moje poviedky

XX

     Presne o týždeň navštívil Maximilián Barthfelder Striebornú osadu a padlo rozhodnutie. O ďalší mesiac bola v banskom meste veľká svadobná hostina. Beatrix sa stala Maximiliánovou manželkou a správu spoločnosti prevzal jej manžel. Wernel so svojimi spoločníkmi boli zaskočení. Plán získať ťažobné priestory v Striebornej osade im nevyšiel. Na Maximiliána si netrúfli. A tak celá spoločnosť prešla do jedného podniku v banskom meste.

     Začiatkom decembra sa pominula aj pani Elza. Beatrix sa presťahovala za svojim manželom do honosného prepychového domu v banskom meste. Po pohrebe pani Elzy si začala baliť kufre aj vychovávateľka Markéta, aby sa vrátila do svojej domoviny, lebo v tomto cudzom svete stratila svojich známych a rodina Hansa Tiekescha už  prestala pre ňu existovať. I keď ju Beatrix prehovárala,  aby ostala, nepomohlo. Beatrix už bola pani Barthfelderová a časy mladosti sa jej vydajom pominuli. Smútok doľahol na Beatrix, keď jej naposledy zakývala na rozlúčku a za vysokým kopcom sa stratila z dohľadu.  Až vtedy si Beatrix uvedomila, ako pochybila,  keď privolila na sobáš, aby zachovala ich majetok.  A v tomto ďalekom, cudzom svete ostala osamotená medzi neznámymi ľuďmi, bez rodiny a najbližších priateľov. O niekoľko mesiacov jej doniesol posol z mesta zapečatenú obálku. Roztvorila ju, pričítala obsah z nej, rozplakala sa. Potom so slzami v očiach ju vložila do svojho pamätníčka a uložila na dno priečinka v malej skrinke, aby jej nepripomínal časy, ktoré prežila s dobrou priateľkou. Viac sa jej nedotkla a po čase na ňu zabudla.

     Beatrix sedela v malom salóniku na zamatovej pohovke a dumala. Za ňou sa otvorili dvere a z dlhej chodby spájajúcej zadnú časť domu s prednou vstúpil Maximilián.

-Ráno odchádzam vyriešiť spor baníkov do osady Bakabánya. Cestou sa stavím v striebornej osade a prikážem správcovi, aby nasadil viac haviarov do štôlne Špitaler. Mám správu, že táto žila sa tiahne smerom  k nášmu mestu. Ak nebude mať dosť ľudí, prikážem ich stiahnuť aj zo štôlne Ján a uzavriem ju, lebo v nej sa už ťažiť neopláca.-

Beatrix, ktorá najprv nevnímala jeho reč, spozornela pri začutí, že chce uzavrieť ťažobnú štôlňu, z ktorej mal jej otec najväčší zisk.  Vrhla na Maximiliána svoj pohľad, vstala z fotelka a pristúpila k nemu.

-Aj ja chcem navštíviť striebornú osadu. Po ceste ma do nej zvezieš a ty môžeš pokračovať za svojimi povinnosťami  ďalej. Počkám  tam na teba a potom sa spolu  vrátime domov.-

-Ale ja beriem so sebou i môjho pomocníka a banského hospodára. Do môjho koča sa už nezmestíš.-

-Tak si vezmem svoj koč. Ale ja do striebornej osady pôjdem- rázne mu odpovedala a vyšla z miestnosti. Maximilián sa nechápavo pozeral za ňou. Takto sa za tie štyri mesiace, čo boli manželia, nezachovala. Vždy pristala na jeho návrh, nikdy mu neodporovala a rešpektovala jeho rozhodnutie. Rýchlym krokom sa pobral za ňou. Keď vyšiel na dlhú chodbu, už ju neuvidel. Beatrix zbehla širokým dreveným schodišťom na priestranný dvor, zašla do priestorov služobníctva a zavolala na svojho sluhu Herberta, ktorého si priviedla zo striebornej osady.

-Ráno priprav koč. Ideme do striebornej osady- prikázala mu a ráznym krokom odišla do svojej komnaty. O chvíľku na dvere komnaty niekto slabunko zaťukal.

-Vstúpte- ozvala sa.

Dvere sa pomaly otvorili a v nich sa zjavila postava jej manžela. Pristúpil k nej, chytil ju za plecia a tichým  hlasom sa jej ospravedlňoval.

-Odpusť mi, prosím ťa, že som  sa tak zachoval. Ale mám plno starostí. Som nervózny, a preto sa občas neovládam.-

-Ale spor s baníkmi si už mohol riešiť prv. Vieš, že nástoja na svojich požiadavkách a neustúpia. Si tvrdohlavý. Nechceš ustúpiť.-

-Ale keď ustúpim jedným, budú si robiť nároky aj iní. Mám im dať to, čo požadujú? Potom by som rýchlo zbankrotoval. A pre naše dobro to nemôžem urobiť.  Vieš dobre, že štôlne v striebornej osade  sú čím ďalej, tým menej výnosnejšie. S takýmito problémami sa už boril aj tvoj otec. Strieborná žila ustupuje, tratí sa. Ani nové ťažobné priestory nedávajú nádej, že by sa situácia zlepšila. Ak budeme viac ťažiť hlušinu ako rudu, budeme ich musieť uzavrieť. A prosím ťa, nehnevaj sa. Odpusť mi.- Chytil jej ruku a pobozkal.  Beatrix sa na neho usmiala, čo bolo znakom jej uzmierenia.

