moje poviedky

XIII

     Od dlhej doliny prichádzali ťažké, dažďové mračná a niekde v diaľke bolo počuť slabé dunenie. Okolité končiare hôr tmavli a do nízkych baníckych chyžiek sa tlačila pochmúrnosť. Beatrix sedela pri otvorenom okne a uplakané oči neodtŕhala od  malého briežku, kde pred týždňom v čiernej zemi spočinulo mŕtve telo jej otca. Odišiel nečakane a rýchlo, vo veku nedožitých päťdesiatych  rokov. Stále videla ten hrozný obraz, keď ho v pracovni uvidela nehybného ležať na podlahe a nenašiel sa nik, kto by mu pomohol.  Nevedela sa sústrediť na nič. Postupne si začala uvedomovať, že všetka tá starosť o banskú prevádzku spočinie na nej.  Ona, mladá a neskúsená žena, bude sa musieť boriť so starosťami, aby  rodinná spoločnosť fungovala a banícky život v osade pokračoval v nastúpenej ceste, ktorej smer určil jej nebohý otec. Zrazu vstala a privrela dvojkrídlové okno. Na južnej oblohe sa  križovali blesky. Zo zamračenej oblohy začali padať prvé veľké dažďové kvapky, obmývajúc  obločné  sklenené tabule. Pobrala sa von z miestnosti. Vtom začula slabé klopanie na vchodové dvere. Postála, nevediac, či sa jej to zazdalo, alebo skutočne niekto klope. Klopkanie sa zopakovalo.

-Vstúpte– ozvala sa. Zastala uprostred miestnosti čakajúc, kto sa za dverami objaví.

Dvere sa pomaly otvorili a v nich sa zjavila slúžka Margaret.

-Prepáčte milostivá slečna, že vás ruším- bojazlivo oslovila Beatrix.

-Ale pán Alfréd sa chce s vami o niečom rozprávať. Čaká v pracovni vášho nebohého otca.-

-Hneď za ním zájdem- povedala jej Beatrix. Slúžka ukloniac sa, opustila miestnosť a pobrala sa von z budovy.

Beatrix šla pomalým krokom dlhou chodbou za ňou. Za ten krátky čas jej hlavou prebehlo veľa myšlienok. Spomenula si, ako s dievčatami z Uhliarskej jamy blúdili nočnou hodinou lesnými chodníčkami, ako jej Judim ukázal novú jaskyňu a pomenoval po nej, ako stretla v neznámom lese panského hájnika a nikdy viac sa už nestretli, ako na podnet rodičov spoznala Maximiliána, ako ju chceli rodičia vydať za neho. A pri mladom Maximiliánovi sa jej myseľ zastavila a začala uvažovať, či táto možnosť by nevyriešila jej terajší neutešený stav. Takto v zamyslení zastala pred dverami otcovej pracovne. Pomalým pohybom otvorila dvere a vstúpila dovnútra. Keď ju pán Alfréd zbadal, vstal od stola a podišiel k nej. Beatrix si sadla na opačný koniec pracovného stolíka a spýtala sa správcu ich majetku.

-Niečo vážne sa stalo?

-Nestalo sa nič vážne, milá slečna. Len musíme vyriešiť niektoré  veci.-

-O čo sa jedná?-

-Máme nedostatok banských podvalov. Tie, čo boli na zásobách sa míňajú a nové nikto nevyrába.-

-Doteraz to kto robil?- pýtala sa Beatrix.

-Spracúval ich mladík zo Židovho kúta. Bolo ich dostatok, preto váš pán otec pozastavil ich dovoz na banský dvor. Je potrebné obnoviť ich výrobu. Lenže uhliarov syn odišiel z osady,  je potrebné zohnať niekoho, kto by ich vyrobil a dodal pre firmu.-

-Tak niekoho nájdite!-

-O to práve ide. Treba niekoho nájsť, a preto som potreboval túto vec s vami dojednať. Ja si nemôžem dovoliť objednať tovar bez vášho súhlasu.-

-Pán Alfréd! Ak sa to jedná o potrebnú vec, máte moju dôveru,  urobte všetko tak, ako uznáte za vhodné. Viete, že do banskej činnosti sa ja veľmi nerozumiem. Spolieham sa na vás. Lebo len vy a nik iný mi v tomto nemôže pomôcť.– Vstala od stolíka a pobrala sa von z miestnosti.

-Ešte niečo- zastavila sa pri dverách, otočila k Alfrédovi s poznámkou.

