moje poviedky

XVII

     Pod úpätím vysokých hôr sa rozprestiera  ďalekosiahla rovinatá plocha  nazývaná  Hontianska tabuľa. Na jej ľavom okraji stojí veľké zrubové stavanie – majer, patriaci Hontianskemu hradnému panstvu.  Šafárom na  majeri je rázny a ctihodný občan z neďalekej banskej osady Bakabánya. Je ešte dosť mladý a slobodný.  Keď sa viac pozrie do pivničných sudov naplnených vínnym mokom, býva neľútostný voči poddaným a vtedy prichádza  do konfliktu i so služobníctvom. To sa mu stalo osudným.  Pri potýčke so správcom konských stajní sa dostal pod kopytá koní, ktoré ho tak zranili, že viac túto robotu nemohol vykonávať. Po tejto príhode sa hontiansky gróf  rozhodol darovať majer s príslušnými pozemkami svojmu hájnikovi Andreasovi Mozdosovi za jeho vernú službu a záchranu života pri veľkej poľovačke. Tiež mu udelil zemiansky titul i s patričnými výsadami. 

Andreas pochádzal zo sedliackeho rodu z neďalekej osady. Jeho domovom bola hora a príroda. Rodičov už nemal a preto často trávil čas potulkami po lesných cestičkách. Poznal každý kút svojho revíru, na ktorý dohliadal. Vedel o všetkom, čo sa v lese robí, ktorá zver chodí k napájaniu k horským bystrinám, kde majú svoje nory líšky, kde hniezdia dravce a v ktorých miestach sa popásajú hrdé paroháče. Bolo mu ťažko zanechať tento potulný spôsob života a usadiť sa na majeri.  Jeho spôsob života by mohla zmeniť len dievčina pochádzajúca z neďalekej osady,  s ktorou sa tak nečakane a náhodne stretol.

     V jeden sobotný večer osedlal svojho vraníka a pobral sa nočnou hodinou do tmavých hôr, v ktorých strávil veľkú časť svojho života. Jazdec zamieril  na sever tohto pahorkatého kraja a zišiel do malej osady, driemucej medzi tmavými horami. Len z rozsiahleho baníckeho stavania sa ozýval čulý ruch. Jazdec precválal osadou, prišiel  k nízkej, drevenej chatrči, zoskočil z koňa a zaklopal na malý oblôčik. O chvíľku sa oblôčik otvoril a v ňom sa zjavila strapatá hlava človeka.  O nejaký čas  ním  preliezla malá postava a prehodila pár slov s jazdcom. Potom sa stratili v nočnej tme. Jazdec sa pobral malým briežkom k hustej bukovej hore a zmizol medzi hrubými kmeňmi stromov. Malá postava sa drobnými krokmi priblížila k banským staviskám. Preskočila drevený plot a cez rozžiarené okná uvidela siluetu krásnej Beatrix, ako veselo debatuje s hodujúcimi hosťami v spoločnosti Maximiliána. Podložila si pod okno drevený klátik ponevierajúci sa pri stavaní a malou rúčkou zaklopala na okno. Beatrix začula slabé klopanie a pristúpila k oknu. Otvorila ho a nakukla ním. V nočnej tme nevidela nikoho. O chvíľku sa klopanie zopakovalo.  Zvedavá vyšla na dvor a prešla pod oblôčik, cez ktorý pred chvíľkou hľadela do nepriezračnej tmy. V slabom svetelnom lúči uvidela malú postavu. Spoznala v nej banského permoníka Huga.

-Poď- chytil jej ruku a ťahal k zadnej bránke.

-Poď- vyzval ju znova, keď sa zdráhala isť s ním.

-Kam?- spýtala sa ho.

-Ku štôlňam. Niekoho tam uvidíš. Poď!-  Ťahal ju a drobčil pred ňou. Nechala sa unášať malým pikulíkom, o ktorom sa hovorilo, že prináša šťastie. On ju viedol popri štôlňach hlbšie do lesa. Už ani nevnímala kam idú. Nad východným obzorom začala blednúť obloha a o chvíľku sa nad obzor vygúľala zlatožltá luna. Jej jas jemne zpriezračnil hustú tmu.

-Sme hlboko v lese- s obavou povedala svojmu malému spoločníkovi. Ten ju stále viedol hlbšie do hustej tmy. Zrazu pikulík zastal a ukázal Beatrix malý, drevený domček.

