moje poviedky

 Druhá  časť

I  

     Nočnou hodinou cez hustú bukovú horu trielila tlupa ozbrojených jazdcov uháňajúcich smerom k dolnému sútoku dvoch malých riek, kde sa rozprestieralo rozsiahle panstvo Smutnej panej. Zastali na pravom brehu jednej riečky, pozreli na kopec, čo sa vypínal pred nimi a jeho vrchol mizol v tmavomodrom obzore.

– Priďaleko sme zašli-  prehovoril jeden z jazdcov.

– Na krížnych cestách sme mali odbočiť vľavo- pridal sa ďalší.

– Vrátime sa späť. Otočiť kone  a cvalom nazad!- Zavelil jazdec, ktorý stál na čele tejto ozbrojenej tlupy. O chvíľu už jazdci cválali po kamenistej, horskej ceste späť, hľadajúc cieľ svojej cesty. Zastali na malom vršku a pred nimi sa v hlbokej doline čupeli drevené chalúpky, ktoré driemali v nočnej temrave. V nich v pokojnom spánku oddychovali ich majitelia.

– Tam – ukázal rukou vodca tejto tlupy na vzdialené väčšie staviská.

– To musí byť jej majer. Ideme dolu do osady – prikázal tlmeným hlasom vodca tejto nevšednej tlupy.  – Počkáme do svitania a zistíme, kde sa nachádza.-

Zišli kamenistou cestou k dreveným barakom, prešli popri nich k malému  lesíku, pred ktorým bola zelená lúčina. Zoskočili z koní a políhali si na drobnú pažiť, aby si oddýchli a dočkali sa rána. Len, čo sa rozvidnelo, videli prihrbených haviarov v čiernych kabátcoch náhliť sa k banským štôlňam. Osada ožila každodenným životom. I na dvore banského stavania ostalo rušno. Z dvier veľkého baraku vyšla dievčina v sprievode nejakého muža. O niečom sa vášnivo rozprávali a prejdúc do menšej budovy, stratili sa za jej bránou. Dvaja neznámi muži z neďalekého kopčeka  ponad drevený plot pozorovali túto dvojicu.

– Je to ona-  zašomral jeden z nich.

– Počkáme, čo urobia a potom sa rozhodneme.-

O chvíľku vyšla dievčina z budovy, podišla ku stajniam a prikázala sluhovi, aby jej osedlal vraníka. Sluha jej priviedol koníka,  vyšvihla sa do sedla, chytila do rúk oprátku a pobrala sa k vchodovej bráne. Sluha, ktorý ju sprevádzal, otvoril bránu a len, čo prešla ňou, hneď ju uzatvoril. Dievčina sa pobrala smerom na horný koniec osady, zamierila cez hustú agátovú mladinu na rozsiahle lúky. Cestou sa zastavila pri horskom prameni, ktorý vyvieral spod vysokého kopca, aby sa osviežila. Potom pokračovala ďalej. Prešla poza kopec, zišla malou úvalinkou, aby sa prebrodila horskou bystrinou a zamierila k drevenému uhliarskemu obydliu. Len, čo sa prebrodila cez potok, zjavila sa pred ňou tlupa ozbrojených jazdcov a zahatala jej cestu. Vodca tlupy priklusal k dievčine, chytil za oprátku jej koňa a ostatní ju z obidvoch strán obstali. Od uhliarskeho obydlia celý výjav pozorovali dve svetielkujúce oči.

– Pôjdete s nami! – Oslovil vodca tlupy dievčinu, ktorá prekvapene pozerala na jeho počínanie.

– A kam?-  Bojazlivo sa spýtala.

– Dozviete sa to neskôr. Ideme! – Zavelil jazdec a viedol jej koňa smerom k lesnému porastu. Ostatní členovia tlupy ich nasledovali až zmizli v hustom lesnom stromoradí. Už sa zvečerievalo, keď dorazili na okraj nejakej väčšej osady a zastali pred veľkou drevenou bránou. Jeden z členov tlupy zoskočil z koňa, otvoril bránu a príchodiaci sprievod sa ocitol na priestrannom dvore.

– Sme na mieste – oznámil vodca ozbrojenej tlupy.

– Nech sa páči, slečinka, zostúpiť z koňa.-

Keď dievčina zoskočila z koňa, zaviedli ju do neveľkej drevenej budovy stojacej v strede priestranného dvora. Muž stojaci pri vchode do budovy ich vpustil do úzkej chodby. Len, čo vkročili do nej, otvorili sa najbližšie dvere a dievčinu strčili do menšej miestnosti, v ktorej za stolom sedel bradatý muž.

