moje poviedky

X

     Pani Elza sedela v hosťovskej sieni pri malom stolíku  pozorujúc, ako mladé slúžky upratujú stoly po práve skončenej hostine. Mysľou však bola pri svojom mužovi, ktorý nevkročil do tejto siene počas hodovania mladých, hoc sem prišli na pozvanie jeho dcéry. Zamrzelo ju to. Už pred touto udalosťou mu vyčítala, keď nesúhlasil s plánom Beatrix a upozornil ju, že sa na hostine a posedení nezúčastní. Beatrix sa však jeho nesúhlasom odradiť nedala. No Elzu trápilo aj niečo iné. Hans  jej oznámil, čo sa pred niekoľkými dňami dozvedel. Že ich dcéra sa potajomky stretáva s mládencom od horského zárezu pri Vlčej jame.  Elza sa zdvihla zo stoličky a pobrala sa von z miestnosti. Zašla do spálne, no Hans v nej nebol. Vedela, že bude vo svojej pracovni, kde často do neskorej noci sedával nad hromadou rôznych papierov, nákresov a plánov. Ako od nich odišiel Herman Rutter,  mal toľko roboty, že niekedy si nevedel s ňou poradiť. Bol z toho tak nervózny, že to vyúsťovalo do častých hádok a  škriepok medzi nimi. Elza sa pobrala za ním. Pomaly otvorila dvere na pracovni a uvidela svojho muža s hlavou položenou na stole. Podišla k nemu a chytila ho za plece.

-Hans– oslovila ho. –Je neskoro. Poď do spálne.-

Pomaly zdvihol hlavu a pozrel nechápavo na ňu. Bol bledý a jeho neprítomný pohľad naznačoval, že nie je s ním niečo v poriadku. Vstal zo stoličky a zapotácal sa. Zadržala ho. Znovu si sadol na stoličku a chytil ju za ruku.

-Zatočila sa mi hlava- ticho zašepkal.

-Si unavený a vysilený. Poď! Musíš si oddýchnuť! Odvediem ťa do spálne.- Chytila ho okolo pása a zaviedla cez dlhú chodbu do spálne. Sadol si na okraj postele, hlavu chytil do dlaní a premýšľal.

-Hans! Takto to ďalej nejde.  Stále len pracuješ! Dlho do noci vysedávaš  v pracovni, že sa skoro ani nevidíme. Ale zdá sa mi, že to nie je len robota, čo ťa trápi. Zdôver sa mi. Sme predsa manželia. Mala by som vedieť, ak máš nejaký problém.-

-Nie, nič sa nedeje. Ako odišiel Hermnan všetko ostalo na mne.-

-Ale takto to dlho nevydržíš. Musíš hľadať riešenie. Zaplať viac svojich zamestnancov, pover ich novými povinnosťami, aby sa tebe odbremenila robota. Ale teraz si ľahni a vyspi sa. Zajtra sa o všetkom dôkladne porozprávame.-

Hans poslúchol a o malú chvíľku už pokojne oddychoval. Elza zašla za Markétou mysliac si, že je u nej  Beatrix. Tá sedela pri malom stolíku a niečo písala.

-Beatrix nie je  u teba?-  spýtala sa jej.

Markéta prekvapene pozrela po nej a mlčala. Po chvíľke sa cez jej pery vydralo tlmené slovko.

-Nie.-

-Odišla s ním?- znovu jej položila otázku.

Markéta pokrčila plecami.

-Neviem- zaluhala.

-Vieš, len nechceš prezradiť. Dobre. Aj tak som pochopila, že ste dohovorené.-

-Pani Elza! Ako vám to mám povedať?-

-Nijak. Chápem ťa. Rozumiem tomu.-

-Nehnevajte sa, prosím- zaprosila vediac, že pred Elzou sa dá len ťažko pretvarovať.

-O mňa tu nejde. Ja už viem, kde je Beatrix. Len, aby sa to nedozvedel môj manžel. –

-Odo mňa sa nedozvie.-

Popriala Markéte dobrú noc a zavrúc za sebou dvere, zamierila dlhou chodbou do spálne. Uložila sa k spánku. No ešte dlho nemohla zaspať. Stále myslela na Beatrix. Až nad ránom ju premohol spánok a usnula. Keď sa prebudila, slnko už stálo vysoko nad horami a vrhalo jej svoje teplé  letné lúče do tváre. Otvorila oči a pri  posteli stála jej dcéra.

-Beatrix- prekvapene pozerala po nej a  tvár sa jej rozjasnila.

-Mamička-   Úsmevom  sa jej rozžiarila pekná tvárička. Sadla si na okraj postele a chytila matkinu ruku jemne ju hladiac. Elza sa posadila a pevne objala svoju jedinú dcéru.

XI

     Pikulík Hugo prišiel do tejto osady spolu so svojim otcom Alfrédom a krivou sestrou Katalin, keď tu začala spoločnosť Fridricha Wernela raziť banské štôlne. Hugov otec bol dobrým a študovaným banským odborníkom. Preto si ho Wernel doviedol sem, aby mu napomáhal v úspešnom banskom podnikaní. Wernelove plány sa však nenaplnili. V jednej z jeho štôlní došlo k závalu a zahynulo v nej desať haviarov. Ďalšie štôlne nedávali taký výnos, aký si priala jeho spoločnosť. Preto sa rozhodol opustiť túto osadu a odísť späť do banského mesta, kde boli jeho aktivity úspešnejšie. Hugov otec a jeho deti drevenú chalúpku neopustili a  z osady neodišli. Ich obydlie stálo pod horou na strmom kopci medzi Uhliarskou jamou a novovznikajúcou osadou. Strmý kopec, na ktorom kraľovala Alfrédova  chalúpka, bol zbrázdený hlbokými výmoľmi a jarkami, ktorými  stekala dažďová voda z okolitých vrchov do malého potoka tiahnuceho sa pod ním.  Na vrchole týchto výmoľov a jarkov boli zverinou vyšliapané úzke a krivolaké chodníky – prte, po ktorých schádzala lesná zver k napájaniu do tohto potoka. Osadníci Uhliarskej jamy  začali tento kopec nazývať „Prte“ a neskôr  „Pirte“.