-Tam- ukázal naň a pobrali sa k domčeku.  Keď prišli k nemu, pikulík otvoril nízke dvere, ktorými sa vchádzalo dovnútra. Jednu ruku si položil na hruď ukloniac sa, druhou ukázal na otvorené dvere.

-Ráčte vstúpiť, milá slečna!-

Beatrix ostala prekvapená pozerať na neho. Potom  s obavou a  pomalým krokom vstúpila do malej a nízkej miestnosti. Pikulík za ňou zavrel dvere a sadol si na neďaleký peň. Ocitla sa v miestnosti zahalenej hustou tmou. O chvíľu sa na malom stolíku rozblikalo slabé svetielko. Pri ňom, na úzkej lavičke sedela neznáma postava. Postava sa otočila k nej. V slabom svetle uvidela jej obrysy. V pamäti sa vrátila do blízkej minulosti a v predstave sa jej vynorila známa tvár. Je to on, prebehlo jej mysľou. Postava vstala a urobila  krok k Beatrix. Tá jemne potvorila pery a cez ne sa predral slabunký šepot.  

-Andreas!-

Pristúpil bližšie a vzal jej jemné ruky do svojich dlaní. Zachvela sa.

-Prečo si poslal pikulíka, aby ma sem doviedol?-

-Pre šťastie- ticho jej odpovedal.  –Skôr než odídem z tohto kraja, chcel som ťa ešte naposledy vidieť. Chcel som vidieť svoju kráľovnú, ktorú nosím v srdci od prvého stretnutia.-

Privinula sa k nemu. Položila hlavu na jeho hruď a po chvíľke mu povedala.

-Prečo naposledy? A kam odchádzaš?-

V jej očiach videl slabunký záblesk jasu odrážajúceho sa od svetelného lúča, ktorý sa jagal na malom stolíku a mierne osvetľoval vnútro chalúpky.

-Stratím sa v týchto  hlbokých, hustých lesoch a budem blúdiť krajom, až kým moje nevládne telo neskoná v niektorej rokline a divá zver ho nerozvláči po okolí.-

-Ale prečo?-

-Preto, lebo môj osud je spojený s horou na celý život a ona mi nahrádza radosť a šťastie, ktoré od ľudí nedostávam. Jediný raz v živote som našiel šťastie. Tým šťastím si bola ty. Šťastie už pominulo. Vzdialilo sa odo mňa.  A to šťastie obveselí iného. Tak zbohom buď!-

Pustil jej ruky a pomalým krokom vyšiel z chalúpky. Prekvapene pozerala za ním, ako sa tratí medzi hustými kmeňmi stromov. Až teraz pocítila, že i v nej vzbĺkla láska k človeku, ktorého videla len raz v živote. Malý mužíček pristúpil k nej a potiahol ju za dlhé šaty, ktoré mala na sebe.

-Nechala si ho odísť?- spýtal sa jej.

-A čo som mala urobiť?-

-Keď teraz odíde, už ho neuvidíš.-

-Andreas!- zavolala do tmavej noci.

Len tisícoraká ozvena sa rozozvučala hustou horou, až nakoniec všetko stíchlo.

-Aké ticho- zašomral pikulík a pozrel Beatrix do tváre. Po lícach jej stekali dve veľké slzy.  Pomedzi husté konáre stromov prenikal mesačný svit a jeho jas matne osvetľoval úzky chodník, ktorým sa vracali do osady. Prišli k baníckemu stavaniu. Beatrix pomaly otvárala drevenú bránku a smutne pozrela na malého mužíka.

-Nepriniesol si mi šťastie, malý pikulík.-

-Ja nerozdávam šťastie. Šťastie si tvorí každý sám- odpovedal jej a odcupkal, aby sa  stratil v nočnej tme.

Beatrix vošla do hosťovskej siene, v ktorej bolo ešte zopár hostí.  Sadla si na okraj stola a dumala nad príhodou, ktorú práve prežila. Zrazu zacítila na pleci niečiu ruku. Strhnúc, obzrela sa. Pri nej stál Maximilián.

-Mal som starosť, kam si sa vytratila. Niečo ťa trápi?- spýtal sa jej.

-Nie! Nič ma netrápi.- Pomaly vstala a zamierila k východu. Maximilián ju odprevadil až k jej izbici.