– Šéfe! Doviedli sme vám dievčinu, o ktorú máte záujem. Úlohu sme splnili.  Žiadame výkupné. – Prehovoril vodca ozbrojenej tlupy.

Muž, sediaci za stolom, hodil naň mešec strieborniakov. Vodca vzal zo stola kožený mešec a ozbrojenci sa vytratili z miestnosti. Na dvore vyskočili na kone a odklusali cez otvorenú bránu do neznáma.

-Pani Beatrix Bartfelder. Nikdy sme sa nevideli a nepoznáme sa. A preto jednanie s vami bude veľmi stručné.  Mám určitý plán, ktorý chcem za každú cenu naplniť. Nemám v úmysle vás tu zdržiavať, alebo nebodaj uväzniť. Záleží len na vás, aký postoj zaujmete k môjmu návrhu. Ten je veľmi jednoduchý a jednoznačný. Chcem vám ho predniesť a počuť vaše stanovisko. Od toho bude závisieť, ako dlho strávite pobyt v mojej usadlosti. Bol by som rád, keby ten pobyt bol čo najkratší. Dúfam, že sa dojednáme a pristúpite na moje návrhy.-

Muž sa na chvíľku odmlčal, akoby čakal, akú reakciu bude počuť z druhej strany. Beatrix mlčala, len sa nechápavo pozerala na muža, sediaceho za stolom, ktorý jej predkladal návrhy, o ktorých nič netušila. Nakoniec sa ho po dlhšom mlčaní  spýtala.

-Neviem, o akom návrhu hovoríte, a čo vlastne odo mňa chcete.-

-Hneď sa to dozviete. – Vstal od stola a ponúkol Beatrix stoličku.

-Sadnite si!-

Beatrix si sadla a oči uprela na obraz visiaci na náprotivnej stene miestnosti. Zdalo sa jej, že ho niekde videla. Chvíľku premýšľala, ako by sa chcela rozpamätať, kde mohla tento obraz vidieť. No v tej chvíli jej neprichádzalo nič na myseľ. Vtom ju prerušila jeho reč.

– Navrhujem vám spoluprácu vo vašej spoločnosti. Som ochotný odkúpiť od vás polovičný podiel. Ak budete súhlasiť, ostaneme nielen dobrými priateľmi, ale aj spoločníkmi.-

– Ak  ste chceli odo mňa odkúpiť podiel v spoločnosti, prečo ste neprišli za mnou do môjho obydlia a nejednali ste tam? Vy ste ma však uniesli a teraz mi navrhujete spoluprácu? Pre mňa ste nedôveryhodný, a preto o tejto záležitosti s vami tu jednať nebudem.  A potom, neviem, s kým mám tú česť jednať. Nepredstavili ste sa mi, nepoznám vás, neviem vaše meno, ani kde sa vlastne nachádzam. -Vstala zo stoličky a chcela odísť.

-Ak sa nedohodneme po dobrom, skúsim to ináč, – pohrozil jej.

– Z tejto miestnosti sama neodídete. Dám vás vyviesť a umiestnim tak, aby ste sa odtiaľto nedostali. Do zajtra máte čas na rozmyslenie.-

Po týchto slovách vkročili do miestnosti dvaja silní muži. Beatrix násilne odviedli do tmavej komory a zabuchli za ňou ťažké dvere, na ktorých cvakla zámka.     

II

     -Zapriahni a pristav koč na dvore!- Rozkázal mlynár Judimovi a zašiel do mlyna.

-Ako rozkážete.-  Judim zamieril cez dvor do stajne. Prechádzajúc popri kamennom humne uvidel cez škáru vrát, ako sa medzi sebou  hlasnejšie rozprávajú mlynárova dcéra so svojim frajerom. Trochu postál, či nezačuje pár slov, ale hneď sa pobral do maštale a pootvoril malé okienko, ktoré sa dívalo na záhumnie.

-Pre mňa za mňa si môžeš zbaliť veci a odísť aj hneď. Trápiť ma to nebude- začul Judim mladú mlynárku, ako zvýšeným hlasom hovorí svojmu fešákovi.

-Ja ťa tu nedržím. A o svadbu s tebou nestojím. Je to len otcovo želanie. Ja som ti nič nesľubovala. Márne si sa snažil. Teraz už vieš všetko, môžeš odísť a na náš dvor viac chodiť nemusíš.-  Judim začul, ako vrzli vráta na humne a cez pootvorené dvere videl namosúrenú mlynárovu dcéru rýchlym krokom uberať sa k píle. Tam chvíľku postála a vrátila sa späť práve, keď vyvádzal kone ku koču.