Hugova matka zomrela na pľúcne suchoty, keď on mal ledva štrnásť rokov. Už vtedy chodieval s otcom do bane a o tri roky mladšia sestra sa musela starať o domácnosť, aby nahradila zomretú matku. Hugo bol deckom prírody. Narodil sa v prírode, vo vysokej a hustej jedľovej hore nad banským mestom, kde jeho rodičia obrábali horské lúky pre svoju kozičku. A svoj mladý vek prežil v lone panenskej prírody.  Často liezol na nedostupné miesta vo vysokých skalných stenách okolitých vrchov, alebo vchádzal do úzkych dier,  hľadajúc tajomstvo v ich  podzemí,  odkiaľ  donášal otcovi lesklé a trblietajúce sa kamenné hrudy. V šiestom roku Hugovho života nastal zlom. Jeho výška ostala stáť na troch stopách,  hoci  roky mu pribúdali. A viac sa ani nezodvihla. Hugo sa zmenil na trpaslíka, piadimužíka, alebo pikulíka. Všetci ho začali považovať za bájoslovného mužíka, ktorý prináša šťastie. On si však z toho nič nerobil, ba sa radoval,  že ho tak volajú.

Hugo len o vlások unikol smrti pri banskom nešťastí vo Wernelovej štôlni. Práve vchádzal do bane, keď pred sebou videl, ako sa okolo neho všetko rúca. Utiecť z bane už nestihol. Odskočil stranou a nízkym otvorom zašiel do bočného výklenku, ktorý bol asi dvakrát tak vysoký ako on. Čakal čo sa bude diať. Po čase všetko utíchlo. Baníckym lampášom  posvietil na vrchol zosunutého kamenia, v ktorom uvidel malý otvor. Začal volať o pomoc. V hukote vody, ktorá sa valila cez zavalenú štôlňu a smerovala z nej von, ho nik nepočul. Vyliezol na zosunuté kamenie, nakoľko pod nohami už aj on cítil vodu zapĺňajúcu bočný výklenok. Holými rukami zväčšil otvor, a tak sa prehrabal do hlavnej štôlne, ktorá pri vchode nebola zavalená. No stále sa cez ňu valil prúd špinavožltej vody. Na bočných stenách odhadol, že mu môže byť tak do pása. Začal sa ňou rýchlo brodiť, aby sa nebodaj jej hladina nezvýšila. Po chvíľke vyšiel zo štôlne, kde na jej okraji stáli prestrašení baníci i jeho otec. Až tam sa dozvedel, že v štôlni ostalo niekoľko baníkov a zatiaľ z nej vyšiel len on. Baníci to pripisovali šťastnej náhode malého pikulíka Huga.

Po nejakom čase sa  Hugov otec prihlásil do roboty k Hansovi. Požiadal ho o zamestnanie pre seba a aj pre svojho tridsaťročného syna. Hans súhlasil, no keď uvidel malého Huga nechcel ho prijať, že on deti už nezamestnáva. Až keď jeho otec Hansovi všetko vysvetlil, súhlasil. Huga si obľúbili aj haviari i osadníci. I v tejto osade však ostal deckom prírody. Ustavične blúdil po okolitých kopcoch a lesoch, vyhľadával prírodné úkazy, o ktoré v tomto kraji nebola núdza, nadväzoval priateľstvá s rôznymi tulákmi, uhliarmi, lesnými robotníkmi a neznámymi bytosťami. Pri takýchto potulkách stretol i panského hájnika,  ktorý si ho obľúbil a ostali dobrými priateľmi. Rád lichotil  mladým dievčatám, ktoré často stretával pri praní na potoku alebo v krásnej prírode. Obľúbila si ho aj Hansova dcéra Beatrix. Robil jej sprostredkovateľa, odnášal tajomné odkazy na stretnutia s chudobným  uhliarskym mládencom, s ktorým sa zoznámila v lese a ostali priateľmi.   

Hugov otec Alfréd pochádzal z bohatej, meštiackej, baníckej rodiny. Rodičia ho dali vyučiť baníckym  špecialistom a učiteľom.  Po vyučení viedol  banskú spoločnosť svojho otca v susednom banskom meste. Tam sa zaľúbil do obyčajného dievčaťa mestského obuvníckeho majstra. Rodičia sa nevedeli  s tým zmieriť a prikázali mu, aby sa s dievčinou rozišiel. Keď mladý Alfréd odmietol splniť príkaz otca, nedovolil viac svojmu synovi viesť jeho spoločnosť a rozkázal mu vrátiť sa domov. Alfréd však neuposlúchol jeho príkaz a odišiel s dievčinou na okraj banského mesta, kde spolu žili v drevenej chalúpke, ktorú si sami zhotovili. Po čase sa stali manželmi a narodili sa im dve deti, Hugo a dcéra Katalin. Obidve deti boli telesne poznačené. Hugo nevyrástol a Katalin mala kratšiu nohu. Hugova matka to pripisovala kliatbe  manželových rodičov za to, že si ich syn vzal za ženu chudobné šusterské dievča. Ony i napriek všetkému boli šťastní i keď chudobní.

V jedno nedeľné popoludnie zaklopal na dvere ich drevenej chalúpky majiteľ tunajších štôlní. Alfréd vstal od dreveného dubového stola a podišiel otvoriť. Ostal prekvapene pozerať na Hansa, ktorý stál za nimi.

-Dobré odpoludnie- pozdravil Hans a s úsmevom pozeral na prekvapeného Alfréda.

-Dobré- ledva sa zmohol na odpoveď Alfréd. –Ak ste navštívili našu skromnú a chudobnú chalúpku, prejdite ďalej- pozval Alfréd svojho zamestnávateľa do chalúpky.

-Idem za vami, pán Alfréd.- Hans si zložil z hlavy šedý klobúk a zohnúc sa, prešiel cez nízke dvere do stredu neveľkej miestnosti.

