moje poviedky

VII

     Po úzkej, kamenistej hradskej  od banského mesta smerom na juh hrkotal tmavý pánsky koč. Kočiš jemne šibal bičom po lesknúcich sa chrbtoch bielych vraníkov a pohvizdujúc,  nôtil si nejakú pesničku.  Po oboch stranách  hradskej cesty  vyrastali rozkošatené orechové stromy, ktorých tiene spríjemňovali cestovanie Barthfelderovej rodine  v tomto horúcom, letnom čase. Koč prešiel osadou  Siglisberg a smeroval ďalej kráľovskou cestou, stretajúc sa s kolónami kočovných obchodníkov putujúcich na ďaleký východ, Ukrajinu, mohutnú Rus, až do vzdialených ázijských zemí. Koníky pravidelne klopkali svojimi kopýtkami po zvažujúcej sa hradskej až po krížne cesty, tam odbočiac vľavo pobrali sa do hlbokej doliny, kde pod vysokými, hustými horami čupila sa malá, strieborná osada. Koč zastal pred drevenou bránou rozsiahleho baníckeho stavania, kde sídlil majiteľ tunajších štôlní  so svojou rodinou.  Na priestrannom dvore čakal vzácnych hostí Hans Tiekesch so svojom ženou Elzou a niekoľko jeho sluhov. Tí vidiac prichádzať koč, rýchlo pribehli k dreveným, vchodovým vrátam a roztvorili ich dokorán. Koč prišiel do stredu dvora až pred majiteľa domu a zastal pred ním. Z neho vystúpil hlavný banský majster Tadeáš Barthfelder, jeho žena Elizabet a syn Maximilián.  Hans pristúpil k nim a srdečne ich privítal, rozkážuc sluhom aby sa postarali o ich batožinu.

-Wencel- oslovil Tadeáš kočiša. –Vylož ten súdok.-

Kočiš zoskočil z kozlíka a zo zadnej časti koča vyložil malý súdok, ktorý priniesol k svojmu pánovi.

-Je to malá pozornosť pre vás- povedal Hansovi. –Z môjho pivovaru. Na ochutnanie.-

-Ďakujem veľmi pekne. Nemuseli ste sa unúvať-  ostal Hans prekvapený týmto počinom banského majstra.

-Nech sa páči ďalej- ukázal Hans rukou k vchodu do jeho obydlia a previedol hostí cez úzku chodbičku k izbám,  kde už bola zložená aj ich batožina.

-Keď sa zložíte a trochu oddýchnete po únavnej ceste, prejdite do vedľajšej miestnosti. Tam vás budem očakávať.-

Hans vošiel do priestrannej, hosťovskej  siene, kde služobníctvo prinášalo k prestretým stolom rôzne občerstvenie.

-Kde je Beatrix?- spýtal sa svojej ženy. Tá dirigovala služobníctvo, aby  podľa jej pokynov správne a dôkladne uložili na stoly nádhernú fajansovú jedálenskú keramiku dovezenú z Talianska.

-Je vo svojej izbe.- odvetila Elza.

O nejaký čas  sa otvorili dvere na opačnej strane miestnosti a hlavný sluha voviedol cez ne  ako prvého Tadeáša  Barthfeldera, za ním išla jeho žena a syn Maximilián.

-Nech sa páči, posaďte sa.- ponúkol ich Hans, aby si sadli k prestretému stolu.

-Ďakujem- vyslovil sa Tadeáš a posadili sa na opačnú stranu stola.

O malú chvíľku sa vo dverách objavila Beatrix v dlhých bledomodrých šatoch. Pristúpila k stolu, jemne sa uklonila k hosťom a postála pri voľnej stoličke určenej pre ňu. Keď ju zbadal otec, hneď povstal od stola a pristúpil k nej.

-To je moja dcéra Beatrix- predstavil ju hosťom.

