vŕšku, sa stala novou paňou na veľkom majeri, nachádzajúcom sa na okraji rozsiahlej Hontianskej tabule. Uzatvorením tohto manželského zväzku sa scelil  majetok Smutnej panej a Andreasa. Tým sa zväčšila výmera pozemkov, ktoré siahajú od dravej hronskej rieky až po úpätie pahorkovitej lesnej a kopcovitej oblasti na juhu územia.

Po svadbe sa Elizabet presťahovala na veľký majer k svojmu manželovi Andreasovi. Najprv sa oboznámila so služobníctvom a postupne začala riadiť všetky práce súvisiace s kuchyňou a domácim poriadkom. Dohliadala, aby obývacie priestory boli vždy čisté a upratané, aby výzdoba a kvetiny vo vázach boli čerstvé, aby servírovanie jedla bolo včasné a na patričnej úrovni. Aby služobníctvo a ostatný personál, ktorý ich, ako aj pozvaných  hostí obsluhuje,  mal vždy čisté a upravené oblečenie. Bola veľmi náročná na prácu svojho služobníctva. Dbala, aby sa jej príkazy včas a bez akýchkoľvek námietok a pripomienok plnili. Niektoré slúžky toto jej správanie neznášali a zo služby odišli. Niektoré si na to zvykli a všetko začali brať už ako samozrejmosť. Elizabet sa nestarala do sluhov, alebo robotníkov, ktorých mal na starosti šafár. Tí pracovali vonku na poli, starali sa o zber úrody, dobytok, stajne, sýpky, skladové priestory a ostatné práce na tomto rozsiahlom majeri.

V nedeľný predvečer prišiel za Elizabet jej manžel Andreas. Zadíval sa na ňu, ako sedí pri malom stolíku a prehadzuje stránky v staršej ošúchanej knihe. Podišiel bližšie. Až teraz si ho všimla. Otočila hlavu a s úsmevom ho oslovila.

-Zaujímavá kniha. Nevedela som, že máš rád históriu. Odkiaľ ju máš?-

– Ostala tu medzi rôznymi starými haraburdami a vecami, knihami nachádzajúcimi sa v knižnici. Aj ja som ju náhodou objavil a zaujala ma. – Odpovedal jej Andreas. –Ale pre niečo iné som prišiel.-

-Hovor!- Odpovedala mu a ďalej listovala v starej knihe.

-Ty sa mi však nevenuješ.-

-Ale počúvam ťa.- Bránila sa Elizabet.

-Chcem, aby sme si dnes k večeru vyšli na prechádzku. Dám osedlať kone a vyberieme sa do našich lesov, na okraj chotára. Pôjdeš so mnou?- Spýtal sa jej.

-Veľmi sa mi nechce. Ale ak to musí byť, pôjdem.-

-Ak nechceš, nemusíš. Pôjdem aj sám. Žiada sa mi prejsť horou, ku ktorej som tak privykol.-

-Vieš, že ja sa nerada potĺkam po tých nerovných lesných cestičkách a po rôznych výmoľoch, pomedzi kmene mohutných stromov. Mám rada voľnú prírodu. Nekonečné diaľavy, rovné zelené lúky posiate krásnymi kvetinami a široké zlatožlté polia, obsiate dozrievajúcimi klasmi pšenice.-

-Nenalieham na teba. Ja si však rád zajazdím na mojom vraníkovi.-

-A daj si pozor!-

Andreas pristúpil k nej, chytil jej ruku a pobozkal na čelo.

-Odchádzam!- Zavolal z dvier miestnosti a zakýval jej na pozdrav. Zišiel na zadné priestranstvo k stajniam, rozkázal sluhovi osedlať koňa, naskočil naň a vyšiel najbližšou bránou z dvora. Koníka pobodal ostrohami do cvalu a doklusal k neďalekému agátovému háju. Tam uvidel nahnutý starý včelín a v ňom pár prehnitých slamených  včelích úľov. „Niekdajší predkovia tohto majera boli včelári.“ Prebehlo mu mysľou. Potom zamieril južnejšie cez zelenú lúku, kde sa v diaľke črtali obrysy listnatých stromov Bardoňovho lesa. Ten už nebol rozdelený. Po svadbe patril Andreasovi Mozdosovi a jeho manželke Elizabet. Tú veľkú rozlohu tohto lesa dostala ako svadobný dar od svojej matky, Smutnej panej. Andreas priklusal k tejto hore, ktorá bola pýchou zemianskych rodín, ktoré v minulosti vlastnili, alebo spravovali veľký majer pri Hontianskej tabuli. Zišiel medzi kmene stáročného bukového porastu a pobral sa úzkym chodníkom, vedúcim do severnej časti hory. Tam sa nachádzala lesná čistinka, Veselá lúka. Na nej, na štyroch hrubých jedľových podperách, stála postriežka pre poľovníkov. Už dávno nevystúpil do jej vrchných priestorov, odkiaľ pozoroval život lesnej zveri, jej párenie a preháňanie sa s mláďatami, učiac ich privykať na tvrdé a drsné podmienky lesných obyvateľov. Veľa nocí prežil na tejto postriežke pozorovaním krásnych paroháčov, dvíhajúcich do výšky svoje majestátne parohy a ostatných lesných obyvateľov, ktorí sa popásali na žírnej tráve v tomto krásnom horskom prostredí. Veľa trofejí si odniesol a visia na drevených zruboch jeho príbytku v neďalekej osade, kde mal svoju skromnú chalúpku, ktorú mu zanechali rodičia.  Pozrel sa dohora, no neodvážil sa vkročiť na prehnitý rebrík, ktorý by nevydržal ťarchu jeho tela. Pobral sa preto ďalej, smerom, kde sa nachádzala jeho lesnícka chatka, slúžiaca mu na  oddych, keď sa unavený vracal po nočných potulkách. Okraj lesa sa už pomaly ponáral do šera a horu už zachvátila hustnúca tma.