-Katalin- zavolal na dcéru, ktorá  vonku niečo robila. –Máme vzácneho hosťa, poď niečím ponúknuť.-

-Ďakujem,  pán Alfréd. Nerobte si žiadne starosti. Prišiel som v jednej veci za vami a bol by som rád, že by sme začali o nej hovoriť.-

-Niečo sa stalo?- zvedavo sa pýtal Alfréd.

-Nič vážne sa nestalo. Ale mám pre vás jednu ponuku.- Hans si položil svoj pekný, šedý klobúk na roh stola a začal.

-Ako viete, opustil ma môj priateľ a spoločník. Ostal som  sám na riadenie celej spoločnosti. Dostal som  povolenie na otváranie nových štôlní. Predpokladám, že tieto štôlne prinesú vyššie výnosy, ale k tomu potrebujem i viac zamestnancov a vedúcich, ktorí zabezpečia dobrý chod celej spoločnosti. Premýšľal som dlho o tom. Viem, že ste u pána Wernela robili dôležité banské práce a dozvedel som sa, že ste vyučení v banských školách. Dnes u mňa robíte haviara. Ale ja chcem využiť vaše schopnosti a vedomosti. Preto by som vás chcel poveriť dôležitejšími úkolmi. A tým by sa vám polepšilo i na výplate.  Niektorí moji zamestnanci mi radili, aby som zašiel niekoho hľadať do mesta. Ale keď máme v osade človeka študovaného na túto prácu, prečo hľadať inde, keď ho máme doma. Tak čo? Ako sa rozhodnete? Prijmete túto ponuku?-

Alfréd nemohol prísť k slovu. Nechápavo hľadel na svojho šéfa. Až po nejakom čase sa mu tvár rozjasnila a povedal.

-Hocičo iné by som čakal, ale toto je pre mňa veľké prekvapenie.-

-Môže to byť pre vás prekvapenie, ale zároveň aj ocenenie vašej roboty, poctivosti a čestnosti,  s akou ste vykonávali doterajšiu prácu.-

-Ja sa nechcem vyhovárať, ale neviem či by som to dokázal.-

-Keď ste to dokázali u pána Wernela, prečo by ste to nedokázali u mňa?-

-Len odvtedy uplynul už nejaký čas.-

-Viem. Ale čas na zaučenie budete mať. A rýchlo sa do toho dostanete. Len musíte dostať príležitosť. A tú vám ponúkam.-

Alfréd si vydýchol, pretrel čelo dlaňou, zakrútil hlavou a povedal.

-Tak. Skúsim.-

-Tu je ruka- ponúkol Hans  ruku a Alfréd ju prijal. Zajtra sa zastavte u mňa v pracovni. Ostatné náležitosti podrobnejšie dohodneme.- Vzal si svoj klobúk, vstal od stola a pobral sa k dverám.

-Dovidenia pán Alfréd.-

-Do videnia- a jemne  sa uklonil.

Hans vyšiel na úzky, kamenný chodník tiahnuci sa od Alfrédovej chalúpky do stredu osady. Pomalým a pokojným krokom  pobral sa k svojmu obydliu. Zašiel k svojej manželke a povedal jej jediné slovko.

-Vybavené-  a odišiel do svojej pracovne.

XII

     K južným  banským štôlňam po kamenistej, hrboľatej ceste hrkotal  konský povoz plne naložený banskou guľatinou. Za ním kráčal s opratami v rukách mladý, asi dvadsaťpäťročný, driečny junák. Voz prešiel ostrou zákrutou, stratiac sa za nízkou chalúpkou a zamieril na drevený most stojaci  nad  malým potôčikom, pretekajúcim stredom neveľkej osady. Konský povoz zastal pred drevenými staviskami, slúžiacimi ako skladisko rôzneho banského materiálu. Mladík sňal z vozovej drabiny dve vrecká obroku a dal ich koníkom, aby počas skladania guľatiny pokojne stáli. Vtom k mladíkovi pristúpil starší muž a stroho mu oznámil.

-Keď zložíš guľatinu, máš sa dostaviť k pánovi do jeho kancelárie.-  Len čo dopovedal, pobral sa do drevených skladov, aby pokračoval vo svojej robote. Mladý Judim ostal prekvapený nad týmto príkazom.  Pousiloval sa so zložením drevených banských podvalov, lebo ho trápila zvedavosť a rád by sa dozvedel od majiteľa banských diel, čo od neho jeho pán chce. Po zložení pobral sa cez široký kamenistý dvor k banskej budove, kde sídlil jeho pán. Zložil z hlavy široký klobúk, jemne zaklopal na ťažké dubové dvere, spoza ktorých sa ozval chrapľavý hlas.

-Vstúpte!-

Judim bojazlivo prešiel dverami a pomaly ich za sebou zavrel. Úctivo  sa ukloniac oslovil svojho pána.

-Ponížený služobník  prišiel na váš rozkaz, milostivý pán.-

Hans zdvihol svoj zrak a zahľadel sa na mladíka stojaceho skľúčene pred ním. Potom sa pomaly zdvihol zo stoličky a obíduc dlhý stôl, pristúpil bližšie k nemu. Po chvíľke mlčania mu oznámil.

-Už nepotrebujem viac tvoje služby. Banského dreva mám zatiaľ dostatok a výhľad do budúcnosti je neistý. Preto vypriahni konský záprah a odveť ho do stajní. Ak ťa budem v budúcnosti potrebovať, môj správca sa ti ozve. Zájdi za pokladníkom, nech ti vyplatí  odmenu za doterajšiu robotu.-

Hans otvoril dvere a vyprevadil mladíka na dlhú chodbu.

-Tam vzadu  je miestnosť pokladníka- ukázal rukou na dvere  konča chodby a vošiel do svojej pracovne. Sadol si na stoličku, zahľadel sa do otvoreného okna a pozeral na vrcholce vysokých  jedlí týčiacich sa v okolí banských stavaní po stráňach tunajších hôr.