-Kam to odišiel  ten mladý uhliar?-

-Hugo mi povedal, že do banského mesta. Asi sa prihlásil u niektorého majiteľa za haviara.  Ale netvrdím to naisto.-

Beatrix sa poďakovala a vyšla z miestnosti. Hlavou jej preletela jedna myšlienka, ktorú však ihneď zavrhla. No o chvíľku sa znovu vrátila a stále jej vírila hlavou. Maximilián. Otec asi vedel, prečo ju chce oddať s ním. Asi cítil zdravotné problémy. Osud baní chcel zveriť do jej rúk. Aby to zvládla, pomoc hľadal u neho. Teraz ostala v položení, že to musí vyriešiť sama. Matka od otcovej smrti len polihuje. Na ňu sa spoľahnúť nemôže, ani ju zaťažovať pracovnými problémami. Nikto jej v tomto nemôže pomôcť. Ešteže otec  za svojho života zobral do roboty pána Alfréda, ktorý sa banskej činnosti rozumie. To je jej záchrana. Ale vyriešiť túto situáciu musí čím skôr. Sú len dve možnosti. Buď spoločnosť predá, alebo nájde spoločníka, ktorý by ju viedol. V tomto kraji však nikoho nepozná, kto by to dokázal. Len syna banského majstra Maximiliána. I keď ho vtedy odmietla, musí sa pokoriť a ponúknuť mu podiel na spoločnosti. Lenže ako to urobiť, aby sa nestrápnila pred ním i jeho rodinou. Nechá si to prejsť hlavou, možno na niečo príde. Takto uvažujúc zašla k svojej vychovávateľke. Slabunko zaťukala na dvere a vstúpila do jej izbietky. Markéta hneď pristúpila k nej, objala ju a pozrela do smutných očí.

-Prezraď mi, čo ťa trápi?- oslovila ju.

Beatrix sa rozplakala.

-Neplač. Je to hrozné, ale život ide ďalej. Musíme ho znášať taký, aký je. Čas rany zahojí i keď nevylieči. Vypi si so mnou šálku čaju. Osvieži ťa.- Priniesla malú šálku čerstvo uvareného čaju a sadla si k svojej chovanici. Beatrix jej smutným hlasom vyrozprávala, aké myšlienky jej napadli pred chvíľkou.

-Keď ti mám pravdu povedať, aj ja som už nad tým premýšľala-  povedala jej Markéta.

-Hoci viem, že  to nie je šťastné riešenie. Ale Maximilián vypadá byť dobrý človek. A snáď sa po čase do neho aj zaľúbiš. Uvidíš.-

Beatrix po nej pozrela a na tvári sa jej objavil zvláštny, skôr trpký úsmev.

-Nevydržím v týchto miestnostiach. Všetko ma ťaží. Kde pozriem, vidím otca. Musím vyjsť von, do prírody. Možno ma to upokojí. Pôjdeš so mnou?- spýtala sa Markéty.

-Pravdaže pôjdem.- Vyšli pred stavanie a pustili sa chodníkom k mladému lesíku. Ťažké mračná sa potrhali a dažďové kvapky prestali zvlhčovať tmavú zem. Sem tam vykukli slnečné lúče a z navlhnutej zeme začal stúpať jemný opar, ktorý prívetivo  osviežoval  celý kraj. Zašli do mladého lesíka. Slabý vánok zhadzoval na ne jemné dažďové kvapky, ktoré ostali na zelených lístkoch mladého lesného porastu. Prešli horským chodníkom a zastali na lesnej čistinke, kde sa popásali mladé srnky. Tie zdvihli hlávky k neznámym bytostiam a o chvíľku odcupkali do hustého  krovia.

Zvečerievalo sa. Nedbali na to. Pobrali sa hlbšie do lesa a plnými dúškami vdychovali do seba čerstvý lesný vzduch. Čím hlbšie vchádzali do hustého porastu, tým väčšia tma doliehala na nich.

-Musíme sa vrátiť-  poznamenala Markéta -aby sme v tme nezablúdili.-

Zrazu za sebou počuli silný rachot. Obzreli sa v tú stranu a pomedzi husté stromy neďaleko nich prebehli dvaja cválajúci jazdci. Zdúpneli a  pritlačili sa jedna k druhej. Zachvátil ich strach. Konský cval sa pomaly vzďaľoval.  O chvíľku sa znovu  za nimi ozval  dupot konských kopýt. Jazdec zamieril rovno k nim. Obišiel ich, upokojil spareného koňa a zoskočil z neho.

-Dobrý večer  prajem- pozdravil sa a pristúpil bližšie. –Čo tu, prosím vás, robíte v tak neskorom čase?- spýtal sa ich. Do tváre mu nebolo dobre vidno, lebo stál v tieni stromu a noc už hodne pokročila.

-Sme na prechádzke v lese- osmelila sa Beatrix  –v našom lese.-

-Ale čo vy? Naháňate zbojníkov, ktorí uháňali pred vami?-

Jazdec sa usmial.

-Nie sú to zbojníci, nemusíte sa báť- a pristúpil celkom blízko. Zrazu  sa k nim  vracali uháňajúci jazdci a zastali pri nich.

-Andreas– oslovil jeden z nich mladíka, čo sa rozprával s Beatrix a Markétou. –Poď! Ostatní nás  budú  čakať. Ešte máme hodný kus cesty pred sebou, kým dorazíme na majer.-  Oslovený jazdec vyskočil na koňa, zdvihol ruku na pozdrav a spolu odcválajúc, stratili sa medzi kmeňmi hustých stromov. Beatrix sa zachvela. Silnejšie stlačila Markétinu ruku a zašeptala slovko -Andreas.-  Markéta pozrela na ňu. No v nočnom šere nevidela zmenu na jej zblednutej tvári.