-Dobrú noc- rozlúčila sa s ním, keď odomykala dvere.

-Dobrú noc!-  Vzal jej ruku do svojich dlaní a nežne pobozkal.

Keď zavrela za sebou dvere, chvíľu postál pri nich a pobral sa do hosťovskej siene.

Beatrix si ľahla na posteľ, hlavu zaborila do našuchoreného vankúša, spod ktorého vychádzali tlmené vzlyky.

Usnula.

Na druhý deň ráno, hneď po raňajkách, sa Maximilián chystal opustiť banícke stavanie v striebornej osade. Predtým sa ešte chcel rozlúčiť s Beatrix, ktorú  nevidel ani pri raňajšom stole a zo svojej izbičky zatiaľ nevyšla. Na naliehanie svojej matky sa zviechala z postele, aby sa rozlúčila s niektorými hosťami i s Maximiliánom. Bez nálady a zachmúrená  vyšla na priestranný dvor. Len čo ju Maximilián  zbadal,

pristúpil k nej.

-Dobré ráno- pozdravil ju.

-Dobré ráno- odpovedala a nútene sa usmiala.

Chytil jej ruku a zdvihol k perám. Maximilián bol vždy úctivý a galantný k mladým a pekným dievčatám. Tak bol vychovaný a tak sa vždy správal. Bol však veľmi rozčarovaný nad tým, že sa včera niekde vytratila a jej návrat k polnoci ho znepokojil. Nebolo času sa s ňou o tom  porozprávať. Aj  jej chovanie a zachmúrená tvár dávali znať, že v jej mysli je niečo, čo vzbudzuje obavu o jeho plán. Uvedomil si, že chvíľkové vzplanutie, ktoré sa udialo v predchádzajúci večer, môže rýchlo pominúť a jeho úmysel sa nemusí naplniť.

-Pozývam slečnu Beatrix do môjho príbytku na oslavu mojich narodenín. Bude to o dva týždne v sobotu. Verím, že ponuku neodmietne.- Usmial sa a čakal na odpoveď.

Beatrix mlčky pozerala po ňom. Prekvapilo ju toto pozvanie a nevedela sa hneď rozhodnúť. Maximilián sa zadíval do jej krásnych, modrých očí, z ktorých vyžarovala túžba, ale aj neistota.

-Dočkám sa odpovede?- spýtal sa.

-Áno.  Dočkáte…- Slabunký úsmev jej zaihral na perách, ale jej rozhodnutie prichádzalo len veľmi ťažko. Až po trápnom tichu sa vyslovila.

-Prijímam vaše pozvanie. Avšak len na malú oficiálnu časť. Pred polnocou musím byť doma, aby sa nestrachovala o mňa matka.- Pozrela po svojej matke a zasmiala sa.

-Platí- povedal Maximilián a radostne naskočil do koča. Ten sa pobral von z dvora a úzkou uličkou sa dostal na cestu vedúcu z osady na hlavnú hradskú. Po odchode Maximiliána sa rozišli i ostatní hostia, ktorí sa zišli v stavaní nebohého Hansa, aby si pripomenuli piate výročie jeho úmrtia.