Judim vyšiel z baníckeho stavania smutný. Zamieril na horný koniec osady. Prešiel úzkym chodníkom poza drevené chalúpky a vyšplhal sa na vysoký, hrboľatý kopec. Zbehol do hlbokého jarku a ním prešiel na širokú lúku, zamieriac k svojmu obydliu. Otec sa začudoval, keď ho uvidel prichádzať.

-Kde máš povoz?- spýtal sa ho.

Judim neodpovedal. Zišiel cez nízke dvere do chyžky a sadol si za dlhý, rozheganý stôl. Matka sa zadívala na neho. Vedela, že sa mu niečo nepríjemné prihodilo, keď tu takto skormútene sedí.

-Judim- oslovila ho. –Čo sa stalo?-

Vtom do chyžky vošiel i jeho otec. Sadol si vedľa neho, potľapkal ho po kolene a pýtal sa.

-Povoz si nechal u pána? –

-Áno, otec- prisvedčil.

-Vyhodil ťa?-

-Rozkázal mi vypriahnuť a kone odviesť do stajne. Nateraz ma už nepotrebuje. Až neskôr. Ale viem, že už nikdy.-

-Judim, Judim.– Otec vstal, prešiel chyžou na druhú stranu stola  a sadol si k posteli na drevenú stoličku.

-Vieš. Pán nerád  pozerá na chudáka, keď mu nakúka do komnaty.-

-Ale ja som nikde nenakúkal.-

-Ale nakúkal. A dosť nápadne. Často, až okato si pozeral po jeho dcére. Myslel si, že to zatajíš pred jeho zrakmi? Nezatajíš. Aj sem sa to donieslo a bývame ďaleko od jeho stavaní. Je to jeho odplata. Mal si to brať na zreteľ, že nepatríš do tej partie. V osade je dosť dievčeniec tebe rovných.-

Judim sedel so sklonenou hlavou a dumal. Až teraz si uvedomil, že nie priateľstvo bolo medzi ním a Beatrix. Že všetci okolo neho to vnímali ako niečo viac. Len on to bral ako priateľstvo. A čo Beatrix? Ako to vnímala ona? Nikdy sa jej na to nepýtal. Len raz sa prejavila. Len raz. Bolo to len priateľstvo, alebo si začal namýšľať?

Otec pozrel po Judimovi a vyšiel cez dvere na dvor.

-Nešťastný chlapec- zahundral si popod nos.

O chvíľu prišiel Judim  za ním.

-Otec! Keď tu nemám robotu, pôjdem si ju hľadať inde. Odídem do banského mesta. Tam otvárajú nové štôlne. Skúsim tam. Dozvedel som sa to od ľudí, čo vozia striebornú rudu do hút v meste. Vyzvedal som sa. Poradili mi.-

-Ale chlapče, veď v bani si nikdy nerobil.-

-Naučím sa. Som ešte mladý. Roboty sa nebojím. Pôjdem.-

-A kto my bude prevážať uhlie k hradskej ku kočujúcim obchodníkom? Sám to nedokážem. Ak stratím tvoju pomoc, uhliarstvo môžem zavesiť na klinec.-

-Najmeš si  povozníka z osady, tak ako ostatní uhliari. Bude to ľahšie, ako sa terigať na káre toľký kus cesty s trochou uhlia. Povoz ti to odvezie  razom, čo som sa ja  obrátil tri razy. Už dávno som nad tým premýšľal.-

Aj sa tak stalo. Judim vybavil u starého povozníka z osady, aby odvážal otcovi uhlie k hradskej ceste a tam ho predával kočujúcim obchodníkom, ktorí ho vozievali do hút v baníckych mestách.  A Judimovi nabalila matka do batôžka nejaké veci, aby išiel hľadať šťastie v šíry kraj, do neznámeho sveta.

Pobral sa teda cez vysoký kopec týčiaci sa vedľa ich obydlia a  zamieril na dlhé lúčne porasty, ktoré sa tiahli ponad malú osadu. Vstúpil na kamenistú poľnú cestu a po nej šiel smerom k hlavnej hradskej.  Po nej smerovali obchodníci na svojich povozoch do ďalekých východných krajín a vracali sa späť ku kráľovskému mestu s plno naloženými vozmi oťaženými rôznym druhom orientálneho tovaru. Postál na nej, zahľadiac sa do údolia, odkiaľ prichádzal jej smer. Potom otočil hlavu na opačnú stranu dúfajúc, že z nej  sa dočká nejakého povozu, ktorý by ho na kus cesty zviezol. Keď nič neprichádzalo, prehodil malý batôžtek na plece a pobral sa  smerom k neďalekému banskému mestu. Zrazu začul hrkot prichádzajúceho voza. Zastal uprostred cesty a čakal. Spoza ostrej zákruty vyšiel proti nemu dlhý, zakrytý konský povoz, ťahaný párom hnedých vraníkov. Vpredu sedeli dvaja muži. Jeden z nich držal v rukách opraty a druhý mu niečo vášnivo vyprával. Judim podišiel k okraju vozovky a zdvihol ruku naznačujúc, aby zastali. Starší  fúzatý pohonič pritiahol k sebe opraty a pokrikom zastavil veselo vykračujúce koníky.

-Dobrý deň vám želám, dobrí ľudia- oslovil ich Judim.

-Čo si praje mladý človek?- spýtal sa ho pohonič.