Maximilián ostal ako oparený. Nemohol od peknej a zvodnej Beatrix odtrhnúť zrak. Ako posledný pristúpil k nej, chytil jej malú ruku, pobozkal ju a neustále hľadel do očí. Po výdatnej večeri povedal Hans svojim sluhom, aby priniesli na stoly k ochutnaniu nápoj, ktorý mu venoval pán banský majster. Sluha doniesol v širokom, ornamentmi zdobenom keramickom džbáne  zlatistý pivný mok a nalial ho do pripravených vysokých, hlinených krčiažkov.

-Na zdravie- pozdvihol krčiažtek Hans.

-Na zdravie- pridali sa ostatní a upili si.

-Výborné- pochválil Hans a utrel si rukou  úzky knír, na ktorom ostali zvyšky bielej peny.

-Môj pivovar– začal Barthfelder –je v tomto okolí najlepší. Mám dobrých a zodpovedných pivovarníkov. Ale na tom má zásluhu i môj syn, ktorý sa o pivovar stará a dohliada naň. Tiež zabezpečuje, aby sa pivo v najlepšej chuti a kvalite dostalo do všetkých krčmičiek a krámcov na okolí. Obchodníci ani iné nechcú.  Hovoria mu  Barthfelderov  pivný mok.–

-Ani sa nečudujem. Veď v sparnom a horúcom letnom počasí musí zachutiť každému, kto ho ochutná.- chválil Hans Barthfelderovo pivo. A skutočne mu aj chutilo.  Už dopíjal druhý krčiažtek a znovu si nalial do práve vyprázdneného.

Maximilián sa len usmieval a bokom kukal na zvodnú Beatrix.

-Priniesol som ho, aby ste ochutnali z neho. Ak sa vám zapáči a zachutí, môžem ho dodávať aj do vašich krámcov.- ponúkol Barthfelder svoj tovar Hansovi.

-To je dobrý nápad. Lenže v osade nie je žiaden krámec. Len, ak by…-

zamyslel sa Hans.

-Áno- prerušil ho Tadeáš. –Len, ak by ste  nejaký otvorili… postavili.-

Hans sa poškrabal za uchom a súhlasne kýval hlavou.

-Malo by to výhodu aj pre vás- pokračoval Tadeáš a začal obchodovať.

-Pivo by ste nakúpili u mňa za lacnejší peniaz. Prihodili by ste k tomu maržu, zaplatili predavača a zvyšok by ostal vám. Výplaty, ktoré dávate baníkom, by sa vám sčasti znovu vrátili späť. Život v osade by bol pestrejší. Baníci by si po šichte mali kde posedieť a vypiť dobrého pivka. Je pravda, najprv by ste museli do toho niečo investovať. Ale po čase by sa to vrátilo aj s úrokmi. A v krámci môžete cez deň predávať aj iný tovar. Porozmýšľajte.- skončil Tadeáš tento obchodný prejav.

 -Len či by sa našiel poctivý obchodník, čo by nás neošudil-  zamiešala sa do rozhovoru Hansova manželka, ktorá doteraz so záujmom  počúvala Tadeášovu ponuku. –A potom by to musel byť človek, ktorý vie čítať, rátať a robiť s peniazmi. Veď v tejto osade sa nevedia ľudia ani len podpísať.-

-Za čas by to mohla robiť vaša dcéra, pokiaľ by sa nenašiel vhodný človek. Maximilián by ju v tom zaučil. A nejakého obchodníka by som vám hľadal aj ja. Mám dosť známych. Možno by sa niektorý odhodlal prísť sem. Za pokus to stojí. Skúste o tom porozmýšľať. Ak by ste sa rozhodli isť do toho, viete kde ma nájdete.  Bude mi cťou, ak ma navštívite.  Môžeme sa dohodnúť aj na tomto obchode.-

-Určite o tomto návrhu budeme dôkladnejšie uvažovať.-

Keď začal Hans s banským majstrom hovoriť o štôlňach, vstala Beatrix od stola a pobrala sa dverami smerom na dvor. Vyšla zadnou bránkou na cestu vedúcu k južným štôlňam. Chýlilo sa k večeru. Slnko sa už dotýkalo vysokých,  jedľových  korún čiernych hôr a na  západnom obzore  začali  červenieť večerné zore. O chvíľku prišiel za ňou aj Maximilián.