-Ak chceš do striebornej osady ísť, vezmi si svoj koč a choď. Bude to najlepšie riešenie, lebo ja neviem, ako dlho v Bakabányi pobudnem.-

-Dobre- súhlasila.

Maximilián spokojnou dušou opustil miestnosť.

Ráno hneď na úsvite opustil Maximilián i s jeho spoločníkmi mesto. Slnko už stálo vysoko nad východným obzorom, keď Beatrix naskočila do svojho koča a prikázala Herbertovi,  aby šibol do koní a pobrali sa smerom k Striebornej osade. Celou cestou bola Beatrix zadumaná a so svojim sluhom nestratila ani len slovko. Čo ju viedlo k tomu, aby navštívila túto osadu? Prečo sa tak tvrdohlavo  postavila   svojmu manželovi? Mala azda podozrenie, že niečo nedobré sa deje v ťažobných štôlňach? Žeby naozaj výnosnosť zo štôlní bola taká nízka, ako ju o tom presviedčal manžel? Veľmi tomu neverila. Ale overiť si to musí.  

Len čo dohrkotal koč do stredu osady, prikázala kočišovi, aby sa pristavil pri drevenom baraku, kde sídlil Alfréd Bobal, správca ich štôlní. Zaklopala na dvere a pomaly ich otvorila. Za stolom sedel pán Alfréd a pri ňom stál neznámy muž. Len čo ju správca zbadal, s úžasom a prekvapene pozeral po nej.

-Pani Beatrix.-

Rýchlo vstal od stola a pristúpil k nej. Beatrix mu podala ruku, ohliadla sa po miestnosti a pozrela na neznámeho muža.

-Pán Ezechiel, príďte neskôr- povedal mužovi žmoliacemu tmavý klobúk vo svojich rukách. Neznámy muž sa úctivo uklonil a opustil miestnosť.

-Kto je ten muž?- spýtala sa Beatrix.

-Uhliar. Chce sa so mnou o niečom porozprávať. Ale pani Beatrix, smiem sa dozvedieť, čo vás priviedlo do tejto osady?-

-Pán Alfréd. V našom obydlí sa všeličo povráva. Nie dobré správy sa dozvedám aj od môjho manžela. O dianie v spoločnosti som sa prestala úplne zaujímať. Všetko prácu v týchto štôlňach riadi môj manžel. Ale správy, ktoré občas  ku mne doletia, sú nelichotivé, a preto som tu. Chcem si to overiť u tých ľudí, ktorí mi to môžu buď potvrdiť, alebo ubezpečiť, že to nie je celkom tak. Pán Alfréd, naozaj moja spoločnosť pomaly bankrotuje?-

Správca Alfréd Bobal sa zadíval priamo do tváre Beatrix.

-Ak chcete vedieť čistú pravdu, poviem vám ju, lebo by ste ju mali vedieť.-

-Čistú pravdu. Len pravdu.-

-Vaša spoločnosť pri dobrom riadení nezbankrotuje. Ale zbankrotuje vtedy, ak sa budú na nej priživovať ľudia, ktorí vám chcú škodiť.-

-Ako tomu mám rozumieť? Akí a ktorí ľudia?-

-Ľudia, ktorí si zaumienili, že vašu spoločnosť položia na lopatky a potom ju lacno odkúpia. –

– A tí ľudia sú známi?  Pozná ich môj manžel? Alebo…-

-Váš manžel ich pozná a spolupracuje s nimi. Len žiaľ nevie, do akých osídiel ho ťahajú. A to je chyba. Upozorňoval som ho, že tie operácie, čo spolu robia, sú podozrivé. Neverí. Ale je vidím za tým niekoho úplne iného. Tí ľudia, s ktorými spolupracuje váš manžel, sú podstrčené osoby. Je za tým veľká banská spoločnosť. A zdá sa mi, že sa nemýlim. Pán Maximilián raz na to príde, lenže už bude neskoro.-  

Beatrix sa len nechápavo dívala na správcu a nemohla prísť k slovu.

Až po čase sa spamätala a spýtala sa.

-A dá sa s tým ešte niečo urobiť? Zastaviť?