-Vybral som sa na cestu, ani neviem kam. Idem svetom hľadať nejakú robotu dúfajúc, že v najbližšom meste sa mi niečo trafí.  Ale vidím, vy idete na opačnú stranu.-

-Aj tam, kde smerujeme, je malé mestečko.  Len ktovie, či robotu, akú ty hľadáš, nájdeš?  Ak chceš ísť s nami, tak naskoč- a už robil mladému Judimovi miesto vedľa seba. Ten  neváhal a vyskočil na povoz. Usalašil sa vedľa dvojice neznámych mužov. Pohonič šibol do koní a tie vykročili vpred, pravidelne klopkajúc po kamenistej hradskej ceste. Cesta zvažujúca sa nadol, viedla  hustou bukovou horou. V doline prešli cez drevený most a za ním odbočiac vpravo, pobrali sa do malého briežku. Za ním sa rozprestierala neveľká rovinatá lúčina. Už z diaľky bolo vidieť slamené strechy ľudských obydlí. O chvíľku  zastali pri nich. Mladík zoskočil z voza a poďakoval sa dobrým ľuďom za ochotu, že ho taký kus cesty zviezli. Prehodil si skromný batôžtek cez plece a  poobzeral sa vôkol seba. Zahľadel sa na neveľké, drevené chalúpky čupiace sa k zemi. Prešiel cez  malé priestranstvo rozprestierajúce sa vedľa vozovej cesty.  Cez ňu ako aj vedľa neho prechádzali náhliaci sa robotníci i ženičky, poberajúce sa do malého krámu. Obďaleč postávali skupinky starších chlapov a o niečom sa živo rozprávali. Odniekadiaľ  k nemu doliehal hlasný hovor. Pozrel sa  v tú  stranu a uvidel väčšiu  kamennú budovu. Nad dvojkrídlovými vchodovými dverami bol čierny nápis „ HOSTINEC U JONÁŠA“. Judim sa zahľadel na tento nápis a v pamäti sa mu obnovili slová jeho otca, kde často spomínal  pri debate o svojej minulosti, na starého Jonáša.

„Má tento nápis niečo spoločné so životom môjho otca?“ vírilo mu v hlave. Poobzeral sa okolo seba a prešiel krížom cez cestu. Nazrel do vnútra hostinca, kde sedelo zopár starších chlapov. Za dreveným, latkovým šenkom starší hostinský točil do cínových korbeľov žltý, horkastý mok. Na hlave mal   okrúhlu čapicu, spod ktorej vykúkal kúdeľ šedivých vlasov a v ústach  žmolil hrubú cigaru, cez ktoré občas vypustil obláčik tabakového dymu. Judim vstúpil do miestnosti a zastal pri stolíku, na ktorom bolo zopár prázdnych korbeľov. Hostinský spoza šenku bokom pozrel  na prichodiaceho. I ostatní hostia si všimli príchod mladíka s batohom na pleci  nesmelo pozerajúceho po malej, zadymenej miestnosti. Judim zložil z pleca batoh a zavesil ho na masívnu, vyrezávanú stoličku. Podišiel k šenku a poprosil o korbeľ zlatistého moku.

-Môžete sa posadiť- usmernil starý hostinský svojho hosťa.

–Keď načapujem prinesiem vám k stolíku.-

Judim si sadol k stolíku. Očami blúdil po tmavej miestnosti, do ktorej cez malé oblôčky prichádzalo len veľmi málo denného svetla. O chvíľku sa ozval hlas hostinského.

– Rút, odnes to mladému pánovi- podával pivným mokom naplnený korbeľ mladej dievčine, ktorá vyšla z vedľajšej miestnosti. Dievčina vzala do ruky podávaný korbeľ piva a položila na stolík pred Judima. Pozbierala prázdne nádoby i z ostatných stolov a odniesla ich do dreveného šenku. Zvedavo a nenápadne pozrela po mladíkovi, ktorý navštívil túto malú, hostinskú miestnosť. Judim pobadal tento zvedavý pohľad dievčiny, ktorá sa veselo zvŕtala v malom šenkovom kútiku. Dievčina bola strednej postavy. Dlhé tmavé vlasy mala spletené do dvoch vrkôčikov. Bystré čierne očká veselo blúdili po prítomných hosťoch a často sa jej pohľad zastavoval na mladíkovi, ktorý sedel osamotene za dlhým, dubovým stolom. Judim dúškom vyprázdnil  až po okraj naplnený korbeľ  chutným pivným mokom, ktorý mu dobre padol po sparnom letnom dni. Dievčina zbadajúc, že pivná nádoba stojaca pred mladíkom je prázdna, pristúpila k nemu, pýtajúc sa.

-Bude si mladý pánko ešte niečo priať?-

Judim sa usmial na dievčinu, ktorá ho nazvala mladým pánkom a pokýval hlavou.

-Ešte si jeden  prosím.-

Rút, ako ju oslovil hostinský, vzala spred neho prázdnu nádobu, odniesla do šenku a hneď prišla s naplneným  korbeľom,  postaviac ho pred mladíka.

-Nech sa páči.-

-Slečinka- oslovil odchádzajúcu mladú dievčinu Judim. Tá sa otočila a pozrela po ňom.

-Prosím.-

-Po prvé, nie som žiadny pánko, ako ste ma pred chvíľkou nazvali, ale len obyčajný tulák  hľadajúci robotu. A za druhé. Chcel by sa spýtať, či v tomto vašom malom podniku máte aj hosťovské izby na prenocovanie. Totiž, už sa blíži večer a nemám sa kde uložiť k spánku.-

Dievčina ostala zarazene pozerať po mladíkovi. Potom sa usmiala a odpovedala mu.

-Pre mňa ste mladý pánko. Tak totiž oslovujem mladých hostí, či sú páni alebo nie. Ale páni sem veľmi nechodia. Preto je pre nás  každý pán,  kto nás navštívi. A  po druhé. Hosťovské izby nemáme. Ale spýtam sa starého otca. Možnože niečo urobí pre vás.-  Dievčina sa vrátila do šenku, rozprávala sa chvíľku s hostinským a odišla do vedľajšej miestnosti.

Judim dopil z korbeľa posledné kvapky dobrého pivka. Vstal od stolíka, prehodil si cez plece svoj batoh a pristúpil k drevenému šenku, aby  sa s hostinským  vyrovnal.

-Čo som dlžný, pán hostinský?- spýtal sa, prehrabujúc rukou vo vrecku drobné mince.

-Jeden denár- odpovedal hostinský.

Judim zaplatil a pobral sa k východu.

-Mladý pán! – Zavolal hostinský za odchádzajúcim.