-Niekam ideš?- Spýtala sa ho.

-Gazda mi kázal zapriahnuť. Asi ideme do mesta.-

Mlynár vyšiel z domu a pristúpil ku kočiaru, keď .Judim dokončoval priahanie. Popri nich práve prechádzal frajer mlynárovej dcéry. Len si niečo zahundral, prišiel k píle a zoberúc si svoje veci bez slova vyšiel drevenou bránkou. Pobral sa úzkym chodníkom k osade. Mlynár začudovane pozeral za ním, pýtajúc sa Judima.

-Niečo sa stalo, že tak bez slova odchádza?-

-Neviem- odpovedal mlynárovi.

-Nasadni a šibni do nich! Ideme do mesta.- Judim šibol do koní a cez drevenú bránu vyšli na štrkovú cestu, po ktorej hrdý mlynárov koč často jazdil do neďalekého malého mestečka. Cestou sa mlynár zastavil v malej osade navštíviť priateľa a o krátky čas putovali ďalej. Ani v meste sa mlynár dlho nebavil. Len čo vybavil  potrebné formality, naskočil na koč a prikázal Judimovi, aby sa vydal na cestu domov. Bol dosť nevrlý a namosúrený. Vrátili sa v poobedňajších hodinách. Mlynár zišiel z koča a pobral sa do mlynici, poobzerať či je všetko v poriadku. Na lavičke pred domom uvidel svoju dcéru, ako si utiera oči do kvetovanej zástery. Pristúpil k nej.

-Prečo plačeš?- Spýtal sa jej.

-Neplačem- tichým hlasom  odpovedala.

-Keď som na teba pozeral, utierala si si oči do zástery. Nebolo to len tak z ničoho. Čo sa stalo?-

-Nič. Netráp sa otec.-

-Vojdi dovnútra. Hneď prídem aj ja. Pozhovárame sa.-

O chvíľku prišiel do miestnosti mlynár a sadol si k dubovému stolu.

-Sadni si k stolu- povedal dcére a ukázal jej miesto na lavici. Dievčina si prisadla, hľadiac smutne na podlahu.

-Tak. A teraz mi povedz, čo sa stalo. Keď som odchádzal  ráno do mesta, bez slova odišiel aj Samuel. Ani sa len nepozdravil, keď vychádzal z dvora. Čo to má znamenať?-

-Otec! Ja sa nechcem vydávať. A už vôbec nie za toho, čo mi nanucujete.-

-Ale nikto ti ho nenanucuje. Veď ste sa priatelili, tak som si myslel, že sa i vezmete. Lebo byť stále spolu, mať úzky vzťah k mužskému znamená, že po čase dôjde aj k svadbe. Ale ak sa nechceš vydávať, nebudem ťa do toho nútiť. Hoci mater  by bola rada, aby mala aspoň jednu dcéru na poriadku.-   Mlynár sa zamyslel a po chvíli pokračoval.

-Lenže mne sa zdá, že ty pozeráš za druhým mládencom. Ak je to náš sluha, to by sa mi už nepáčilo. Povieš mi niečo o mojom podozrení?-

-Nemusíš sa strachovať. Nič také sa nedeje.-

-Ja ti nateraz verím. Ale uvidím, čo prinesie čas- a vstal od stola idúc po svojej robote.

Mlynárova dcéra Hedviga vstala tiež a zašla do pitvora, kde matka pripravovala jedlo pre čeľadníkov. Tá po nej pozrela, ale nepovedala ani slovka. Počula, o čom sa s ňou otec rozprával a myslela si, že jeho slová budú stačiť, aby dcéra neurobila nerozvážny čin. Lebo ju občas videla, ako sa približuje k Judimovi, ako sa s ním milo rozpráva a zalieča sa mu. A to ju utvrdzovalo v presvedčení, že sa jej ich čeľadník stáva milším, ako vysnívaný frajer z blízkej osady, ktorý je zámožný a bohatý. A ten, čo k ním zavítal ako tulák, uchýlili ho, sa im má votrieť do rodiny? Ak by to tak malo byť, okamžite by musel opustiť ich stavenie a odísť z tohto domu. Lebo ich dievky si zaslúžia inakších ženíchov. Mlynárova žena sedela v malej izbičke a obšívala staršie biele nohavice svojho manžela. Dvere na izbe  sa pomaly otvorili a cez ne vkročil jej muž. Prisadol si k nej.