-Dá. Ale čím skôr. Je dobre, že ste sem prišli. Už som mal v úmysle poslať k vám do mesta môjho syna Huga. Lebo o niekoľko dní sa chystá urobiť jedna veľmi dôležitá peňažná operácia. A po jej prebehnutí by to už bol úplný krach. Chvála Bohu, že ste prišli.-

-Čo treba urobiť, aby sa to nestalo?-

-Nedovoliť vášmu manželovi, aby dal súhlas na tú operáciu, alebo ju aspoň oddialil. Treba získať čas a presvedčiť ho, že za tým všetkým je podvod.-

Čo sa to preboha deje? Nemám ani tušenia, že by sa našli ľudia, ktorí by si trúfli Maximiliána podviesť. Veď jeho otec…-

-Áno. Aj ja som sa čudoval, že sú takí trúfalí. Ale za tým stoja ešte vyššie položení páni a vyššie záujmy. A len neodsúhlasením tej operácie sa dá tomu predísť.-

-Ďakujem vám pán Alfréd. Ja to už zariadim.-

Pobrala sa von z miestnosti. Vo dverách sa zastavila a otočila k správcovi.

-Prezriem si moje niekdajšie bývanie a počkám na svojho manžela. Má tiež prísť sem. Do videnia. A pozdravte Huga.- Odišla.

Alfréd Bobal si sadol na stoličku a rozmýšľal, či urobil dobre, že povedal Beatrix skutočnosti, ktoré sa mu  zdali od začiatku podozrivé.

V poobedňajších hodinách zastal Maximiliánov koč pred drevenou bránkou  baníckeho stavania v striebornej osade. Na priestrannom dvore  ho čakala Beatrix.  Maximilián zoskočil z koča a zavolal na kočiša.

-Pokračujte ďalej! Ja sa zveziem na koči s mojou manželkou– a s veselým úsmevom na tvári pristúpil k nej.

-Vidím, že sa usmievaš. Muselo sa ti dobre dariť. Dojednal si sa?- spýtala sa ho. Maximilián ju objal a pobozkal.

-Všetko dobre dopadlo. Dohodli sme sa. V niečom som povolil ja a ustúpili aj robotníci. Nechcel som vyhrotiť situáciu, tak som pristúpil na rozumný kompromis.-

-Zájdime do úradovne môjho otca.  Ešte je stále udržiavaná v poriadku. Pán Alfréd máva v nej rôzne rokovania, preto sa o ňu stará.-

-A nejdeme už domov?- spýtal sa Maximilián prekvapený, že ho Beatrix pozýva do niekdajšej otcovej pracovne.

-Pôjdeme. Len sa musíme o niečom pozhovárať.-

Prešli dlhou chodbou a zastali pri dverách niekdajšej pracovne Hansa Tiekchesa. Beatrix ich odomkla a vstúpili do miestnosti. Pracovňa bola zariadená tak isto, ako ju mal niekdajší majiteľ štôlní v striebornej osade. Aj keď správu po svojom otcovi prevzala jeho dcéra, nezmenila v tejto pracovni nič. Všetko ostalo tak, ako to zariadil jej otec. Beatrix si sadla k stolíku na miesto kde kedysi sedával majiteľ štôlní. Maximilián sa posadil do starého, zamatového fotelka a nechápavo pozeral na svoju manželku. Pozoroval jej  bledú tvár, krásne oči, jemné zvlnené vlasy  a  štíhly driek.

-Maximilián- začala, pozerajúc na svojho muža. –Nepobadal si, že sa okolo tebe niečo deje? Nepobadal si, že ťa niekto vťahuje do svojich osídiel? Akú operáciu ideš v najbližšom čase urobiť? S akými ľuďmi sa stýkaš a robíš obchody? Nezdá sa ti, že ťa vťahujú do niečoho, čo ťa privedie do situácie, z ktorej sa už nedostaneš? Nezdá sa ti, že zaťahuješ do toho aj mňa a môj majetok, ktorý mi zanechal otec? Spamätaj sa a prever si tých ľudí. Prever si ich dobre. Lebo konkurencia nespí. Tí páni chceli položiť mňa. Boli by to mali ľahšie.  Myslel si si, že svadbou sa všetko vyrieši a na teba si netrúfnu.  Mýlil si sa. Na teba idú teraz rafinovanejšie. Podvodom. Ak o svoje diely aj prídeš, ja svoje týmto vagabundom nedám. Nedám súhlas na žiadnu operáciu, ktorá by ohrozila môj majetok. I za cenu toho, že sa vrátim späť do osady a budem ju spravovať sama.-

Maximilián len hľadel na svoju ženu a z jej rečí sa nevedel spamätať. Nevedel pochopiť, odkiaľ Beatrix prišla k takémuto záveru. Nechcelo sa mu uveriť, odkiaľ  sa Beatrix dozvedela o operácii, ktorú on chcel urobiť. Ale po chvíľke uvažovania prichádzal k záveru, že v skutočnosti môže mať aj pravdu. Všetko sa mu začalo pomaly vyjasňovať, ako pristúpil na predaj rudy pre mincovňu cez spoločnosť, ktorej majiteľov ani nepoznal. Zmluvu dojednával len cez vyjednávačov, ktorí mu sľubovali výhody a neuvedomil si, že tá zmluva môže byť len zdrapom papiera, ak sa plno naložené vozy rudy ocitnú pod ich kontrolou.

-Mlčíš?- pýtala sa ho Beatrix, keď už hodnú chvíľku sedel v zadumaní a premýšľal  nad slovami, ktoré si vypočul od nej.

-Maximilián!- oslovila ho hlasnejšie, keď jej neodpovedal.