-Poďme späť– vyslovila Beatrix.  Pobrali sa cestičkou, ktorou prišli, späť  do osady. Vyšli z lesného porastu a ocitli sa na priestrannej lúke, kde bolo trochu vidnejšie. Markéta pobadala, že od stretnutia z neznámymi jazdcami v lese ostala Beatrix roztržitejšia. Opýtala sa jej.

– Čo sa s tebou stalo, Beatrix?  Badám na tebe zmenu od stretnutia s neznámymi   jazdcami.-

-Zdá sa mi, že s jedným som sa už stretla.-

-A kde, prosím ťa?-

-Takto isto v lese… Keď som zablúdila… Dohovorili sme si schôdzku, ale ja som na ňu nešla. Nemohla som.-

-On ťa teraz nespoznal? Zdá sa mi, ako keby ťa nikdy nebol videl.-

-Možno ma aj spoznal, ale nedal to na sebe znať. Neviem. Alebo, že by  som sa mýlila?- zapochybovala o svojom presvedčení.

Cestou sa zastavili pri malej kaplnke svätého Klementa, prekrižovali sa a zašeptali krátku modlitbu. Potom sa pobrali k stavaniu a vstúpili do budovy.

-Poďme sa navečerať- navrhla Beatrix.  –Po večeri budeme pokračovať v debate. Vyrozprávam ti príbeh o tom stretnutí.-

Večera už bola pripravená. Navečerali sa a odišli do Markétinej izbičky, aby pokračovali v začatej debate.

XIV

     Napravo od banských štôlní  na malom vršku  začali pribúdať drevené kríže nad mohylami tunajších osadníkov. Od doby, ako tam uložili telesnú schránku Hansa Tiekescha uplynuli dva mesiace.

-Je čas vybrať sa na banský úrad do mesta a usporiadať po oteckovi potrebné veci v našej spoločnosti- povedala Beatrix svojej skormútenej matke, ktorá mlčky sedela pri stole po výdatných, nedeľňajších  raňajkách.

-Choď dcéra moja. Daj všetko do poriadku. Mňa už do toho nevťahuj a preveď to na seba.- odvetila jej matka.

V pondelok ráno jej Alfréd pripravil všetky potrebné dokumenty a Beatrix nasadla do koča, aby sa odviezla  do mesta na banský úrad. Trvalo hodnú chvíľu, pokiaľ vybavila potrebné záležitosti, aby sa celá spoločnosť previedla na Hansovu dcéru Beatrix.  Sluha odstavil koč v bočnej uličke a celý čas pozoroval rušný život v tomto meste.

Z náprotivnej ulice doliehala k nemu hlučná vrava z pootvorených dvier mestského šenku. Po hornom Drotuári videl prechádzať ctihodné matrózy so svojimi slečinkami. Na rohu ulice  sa veselo bavili pekárski učni a ustaraní baníci v čiernych oblekoch sa ponáhľali dolu mestom  k banským šachtám.

Beatrix vyšla z banského domu a pobrala sa hornou ulicou ku koču. Na druhej strane ulice zbadala malý krámec s rôznym tovarom. Zamierila k nemu, aby si ho prezrela. Hneď jej napadlo, že pán Bartfelder chcel v ich osade zriadiť takýto krámec, ale jej otec sa nevedel na to odhodlať. Zišla dovnútra a ostala prekvapená. Na drevených policiach uvidela množstvo rôzneho tovaru. Prezrela si ho. Vybrala si malú ozdobu na šaty a obzerala si veľmi pekný  ligotavý náhrdelník. Zrazu k nej pristúpil mladý predavač a spýtal sa jej.

-Páči sa vám?-

Beatrix pozrela na neho a milo sa usmiala, podávajúc náhrdelník predavačovi.

-Je veľmi pekný. Určite bude aj drahý- poznamenala.

-Áno. Je drahý. Ale vám by veľmi pristal. Vezmite si ho.-

-Nie, ďakujem- a pobrala sa preč.

-Slečna- oslovil ju predavač. –Ten náhrdelník je váš. Zakúpil vám ho jeden mladý muž.- a podal jej ho.

Beatrix ostala prekvapená a pozrela na neho.

-Môžem vedieť, kto mi ho zakúpil?-

-Želá si byť v utajení.-

-Potom ho neprijmem. Potrebujem poznať darcu, alebo aspoň jeho meno.- Náhrdelník vrátila predavačovi.

-Musím dostať súhlas, aby som mohol darcu zverejniť. Chvíľku počkajte.- Predavač odišiel  a o malú chvíľku pristúpil k Beatrix majiteľ krámca.

Tá s úžasom pozrela na majiteľa.

-Beatrix. Prijmete odo mňa tento malý darček?- Pred ňou stál Maximilián Barthfelder. Rozopnul jemnú retiazku náhrdelníka a pokúšal sa jej ho zavesiť na krk. Nebránila sa.