-Si nejaký unavený. Nič nerozprávaš. Aj pri jedle si nepreriekol ani slovka. Niečo ťa trápi?- Spýtala sa ho.

 -Trápi- odpovedal  a odmlčal sa.

-Čo také? Či naša Hedviga?-

-Keď som bol v meste, dozvedel som sa novotu. A neviem, či sa táto novina nedotkne aj nás.- Znovu sa odmlčal.

-Prečo by sa nás mohla dotknúť? Hovor!- Nabádala žena svojho muža.

-Čo nového si sa dozvedel?-

Mlynár sa zahniezdil na lavici, z hlavy zložil bielu šiltovku a pomalým hlasom začal hovoriť.

-Vraj tento statok dostal nový majiteľ. Neviem, či je to pravda, ale v meste sa o tom hovorilo už ako o hotovej veci. Stretol som na úrade známeho a ten mi to povedal. Nevedel však nič presnejšie.-

-Čo by sme urobili, ak by nový majiteľ chcel tento mlyn a pílu prenajať inému človeku? Rozmýšľal si nad tým?- Spýtala sa mlynárka svojho muža.

-Neuvažoval som o tom. Veď som sa to dozvedel len dnes. Ale ak by sa to stalo, vrátil by som sa do rodnej osady a tam by som opravil chátrajúce obydlie mojich rodičov a skúsil by som robiť mlynára tak, ako tu.-

-Veď to obydlie a starý mlyn je skoro na zvalenie. Kde by si nabral toľko peňazí na jeho opravu?-

-To neviem. Ale čo iné by sme mohli robiť? Museli by sme všetci drieť od svitu do mrku. No a nejaké peniaze som predsa aj zarobil. Aj zariadenie, čo som zakúpil, by som si zobral. Veď je to moje. A nový majiteľ, ak bude chcieť robiť to, čo som robil ja, nech si zadováži iné.-

Mlynár vstal, na hlavu si položil šiltovku a pobral sa na dvor. Hedviga práve odnášala jedlo pre čeľadníkov. Položila ho v čeľadínci na starý rozheganý stôl a vyšla na dvor. Tam sa stretla s Judimom. Keď prechádzala popri ňom, milo sa na neho usmiala. Postrehol to aj jej otec. Nepovedal nič, len sa vrátil ku svojej žene a zvýšeným hlasom jej povedal.

-Ten čeľadník nemôže ostať u nás. Zajtra mu oznámim, aby si zbalil svoje veci a opustil naše stavenie. Musíme zabrániť tomu, aby sa Hedviga celkom nezbláznila do neho- a zašiel do mlynici skontrolovať, či si pomocníci dobre robia svoju robotu.

Na druhý deň hneď ráno oznámil Judimovi, že u neho ako čeľadník končí. Judim ostal prekvapený, ale vedel, že proti tomuto rozhodnutiu nič nemôže urobiť. Zašiel do čeľadínca, zobral si svoj batôžtek a pobral sa cez bránku na chodník vedúci do neďalekej osady. Nik nevedel, kde sa poberá. Len mlynárova žena sa cez pootvorené dvere pozerala za ním.

Pomalým krokom došiel až na rázcestie, kde sa chodník spájal s poľnou cestou, smerujúcou na hlavnú hradskú. Tu zastal a premýšľal, ktorým smerom by sa mal pobrať. Zájsť do neďalekej osady Bakabánya, alebo zísť dolu k hlavnej hradskej a pomaly sa vybrať k domovu? Nakoniec sa rozhodol. Zišiel na hlavnú hradskú. Azda sa mu trafí nejaký povoz smerujúci k jeho osade. Keď došiel na hradskú, postál a načúval, či z diaľky nepočuť hrkot voza, ktorý by smeroval do horniackych krajov. Bolo ticho. Len horou šumel jemný vánok narážajúci do konárov mohutných stromov siahajúcich po vrchol vysokého vrchu. Po ľavej strane slabunko žblnkotal malý potôčik. Jeho tiché vody sa náhlili niekde na dolnú zem. Tam za tým vysokým kopcom, v malej kotline, leží jeho osada a v nej stojí chatrná chalúpka, v ktorej prežil svoje detské roky. Zrazu začul, ako za ním niečo zašramotilo. Obzrel sa za seba a uvidel, ako cez malý potôčik preskakuje nejaká postava. Sčasti bola zakrytá hustými vetvami mohutných jelší rastúcich popri potoku.

-Kto to môže byť?- Prebehlo mu mysľou.

-Judim! Počkaj- ozval sa jej hlas.