Beatrix zašla do jedálne, aby sa naraňajkovala a uskutočnila  plán, ktorý jej prebehol mysľou, len čo sa ráno prebudila. Cestou z jedálne stretla   Markétu, s ktorou sa už nevidela skoro tri dni. Ani teraz nemala na ňu čas. V poslednom období mala veľa iných záujmov a starostí, ktoré jej  prinášal život a často si nevedela s nimi poradiť. Niekedy ju to znervózňovalo, ba často sa správala i k svojim sluhom drsnejšie ako boli na ňu zvyknutí. Sama sebe sa čudovala, že sa nevie ovládať. Avšak záťaž, ktorú musela podstupovať pri riadení spoločnosti, neustále problémy, starosti a ťažkosti, ako aj nelichotivé finančné možnosti ju privádzali do zúfalstva. Až teraz si začala uvedomovať, prečo jej otec prebdel toľko nocí v kancelárii nad množstvom papierov, aké trápenie prežíval, keď sa mu niektoré operácie nevydarili, koľko starostí mal pri zabezpečení dostatku finančných prostriedkov, keď sa blížili výplatné dni. Tohto by sa chcela zbaviť. Toto by chcela prenechať na iného, schopnejšieho a vynaliezavejšieho človeka, ktorý by to vedel zvládať bez vážnejších ťažkostí. Nádej videla v Maximiliánovi, hoci vedela, že to bez jej obete nebude. Vedela to, že Maximilián mieri inde ako jej predstavil svoj plán. Vedela, že bude musieť obetovať seba, svoje slobodné  rozhodnutie, ak bude chcieť zveriť osud spoločnosti do jeho rúk. Čo urobiť? Ako sa zachovať? Kto by jej v tom poradil? Odpoveď nenachádzala. A včera večer sa jej zjavil ten, na ktorého už skoro zabudla. Ako sem prišiel? Ako sa spoznal s Hugom? Čo ho priviedlo do tohto kraja? Chcela by sa to dozvedieť. Ale od koho? Kto by jej to povedal? Jedine malý pikulík, ktorý ju tam priviedol a ukázal na toho, ktorý jej pár slovami vyznal lásku a potom sa stratil v tmavej noci. Hneď, ako jej mysľou prebehla táto úvaha, sa rozhodla. Zašla do stajne, prikázala sluhovi, aby jej osedlal koňa a zamierila k Hugovmu obydliu.  Na dvore uvidela jeho sestru Katalin. Zavolala na ňu.

– Podíď bližšie, Katalin!-

Oslovená dievčina prišla k Beatrix a pozdravila sa.

-Hugo je doma?- spýtala sa jej.

-Doma. Mám ho zavolať?-

-Prosila by som.-

O malú chvíľku docupkal  malý piadimužík.

-Čo si bude priať slečna Beatrix?- spýtal sa jej.

-Chcela by som sa s tebou o niečom porozprávať. Ak môžeš, tam pod tým stromom si môžeme sadnúť na pažiť.-

-Pravdaže môžem. Už tam bežím.- Malý Hugo sa pobral pod starú košatú čerešňu a sadol si pod ňu. Beatrix zoskočila z koňa, oprátku uviazala o hrubú haluz a prisadla si k Hugovi.

-Čo si bude priať Beatrix?- spýtal sa a pozrel do jej očí.

-Včera si ma vyrušil a odvolal do lesa. Poslal ťa za mnou Andreas? Kde si sa s ním stretol?-

-Pravdaže. Ten mladý muž ma poslal. Zišiel k nášmu obydliu a zavolal ma, či mu nesplním jedno jeho prianie. Splnil som. Lenže, keď  v noci odchádzal, videl som v jeho tvári veľké sklamanie. Beatrix. On ťa ľúbi. Lenže ty veríš mestskému pánkovi, o ktorom len veľmi málo vieš.-

-Ale aj Andreas je pre mňa neznámy človek.-

-Áno. Len medzi nimi je rozdiel. Niečo ti poviem. Všetci hovoria, že malý piadimužík prináša šťastie. V mojom videní rozpoznám dobrého a čestného človeka od človeka, ktorému záleží len na majetku a bohatstve. A ty raz budeš ľutovať, ak urobíš nesprávny krok Už to bolo nesprávne, že si ho v noci nechala odísť.-

– Možno sa ešte vráti a uvidíme sa.-

-On sa už nevráti. Viem. Odišiel navždy. Ani ja neviem, kde sa stratil.-

-Vyhľadaj ho!-

-Pokúsim sa, ale bude to ťažké. Možno nemožné.-

-Nepotešil si ma, malý pikulík.-

Beatrix vstala, vyskočila na koňa, zakývala Hugovi a klusom sa pobrala k svojmu obydliu. Bola v rozpakoch. Má pred sebou dvoch mladých ľudí, ktorí bojujú o jej srdce. Ba ten jeden už nebojuje. Priskoro sa vzdal boja a stratil v nočnej tme. Ten druhý o ňu bojuje  a dáva nádej, že žiť po jeho boku bude pre ňu výhodnejšie. Že ju odbremení od všetkých ťažkostí, ktoré teraz prežíva. Až čas ukáže, či to prinesie aj jej šťastie.