-Prijmite prosím, pozvanie odo mňa do malého lokálu na pohárik dobrého vínka. Som veľmi rád, že sme sa stretli. Už sme sa skoro rok nevideli.  Určite sa budeme mať o čom rozprávať. Ako sa rozhodnete?- spýtal sa jej.

-Ale len na chvíľku. Čaká ma sluha. Nechcem, aby si robil starosti o mňa.-

-Môžeme mu to oznámiť, nech počká, pokiaľ neprídete.-

-Netreba. On bude čakať trebárs aj do rána.-

-Tak je všetko v poriadku. Môžeme ísť.-

Pobrali sa dolnou ulicou a o krátky čas prišli k peknej kamennej budove. Na nej bol veľkým, hnedým, zdobeným písmom nápis.

„Hostinec u Maximiliána.“

-Veľký obchodník.- poznamenala Beatrix a pozrela na spoločníka. Ten sa len usmial a voviedol svoju spoločníčku do priestrannej miestnosti, v ktorej sedelo niekoľko parádne oblečených hostí. Sadli si k malému stolíku a hneď pristúpila k nim obsluhujúca dievčina. -Dobrý deň.–

-Prines nám dva poháre bieleho vínka. To najlepšie- objednal Maximilián.

-Tento lokál patrí vám?-

-Áno. Aj tento hostinec, aj krámce s rôznym tovarom, aj obyčajné krčmičky, aj potravinové obchodíky. A takéto niečo sme chceli zaviesť i u vás. Chcem vám ukázať ako to funguje, a že sa to dá robiť i v malej osade. Škoda, že váš otec nemal o to záujem.-

-Môjho otca už nič nezaujímalo. Mal zdravotné ťažkosti, ktorým nakoniec podľahol.-

-Ako, prosím? Podľahol? Čo tým chcete povedať?- prekvapene sa pýtal.

-Pred dvoma mesiacmi sme ho pochovali.- smutným hlasom  vyslovila Beatrix a vyhŕkli jej z očí slzy.

-Prepáčte. Ale to som nevedel. Úprimnú sústrasť.- ospravedlňoval sa Maximilián.

-Ďakujem. Je to pre mňa niečo, s čím sa len veľmi ťažko vyrovnávam.-

-Ako vám môžem pomôcť?-

-Neviem. Sama neviem, akú pomoc budem potrebovať. Dnes som bola previesť banícke podiely z otca na mňa. Čo bude ďalej, ukáže čas. V blízkej budúcnosti sa rozhodnem, čo s podnikom urobím. Či ho budem vedieť riadiť, alebo bude na predaj. Neviem.-

Medzitým pristúpila k stolu obsluhujúca dievčina. Na striebornej tácke priniesla dva poháre na vysokých stopkách naplnené zlatožltým vínkom a položila ich pred hostí. Uklonila sa a odišla k ďalšiemu stolu. Maximilián chytil pohár, pozdvihol ho a pripili si. Beatrix sedela smutná a premýšľala o osude, ktorý ju priviedol k stretnutiu s týmto mladým človekom. Vrátila sa mysľou do čias, keď bol u nich na návšteve i k rozhovoru, ktorý mali v tom čase medzi sebou.  Po dopití sa Beatrix zdvihla a chcela odísť. Darmo ju Maximilián prehováral, že si ešte jeden pohár vypijú. Nedala sa prehovoriť. Odprevadil ju do bočnej uličky, kde na ňu čakal koč. Rozlúčili sa a nasadla na koč.

-Smiem vás navštíviť?- pýtal sa jej, keď mu zakývala na rozlúčku.

-Záleží na vás.-  Usmiala sa na neho a zatiahla na malom oblôčku tmavý záves. Koč zamieril von z mesta a po štrkovej hradskej sa poberal k malej osade, čupiacej sa pod vysokými,  tmavými horami. 

XV 

     Judim naložil ťažké banské dubové podvaly na voz, previazal ich hrubou reťazou, aby sa cestou neuvoľnili a zašiel dovnútra budovy k majiteľovi píly. Prevzal od neho písomný dokument na prevoz tovaru, ktorý mal odovzdať odberateľovi banských podvalov. Vracajúc sa, stretol peknú mlynárovu dcéru, ktorá práve vyšla z vedľajších dvier.

-Úctivá poklona, slečna- pozdravil sa a vyskočil na voz. Vzal do rúk opraty, vytiahol spoza drabiny brezové porisko s bičom a jemne šibol koníky po ich širokých chrbtoch. Mlynárova dcéra vyjdúc do dvier domu, pozerala za odchádzajúcim Judimom. Voz prešiel dreveným mostom ponad Kamenný potok, vyšiel na hlavnú hradskú a poberal sa úzkou dolinou  do horniackych vrchov. Judim bol rád, že ho majiteľ poslal s nákladom do neďalekej baníckej osady, odkiaľ on pochádza.