Judim zastal, lepšie sa prizrel a v neznámej postave zbadal mlynárovu dcéru Hedvigu.

-Slečna Hedviga, čo vy tu robíte?- Spýtal sa jej, keď sa pomaly šplhala briežkom od potoka na hlavnú hradskú. Zadychčaná Hedviga vyšla na cestu, zastala si pred Judima a hodila sa mu okolo krku.

-Judim! Judim! Neodchádzaj!-

-Slečna Hedviga!- Znovu ju oslovil. Nevedel viac povedať slovka, tak bol prekvapený jej správaním.

-Judim! Musela som prísť za tebou. Všetko som počula, ako ťa môj otec vyhnal zo služby. Ani sme sa nestihli rozlúčiť, tak rýchlo si odišiel. Kde teraz pôjdeš, kam smeruješ?-

-Domov.- Odpovedal jej. – Pôjdem domov, k rodičom. –

-Uvidíme sa ešte?-

-Neviem. Ale rád by som ťa ešte niekedy uvidel. Bola si ku mne taká dobrá.- Neodvážil sa jej viac  zdôveriť a prejaviť city, ktoré cítil k dcére svojho pána, keď u neho slúžil.

-Judim! A kde je tvoj domov?

-V malej Striebornej osade. Tam, za týmito vrchmi.- Ukázal rukou na vysoký kopec posiaty mohutným listnatým lesom. 

-Ak budeš mať niekedy cestu okolo, zastav sa! –

-Neviem, či sa to raz stane. Ale ak by Boh dal, určite sa zastavím. Možno, že tvoj otec po čase na všetko aj na mňa zabudne. A možno, že zabudneš aj ty na paholka, ktorý niekedy slúžil u vás. Možno, že už  budeš vydatá.-

-Možno- smutne sa pozrela na Judima a z očí jej začali stekať dve veľké slzy, ktoré zvlhčovali jej peknú tvár.

-Tak zbohom Judim. – Podala mu ruku a vrelo sa mu zadívala do tváre.

Nevydržala, hodila sa mu znovu do náručia a vsala sa mu na pery.

Ešte sa dlho dívala za ním, ako si pomaly vykračuje štrkovou cestou do mierneho svahu, až kým nezmizol za najbližšou zákrutou. Potom preskočila malý potôčik a utierajúc si zaslzené oči, kráčala k svojmu domovu.

Za nejaký čas začul Judim hrkot prichádzajúceho voza. Keď dorazil k nemu, zakýval pohoničovi, aby zastal.

-Pŕŕŕ!- Zavolal kočiš na svoje paripy.

-Judim pristúpil ku kočišovi a oslovil ho.

-Nezviezli by ste pocestného na kus cesty?- Opýtal sa kočiša.

-A kam má namierené mladý junák?-

-Do najbližšej osady.-

-Vylez na voz- povolil mu nasadnúť a koníky klopkajúc kopytami po hradskej ceste pobrali sa vpred. Keď došli na krížne cesty, Judim sa poďakoval kočišovi za zvezenie a pobral sa malým briežkom do svojej rodnej osady.

Minulo sa poludnie, keď sa Judim ocitol pred ich chalúpkou. Otec stál v nízkych dverách a prekvapene pozeral po ňom.

-Vrátil si sa, syn môj? – Spýtal sa ho.

-Vrátil- odpovedal Judim a sadol si na vonkajšiu lavicu zastavanú okolo dreveného stolíka. Otec si prisadol k nemu a položil mu zvedavú otázku.

-Nevyšla služba vo svete tak, ako si si predstavoval?-

-Nie. Nebolo tam zle, kde som bol. Ale doma je len doma. Ako sa hovorí.  Všade dobre, doma najlepšie.-

-I keď v chudobe, ale domov máš len jeden.-

-No tak hovor! Ako sa ti vodilo v tom ďalekom šírom svete?-

Judim vyrozprával všetko. Nie však všetko, čo sa týkalo jeho citov. Tie ostali v tajnosti zapustené v jeho srdci. A často pri ďalšej robote spomínal na krásnu  mlynárovu dcéru  Hedvigu. Na jej žhavé pery a silné objatie pri rozlúčke pod vysokým vrchom, porasteným mohutnými kmeňmi listnatých stromov vypínajúcich sa k modrastej nebeskej oblohe.