Prebral sa zo zadumania a pozrel po svojej žene.

-Rozmýšľam nad tým, čo si mi teraz povedala. Nechápem však, odkiaľ si prišla k tomuto záveru. Ak je však pravdivý, privedie nás na mizinu.- Zrazu vyskočil a vybehol z miestnosti. Prebehol do zadných priestorov dvora, kde boli drevené baraky slúžiace na uloženie vyťaženej rudy. Vtrhol do miestnosti,  kde sedeli dvaja banskí úradníci.

-Vozy s rudou už odišli?- spýtal sa ich.

-Áno pán Barthfelder. Hneď ráno, na úsvite. Ako ste rozkázali.-

-Koľko ste ich naložili?-

-Desať- odpovedal jeden z nich.

-Kde sa môžu asi nachádzať? Ako ďaleko mohli zájsť?-

-No. Už hodne ďaleko. Možno budú už na mieste. Do večera mali doraziť, ak sa im nič zvláštne nestalo.-

Maximilián sa chytil za hlavu a vykríkol.

-Pre Boha! To je  katastrofa!- Hodil sa na stoličku a  niečo nezrozumiteľne šomral. Potom vyskočil a vybehol na dvor. Pribehol ku kočišovi, ktorý práve napájal zapriahnuté kone pripravené na cestu do mesta a skríkol na neho.

-Rýchlo vypriahni  Tamila!-

Kočiš nevedel, čo má robiť a nechápavo hľadel na svojho pána.

-Vypriahni a osedlaj. Bež do stajní, nech ti dajú nejaké sedlo a osedlaj ho! Ale rýchlo!-

Beatrix stojaca obďaleč a čakajúca na svojho muža len nechápavo hľadela na neho, čo sa to s ním deje. Sluha Herbert priniesol z konských stajní sedlo a hodil na Tamila. Rýchlo ho osedlal a potľapkal po šiji. Maximilián sa vyšvihol do sedla, bodol koňa do boku a vyrazil k drevenej bráne ako šíp. Všetci nechápavo a s úžasom pozerali na neho. Len Beatrix začala chápať, že situácia je veľmi vážna a nepriaznivá, keď jej muž ako poloblázon uháňal von z osady a hnal sa krížom cez hory do neznámych končín tohto hornatého kraja.

-Herbert! Vypriahni aj druhého koníka a odveď do stajne!  Prenocujem tu a počkám na manžela- povedala svojmu sluhovi.  Pobrala sa do budovy zamieriac do svojej izbičky. Sadla si k malému stolíku a dumala. Na osadu začal sadať súmrak a o chvíľku ju zahalila tmavá noc. Po čase sa uložila k spánku.  No usnúť nemohla.  Až niekedy po polnoci sa jej začali strácať myšlienky na večernú udalosť, premohol ju spánok a usnula.

     Na druhý deň od rána, až do neskorých poobedňajších hodín čakala Beatrix na Maximiliána. Nedočkala sa ho. Prikázala Herbertovi, aby zapriahol do koča, že odídu do mesta. Dúfala, že vo svojom prepychovom príbytku ju bude očakávať.  Súrila svojho sluhu, aby hnal koníky, ktoré po kľukatej ceste cvalom uháňali, až im spod podkovaných kopýt odfŕkali drobné kamienky, narážajúc  na vyparádený panský kočiar.  Do mesta dorazili, keď naň sadal večerný súmrak. Rýchlo zoskočila z koča a krížom cez kamenný dvorec vbehla do obytných miestností. Na chodbe stretla  vystrašenú slúžku, nesúcu na podnose  hlinený džbán naplnený limonádou. Tá nechápavo hľadela na svoju mladú paniu ponáhľajúcu sa do jedálne. Zastala pri nej a zadychčaná sa jej pýtala.

-Môj manžel je už doma?-

-Váš manžel sa ešte nevrátil– odpovedala jej a pobrala sa smerom k jedálni.

Beatrix stŕpla. Táto odpoveď ju zarazila. Ktovie, či nešiel za ňou do osady a ona sa vybrala do mesta. Skormútená zišla do priestrannej jedálne, kde za stolom sedeli Maximiliánovi rodičia a mladšia sestra Mária. Tí na ňu pozerali tušiac, že sa niečo prihodilo, keď prichádza samotná.  Pozdravila sa a sadla  k jedálenskému  stolu.

-Prišla si sama?- spýtal sa jej Tadeáš Barthfelder.

-Áno– stručne odpovedala.

-A Maximilián? Neprišiel s tebou? Alebo sa niečo stalo?-

     Beatrix rozpovedala celú príhodu, ako Maximilián odklusal na Tamilovi niekam do neznáma.

-Myslela som, že sa vráti ešte večer, alebo na druhý deň. Keď neprichádzal, pobrala som sa sem. A on nie je  ani tu. Mám zlé tušenie- dopovedala.