Tešil sa, že po dvoch rokoch uvidí svojho otca a matku. Preto neprestajne súril koníky, aby čím skôr zavítal do tohto kraja, zložil náklad a zašiel navštíviť svoju rodinu. No i pre niečo iné radovala sa jeho duša. Možnože uvidí i majiteľovu dcéru, s ktorou sa tak dobre spriatelil a pre ktorú niekedy jasalo jeho srdce. Po čase prišiel na krížne cesty a voz zabočil vpravo, vchádzajúc dlhým briežkom do malej osady. Prešiel popred drevené banícke chalúpky a zastal pred veľkou bránou rozsiahleho baníckeho stavania. Zišiel bráničkou na priestranný dvor a zašiel do malého dreveného baraku banského skladníka.

-Judim!- S úžasom pozrel na neho staručký Tomáš, keď ho uvidel.

-Kde sa tu berieš?- opýtal sa ho a radostne ho privítal.

-Priviezol som vám banské podvaly-  natešene podával  ruku staručkému skladníkovi.

-Mali sme ich sľúbené z píly na Kamennom potoku od mlynára.  Ale nejak meškajú. Odkiaľ ich privážaš ty?-

-Z píly na Kamennom potoku- odpovedal Judim.

-A čo ty tam robíš?-

-Robím na píle u mlynára Melichara. Poslal ma s tovarom až sem. Tak som vám tie podvaly doviezol- s úsmevom na tvári ich začal skladať na miesto, ktoré mu staručký skladník ukázal.

-Ideš pozrieť i otca?-

-Idem. Rodinu som už skoro dva roky nevidel. Ako by to bolo, byť tu a nebyť zvedavý na nich.-

-Veru, patrí sa. Potešia sa, keď ťa uvidia.-

-A vy sa ako mávate v tomto kraji?- spýtal sa Judim.

-Ťažký život.  Ťažký tu máme. Ty asi nevieš. Náš pán nás opustil. Nateraz to spravuje jeho dcéra. Ale či to zvládne, neviem. Povráva sa, že hľadá spoločníka. Ak nenájde, chce spoločnosť predať. Nevieme čo nás čaká. Dobré nie.-

-Váš pán umrel?- začudoval sa Judim. –Teda Beatrix spravuje podnik?-

-Áno! Beatrix. Chudák dievča. Nerozumie sa baníckemu remeslu. Ani sa jej niet čo čudovať. Navštevuje ju  nejaký panský šuhaj.  Ktovie, čo zamýšľa? Ešteže si pán Hans prizval Alfréda, aby mu pomohol pri riadení spoločnosti. Ten sa o to teraz stará. Ináč by sme boli už dávno na dlažbe. Tak je to veru, tak.-

Judim sa po zložení podvalov rozlúčil  so staručkým Tomášom a vyšiel z dvora na úzku cestičku. Zamieril popri osadníckom potoku pod strmú stráň a lesnou cestou sa vybral k svojmu domovu.  Zastal v briežku pod chatrným, dreveným domčekom. Cez malý oblôčik zbadala konský povoz Judimova matka. Vybehla pred chalúpku a radostne vykríkla.

-Judim!- Vrhla sa k nemu a so slzami v očiach ho objala.

-Judim! …Môj Judim!…

Pred chalúpku vybehol aj mladší Judimov brat. I otec krívajúc, podišiel k svojmu synovi.  Chlapsky ho objal a uprene sa mu zadíval do tváre. Chytil mu ruku a pobrali sa do chalúpky. Radostné bolo toto zvítanie.  Plno zvedavých otázok doľahlo na Judima. Už sa zvečerilo a ešte nebolo ich konca.

-Poberiem sa, aby sa gazda nestrachoval. Kým prídem, bude už tma.- Lúčiac sa, pobral sa Judim z domu, nasadol na prázdny voz a pustil sa cestou k osade, aby vyšiel z nej na malý vršok a po hradskej až do mlyna stojaceho na Kamennom potoku. Bolo už hodne neskoro, keď prišiel na dvor. Vypriahol koníky a zamieril do prístrešku, aby si odpočinul. Za drevenou kôlňou niečo zašramotilo. Obzrel sa v tú stranu a uvidel  tmavú postavu. Postál a pozoroval, čo neznáma postava urobí.  Tá sa blížila k nemu. Tmavé črty šiat naznačovali, že je to ženská postava. Až keď prišla bližšie zbadal, že je to  mlynárova dcéra. Nevedel však posúdiť, o ktorú dcéru sa jedná.  Už tam slúžil dva roky a len ťažko ich vedel rozpoznať. Tak sa na seba podobali. Len podľa výšky, keď stáli vedľa a vlasov. Hedviga bola nižšia a vlasy trochu tmavšie ako Mária.                   