– Rút mi povedala, že hľadáte nocľah.-

-Áno. Ale keď vy neponúkate prenocovanie, idem hľadať niekde inde.-

-Ale v tejto malej osade na prenocovanie nič nenájdete.-

-Tak prespím niekde pod kríkom. Noci sú teplé.-

-Odkiaľ ste, ak sa smiem spýtať?- Zvedavo sa začal vypytovať hostinský.

-Prichádzam z  horniackej osady, ležiacej na sever od tejto.-

Hostinský sa zamyslel a niečo si popod nos šomral.

-Viete čo?- po chvíľke sa znovu pustil do rozhovoru.

-Zatiaľ neodchádzajte. Niečo vymyslím. Sadnite si a jeden korbeľ pivka ešte strovíte. To je na môj účet.-

-Ale pán hostinský- bránil sa Judim tejto ponuke.

-Len si vezmite. Ja za jeden korbeľ piva nezbankrotujem. Poseďte si a keď poodchádzajú návštevníci, porozprávame sa. Moja vnučka vám pripraví izbicu, kde sa vyspíte.- Hostinský zašiel do vedľajšej miestnosti a mladý hosť si sadol k stolíku. Od vedľajšieho stola sa ozval starší muž, ktorý mladíka už dlhšie sledoval.

-Ak hľadáte robotu, tej je málo. Ale niečo by som vám poradil.-

Muž si prisadol k Judimovi.

-Na dolných lazoch  poniže osady  na Kamennom potoku  je vodný mlyn s pílou. Opiľujú tam drevené kláty pre banské účely. Mlynár hľadá šikovného čeľadníka, ktorý by mu obsluhoval pílu. Starý sluha mu to už nezvláda. Skúste tam, možno sa dojednáte.-

-Ďakujem vám pekne za túto radu, dobrý človek. Pán hostinský! Ešte jedno pivko pre spolusediaceho.- zavolal smerom k šenku.

Hostinský priniesol korbeľ piva a prihovoril sa vedľa Judima sediacemu mužovi.

-Tak čo Ferko. O niečom vieš, že radíš mladému?-

-Mlynár Melichar hľadá sluhu k píle. Nech tam skúsi.-

-A starý Jurik odchádza?-

-Už nevládze, ako mu klát privalil  nohu.  A je už dosť starý.-

-Tam by mohol pochodiť. Lenže mlynár je držgroš. Ten chce veľa roboty za málo peňazí.-

– Aspoň do času, kým sa šuhaj lepšie nerozhliadne, môže skúsiť-  poznamenal  Ferko, ktorého tak nazval hostinský.

Už sa celkom zvečerilo. Hostinský rozžal do bočných stien zastoknuté fakle, aby osvetlili hosťovskú miestnosť, v ktorej ostalo len pár chlapov. I tí sa po čase pobrali preč. Aj Ferko sa rozlúčil s Judimom a vyšiel na opustenú ulicu malej osady. Hostinský poupratoval miestnosť, uzamkol východ od ulice a pozval mladého hosťa, aby ho nasledoval. Judim  vzal svoj batoh a šiel za ním. Prešli tmavou chodbou na koniec stavania. Hostinský otvoril dvere do miestnosti, ktorá bola osvetlená lampami zavesenými  na kamenných stenách miestnosti. V strede miestnosti bol dlhý jedálenský  stôl s cifrovanými nohami, slúžiaci celej rodine. Okolo neho masívne stoličky s vysokými operadlami. V jednom kúte ligotajúca sa dvojdverová skriňa a oproti nej, na opačnej strane, malá kasnička. Na nej stálo okrúhle  zrkadlo v striebristom ráme. V kúte, pri dverách do ďalšej miestnosti, stál stojatý vešiak, na ktorom visel dlhší mužský kabát. Miestnosť bola do biela natretá. Celkový jej vzhľad, ako i nábytok nachádzajúci sa v nej pripomínal, že táto rodina nepochádza z chudobného stavu.

-Sadni si– ponúkol hostinský mladého Judima.

-Žena nám pripravila večeru. Určite si vyhladol.- Hostinský zhodil zo seba zvrchník a ostal len v bielej vyšívanej košeli. Judim si prisadol k peknému lesklému stolíku a jemne prešiel rukou po hladkej vrchnej doske.

-Pozdáva sa ti?- spýtal sa ho hostinský, všimnúc si jeho záujem o tento kus pekného nábytku.

-Je to pozostatok môjho starého otca. Všetok tento nábytok si priviezol zo svojej domoviny. Má už viac ako sto rokov. Občas ho obnovím, preto  je taký lesklý a vypadá ako nový- Hostinský si prisadol k nemu.

Menšia, čulá ženička priniesla na stôl jedlo a ponúknuc ich, odišla.

-Nech sa ti páči! Vezmi si!- Núkal hostinský. Judim si nabral trochu jedla na hlinený tanier.

-Ďakujem pekne. Ale  nemuseli ste sa  unúvať. Trochu jedla na cestu mi nabalila matka. –

-Ak sa ťa smiem spýtať na meno, ako sa voláš?-

-Judim…. Judim Weistner- odpovedal

Hostinský sa zamyslel.

-Weistner…. Weistner…- hundral si popod fúzy.

-Toto meno mi nejak víri hlavou. Ako by som ho niekedy počul.  Sára- zavolal smerom do vedľajšej miestnosti na svoju ženu.

-Poď trošku sem.  Weistner… Weistner..- hovoril manžel  svojej žene.

-Toto meno sa mi zdá známe.  Nespomínaš si?-

Ženička sa zamyslela a po chvíľke rozmýšľania mu pripomenula.