-Ale čo sa vlastne stalo?- pýtal sa ďalej domáci pán.  –Niečo predo mnou tajíte. Povedz mi pravdu aspoň ty, keď sa od Maximiliána nemôžem nič dozvedieť.-

Beatrix až teraz zistila, že Maximilián svoje operácie robil i bez vedomia svojho otca. Preto sa rozhodla povedať mu všetko, čo sa v striebornej osade dozvedela od Alfréda Bobala.  Ten s hrôzou pozeral po nej.

-Je to skutočne tak?-

-To, čo vám hovorím mi prezradil pán Alfréd. A zdá sa mi, že je presvedčený o tejto skutočnosti. I ja mu verím. Keď som to povedala Maximiliánovi, vyskočil na koňa a uháňal preč. To dosvedčuje, že na tom  musí byť niečo pravdy.-

 Tadeáš vstal od stola, navliekol na seba kabátec a vyšiel z miestnosti. Jeho žena po celý čas mlčky a nechápavo hľadela na svoju nevestu. Len čo manžel odišiel, opustila miestnosť aj ona. I Beatrix sa zdvihla a zašla do svojej komnaty. Sadla si na kraj postele a premýšľala. Keď noc zahalila i jej komnatu, uložila sa k spánku a usnula.

XXI   

     Jazdec na hnedom vraníkovi uháňal neuveriteľnou rýchlosťou údolím rozvodnenej rieky, ktorej vlny silno narážali na kamenný breh, penili sa a vracali späť do jej stredu, berúc so sebou úlomky jelšových konárov, ktoré silný vietor vrhol do rozzúrených vôd. Na dolnej strane riečneho koryta sa prebrodil plytčinou na druhý breh a pokračoval ďalej v rýchlom cvale k neďalekej osade, ktorá  mu vo večernom šere prišla do cesty. Na malom priestranstve uprostred neveľkej  osady postál, obzerajúc sa, hľadal niekoho, kto by mu poskytol informáciu, kde sa to vlastne nachádza. Pri drevenej chatrči na dolnej strane osady uvidel zhrbenú mužskú postavu. Doklusal k nej, pozdravil starčeka  pýtajúc sa.

-Dedko! Ako ďaleko odtiaľto  je mestečko, kde sa razia strieborniaky?-

Zhrbená postava nesmelo pozrela na cudzinca, ktorého v tejto osade len málokedy vidieť a tichým, trasľavým hlasom prehovorila.

-Urodzený pán, musíte prejsť tento vysoký vrch- ukazoval rukou na hustú jedľovú horu, týčiacu sa nad malou osadou. 

– Za ním medzi kopcami je malé  mestečko, v ktorom sa nachádza fabrika na razenie kráľovských mincí.-

Neznámy jazdec sa poďakoval,  otočil svojho vraníka smerom, ktorý mu ukázal starček, bodol koňa ostrohami a cvalom vyrazil dopredu. O malú chvíľku už bolo počuť len dupot konských kopýt, ktoré sa rýchlo vzďaľovali, až nakoniec zanikli vo večernom šere, ktoré rýchlo sadalo na tento pahorkatý kraj.  Neznámy jazdec prešiel širokou lúčinou. Prišiel k poľnej ceste, ktorá sa tiahla popri hrabovom háji a stáčala k malému potôčku, pretínajúc jeho koryto. Pustil sa cestou, zanechajúc za sebou malú, drevenú osadu. Musel sa ponáhľať, ak chcel ešte pred nocou doraziť k svojmu cieľu.  No len čo vyšiel spoza hrabového hája, uvidel pred sebou hustý  jedľový les, do ktorého útrob viedla i táto poľná cesta. Stŕpol. Vedel totiž, že keď vkročí do tejto hory, zaborí sa do tohto tmavého pralesa, pohltí ho hustá tma a nádej, že do vytúženého mesta vstúpi ešte pred nočnou tmou, bola veľmi mizivá. No cesta späť už bola nemožná. Pokračoval ďalej, bodajúc svojho vraníka ostrohami, aby čím skôr prešiel touto húštinou vysokých stromov a uvidel pred sebou mestečko, do ktorého sa tak náhlil. Rýchlosť cvalu, ktorou sa jeho vraník uberal bola veľká a jazdec ho ešte viac nabádal, aby sa zväčšovala. Vtom z hustého krovia  vybehol  na cestu splašený jeleň. I kôň sa splašil, uskočil bokom a  neuveriteľným cvalom zamieril  krížom cez hustý les. Neznámy jazdec pritiahol k sebe opraty, snažiac sa zastaviť svojho vraníka.  Ten splašený zmenil smer a skočil do skalnej rokliny, cez ktorú bol prevesený mohutný vývrat. Kôň urobil veľký skok. Horou sa ozval tupý náraz. Pred očami jazdca sa zaiskrilo a pohltila ho hustá tma. Jazdec sa ocitol na dne rokliny. Kôň sa vyškriabal na jej vrchol a cvalom sa pustil cez hustú horu vzďaľujúc sa od svojho gazdu. Keď v nočnej temrave zanikol konský dupot a celý kraj pohltila tmavá noc i hrobové ticho nastalo v týchto končinách. Len splašený uháňajúci vraník vracal sa späť zanechajúc svojho jazdca v tmavej a hustej jedľovej hore.   