XVIII

     Hustou tmou klusal nočný jazdec. Zastavil sa v južnej časti chotára a hlbokou roklinou došiel k drevenici na pokraji lesnej lúčky. Pomaly otvoril vŕzgajúce dvere, zhodil zo seba vrchné ošatenie a prevalil sa na pričňu stojacu v kúte chalúpky. Pokúšal sa usnúť, no  spánok mu nešiel na oči. Už sa blížilo k polnoci, keď z diaľky doľahol k nemu čudný zvuk. Započúval sa, snažiac  zistiť, aké zvuky to  doliehajú k drevenej chalúpke, ktoré rušia pokoj v tejto časti rozsiahlych horských končín.  Podišiel k malému oblôčku, hľadel do tmavej noci a pozorujúc, či v nej neuvidí tvorstvo, ktoré tieto zvuky vydáva. Zvuky sa približovali a boli zreteľnejšie. Boli to slabo rozoznateľné  dievčenské spevy sprevádzané hrou na hudobný nástroj.

-Kto v tejto nočnej dobe, v kraji  vzdialenom od ľudského obydlia môže šíriť  lahodný  dievčenský spev?-  prebehlo mu mysľou. Zasiahol ho nepokoj, ale i zvedavosť. Spev sa približoval, ale  jeho pôvodcu nevidel. Zrazu medzi kmeňmi starých stromov uvidel niečo sa mihnúť. Spozornel. Ako by sa pomedzi stromy ťahal dlhý, priesvitný závoj, alebo biela hmla.  Po čase sa všetko rozplynulo i spev slabol, až celkom zanikol. V okolí tejto drevenice sa mu  niečo také ešte neprihodilo. Vstal a pobral sa na miesto, kde pred chvíľkou uvidel priesvitný, biely závoj. Prehľadal to  miesto, no nič zvláštne na ňom  nenašiel. Až keď sa vracal späť, uvidel nízko nad zemou  na jedľovom ostni odtrhnutý kúsok bieleho závoja. Vzal ho do ruky a pomaly sa pobral k drevenici. Závoj položil na drevený stolík a zaľahol na pričňu k nočnému odpočinku. O chvíľku už pokojne oddychoval. Prebudil sa až na veselý a hlasný spev nebeského vtáctva. Pretrel si oči a zrak mu padol na malý stolík. Na ňom uvidel kúsok bieleho závoja, ktorý bol preložený zelenou jedľovou vetvičkou. Začal sa rozpamätávať na dej z predchádzajúceho večera. Uvedomil si, že biely závoj do chalúpky priniesol a pohodil na malý stolík. Lenže jedľovú vetvičku tam musel položiť niekto neznámy. Kto to bol? Kto navštívil túto chalúpku, keď on snil na drevenej prični? Nevedel to pochopiť. A bolo to ťažko pochopiteľné. Vyšiel predo dvere a zašiel za drevenicu k svojmu vraníkovi. Krížom cez sedlo bola bielou niťou priviazaná zelená vetvička. Vzal vetvičku a zašiel s ňou dovnútra drevenice. Pristúpil k stolíku a uvidel na malom kúsku bieleho závoja vyšité bielou niťou dve iniciálky.  B. T. Vetvičky vzal do ruky, kúsok závoja vložil do vnútorného vrecka svojho kabátca a vyšiel k vraníkovi. Vyhupol sa do sedla, drevenicu zanechal svojmu osudu a poklusom zamieril k majeru.

Prešiel týždeň. V myšlienkach bol Andreas stále pri Beatrix.  Vedel, že  jej láska je nedostupná a mladý muž, ktorý ju obletuje má prvotné právo na ňu. On v jej mysli je stále pánsky hájnik a ten druhý je syn vznešeného  mešťanostu zo slávneho banského mesta. O jej náklonnosti k nemu sa dozvedel náhodne. Na zemianskej  poľovačke v Honte začul debatu dvoch mladým mužov. Hovorili o krásnej Beatrix, dcére majiteľa strieborných baní z malej osady, ako sa o ňu zaujíma  hrdý a bohatý syn  hlavného banského majstra. Keď to začul, začal pátrať po ďalších skutočnostiach. A dozvedel sa ich. Maximilián Barthfelder bol známy podnikateľ v neďalekom banskom meste. Spolu s otcom vlastnili niekoľko pivovarov, krčiem a krámcov nielen v meste, ale aj v okolitých osadách. Jeho otec predsedal banskému súdu a bol najbližším spolupracovníkom  komorného grófa. Aj preto ju zanechal v tú noc stáť samotnú  uprostred drevenej chalúpky a jej volanie do tmavej noci nechal bez povšimnutia.  Lebo lesného tuláka nezamení za vznešeného a váženého člena hrdej rodiny banského majstra – Waldmeistera..