-Treba sa poberať domov- zahundral si pre seba. Chcel otočiť svojho hnedého vraníka, no tajomná sila ho ťahala ďalej do hĺbky lesného porastu. Aj koník si veselo vykračoval po lesnej zvážnici, ktorou lesní robotníci sťahovali guľatinu na pílu pri osade Bakabánya. Potom ju spracovávali a dopravovali  do štôlní v okolí tejto osady, alebo aj do vzdialenejších oblastí horniackych banských miest. Zrazu z diaľky začul tichý tajomný zvuk, nesúci sa horou, ktorý ešte nikdy nepočul.

Zvuk sa premieňal na jemnú smutnú a melodickú hudobnú skladbu, ktorá bola sprevádzaná tichým  lahodným dievčenským spevom.  Pritiahol oprátky svojho koníka a započúval sa do citovo ladeného dievčenského spevu, sprevádzaného akordmi neznámeho hudobného nástroja. Po chvíľke sa pobral za hlasom, ktorý pomaly utíchal a vzďaľoval sa od neho. Takto sa dostal na malý kopček. Na jeho úpätí, v hlbokej rokline, ktorou pretekala slabo žblnkotajúca horská bystrina, uvidel v bielom oblečení, priesvitným závojom zahalenú neznámu jazdkyňu. Tá prebrodila malú bystrinku a pobrala sa do strmého svahu. Zašla za husté krovie, kde sa mu stratila z dohľadu. Dlhšie pozeral za ňou, či sa mu nezjaví, keď vyjde na opačnej strane húštiny. Neuvidel ju.

Stratila sa mu z očí. Zišiel z kopčeka a pobral sa za ňou. Keď prešiel cez horský potôčik, nočnou horou sa ozval tlmený ženský hlas.

„A – n – d – r – e  –  a – s – „ !

Zastal a načúval. Ostalo ticho. Ani ozvena nezaznela horou. Nezačul praskot raždia, ani dupot konských kopýt. Hodnú chvíľu postál na jednom mieste a čakal, čo bude.

„To nemohla byť skutočná postava. Veď spoza tej húštiny by musela vyjsť a uvidel by som ju. Že by som mal halucinácie? Alebo sa mi zjavil nejaký prízrak? Aj hlas, ktorý volal moje meno bol divný. Ani ozvena sa nešírila horou. Aj hudba a spev, akoby prichádzala z podsvetia.“

Takto rozmýšľal. Potom otočil svojho vraníka a pobral sa domov. Ani kôň sa nechcel vrátiť na cestu, ktorou ho chcel Andreas naviesť. Nakoniec sa koník podvolil vôli gazdu a hádzaním mohutnou hustou hrivou sa vydal na cestu späť. Už bola hustá tma a Andreas sa ponáhľal k svojmu majeru.  Po chvíľke došli k opustenej lesníckej chatke.  Na konári jedného stromu uvidel biely závoj. Prišiel k nemu, odtrhol kúsok závoja, vložil ho do priečinku  na konskom sedle a pohol koňa ostrohami dopredu. Ten sa vybral do rýchleho cvalu. Prebehli cez Bardoňov les a poľnou cestou dorazili k veľkému Andreasovmu majeru.

Služobníctvo už spokojne oddychovalo. Len Herbet ešte bdel, nakoľko jeho pán nebol doma. Ako začul jeho príchod, vyskočil z drevenej prične a vyšiel na dvor.

-Odveď ho do stajne a daj mu trochu obroku!- rozkázal Herbertovi.

Herbert urobil, čo mu pán rozkázal a potom si pokojne ľahol na svoju pričňu. Andreas prišiel potichu do spálne, aby nenarušil spokojný spánok svojej manželky. Zobliekol si jazdecké oblečenie a nerušene si ľahol k nej. Aj na lôžku sa mu myšlienky vracali k jazdkyni, ktorá sa mu zjavila v lese. Jej postava sa mu zdala známa. Určite ju už v minulosti videl. A keď mu na oči sadol spánok, vo sne sa mu zjavila Beatrix. Strhol sa a posadil na lôžku. Nevedel, či v spánku vyslovil toto meno. Pozrel sa vedľa na spiacu Elizabet. Tá pokojne oddychovala ďalej. Po chvíľke si znovu ľahol a zaspal.

     Spoza čierneho mraku vyšiel veľký bledožltý mesiac. Osvetlil časť spálne, kde  spokojne na svojich lôžkach oddychovali  manželia.