III

     V malom briežku pod hustou jedľovou horou stálo niekoľko drevených chalúpok. Malé predné okienka boli obrátené smerom k hlbokej rokline, ktorou pretekala horská bystrina. Na náprotivnej strane za potokom bolo rúbanisko, ktoré bolo sčasti porastené mladým listnatým náletom. Od drevených chalúpok viedla poľná cesta a tratila sa v jedľovej hore pokračujúc smerom k neďalekej lazníckej osade. Hneď nad cestou, v miernom oblúku, sa tiahlo zrovnané priestranstvo, z ktorého vyčnievali drevené kríže. Na jeho konci bolo vidno čerstvo nakopenú zeminu, v ktorej bol zastoknutý obyčajný kríž zhotovený z hrabových konárov. Toto miesto slúžilo ako pohrebisko tunajších lazníkov. Nikto nevedel meno neznámeho muža, ktorý tu odpočíva a sníva svoj večný sen v tomto čarovnom a opustenom kraji, na okraji kremnických hôr. Pri čerstvej mohyle zastala mladá dievčina, položila na ňu kytku poľných kvetov, prekrižovala sa a zašeptala krátku modlitbu. Potom sa pobrala smerom k dreveným chalúpkam a stratila sa v jednej z nich. Cestou k svojmu obydliu jej prebehli mysľou udalosti odvtedy, ako jej otec s bratom na drevených nosidlách doniesli domov skrvavené bezvládne telo neznámeho muža. Jeho telo položili na drevenú lavicu, privolali starú felčiarku Babetu, aby ho ošetrila a priviedla k vedomiu. No nepodarilo sa jej zachrániť tohto nešťastníka, ktorého našli v neďalekom lese. 

V najbližšiu nedeľu sa pobrala Mária znovu na pohrebisko tunajších lazníkov. Len čo položila kytičku poľných kvetov do malej vázy, oslovil ju neznámy hlas.

-Komu kladie tú kytičku, mladá deva? –

Mária sa obzrela a dolu pri drevenej bránke, ktorou sa vchádzalo na pohrebisko, stál  v uniforme oblečený mladý muž.

-Neznámemu človeku, ktorého sme tu pred niekoľkými dňami pochovali, – odpovedala Mária.

-Vy nosíte neznámemu človeku kytičku na hrob?-

-Áno. Lebo na tohto nešťastníka si nemá kto spomenúť a pomodliť sa za jeho dušu.-

Mladý mu podišiel bližšie k mohyle, aby sa viac dozvedel, kto vlastne je ten nešťastník, ktorý je tu pochovaný.

-Najprv sa vám predstavím. Volám sa Michael. Pochádzam z neďalekého mesta- a podal dievčine ruku.

-Ja som Mária. Bývam tu na lazoch. Dosť často chodím popri cintoríne touto cestou do polí, ale v tomto kraji som vás ešte nevidela.-

-Málo  prechádzam týmto chotárom. Väčšinou idem cez hory. Som kráľovský hájnik, a preto je môj revír les. Dnes som si náhodou vybral túto cestu. A nebanujem. Aspoň som stretol milú dievčinu- polichotil jej.

Mária sa ne neho milo usmiala. Aj líca sa jej začerveneli.

-Aký zdvorilý mladík- pomyslela si.

-Ale už idem domov. Do videnia!- Vykročila cestou smerom k lazníckej osade, ktorá sa nazývala podľa priezvisk väčšiny jej príslušníkov, Bartošov laz.

-Môžeme sa ešte niekedy stretnúť?- Spýtal sa Michael.

-Panský hájnik sa chce stretnúť s obyčajnou dievčinou?- Zažartovala.

-Prečo nie. Aj ja som len obyčajný mladík.-

-Ale panský. Panský mladík.-

-Keď pôjdem okolo, vyhľadám vás v niektorej chalúpke. Zaklopem na okienko a dievčina mi ho otvorí.-

-A čo ak zaklopete na nesprávne okienko a zjaví sa v ňom iná dievčina?-

-Pôjdem po rade, až kým neprídem k tomu správnemu. Tak mi poraďte, aby som sa nezmýlil.-

-Na konci lazu, posledný domec- zavolala z diaľky Mária.

-Ďakujem! Určite zaklopem!- Zavolal Michael za Máriou. Keď zmizla z dohľadu, pobral sa opačným smerom a stratil sa v hustom lese.

Po nejakom čase prišiel do lazníckej osady mladý muž, oblečený v zelenkastej uniforme. Prešiel popri drevených chalúpkach až na okraj lazu a podišiel k drevenej bránke, ktorou sa vchádzalo na rozsiahly dvor. Na dvore nebolo nikoho, len niekoľko sliepok sa hrabalo v neďalekom hnojisku. Chvíľku postál na dvore, poobzeral si staviská postavené vedľa drevenej chalúpky a rozhodol sa pristúpiť bližšie. Vtom sa na chalúpke otvorili dvere a z nich vyšla mužská postava, pravdepodobne majiteľ usadlosti..