-Ale veď toto stavanie niekedy patrilo jemu. Mal tu svoje obydlie a krámec.-

-Áno. Máš pravdu. Weistner. Joachym Weistner. Utiekol  pred nájazdom Tatárov a do osady sa už nikdy nevrátil. Stavanie ostalo neobývané a začalo chátrať. Požiadali sme panských úradníkov, aby sme si mohli v ňom otvoriť malý krámec a  hostinec.-

-Joachym Weistner bol môj starý otec. Počul som od svojich rodičov, že mal obchodík niekde na dolniakoch. Neviem  presne, kde. Nikdy som sa o to nezaujímal.-

– Mal syna a dcéru. Peknú dievčinu. Často som po nej nenápadne pozeral. Ale ona mala svojho milého. Vydala sa za obuvníckeho  tovariša. Tatári ju chytili a zabili. Syn sa volal…- hostinský dlho premýšľal. -Také zvláštne meno mal. Ako sa len volal?-

-Ezechiel- zamiešala sa jeho žena.

-Áno. Ezechiel. Volali sme ho Ezo. Kamarátili sme sa. Bol o niečo mladší odo mňa.-

-Môj otec sa volá Ezechiel- ozval sa Judim.

Domáci sa zadíval na neho.

-Ezechiel? Tvoj otec sa volá Ezechiel? Tak je to on. Ezo. Ty si syn Ezechiela Weistnera? Áno?…Synak. A  žije tvoj otec? Kde vlastne žijete? – vypytoval sa domáci pán. I jeho žena ostala veľmi prekvapená.

-Žijeme v osade Tiekesch. Je to hore na severe neďaleko banského mesta.-

Dlho do noci sa domáci pán a jeho žena rozprávali s mladým Judimom. Až ich vyrušila ich vnučka, ktorá prišla z vedľajšej miestnosti, aby odviedla mladíka do hosťovskej miestnosti, ktorú mu pripravila. Judim vstal a šiel  za ňou. Prešli dlhšou tmavou chodbou až na okraj budovy a pred ťažkými dverami zastali. Otvorila ich a ukázala mladíkovi odostlanú posteľ. Podišla k otvorenému oknu a zavrela na ňom okenice.

-Dobrú noc- zaželala mu a zatvárala za sebou dvere. Judim na ňu s úľubou pozeral. Rút sa milo usmiala a opustila miestnosť. Zobliekol zo sebe vrchné háby, ľahol si na vŕzgajúcu drevenú posteľ a prikryl sa tenkou páperovou perinou. Ešte dlho premýšľal nad dnešnými udalosťami, až mu  únava sadla na oči a zaspal spánkom spravodlivých. Ráno sa prebudil, keď  už slnko stálo vysoko na nebeskej oblohe. Pretrel si oči, hodil na seba vrchné háby a pobral sa cez dlhú chodbu za domácim gazdom. Našiel ho na širokom dvore ako riadi statok. Spoza stajne vykukla malá hlavička roztomilej Rút. Usmiala sa na neho a pozdravila.

-Dobré ráno. Vyspatý?-  milo sa ho pýtala.

-Dobré ráno.- odpovedal.

-Poďte, naraňajkujete sa- pozval ho domáci gazda. –Rút- zavolal na dievčinu.

-Dones mladému pánovi niečo na zahryznutie!-

Rút nechala svoju robotu a pozvala mladíka do budovy.

-Sadnite si, hneď prinesiem raňajky- a odbehla do vedľajšej miestnosti. Po chvíľke prišiel do miestnosti aj domáci pán a sadol si na opačnú stranu stola.

-Pôjdeš k mlynárovi?- opýtal sa mladíka.

-Zájdem za ním. Uvidím, čo mi povie. Ak mi niečo ponúkne, ostanem.-

-Ak nie, vráť sa. Niečo vymyslím. Keď sa vráti môj syn z cesty, možno by sa našla nejaká robota aj pre teba.- Domáci pán vstal od stola, podal mladíkovi ruku a povedal svojej vnučke.

-Vyprevaď ho na kraj osady a ukáž mu chodník k mlynu.-

-Dobre- odvetila Rút a pozerala za odchádzajúcim starkým.

-Ďakujem pekne za raňajky. Môžeme ísť.- Judim vstal od stola, prehodil cez plece svoj batoh a pobral sa von z miestnosti. Zašli za veľké stavanie a mladá dievčina viedla Judima cez úzky chodník k mladému lesíku. Obišli ho a ocitli sa na priestrannej lúke. Odtiaľ bolo vidieť až do údolia, na vrchol rozsiahlej budovy, kde klepotalo veľké drevené koleso, poháňajúce ťažké mlynské kamene a gáfrovú pílu.

-Touto cestičkou sa dostanete k mlynu na Kamennom potoku – ukázala na poľnú cestu vedúcu z osady do údolia, ktorým pretekal dravý, horský potok. Judim sa poďakoval a rýchlym krokom vyrazil cestičkou k mlynu. Po chvíľke sa otočil a zamával mladej dievčine, ktorá za ním stále pozerala. Keď sa jej mladík stratil z dohľadu,  pobrala sa späť do osady.

Judim zbehol dolu briežkom. Prešiel dreveným mostom, po ktorom osadníci zvážali do mlyna obilie, alebo povozníci drevenú guľatinu a zamieril k zrubovému stavaniu. Zastal pred drevenými vrátkami a nazrel do dvora. Uvidel mladú dievčinu, ako s brezovou metlou zametá pred vchodovými dverami.

-Dobrý deň prajem.- pozdravil a pokúšal sa otvoriť drevenú bránku. Dievčina sa zvedavo pozrela na mladíka a podišla bližšie. Judim mysliac, že je to slúžka, pýtal sa jej.

-Je gazda doma?-

-Čo si prajete?- Dievčina oblečená v dlhšej bodkovanej sukni a bielom oplecku podišla celkom k bránke.

-Dozvedel som sa, že gazda hľadá čeľadníka k píle. Mohol by som s ním hovoriť?- opýtal sa Judim.

-Otec nie je  doma- odvetila dievčina. –Ale prejdite ďalej. Každú chvíľu sa má vrátiť.-

Judim sa zarazil. Túto dievčinu pokladal za slúžku a ona je dcérou gazdu. Zavrel za sebou bránku a šiel za ňou. Vtom z domu vyšla staršia žena a dívala sa na prichodiaceho.