Zavčas rána náhodný pocestný uvidel na neďalekom vŕšku siluetu  osedlaného vraníka, ktorý zdvíhajúc vysoko svoje štíhle jazdecké nohy, uberá sa vrcholom malého vŕška a mieri do neďalekého lesíka, aby sa v ňom stratil z dohľadu neznámeho pocestného. Pocestný sa zahľadel v tú stranu, kde sa pomaly tratil osedlaný vraník a po chvíľke pobral sa za ním. Keď došiel na vrchol vŕšku, uvidel v malej kotline popásať sa osedlaného vraníka. Podišiel k nemu, vyberúc z koženej kapsy, ktorú mal prehodenú cez jedno plece, kúsok čierneho chlebíka a podával ho vraníkovi. Ten sa bojazlivo pozrel na neznámeho pocestného a po chvíľke pomalým krokom pristúpil k nemu. Vzal z ruky neznámeho podávaný pokrm,  znášajúc hladenie neznámeho muža po svojej hrive. Muž chytil vraníka za uzdu a prihovoril sa mu. Koník zaerdžal, hodil hrivou a podriadil sa neznámemu. Ten ho viedol z malého kopčeka dolu na prašnú cestu a po nej postupoval k neďalekej drevenej osade. Prišiel k malému domčeku a uviazal vraníka o latkový plot. O chvíľku vyšla z domčeka mladá žena a dvoje detí, ktoré sa radostne rozbehli k vraníkovi.

-Ocko, kúpil si koníka?- radostne sa pýtali.

– Nekúpil. Behal po chotári, tak som ho privolal a ponúkol kúskom chleba. Ktovie čí je?-

-Možno ho bude majiteľ  hľadať- zastarela sa žena v strednom veku.

-Zatiaľ mu hodím chlp sena a ustajním  pri Rysule- zahundral si muž a viedol koníka do drevenej maštali. Priviazal ho k válovu, prisunul k nemu vedro s vodou a prezeral si jeho postroje. Boli pekné, vybíjané. Otvoril koženú kapsu, ktorá visela zo sedadla a vybral z nej poskladané papiere. Rozprestrel ich a zadíval sa na ne. „Ktovie čo ukrývajú tieto písmená“, prebehlo mu hlavou. Vložil ich naspäť do kapsy, vyšiel na dvor a pobral sa do dreveného baraka. Žena vošla za ním  a sadla si na  lavicu pri stole.  

-V koženej kapse som našiel nejaké dokumenty- povedal svojej žene.

-Bolo by dobre ich prečítať. Možno by sme sa dozvedeli aj meno majiteľa. Ale kto v tejto osade vie čítať?- Po chvíľke povedal svojej žene.

-Nikto- odpovedala mu.

Muž zložil papiere a odložil ich do koženej kapsy. Vstal, odišiel do maštali a kapsu zavesil na klinec zabitý do drevenej podpery, držiacej strop maštali. Viac sa o ne nezaujímal.

-Ak sa niekto prihlási o koníka, tak mu ho odovzdám. Zatiaľ ostane u nás, však  Marek?-  s úsmevom povedal malému chlapcovi, ktorý sa mu motal okolo nôh. Ten sa potešil, vybehnúc na dvor zvestoval túto radostnú správu svojej mladšej sestre.

-Budeme mať koníka, budeme mať koníka- tešili sa deti.  A hnedý vraník mal nového gazdu.

     Na druhý deň ráno prechádzal lesným porastom starší muž so svojim pätnásťročným synom. Cieľom ich cesty bolo rúbanisko, kde bolo spílených niekoľko hrubých kmeňov stromov, aby ich okliesnili, prepílili a pripravili na odvoz k ich obydliu. Boli to uhliari z neďalekého lazu. Zrazu  mládenec zastal a načúval zvláštnemu zvuku. Zdalo sa mu, že počuje čudné chrčanie.

-Z jarku počuť nejaký chrapot– povedal svojmu otcovi. Obidve postavy zastali a po chvíľke načúvania zišli malým svahom k horskému potoku, odkiaľ k ním prichádzal zvláštny zvuk. Na náprotivnej strane potoka uvideli ležiaceho a skrvaveného muža. Priskočili k nemu.

-Žije- povedal otec svojmu synovi, keď zistil, že ležiaci muž javí známky života.

-Musíme ho rýchlo dostať na laz. Tam by ho stará Babeta ošetrila, aby nevykrvácal.- 

Otec zoťal dva mladé stromčeky, z ktorých urobil provizórne nosidlá. Na ne hodil niekoľko konárov čečiny a neznámeho muža zniesli k ich obydliu.

XXII

V dome Tadeáša  Barthfeldera bolo smutno. Prešli už tri mesiace a Maximilian sa neobjavil. Výpravy, ktoré ho hľadali, sa vracali s jediným oznamom. „Nič sme nenašli. Žiadnej stopy ani po jeho koňovi, ani po  veciach, ktoré mal so sebou.“ 

Po Maximiliánovi akoby sa zľahla zem. No Tadeáš stále posielal nových ľudí, aby dôkladne a krok za krokom prehľadali celé územie, kadiaľ mohol prechádzať. Vždy však bez výsledku. 