Andreas stál pri otvorenom okne a pozeral do neznáma na rozsiahle rovinaté polia, tiahnuce sa okolo jeho majera. Ani si neuvedomil, že teraz patria jemu. O chvíľu príde čas a bude treba zberať z nich úrodu.

Ešte si ich ani poriadne neprešiel a nevedel, pokiaľ siahajú. Len nový šafár mu oznámil, že mal problém s určením hranice, ktorá oddeľovala ich pozemky od pozemkov susedného panstva. Dohodol sa preto, že ich spolu prejdú, lebo nechce mať problémy so susedmi. Vybral sa preto na druhý deň ráno i so šafárom na ich obhliadku. Sluha osedlal kone a vyhupli sa do sedla. Nový šafár poznal tento kraj i hranice pozemkov, lebo slúžil u hontianskeho grófa ako sluha v panských stajniach už niekoľko rokov. Preto si ho Andreas vybral za šafára.

Dvojica jazdcov prešla úzkym brodom cez neveľkú  riečku a vyšla  na poľnú cestičku, ktorá viedla k neďalekým ovocným sadom. Tie sa rozprestierali v malom briežku a siahali až k agátovému háju rastúceho na jeho vrchole.

-Tie sady patria susednému majiteľovi?- spýtal sa Andreas šafára.

-Áno.  Smutnej panej. Majiteľke pozemkov tiahnucich sa až po okraj vrchu Priesil- odpovedal Michael a ukázal rukou smerom na kopec k severnému obzoru.

-Na juhu ich oddeľuje prítok Čierneho potoka, ktorý sa vlieva do neďalekej riečky a na opačnej strane susedia s pozemkami Hontianskeho hradu-  oboznamoval  Michael svojho nového pána s jeho  rozsiahlymi pozemkami.

-Povedal si, že moje pozemky susedia s pozemkami Smutnej panej?  Kto je tá majiteľka? Kde sídli?- pýtal sa Andreas šafára.

-Na hradnom vrchu Warod. Je veľmi nepríjemná a neznášanlivá. Často s ňou prichádzal do konfliktu aj predošlý gróf.  Povráva sa, že  pripravila o život svojho manžela.  Vraj pre jeho neveru. No to všetko sa len šušká. Má krásnu dcéru. Tú však veľmi málo vídať- referoval šafár svojmu pánovi, keď prechádzali popri  dozrievajúcom obilí a klusali k Čiernemu potoku. Po jeho brehu sa dostali k neďalekej riečke a okrajom bukového lesíka sa vracali späť k majeru. Len čo otočili kone k návratu, počuli za sebou dupot konských kopýt. Zastali a otočili sa. Oproti ním klusala jazdkyňa odetá v čiernom jazdeckom úbore.

-Smutná pani-  povedal Michael svojmu pánovi.

Doklusala k nim, obišla obidvoch jazdcov a zastavila koňa. Ráznym slovom im povedala.

-Povedzte svojmu pánovi, že pravá časť Bardoňovho lesa prináleží od dávna môjmu nebohému manželovi. Dokazujú to staré dokumenty, ktoré sa našli v kráľovskom archíve. A preto časť tohto lesa patrí mne. O niekoľko dní zavítam k nemu a predložím mu o tom dokumenty. Nech sa pripraví na moju návštevu.-

Otočila svojho koňa a už chcela vyraziť, keď ju oslovil šafár.

-Milá pani grófka. Majiteľ Bardoňovho lesa stojí tu pred vami. Môžete sa dojednať- a ukázal rukou na Andreasa.

-Ja budem jednať so skutočným majiteľom, nie s jeho náhražkou!

-Pani grófka- ozval sa Andreas.  -Ja som skutočný majiteľ toho lesa. Len prednedávnom som  pozemky, ktoré susedia s vašimi, dostal do vienka od hontianskeho grófa. Preto sa rád s vami stretnem na svojom majeri.-

-Lenže ja nebudem jednať na majeri so sedmoslivkárom. Ak máte doklady o ich vlastníctve, môžete ma navštíviť. Inak sa porozprávam len s pánom  Hontianskeho hradu.- Bodla koňa ostrohami  ako šíp vyrazila vpred a stratila sa v kúdole zvíreného prachu.