-Ako je tu krásne. Hlboká dolina a vôkol samá hora- nadviazal rozhovor. Beatrix neodpovedala. Bola zahútaná, možno nad niečím uvažovala. Až po chvíľke sa pozrela na neho,  pýtajúc sa ho.

-Niečo ste povedali?-

-Áno. Že je tu krásne… Ale vy ma nevnímate… Čo trápi vašu dušu?  Alebo azda  srdiečko?- Po chvíľke jej navrhol. –Prejdeme sa touto cestičkou?-

Pozrela na cestu, ktorá sa kľukatila a pred štôlňami  rozdeľovala. Jedna sa točila okolo vysokého kopca a druhá viedla do vrchu k tmavým lesným porastom. Neodpovedala na otázku. Vykročila dopredu a Maximilián sa pobral za ňou. Šli mlčky vedľa seba až k južnej štôlni. Pri nej  stál  malý mužíček, ktorý práve vyšiel zo štôlne. Podišiel k Beatrix, chytil ju za ruku a ťahal na bok. Beatrix podišla s ním kúsok od Maximiliána. Ukázal jej rukou, aby sa zohla a do ucha jej ticho šepol.

-S týmto mužom nebudeš  šťastná. Tebe čaká šťastie tam.-  ukázal rukou na vysoký vrch obrastený hustým pralesom. Potom odcupkal k štôlni a stratil sa v nej. Beatrix sa dívala za ním. Po chvíľke sa vrátila k Maximiliánovi.

-Kto to bol?- pýtal sa zvedavo a s úžasom pozeral za  malým mužíkom.

-Pikulík Hugo- odvetila.

-Prinesie vám šťastie?-

Mlčala. Rozmýšľala nad tým, čo jej povedal piadimužík. Maximilián ju chytil  za ruky a chcel  privinúť k sebe.

-Nie- odtlačila ho. Zháčil sa a pustil jej ruky.  Ostal bez slovka stáť trochu zahanbený.

-Viem, že cieľ vašej návštevy bol spoznať ma. Dozvedela som sa to náhodou,  vypočujúc rozhovor môjho otca so známym. Jeho predstava a predstava vášho otca sa však nenaplní.  Ste príjemný a milý mladík. Ale my môžeme byť len priateľmi. Len priateľmi a nič viac. Bola by som  rada, keby ste to pochopili.-

Maximilián ostal zarazený. Nevedel nič, čo zosnovali ich rodičia. On netušil, za akým účelom prišli do tejto osady. Otec mu o tom nič nepovedal. Šiel s ním, lebo si to prial. Vždy chodil na rôzne večierky a slávnostné posedenia  konané pri rôznych rodinných oslavách priateľov ich rodičov. Bolo to zvykom vo vyšších kruhoch. V tejto osade ešte nikdy predtým nebol. A bolo mu to čudné,  že tu nie je  vysoká grófska spoločnosť, ale navštívili len rodinu  majiteľa  baníckeho podnikania. Až teraz pochopil, prečo sem zavítali. V duchu  sa trochu  nahneval na svojho otca, ale po chvíľke mu to odpustil. Aspoň spoznal dievčinu, ktorá vzbudila u neho záujem. Prvý pokus sa nevydaril. Nič to. Bolo to nevhodné a rýchle. Možno, že pochybil. Na všetko treba čas a príhodnú chvíľu. A tá ešte neprišla. Musí byť trpezlivý a čakať. Po tomto uvažovaní sa zmohol na odpoveď.