-Kde sa mohol podieť, kde sa náhle stratil?- v myšlienkach uvažoval jeho otec. Samotnú Beatrix tento čin veľmi zarmútil. A robila si výčitky, že ona je všetkému na vine. Ona ho popudila k tomu, aby sa veci dali na správnu mieru a dopadlo to takto. Stratila manžela. Chovanie Maximiliánových  rodičov dokazuje, že v myšlienkach ju obviňujú. Málo sa s ňou rozprávajú a keď aj len o najnutnejších veciach. Ba svokra jej niekedy ani na pozdrav neodpovie. Raz večer si sadla na pohovku, pozhášala všetky blikotajúce svetlá v jej komnate a premýšľala.

„ Kde sa mohol Maximilián stratiť, že niet  po ňom žiadnej stopy? Postupne  jej hlavou prechádzali myšlienky, ktoré ju občas vyľakali a nechcela dopustiť, že by sa mohli udiať. Ak by ho boli prepadli lúpežníci, ozbíjali ho a obrali o koňa, azda by mu boli život darovali. Ale veď on v tom čase nemal pri sebe celkom nič. Len nejaké papiere o banských činnostiach. Už dávno by sa bol vrátil. Preto túto myšlienku zavrhla. Druhá vec, ktorá mohla byť príčinou jeho zmiznutia je, že prišiel do potýčky s obchodným majiteľom, ktorý ho namočil do tej operácie, na ktorú ho upozornila. A drží ho ako zajatca niekde v čiernej a plesnivej pivnici. Alebo sa ho zbavil, zniesol zo sveta a zakopal jeho telo v tmavom lese, aby sa nikdy nenašlo. Pri tejto myšlienke sa zhrozila. Nechcela si ju pripustiť a snažila sa myseľ obrátiť na iné veci. No nešlo to. I keď začala uvažovať nad udalosťami každodenného života, vždy sa vracala k myšlienke, kde sa asi jej manžel nachádza. Premýšľala aj nad tým, čo urobiť, ak sa naplní najhoršia z tých jej úvah, ktoré jej často vírili hlavou. Ak naozaj príde zvesť, že Maximilián prišiel  o život, že ostane mladou vdovou v tomto bohatom a parádnom mestskom dome. A čo ak táto zvesť nepríde, ak to budú len dohady najbližších a jej dohady? Dokedy má ostať tu v tejto rodine, kde ju domáci obchádzajú, slúžky sa k nej priblížia len v nutných prípadoch a boja sa stratiť s ňou pár slov, aby ich domáca pani alebo pán náhodou neuvideli. Dokedy má tu ostať? Dokedy tu má tráviť svoj život v prostredí dusnoty, nemilých pohľadov,  pohŕdania a výčitiek, že jej pričinením prišli o svojho jediného syna? Dokedy? Kto by jej vedel poradiť, kto by ju vedel pochopiť a priviesť na iné myšlienky. Jediná, o ktorú by sa mohla oprieť je Markéta. Ale tá je na tisíce míľ vzdialená od nej. Tam niekde v rodnom kraji si hrá na svojej lutne a spieva krásne melodické piesne a určite v nich myslí na ňu. Tá, ktorá ju zanechala v tomto cudzom svete mysliac, že svadba ju povýši do vyššieho stavu, privedie do vznešenej, bohatej rodiny a zabudne na svoju milú priateľku, keď ju bude obletovať pekný, mladý a bohatý muž.

-Markéta– povzdychla si. –Priateľka moja. Kde sa asi nachádzaš?-  A z očí po jej bledých lícach sa začali valiť kropaje slaných sĺz. Utierala si ich do bielej šatôčky. Utierala a ony nedbali, že jej šatôčku zvlhčujú a prinášajú  jej majiteľke nesmierny žiaľ. Žiaľ  nad stratou manžela, nad stratou priateľky, ktorú už snáď nikdy neuvidí. A keď aj, tak len v snoch alebo v spomienkach. Keď už šatôčka bola zvlhnutá tak, že sa dala žmýkať i z očí jej prestali slzy padať, vstala, podišla k oknu otvoriac ho, pohľadom spočinula na driemajúcom meste, ktoré sa ponorilo do nočnej temravy. Na ďalekom obzore sa černeli vysoké štíty tmavých hôr a nekonečná obloha slabunko sa modrela nad nimi. 

– Tam niekde leží naša osada-  zašeptala. -Ak tu nebudem tráviť život so svojim manželom, vrátim sa k tebe. Ty si ma prijala ako cudzinku a ja ti ostanem vernou družkou. Navždy!-  Po týchto slovách odišla k lôžku, uložila sa naň a snažila sa usnúť. No len veľmi ťažko jej sadal  spánok na zvlhnuté a zčervenelé oči.