-Niekoho hľadáte?- Spýtal sa muž stojaci vo dverách chalúpky.

-Áno, prosím. Hľadám jednu dievčinu. Máriu.-

 -Aj moja dcéra sa volá Mária. Hľadáte ju?- Spýtal sa majiteľ stavenia.

-Neviem, či je to vaša dcéra. Ale stretli sme sa na pohrebisku, kde doniesla kvetiny na mohylu neznámeho muža.-

-Tak to bola ona. Občas sa chodieva pomodliť za toho nešťastníka, ktorý zahynul v lese na okraji nášho chotára. Ale momentálne nie je  doma. Odišla na lúku  k Hornému lazu. Tam sušíme sená.-

-Ako by som sa tam dostal?- Spýtal sa mladík v zelenej uniforme.

-Musíte prejsť touto cestičkou až k potoku. Tam ju už uvidíte.-

– Ďakujem pekne za radu.- Poďakoval o odchádzal malou bránkou von z dvora.

Domáci len zakrútil hlavou a vošiel do drevenej chalúpky.

-Čo asi chce tento neznámy mladý človek s našou Máriou?- Zahundral si pre seba.

Michael sa pobral cestou až k malému potôčiku, ktorý pretekal popod vysoký vrch. Prešiel cez drevenú lavičku a už z diaľky videl dievčinu nesúcu na pleciach drevené hrable, ako pomaly schádza  k potoku. 

-Dobrý deň, Mária!- Pozdravil sa prichádzajúcej dievčine.

-To ste vy? Zas idete lúkami a nie lesom? – Spýtala sa ho žartovne.

-Áno. Nejdem lesom, ale lúkou. Idem za vami.-

-Ako ste vedeli, že som tu ?-

-Poradil mi to jeden muž, keď som sa pýtal na vás. Hľadal som vás doma, ale nenašiel som vás tam. Tak som  prišiel až sem.-

Mária prišla bližšie k Michaelovi a pobrali sa smerom k lazníckym usadlostiam.

-Rád by som sa dozvedel viac o tom nešťastníkovi, ktorému nosíte na mohylu poľné kvetiny. Môžem sa to dozvedieť?-

-Ale áno, ak vás to zaujíma.-

Mária vyrozprávala všetko, čo vedela o mladom mužovi, ktorého otec s bratom doniesli na provizórnych nosidlách do ich chalúpky. Bol skrvavený, ale javil známky života. Zavolali felčiarku, aby mu pomohla. No nepomohla. A tak ho pochovali na lazníckom cintoríne ako neznámeho muža.

-Nik nevie jeho meno. Nik nevie, odkiaľ pochádza. Nik nevie, čo sa stalo v lese, kde ho našiel môj otec.- Ukončila rozprávanie Mária.

Mladá dvojica sa pred Bartošovým lazom ešte chvíľku rozprávala, potom sa rozlúčili a pobrali sa každý k svojmu domovu.

Michael prišiel domov a v hlave mu stále vírili myšlienky, čo sa dozvedel od svojej priateľky. Najbližšiu nedeľu sa vybral za ujom Matejom bývajúcim na okraji ich osady pod malým briežkom. Keď vkročil na dvor, ujo sedel na kamennej podstienke pred  chalúpkou.

 –Pán Boh daj dobrý deň,- prihovoril sa mu.

– Pán Boh daj.-  Odpovedal mu.

Michael pristúpil bližšie, sadol si oproti na drevený klát slúžiaci na štiepanie dreva.

-Dnes je príjemné teplo. – Pokračoval Michael, aby sa zapojil do debaty. 

-Teplo. Teplo. Aspoň ma trochu zohreje. Veď cez týždeň niet času, aby si človek posedel. Tak aspoň v nedeľu si človek oddýchne. A čo priviedlo k nám panského hájnika? Azda nejaká šmelina sa stala v hore?-

-Ale nie ujko. Išiel som cestou okolo, videl som vás posedávať na priedomí, tak som sa zastavil. Len tak. Na kus reči.- Zaluhal Michael.

-Ako sa mávate?- Pýtal sa ďalej.

-A vieš, len tak, chlapče. Roboty plné ruky, môžeš sa zodrieť do úmoru a pláca slabá. Človek len hrdlačí a ledva vychovám štyri hladné krky.-

Vtom bolo počuť zo stajne konské zaerdžanie. Michael sa pozrel v tú stranu, odkiaľ erdžanie prichádzalo. Práve mu to prišlo vhod. Ani si nemyslel, že sa tak rýchlo naskytne príležitosť upriamiť reč na to, za akým účelom zavítal do tejto usadlosti.