-Ostrá pani- podotkol Andreas.

XIX

     Priestranná sála Kráľovského domu v banskom meste praskala vo švíkoch. Stoly sa prehýnali pod ťarchou rôznych jedál a z džbánov sa lieval iskriaci vínny mok, ktorý obveseľoval hodujúcich. Nechýbali ani vysoké, striebristé nádoby z vrcholkov, ktorých prekúkala snehobiela smotanová pena chutného pivného výrobku uvareného v najlepšom Barthfelderovom pivovare.  Maximilián, syn hlavného banského majstra a známy majiteľ rôznych lokálov v meste, oslavoval svoje tridsiate narodeniny. Okruh pozvaných hostí bol široký. Nechýbal ani hlavný komorský gróf so svojou manželkou a dcérou, hontiansky župan s rodinou, grófi, zemania, banskí úradníci,  známi a priatelia oslávenca.

Ten bol na roztrhanie. Každý sa chcel s ním zvítať, zablahoželať mu, porozprávať a odovzdať upomienkový darček. Obletovali ho mladé kontesy a vtierali sa do jeho priazne. Z malej skupinky mládeže, stojacej pri dvojitom okne, nespúšťala z neho oči dáma oblečená v dlhých ružovkastých šatoch. Pri nej sa občas zastavil a prehodil niekoľko slov. Dobrú  a hlučnú náladu, smiech a  vravu slabo dopĺňala jemná hudba pochádzajúca z rohu sály. Slávnostná večera už  mala začať. Maximlián oddialil jej začiatok a čakal na posledného hosťa. Zrazu k nemu pristúpil sluha a niečo mu pošepol. Spoločne sa pobrali von z miestnosti. O chvíľku sa dvere do sály otvorili a v nich sa objavil Maximilián sprevádzajúci mladú slečnu. Všetky pohľady spočinuli na nich. Prešli do stredu miestnosti a hostiteľ vyzval prítomných, aby zaujali svoje miesta u prestretého stola. Za vrch stola si zasadol Maximilián a vedľa seba usadil Beatrix. Dievčina v ružovkastých šatoch skamenela a neprítomne pozerala na nich. Zrazu sa otočila a vybehla von zo sály. Okrem Maximiliána a Beatrix si nik nevšimol mladú kontesu, čo rázne opustila miestnosť. Maximilián sa postavil a všetci hostia stíchli. Rozhliadol sa po sále a trochu trasľavým hlasom sa prihovoril hosťom.    

-Som veľmi rád, že všetci moji priatelia prijali pozvanie na túto oslavu. Srdečne vás tu vítam a želám príjemné posedenie v tejto spoločnosti. Tridsiatka je vek človeka naplneného sčasti mladíckou dospelosťou a sčasti rozvážnym uvažovaním o napĺňaní života dospelého človeka. Ja sa cítim mladý medzi mladými a zrelým, dospelým mužom medzi staršou generáciou. My všetci, ktorí sme tu, sa navzájom  poznáme, lebo  sa často stretávame. Ale ja som stretol zaujímavú, priateľskú osobu, s ktorou som sa nedávno zoznámil a ktorú vám teraz predstavím. Je to Beatrix, dcéra zosnulého Hansa Tiekescha zo Striebornej osady, kde sa pred niekoľkými rokmi začali raziť nové štôlne. Bol by som rád, keby ste ju prijali do tejto spoločnosti ako majiteľku týchto štôlní, ktoré prevzala po svojom otcovi. Vítam ju medzi nami.-

Maximilián chytiac Beatrix za ruku, jemne ju pobozkal a pomohol jej postaviť sa. Tá sa uklonila a poďakovala. Sálou sa ozval potlesk. Zrumenelé líca Beatrix dávali tušiť, že sa v tejto spoločnosti cíti nepríjemne. Potom sa ujal slova komorský gróf, poďakoval hostiteľovi za pozvanie a nasledovali oficiálne gratulácie od prítomných hostí.  Za tým nasledoval prípitok, ktorý predniesol hontiansky župan. Po týchto oficiálnych vystúpeniach sa oslávenec poďakoval, poprial hosťom dobrú chuť a príjemnú zábavu.