-Ospravedlňujem sa. Chápem to. Urobil som nepremyslený čin. Dúfam, že mi odpustíte.-

-Nemám vám čo odpúšťať. Nebolo to nič vážne. Ale chcela som vás vopred upozorniť, že nie som na predaj.-

-To vôbec nie. Ja o ničom, čo zosnovali naši rodičia neviem. Počujem to od vás prvý raz. Možno, že mi nebudete veriť. Ale je to tak. Bolo to nevhodné.-

Nato sa pobrali  späť k staviskám. Na chodbe pred hosťovskou sieňou sa rozišli.  Beatrix odišla do svojej izby, kde sa stretla s Markétou.

-Aká bola prechádzka?– pýtala sa jej Markéta.

Beatrix mlčala.  Sadla si k malému stolíku, na ktorom  mala uložené nejaké knihy. Jednu vzala do rúk a začala v nej listovať. Potom ju položila späť na stolík a pozrela  na Markétu.

-Nie som nadšená, ako sa to začína vyvíjať. A zdá sa mi, že ani syn pána Barthfeldera nevie, čo sa okolo neho robí.- povedala jej Beatrix

-Otec ti hľadá ženícha. Lenže tvoja myseľ zalieta niekam, kde tvoj otec nedovidí.  Ale mala by si sa s ním o týchto veciach porozprávať. Lebo vaše cesty sa tu rozchádzajú. Povedať mu, že svojho milého si budeš hľadať sama.-

-Myslím, že po dnešku sám príde na to.- Beatrix vstala a podišla k oknu. Zadívala sa na jasnú nebeskú oblohu, na trblietajúce sa hviezdy na nej a potom jej zrak spočinul na siluete vysokých čiernych hôr, ktoré sa vinuli okolo tejto osady  a zahaľovali ju pred okolitým svetom. Markéta ju nechala osamote. Vedela, že jej túžba po milostnom vzťahu  je veľká. Že vzťah, ktorý sa zrodil prednedávnom  tak nenápadne a rýchlo, sa môže rýchlo rozplynúť a stratiť,  tak ako kvapka vody v mohutnom morskom prúde.

Poznala Beatrix veľmi dobre už  od útleho detstva. Poznala jej povahu, konanie, vlastnosti a vedela o jej citoch viac ako vlastná matka. Zdôverovala sa jej o nich. Pýtala radu a aj ju od Markéty dostávala.  Preto ju nechala teraz osamote, aby sa so všetkým vyrovnala sama.  Markéta zašla do svojej izby, vzala  svoj obľúbený nástroj a brnkla naň. Napäté struny sa rozozvučali lahodným tónom a cez jej úzke pery zaznel tichý spev, ktorý sa niesol cez pootvorené okno do hustej tmy.

Maximilián sa vrátil do hosťovskej siene. Jeho otec vášnivo debatoval so svojim hostiteľom.

-Tak sme dohovorení- povedal Tadeáš a pomaly vstal od stola.

-Dohovorení.  Ihneď začnem napĺňať sľub tak, aby v jeseni už krámec stál aj v tejto osade.- Podali si ruky a Barthfelder so synom odišli do svojich  izieb, aby sa uložili k spánku. Zavčas ráno sa pobalili, rozlúčili s hostiteľom, nasadli do koča a ten sa rozhrkotal po kamenistej ceste smerom k banskému mestu.

Tadeáš sa  v koči otočil k svojmu synovi a spýtal sa ho.

-Tvoja prechádza bola úspešná, tak ako moje obchodné jednanie?–

-Otec! Ja som nie taký obchodník ako ty. A vieš dobre, že obchodovať so ženbou je mi cudzie.  Beatrix o všetkom vedela. Vypočula si rozhovor svojho otca s jeho známym. Musel som sa pred ňou vyhovárať. Bolo to dosť nepríjemné, a preto túto vec necháme bokom.-

-Ale do obchodu sa zapojíš? Alebo azda mám hľadať niekoho, kto ťa zastúpi?-

-Lepšie bude, keď krámec v tejto osade bude viesť tvoj známy. Ja s tým nechcem mať nič spoločné.-

-Ako myslíš Maximilián. Je to tvoje rozhodnutie. No ja som ti chcel nájsť ženu,  ktorá by vyhovovala teba aj nám. Však Elizabet?- a pozrel na svoju ženu. Tá celý čas neprehovorila ani slovka.