-Počujem, že máte v stajni koníka.-

-Mám, mám. Ale veď o tom už aj vrabce na streche čvirikajú, že ja mám v stajni koníka. Určite si o tom už počul.-

-Niečo som počul. Ale viete. Mladý človek sa o nejaké taľafatky nezaujíma.- Odpovedal mu Michael.

-Vieš synak! Keď si už sem zavítal, tak som aj rád. Si študovaný, vieš čítať. Tebe poviem čistú pravdu, ako som znenazdania prišiel k tomu koníkovi. Pred časom som ho náhodne stretol v našom chotári. Bol osedlaný a bez jazdca. Privolal som ho, ponúkol kúskom chlebíka a chytil za uzdu. Bol prívetivý a pokojný. Určite niekomu ušiel. Doviedol som ho domov, uviazal v maštaľke a keď sa oň niekto prihlási, odovzdám mu ho. Na sebe mal prehodenú koženú kapsu a v nej nejaké popísané lajstre.

Vieš, u nás nikto nevie čítať. Možno, že sa z nich dá vyčítať, komu tento pekný koník patrí. A keď si teda prišiel ty, čítať vieš, lebo robíš panskú robotu, tak ich prinesiem. Preštuduješ ich.- Ujo Matej vstal, odišiel do maštale a priniesol z nej koženú kapsu. Hneď ju otvoril a vybral rôzne popísané dokumenty.

-Tu sú. Nazri do nich!- A podal ich Michaelovi.

Ten vzal dokumenty do ruky, jeden po druhom ich preštudoval a ostal sa  začudovane dívať na uja Mateja.

– No. Čo si v nich objavil?-

-V týchto papieroch sa píše o strieborných baníckych štôlňach neďaleko osady Siglisberg. Ďalej sa tam píše o spolumajiteľovi týchto štôlní, nejakom Maximiliánovi Barthfelderovi. Predpokladám, že tento koník môže patriť jemu. Ale ani je neviem, kde to môže byť.  A či skutočný gazda tohto vášho koníka môže byť on. –

– Ale môžeš sa o tom niekoho popýtať?-

-To sa môžem. Keď v pondelok pôjdem do roboty, spýtam sa na to komorských pánov. Určite budú vedieť viac.-

Michael poskladal papiere, vsunul ich naspäť do koženej kapsy a podal ju ujovi Matejovi. Ten kapsu vzal a položil vedľa seba na podstienku. Potom ho niečo napadlo a hovorí Michaelovi.

-Ale mne sú tieto papiere nanič. Čo ja budem s nimi robiť? Vezmi si ich, možno sa ti zídu pri ďalšom zisťovaní,- a podával koženú kapsu i s rôznymi papierovými dokumentami Michaelovi.

-Máte pravdu, ujko.- Michael vzal kapsu, vstal a poberal sa preč.

-Tak ja už idem. Majte sa dobre.- Podal ujovi Matejovi ruku a odchádzal cez dvor na osadnícku cestu, aby sa pobral domov. Ešte od bránky zavolal.

– Keď sa niečo viac dozviem, prídem vám to povedať.- Zakýval na rozlúčku a stratil sa za najbližším stavením.

     Hneď na druhý deň, keď prišiel Michael do roboty, zašiel za lesným správcom, aby sa niečo viac dozvedel o skutočnostiach, ktoré sú uvedené v písomnostiach od uja Mateja. Celý lesný majetok, a to lesné pozemky, pasienky, budovy a ostatné plochy patriace komorskému panstvu spravoval tento úrad. Takto sa dozvedel, že osada Siglisberg leží neďaleko banského Zlatého mesta. A hlavným banským majstrom v tejto oblasti je Tadeáš Barthfelder, známy aj ako veľký pivovarník a majiteľ rôznych lokálov a krámcov v meste a okolitých usadlostiach.  Panský hájnik neprezradil svojmu nadriadenému, prečo sa zaujíma o tieto skutočnosti. Chcel sa sám presvedčiť a zistiť podrobnosti o neznámom mladom človeku, ktorý je pochovaný na pohrebisku pri Bartošovom laze a o skutočnostiach, ktoré sa dozvedel od svojej novej priateľky Márii. Informácia od komorských úradníkov mu stačila na to, aby vycestoval do Zlatého mesta a navštívil hlavného banského majstra Tadeáša Barthfeldera.