-Kto je to?-  spýtala sa dcéry, ktorá podišla celkom k vchodovým dverám.

-Chce hovoriť s ockom. Hľadá robotu a dozvedel sa, že potrebujeme robotníka k píle.-

-Poďte ďalej.– zavolala na neho gazdiná pozrúc sa smerom k doline.

-Už ide môj muž. Chvíľu počkajte. Sadnite si na lavičku.- Ukázala rukou na lavičku stojacu pod starou brekyňou a vošla dovnútra. Mladá dievčina zašla za roh stavania. Po chvíľke sa vrátila otvárajúc veľkú drevenú bránu, ktorou prešiel prázdny konský voz. Pohonič zoskočil z voza a za ním zišiel aj ďalší muž. Judim pristúpil k mužovi a spýtal sa ho.

-Vy ste pán domu?-

-Áno. Čo si praješ,  mladý muž?- opýtal sa Judima. Pohonič zatiaľ vypriahol kone a odviedol ich do stajne na konci priestranného dvora.

-Dozvedel som sa, že hľadáte sluhu.-

Z domu vyšla dievčina podobná tej, s ktorou sa Judim stretol, keď prišiel k tomuto obydliu. Dievčina však mala na sebe iné oblečenie. Zadíval sa na ňu. Nešlo mu to do hlavy. No v tejto chvíli nevenoval tomu veľkú pozornosť. Čakal, čo mu odpovie gazda, ktorého oslovil.

-Čeľadníka potrebujem. Ale ako pozerám po tebe… hm… neviem, či si schopný tú robotu zvládnuť. Potrebujem dobrého a silného chlapa, ktorý by vedel obsluhovať pílu na vodný pohon. A potom rozumel sa aj koňom. Ale to sa dá naučiť. Odkiaľ prichádzaš? A čo si doteraz robil?-

-Môj otec je uhliar a ja som mu chystal drevo k páleniu dreveného uhlia. A potom som rúbal guľatinu v hore a vozil pre  bane v našej osade.-

-Čiže s drevom robiť vieš. Ak budeš spokojný s plácou, ostať môžeš. Obsluhovať pílu sa naučíš. Na skúšku ti dám o niečo menej, ako má môj starší čeľadník. Ak sa ukáže, že si robotný, prilepším ti.-

Judima nateraz nezaujímala veľmi pláca. Hlavne, že sa niekde uchytí. Ak sa mu nebude páčiť, po čase sa poberie ďalej.

-Ako sa rozhodneš?- spýtal sa ho a pobral sa dovnútra.

-Skúsim. –

-Zaveď mladíka do čeľadínca, nech sa zloží- povedal gazda svojej dcére stojacej na prahu domu. Dievčina zišla po drevených schodíkoch k Judimovi a pozvala ho, aby ju nasledoval.

-Tam je miestnosť pre čeľadníkov- ukázala rukou na drevenú búdu vedľa konských stajní a odišla po svojej robote. Judim zišiel do malej miestnosti, ktorá bola zväčša zaplnená drevenými pričňami. V jednom kúte bol malý, drevený stolík a vedľa neho rozheganá lavica. Na opačnej strane v kúte zo starých dosák pozbíjaná polica a na nej uložené rôzne veci. Keď vchádzal do miestnosti, musel sa poriadne prihnúť, aby čelom nevrazil do vrchného trámu firštoka. V miestnosti,  na boku postele, sedel starší muž. Mohol mať niečo cez päťdesiat rokov a na opačnej strane stál mladší čeľadník. O niečom sa rozprávali. Judim prešiel prahom dverí. Muži stíchli a pozerali na mladíka, ktorý zastal pri dverách. Ten zložil z hlavy široký klobúk a pozdravil sa.

-Dobrý deň!-

-Pán Boh daj- odpovedal starší muž.  

-Mám sa tu zložiť- a zhodil svoj batoh k nohám na zem.

-Tam je prázdna pričňa. Môžeš na nej spať. Veci si daj na policu. Aj tak ich veľa nemáš- povedal mu starší muž a pristúpil k nemu.

-Budeš tu slúžiť?- opýtal sa ho.

Áno. Chcem skúsiť.-

-Tak vitaj!- a podal mu ruku. –Volám sa Šimon. Šimon Szakmáry. Robím na píle.  Odkiaľ pochádzaš?– pýtal sa ho.

-Ja som Judim Weistner. Prišiel som z horniackej osady. Banský pán ma prepustil a tak hľadám robotu. Naradili mi, že tu potrebujú niekoho k píle. Tak som tu.-

-Dobre, lebo ja už  nevládzem tak, ako za  mladi. Budeme robiť spolu. Vidím na tebe, že si dobrý chlap.- Obzeral si Judima. Ten si sadol na kraj postele a odpovedal na zvedavé otázky, ktorých bolo neúrekom. Nakoniec sa pobrali k dolnej časti stavania, kde stála  gátrová píla poháňaná vodnou silou. Judim si ju obzeral, lebo také niečo ešte nevidel. Veľké kmene, ktoré sa používali na banské účely, sa okresávali ručne. A takého okresané trámy sa dodávali pre bane. Začal sa veľmi zaujímať o túto  mašinu. Nemal ani potuchy, ako môže okresávať mohutné kmene stromov. Až keď majster Šimon pustil mašinu,  natlačili spolu na železné šíny guľatý jedľový kmeň, uchopili ho železnými kramľami a pomaly sa začal posúvať k pásovej zubatej píle, ktorá sa zaborila do mäkkého kmeňa. Pochopil spôsob orezávania stromu a tvorenia drevených podvalov,  ktoré sa používajú v banských štôlňach. Judim bol nadšený a rád, že dostal túto robotu. V duchu ďakoval neznámemu človeku, ktorý mu poradil túto robotu, keď si k nemu prisadol v osadníckej krčme. A s veľkou chuťou sa pustil do novej roboty nehľadiac na to, aká bude odmena za ňu. Nateraz mu stačí sľub, ktorý mu dal gazda predtým, ako k nemu nastúpil.