-Ja si myslím, že tá dievčina sa do našej rodiny nehodí. A keď Maximilián nejaví o ňu záujem, natískať sa je zbytočné.-

-Ona nejaví záujem o mňa- poznamenal Maximilián. –Možno už niekoho má. Videl som to a pobadal na nej.-

-Veľmi rýchlo sa zdávaš koristi- pokračoval jeho otec, ktorý sa nevedel zmieriť s tým, že pytačky nedopadli dobre.

-To nebola moja korisť. Tú korisť si vybral ty, otec. Hoc sa mi dievčina páči, ona mi dala najavo, že ma ľúbiť nebude. A to je hlavné. Pre mňa všetko končí.- Maximilián otočil hlavu smerom do okna a pozoroval, ako mu pred očami ubiehajú vysoké kmene stromov tiahnuce sa popri hradskej  až k banskému mestu.

VIII

     V nedeľu predpoludním doklusal do Uhliarskej jamy panský koč.  Zastal pri malej skupinke dievčat, ktoré tam na malom priestranstve čakali, ani nevediac na koho. Dievčatá sa dohovorili s Beatrix, že ju navštívia v susednej baníckej osade. Tu sa zhromažďovali, aby sa potom pešo pobrali k striebornej osade. Boli prekvapené, keď otvorený  panský koč zastal pri nich.

-Môžete nasadnúť- zavolal na nich mladý kočiš.  –Už ste všetci?- spýtal sa ich vidiac, že sa neuberajú ku koču.

-Odkiaľ prichádzaš?- spýtala sa ho smelá Matilda vytušiac, že mladý kočiš ich len tak nepozýva na koč.

-Vás pozvala Beatrix na návštevu? Alebo sa mýlim a je to niekto iný.-

-Nie. My sme pozvaní na návštevu. To pre nás poslala panský kočiar?-

zvedavo sa vypytovala Matilda.

-Panský kočiar pre  slečinky, dámy a pánov.- zoskočil kočiš z kozlíka a prišiel k dievčatám, ktoré nechceli veriť, žeby sa ony mali viesť na takom parádnom koči.

-Ešte nie sme všetky. Ani mládenci nedorazili. Trochu musíte počkať mladý pánko. – Úlisne sa priplichtila Matilda k švárnemu kočišovi.

-Počkám, počkám. Ale ste sa vyparádili. Všetky pekne vycifrované, na opleckách výšivky a na košieľkach kvetinky z pamoku. To budú mládenci v striebornej osade gúlať očami po takej mladej chase.- veselo  sa bavil i mladý kočiš Herbert, ktorého Beatrix poslala, aby mládež z Uhliarskej jamy doviezol k nej na návštevu.

O chvíľku prišli i dvaja mládenci s dievčatami a Matilda zavelila, že môžu nasadnúť a vyraziť.

-Len či sa pomestíme- ozvala sa Agnesa, keď vystupovala po malých schodíkoch do koča.

-To je paráda. Ešte sme sa na takom povoze neviezli- pridala sa Mária.

-A už sa ani viacej nebudeš- zapojila sa do rozhovoru Alžbetka.

-Len, keď si nájdeš nejakého grófa- posmešne utrúsila Matilda.

-Nemusí byť ani gróf. Ak jej frajer objaví  zlatú baňu, môže jej kúpiť parádny kočiar a pár bielych vraníkov- zamiešala sa do rozhovoru Viktorka.