Hedviga mala frajera z neďalekej osady, ktorý často prichádzal do mlyna za ňou a keď bolo treba aj pomáhal mlynárovi, či už v mlyne alebo na píle. Onedlho mala byť svadba, lenže Hedvige sa veľmi do manželstva nechcelo. Odkladala svadbu, akoby mala niečo za lubom. Aj mlynárovi  bolo čudné jej chovanie. Podozrenie mal, že sa potajomky schádza s iným mládencom. No nik o niečom takom nevedel. Judim si rád popásol svoj zrak na pekných dievčatách, ktoré sa vrteli po dvore i žiadostivo hľadel na ne, keď s vyhrnutými sukňami, ukazujúc svoje biele nôžky, prali na Kamennom potoku. Pozoroval ich, keď sa  rozpálené vracali  z lúk zo sušenia sena a potom do neskorých nočných hodín sedeli na dvore za dreveným stolíkom, veselo spomínajúc príhody, ktoré zažili počas dňa na vzdialených horských lúkach s osadníckou  mládežou.

Ženská postava sa pristavila pri ňom. Hľadel na ňu bez slovka.

-Si prekvapený, že ma tu vidíš v tomto nočnom čase, však?- ticho mu pošepkala, ledva, že to začul.

-Nie, nie… Slečna…- zakoktal a chcel sa pobrať preč, mysliac si, že ho podozrieva zo špehovania.

-Ja som len vypriahal kone a už som sa poberal k spánku. Náhodou som vás uvidel. Dobrú noc!- zaželal a vykročil smerom k svojmu prístrešku.

-Počkaj- ticho ho oslovila.

-Prečo sa ponáhľaš?…  Čakala som na teba, a teraz mi chceš ujsť- pokračovala a chytila ho za rukáv.

Judim ostal prekvapený. Pozrel jej do tváre a keby nebolo tmy, uvidela by jeho zrumenenú tvár.  Pritiahla ho k sebe a privinula k nemu. Bol ako omráčený. Nevedel, čo má robiť. Nevedel, prečo sa mlynárova dcéra s ním tak zahráva. Chcel sa pýtať na jej meno, no hanbil sa, že za dva roky pôsobenia v ich dome ju dobre nerozpozná. Ale v tme sa ťažko rozoznala odlišnosť ich vlasov. Ako sa dozvedieť, ktorá to je, ktorá ho láka do tejto pasce. No mysľou mu prebehla príhoda, ktorá sa stala prednedávnom.  Hedvigu navštívil jej chlapec a okríkla sa na neho keď ho hrešil, že neskoro prišiel k píle od obeda. Vtedy sa zahovoril  s paholkom, čo obsluhoval mlynské kamene a dohovárali sa, že zájdu do neďalekej osady. Bolo mu čudné, že sa ho Hedviga zastala. Bol i rád tomu počinu, no jej mládenec sa mu za to vypomstil pri inej príležitosti. Teraz mu napadlo, že by to mohla byť Hedviga. Ale tento nápad hneď zavrhol, veď predsa sa nenaloží s paholkom, keď má svojho milého a onedlho plánujú svadbu. Bude to teda druhá mlynárova dcéra? Mária? Utvrdzoval sa v tom. Lenže mu to nešlo do mysle. Mária bola hrdá a často ho okríkla. Tá by ho určite nečakala do neskorých nočných hodín, aby sa s ním stretla. A Hedviga? Tá mala frajera.
„Tak ako sa voláš, ty krásna  nočná víla?“

Nakoniec sa rozhodol.  Až ho zamrazilo keď vyslovil jej meno.

-Slečna Hedviga, to vy?- Potom sa spamätal.

-Nehnevajte sa, prosím. Asi sa mýlim.- Ani nevedel, čo rozpráva. Ďalšie slová už vypovedať nemohol. Nedalo sa. Hlasivky sa spriečili. Onemeli.

No odpoveď prišla hneď. Na perách zacítil bozk. Ešte jeden. A ďalší.

I on sa odvážil. Trúfol si. Objal nočnú vílu. Pobozkal.

-Je neskoro- vyslovila sa. 

-Nerada by som bola, keby nás uvideli. Teraz už dobrú noc. Zachovaj toto tajomstvo do času vhodného na jeho odhalenie.- Odbehla k vchodovým dverám, ktoré potichu privrela a stratila sa v spleti mlynských kolies. Potichu otvorila izbové dvere a zaľahla do postele vedľa svojej sestry. Usnula. Nik nevedel, kde v túto nočnú dobu bola.

XVI

     Od smrti Hansa Tiekescha ubehli už tri roky.  Beatrix ťažko znášala osud, ktorý jej pripravil život v tejto malej osade. Matka chorľavela a ledva vládala prejsť  z dvora po drevenom schodišti do svojej izbičky. Ešteže riadenie podniku prevzal pán Alfréd, ktorý sa staral oň, ako keby bol jeho majiteľom. No bolo to i pre neho náročné. Každé vážnejšie rozhodnutie konzultoval s Beatrix. Tá mu len veľmi málo poradila pri riešení vzniknutých problémov, alebo prijatí dobrého a správneho rozhodnutia. Často prichádzali do osady správy, že o ťažbu striebra v tomto kraji majú záujem aj bohatí mešťanostovia z neďalekého banského mesta. Vedel to i pán Barthfelder a aj jeho syn Maximilián. Vedeli, že terajšia majiteľka štôlní v striebornej osade nedokáže nič proti známym a tvrdým banským podnikateľom, ktorí sa ju budú snažiť zničiť, ak dostanú ťažobné povolenie v tomto kraji. A krach terajších banských štôlní by bol veľmi tragický pre milú a prívetivú Beatrix, ktorá v Maximiliánovom srdci zanechala hlbokú stopu. Nebolo na čo čakať. Bolo treba konať skôr, ako sa všetko začne organizovať Wernelovou  banskou spoločnosťou. 