A dni, týždne a mesiace utekali ako voda v riečnom koryte, ktorá sa valí dolu prúdom a razí si cestu do inej, ešte väčšej, aby sa spolu  rozplynuli v morských šíravách. A tak prešiel čas a márne bolo čakanie na manžela a syna vznešenej Barthfelderovej rodiny. Už ani nik nečakal, že sa ešte vráti. Pomaly sa zabúdalo na udalosť, ktorú túto rodinu postihla a vznešení mešťania mali iné starosti, ktorých bolo v tom čase neúrekom. I v Striebornej osade pomaly stupy klopkajú, hrkocú vozíky, vrždia kolovrátky a baníci v čiernych uniformách s kapucňami na hlavách pravidelne sa poberajú pod povrch zeme a púšťajú do ťažkej a namáhavej driny, vyhlbujúc štôlne a vynášajú na povrch drahú rudu.

A v tomto kolobehu všedného života zastal pred dreveným barakom banského stavania panský kočiar. Vystúpila z neho žena v čiernom oblečení a zamierila do dvier baraku. Zaklopala na dvere správcu a pomaly ich otvorila. Správca, sediaci za stolom, sa pozrel na ňu a  oči sa mu rozsvietili. Vstal od ťažkého dubového stola a s úžasom pozeral na ňu. Ako sa zmenila, prebehlo mu mysľou. Cez pery sa mu ledva predralo jedno slovko.

-Beatrix.-

Ostalo chvíľku ticho.

-Pani Beatrix.- Muž sa spamätal a pokračoval.

-Nech sa páči, vznešená pani. Prejdite ďalej.-

Podišiel k malému stolíku, pri ktorom stáli dve fotelky a ponúkal majiteľku štôlní,  aby sa posadila.

-Dobrý deň, pán Bobal!- Pozdravila sa a podala správcovi ruku. Zhodila zo seba tmavý plášť, posadila sa k stolíku a pozrela na správcu.

-Tak dávno ste tu neboli- poznamenal správca.

-Dávno. Veľmi dávno.  Odvtedy, ako sa odtiaľto pobral môj manžel za ľuďmi, čo ma o neho pripravili. Rok je tomu.- Zamyslela sa.

-Je mi veľmi ľúto, čo sa prihodilo.-

-No stalo sa. Už to nikto nezmení. Dosť som sa natrápila, naplakala, dosť bolo žiaľu a očakávaní. Za ten dlhý čas, za ten rok, ste viedli túto spoločnosť tak, ako by bola vaša. Patrí vám vďaka a cením si to. Patrí vám uznanie a odmena. A preto som tu.-

– Milá pani Beatrix. Ja som za svoju robotu dostával plácu  tak, ako každý iný baník. Akáže odmena.-

-Áno, viem. Ako každý iný baník. Ja som veľmi dobre sledovala, ako táto firma funguje i keď som sem nechodila. Veď podklady ste mi posielali po poslovi. A za ten rok som mala dosť času venovať sa štúdiu tých materiálov. Viem ako hospodárite, ako sú baníci platení, ako ste odmeňovaný i vy. Viem o firme viac ako môj svokor, ktorý bol veľmi nerád, keď som sa hrabala v papieroch a zisťovala si veci.  O podiely vo svojej firme som sa zaujímala. Vo svojej firme. O iné som sa nestarala. A to, že firma prosperuje, je zásluha vaša. Len vaša. Ani moja nie. A preto vám navrhujem a musíte to prijať. Tridsať percent podielov tejto firmy dám zapísať na vás. Budete spolumajiteľ a budete ju ďalej viesť. A to, že budete mať v nej svoj podiel, bude aj vaša firma. Preto sa i do budúcna môžem spoľahnúť, že túto spoločnosť budete viesť čestne a zodpovedne tak, ako doteraz. Dôverujem vám. A preto sa vám chcem odmeniť. A zisk si budeme deliť podľa výšky podielov. Spravodlivo. Je to moje konečné rozhodnutie. A námietky neprijímam.-

Alfréd Bobal, správca tejto spoločnosti ostal prekvapený. Nevedel prísť k slovu. I keby chcel namietať, nemohol. Bol však toho názoru, že odmena je privysoká za robotu, čo vykonal pre spoločnosť.

-A ešte jednu vec mám na srdci. Chcem sa vrátiť do osady. Prosím vás, aby ste dali pripraviť moje miestnosti, v ktorých som pred rokom bývala. Keď budú pripravené, pošlite posla, aby ma o tom upovedomil. A ja sa vrátim. Vrátim sa do tejto osady, kde môj otec po prvý raz zakopol čakanom do zeme, aby našiel v nej lesknúci sa kameň, ktorý  náš  rod zapíše do dejín, že začal  kopať v týchto neznámych a ďalekých končinách a vynášať na povrch zeme drahý kov, ktorý nás obšťastňoval, ale priniesol i mnoho utrpenia, bôľu a smútku. Preto sa vrátim a tu chcem i ukončiť svoju púť. I keď ďaleko od svojej rodnej vlasti, ale v novej a bohatej krajine na dary zeme  i na dary ľudského šťastia. A túto krajinu budem považovať už za svoj domov i keď som v nej ostala len sama,  jediná a opustená.-            

                                                                  Koniec prvej časti.