-Hijó!- Šibol Herbert do koní a tie sa pustili poklusom po hrboľatej ceste k striebornej osade. Dievčatá s výskotom sa navzájom pochytali v strachu, že sa kočiar s nimi prevráti.

-Choď pomalšie- zavolala na kočiša Matilda. –Nieže nás vykotíš.-

-Hijó!… Hijó! Nebojte sa, koč niečo vydrží a vy tiež.- Znovu šibol pekné vraníky po širokých chrbtoch, ale  pritiahol i opraty, aby sa veľmi nerozbehli. O krátky čas  zastal  koč pred baníckym stavaním, kde veselú mladú chasu už čakala Beatrix so svojou matkou a  Markéta. Mladí zoskočili z koča a prešli drevenou vchodovou bránkou na dvor. Beatrix k ním pristúpila a radostne ich vítala.

-To je moja matka- ukázala  vedľa na matku  – a to moja vychovávateľka a učiteľka, Markéta.- 

-Poďte ďalej dievčatá- pozývala malú skupinku pani Elza. –Aj vy mladíci. Nech sa páči.-

Viedla ich do hosťovskej siene, kde už pri prestretých stoloch na stoličkách s vysokými  vyrezávanými operadlami sedela ďalšia mládež.

-Prejdite k stolom a posadajte si- od dvier   ukazovala  mládeži, kam si majú posadať a potom odišla do vedľajšej miestnosti.

Dievčence si sadali spolu na okraj dlhého stola a traja mládenci sa pridali k nim.

-Presadnite si ináč- povedala im Beatrix. – K dievčatám z našej osady si sadnú chlapci z Uhliarskej jamy a naopak. Nech sa bližšie zoznámite.-

-Alebo si nájdu skôr frajerky- podotkla posmešne Matilda.

-Utvoria sa nové priateľstvá. Na tom nie je nič zlé. Ty Agneska si sadni sem. K tomuto švárnemu junákovi. – Chytila dosť mladého a hanblivého chlapca za ruku a potlačila bližšie k Agnese. Tá sa trochu zapýrila, ale urobila mu miesto sadnúc si na vedľajšiu stoličku. O chvíľku sa otvorili dvere vedúce dovnútra z vonkajšej chodby a objavil sa v nich sluha Herbert s neznámym  mladým mužom.  Sluha pristúpil k Beatrix, ktorá bola otočená k nim chrbtom. Niečo je pošepol do ucha a odchádzal preč z miestnosti. Tá sa otočila pozrúc na prichodiaceho, podišla k nemu. Ticho mu povedala tak, aby to iní nepočuli.

– Judim, prejdi k stolu!- Chytila ho za ruku a doviedla k ostatným.

Mládenec pristúpil bližšie a sadol si na stoličku, ktorá tam  stála na  okraji dlhého stola. Nechápavo sa pozeral po ostatných, blúdil zrakom po prestretých stoloch plných rôznych maškŕt a limonád.  Beatrix ukončila usádzanie a prisadla si na stoličku k mládencovi, ktorý posledný vkročil do tejto miestnosti. Keď sa usadili, otvorili sa dvere vedúce z vnútornej časti stavania a vyšli z nej dve slúžky nesúce v parádnych misách jedlo. Položili ho na stôl a odišli. Za nimi prišla pani domu  ponúknuc mladých hostí.  Všetci najprv  prekvapene pozerali po jedle, ale na ďalšie núkanie sa s chuťou pustili do neho.

-Také dobroty som jakživ nejedla-  prvá pochválila jedlo Matilda. Za ňou sa pridali ďalší hodovníci. Potom od stola vstala Beatrix.