     A tak v jedno nedeľné ráno roku Pána 1290  zastavil pred drevenou bránou baníckeho stavania v malej osade panský koč s Brathfelderovým  erbom. Vystúpil z neho mladý pán Maximilián  a zamieril k vchodovým dverám baníckeho stavania. Chytil do rúk kovové búchadlo a zabúchal  na ťažké, dubové dvere opatrené zdobeným kovaním. Otvorila mu slúžka Margaret a uviedla ho do priestrannej hosťovskej sály.

-Ohlásim vás u slečny Beatrix- povedala a usadila hosťa do mäkkého fotelka k malému okrúhlemu stolíku. O chvíľku sa vrátila s oznamom.

-Slečna Beatrix sa upraví a hneď príde. Smiem vám ponúknuť šálku čaju?- spýtala sa hosťa.

– Ďakujem. Poprosil by som- odvetil Maximilián a pohodlnejšie sa usalašil vo fotelke. Margaret priniesla šálku horúceho čaju a vytratila sa z miestnosti. Za chvíľku sa otvorili dvere a v nich sa objavila parádne vyobliekaná Beatrix.

-Pekne vítam vzácneho hosťa v našom príbytku.-

Podišla k Maximiliánovi podávajúc mu malú, bledú rúčku. Ten ju vzal do svojich dlaní a jemne pobozkal. Beatrix si sadla oproti nemu, trochu sa pousmiala, pozrela mu do očí a nadviazala rozhovor.

-Čo vás priviedlo do našej osady, drahý Maximilián? Nesiete mi zlé správy, že ste sa unúvali prísť do nášho stavania? Alebo ma chcete prekvapiť dobrou zvesťou? Tej však veľmi neverím, lebo sa nepotuluje po tomto hornatom kraji.-

-Milá Beatrix!- Trochu sa zahniezdil vo fotelke,  tvár mu zvážnela a začal rozhovor.

-V mojich krčmičkách v meste sa debatuje o všeličom možnom. Haviari, keď si trošku viac uhnú žltého moku, si navzájom odovzdávajú rôzne správy. Niektoré sú rôzne klebety, niektoré sú dôverné, ktoré by sa nemali dostať ku konkurentom. Avšak nič nie je také tajné, aby sa o tom nedozvedeli nepovolané osoby. Ešte vždy existujú rôzni špehúni, ktorí ich vynesú z uzamknutých trezorov a kupčia s nimi ako na tržnici. A preto v tomto banskom prostredí, každá i keď neoverená správa je natoľko dôležitá, že preskúmať a pripraviť sa na jej účinok sa vždy oplatí.-

-Čo mi tým chcete povedať? Nerozumiem.-

-Ťažko rozumieť, keď sa veľmi málo pohybujete vo svete biznisu. Preto som zavítal k vám, aby som vás oboznámil so skutočnosťami, o ktorých som sa dozvedel v poslednom čase.  Sú vážne a dosť nepríjemné pre vašu spoločnosť.- Maximilián sa na chvíľku odmlčal. Beatrix spozornela a začala premýšľať.

-Ale čo také vážne a nepríjemné môže byť pre našu spoločnosť? Všetky povinnosti, ktoré máme voči komore i kráľovi si riadne plníme.-

-Áno, to všetko je v poriadku. Informoval som sa u svojho otca a ten mi potvrdil to, čo hovoríte. Lenže Wernelova banícka spoločnosť má záujem o váš banský revír. Predpokladá, že po smrti vášho otca bez Alfréda Bobala nedokážete spoločnosť úspešne spravovať Preto chce vášho správcu prilákať do ich spoločnosti i za cenu vysokých miezd, ktoré mu vy nebudete môcť poskytnúť. A kedže ťažko v tomto kraji zohnať na spravovanie banskej spoločnosti vhodného správcu,  chcú vašu spoločnosť celú odkúpiť, alebo vstúpiť do nej s väčšinovým podielom, a tak vás postupne odstaviť od riadenia spoločnosti. A to je pre vás veľmi nebezpečné. –

-A čo mi navrhujete? Čo mám urobiť? Mám sa dohovoriť s pánom Alfrédom aby ma neopustil?-

-To by nebolo správne. Ak pánovi Alfrédovi ponúknu také podmienky, že vy ich nebudete môcť splniť, ten za vidinou veľkého zisku určite od vás odíde. Ja mám plán. Lenže, či vy naň pristúpite, je tiež otázne.-

– Môžete mi ho prezradiť?-

-Áno. Vstúpim do vášho podniku ako menšinový vlastník. A vzhľadom k tomu, že môj otec je banským majstrom a prideľuje kutacie povolenia, neodvážia sa robiť podozrivé transakcie a nečestné úmysly proti  spoločnému podniku. To by mohlo zachrániť vašu spoločnosť pred inými držiteľmi štôlní.  Väčšinovým vlastníkom by ste ostali vy. Skúste o tom porozmýšľať.-

-A iný plán  nejestvuje?-

-Iný nie…-  Po chvíľke však pokračoval.