Maximilián sa uklonil pred Beatrix a pozval ju do tanca. Pretancovali až k dverám vedúcim na dlhú chodbu Kráľovského domu a vtom hudobné tóny stíchli. Dvere vedúce z chodby sa pomaly otvorili. V nich sa zjavila mladá dievčina v ružovkastých, dlhých šatoch. Pomalým krokom prešla k vedľajšiemu stolíku a nespúšťala zrak z Maximiliána. Postrehla to aj Beatrix.  

– Prepáčte prosím- povedala Maximiliánovi,  -na chvíľku vás opustím- a zamierila k toaletám. Pri dverách sa zastavila a pozrela sa späť. Uvidela, ako k Maximiliánovi pristúpila dievčina v ružovkastých šatoch a začali medzi sebou viesť rozhovor. V toalete prišla k veľkému zrkadlu, upravila si účes, narovnala šaty a zadívala sa na seba. Chvíľku stála pred zrkadlom, až kým nevstúpila dovnútra  mladá dievčina a pozdravila ju. Beatrix ledva odpovedala na pozdrav, vyšla z miestnosti.  Maximilián ešte stále debatoval s dievčinou v ružovkastých šatoch. Ako ich uvidela, bokom sa pobrala k stolu a zasadla si na svoje miesto. Maximilián ju uvidel a zanechal dievčinu, pristúpil k Beatrix a oslovil ju.

– Čakal som vás, aby sme pokračovali v tanci a vy ste sa pobrali na opačnú stranu.-

-Nechcela som vás rušiť v debate s tou milou dievčinou- vyhovorila sa Beatrix.

-Myslel som si to. Ale pre mňa tá dievčina nič neznamená. I keď jej vtieranie je dosť okaté.-

-Postrehla som to i ja.  Ale oficiálna časť sa skončila a sľub svojej matke chcem dodržať. Rozlúčime sa a o chvíľku odchádzam.-

-Nie je to dosť rýchlo?

-Nie. Pre mňa nie.- Vstala a poberala sa k východu.

-Odprevadím vás- ponúkol sa Maximilián a chytil ju za ruku. Vyšli na priestranný dvor, kde Beatrix čakal jej koč.

-Chcel som vás o niečo požiadať, ale ste tak neprístupná, že v širšej spoločnosti som to nemohol urobiť.-

-O čo ma chcete požiadať, ak sa smiem spýtať?-

-Beatrix. Od prvej chvíľky, ako som vás uvidel, ste ma očarila svojou krásou.  Zaľúbil som sa do vás a moja láska trvá stále. Bol by som rád, keby bola opätovaná. Znášam s vami vaše starosti a chcem znášať i vaše trápenie a radosti. I keď v tomto čase tu nemáme svedkov, žiadam vás o ruku. Vydáte sa za mňa?-

Beatrix s prekvapením pozerala  na neho. Nemohla vyrieknuť slovka, nemohla prísť k sebe. On ju chytil okolo pása a privinul na hruď. Dala sa ovládať človekom mysliac si, že  rozhodnutie, ktoré teraz urobí, bude pre ňu veľmi dôležité, zásadné, ale či správne, nevedela posúdiť. Pobozkal ju na čelo. Až vtedy sa prebrala a vyslovila svoju mienku.

-Som veľmi prekvapená a zmätená. Nie som schopná vám teraz odpovedať. Preto nečakajte odpoveď. Potrebujem čas. Potrebujem si to premyslieť.–

-Aký dlhý čas potrebujete na rozhodnutie? Kedy sa dozviem vašu odpoveď? O týždeň, mesiac, rok?-

– Keď najbližšie prídete k nám, odpoviem vám. Do týždňa sa rozhodnem. Do videnia- a naskočila na koč, ktorý sa pobral cez veľkú, sklepenú bránu von z dvora Kráľovského domu. Z vrchnej terasy celý výjav pozorovala mladá dievčina v ružovkastých šatoch.

     Maximilián, syn hrdého banského majstra Tadeáša Barthfeldera, pred komorským grófom, Hontianskym županom, všetkými vzácnymi a veľaváženými mešťanostami, zemanmi a banskými úradníkmi, oficiálne pomenoval osadu Tiekesch, kde sa pred niekoľkými rokmi začali raziť nové štôlne názvom, Strieborná osada. A od vtedy sa tento názov medzi grófmi, zemanmi, panskými úradníkmi, ale aj bežným ľuďom tak udomácnil, že pretrval ešte veľa rokov.