-Ešte jeden. Ale ten je zložitejší. Na ten určite nepristúpite.-

-Povedať mi ho môžete. Či je to tajnosť?-

-Áno. Je to tajný plán. Neuskutočniteľný.-

-Mám rada tajnosti. Aj ich dodržiavam. Môžete sa mi zdôveriť. Alebo azda chcete kúpiť celú spoločnosť?-

-Nie odkúpiť spoločnosť nechcem. Ale byť vašim spoluvlastníkom… áno.  Avšak legálnym a len  s vašim zvolením.-

-Jedno mi je však divné, že vy, veľký podnikateľ v rôznych smeroch  sa zaujímate o moju spoločnosť a o mňa. Neviem to pochopiť. Videli sme sa asi len zo trikrát a taký záujem o moje blaho.-

-Áno, videli sme sa len párkrát, ale obľúbil som si vás. Povedali sme si, že budeme priateľmi. A keď som sa dozvedel o smrti vášho otca a že celú banskú spoločnosť musíte spravovať sama a dosť neskúsená v tejto činnosti, rozhodol som sa, že vám poradím a pomôžem. Ak ovšem budete chcieť prijať moju radu a pomoc.-

– Dúfam, že to myslíte úprimne.  Presvedčili ste ma a pristúpim na vaše návrhy. A teraz zájdeme do jedálne. Prijmite moje pozvanie na nedeľný obed. Myslím, že ma neohrdíte.-

-Ďakujem. Vaše pozvanie s vďakou prijímam. Vo vašej spoločnosti sa cítim príjemne a som veľmi rád, že ste pochopili situáciu a prijali moje návrhy. O ďalšom postupe sa dohodneme v priebehu nasledujúcich dní. Všetky potrebné záležitosti  a formality vybavím ja. Mám dobrých advokátov, ktorí pripravia návrh kúpnej zmluvy, ktorá vám bude doručená na preštudovanie a podpis. Nech tento náš dohovor ostane zatiaľ v tajnosti, aby sa o ňom nedozvedeli Wernelovi spoločníci. Bude to pre nich veľké prekvapenie, keď zistia, že ja som spoločníkom banských štôlní v striebornej osade.-

     Po nedeľňajšom obede sa Beatrix s Maximiliánom vybrala na prechádzku úzkou dolinou, v ktorej sa nachádzali štyri banské štôlne nebohého Hansa Tiekescha. Vyšli  na malý vršok a poľným chodníkom prišli k dubovej hore. Preskočili horskú bystrinu  a ocitli sa na úzkej lesnej cestičke, po ktorej furmani vozili guľatinu na sklad pre osadníckych kresáčov.  Beatrix poznala tieto miesta. Často sa nimi túlala s uhliarskym mládencom zo Židovho kúta.  Niekde v týchto miestach ju zaviedol do malej jaskyne, ktorú pomenoval jej menom. No už si presne nepamätala, kde sa táto jaskyňa nachádza. Mala nutkanie povedať o tejto jaskyni Maximiliánovi, avšak niečo ju nabádalo, aby nevyzradila tajomstvo, ktoré sa zrodilo medzi ňou a mladým Judimom. I keď verila v čestný  Maximiliánov úmysel, niektoré veci si musí uchovať len pre seba. Kráčajúc mlčky lesnou cestičkou prišli na malú čistinku,  na okraji ktorej zastali. Na opačnej strane sa popásalo stádo  mladých srniek. Zdvihli svoje hlavy a zastrihali ušami. Zacítili ich. Prestrašené zbehli do hustého krovia a stratili sa medzi kmeňmi hustej dubovej hory. Maximilián pristúpil bližšie k Beatrix a chytil ju za ruku. Pozrela mu do tváre a smutný pohľad spočinul na ňom. Privinul si ju bližšie a pritlačil na hruď. Nebránila sa. Telo jej znehybnelo, poddalo sa mu, avšak srdce akoby sa spriečilo. Čo zvíťazí v tomto boji o jej lásku?  Poddá sa jej telo driečnemu, bohatému a múdremu mladíkovi, alebo srdce ho odmietne a prevládne nad pudmi ľudského tela?  Prisal sa ne jej červené pery a ona opätovala jeho túžbu. Zrazu sa preľakla a odtlačila ho od seba.

-Čo som to urobila?- zašepkala, ledva že ju počul.

– Ľúbim ťa, Beatrix- vydralo sa mu z úst. Znovu sa pokúšal ju pobozkať.

-Vráťme sa! Priďaleko sme zašli. Priďaleko i v našich citoch. Vráťme sa z pol cesty, kým nie je neskoro.-