-A teraz vám spolu s mojou učiteľkou niečo  zahráme.- Podišla k malému stolíku v rohu miestnosti, pri ktorom sedela Markéta. Vzali si svoje lutne, pozreli jedna po druhej a spustili dvojhlasne lahodnú, ťahavú pesničku, ktorú vo svojom rodnom nemeckom jazyku i zaspievali. Všetci s úžasom pozerali po nich, lebo sprevádzať spev na hudobnom nástroji ešte nepočuli. Spevy v tomto kraji boli jednoduché, obyčajným  ľudom vymyslené, ktoré si  spievali pri robote v horách, na lúkach, pri praní na potoku, mladí pri preskakovaní ohňov, pri detských, dievčenských alebo chlapčenských hrách.

Mládež medzi sebou debatovala a zabávala sa. Utvárali sa nové známosti a priateľstvá. Až neskoro v noci sa rozišli. Sluha Herbert mladých z Uhliarskej jamy odviezol na koči do ich osady. Ostatní sa vonku rozprávali  o zážitkoch, ktoré v ten deň zažili v družnej spoločnosti.

-Pozrite– ukázal rukou  Michael na dvojicu práve vychádzajúcu z baníckeho obydlia a strácajúcu sa v hustej tme.

-Zdá sa mi, že je to Beatrix-  poznamenal ďalší z mladíkov.

-Koho môže vyprevádzať- položil  otázku Michael a čakal, že mu na ňu niekto odpovie.

-Niekoho, kto sa zúčastnil na tomto stretnutí- poznamenal Georg a uškrnul sa.

-Ale ste nechápaví, mládenci- vysmiala sa im  Juliana. –Vy ste si nevšimli, s kým sa  Beatrix najviac bavila?-

Až potom sa spamätali.

-S uhliarovým synom od  Vlčej jamy- poznamenal Michael.

-Akože sa to ten chlapec volá?-  pýtal sa ostatných Georg.

– Judo. Judim ho volajú- odpovedala Juliana.

-Ty ho poznáš? Veď do osady vôbec nechodí- zamiešala sa Brigita.

-Nechodí, ale niekedy príde. Na voze dovezie pánovi drevené banské podvaly. Tak sa asi spoznal aj s Beatrix- pokračoval Michael.

-Ten si vysoko začal rúbať- pridal sa Jozef.

-Je to len dočasne. Majiteľ by ju nedal za takého chudáka, drevotára a uhliarskeho synka.-

-Veď si ju ešte neberie.-

-Ale chlapci- zamiešala sa Juliana. -Nechajte ich. Do vás sa nikto nezastarie, s ktorým dievčaťom sa prechádzate. Neznamená to, že keď sa priatelia, už sa musia vziať. Beatrix sa mi predtým zdala veľmi hrdá. Ale po dnešku mám o nej inú mienku. To by som nečakala od panskej fifleny, že sa k nám tak zachová. A to, že ide na prechádzku s chudobným mládencom  ma utvrdzuje v tom, že je skromná, milá a priateľská. Hoc je i bohatá, nie je namyslená a  ani pyšná.-

-To máš pravdu- súhlasil Michael. –Práve preto, že je bohatá, môže si vybrať bohatého chlapca. Nie takých, ako sme my.-

-Lenže tu bohatí nie sú- poznamenal Georg.

-Ale v meste ich je neúrekom- nedal sa Michael.

-V meste. V meste. To má loziť za chlapcami po meste?- nedal sa Georg.

-Ak si chce nájsť seberovného, musí si ho hľadať tam, kde sú – držal sa svojho Michael.

-Raz možno budú aj tu.  Už som počul, že sa znovu ťahajú k nám mešťanostovia. A s nimi prídu aj ich fičúri- zamiešal sa do tohto rozhovoru Jozef.

-Pozrite! Hugo! Kde sa tu berieš uprostred noci?- spýtal sa prichodiaceho Matheus.

-Zo šachty. – Odpovedal im stroho a opýtal sa ich.  -Dobre ste sa bavili?

-Dobre.- Odpovedali mu viacerí.

-Tak sa bavte ďalej- zodvihol svoj starý, široký klobúk, ktorý nosil neprestajne na svojej  oproti postave  veľkej hlave a pobral sa smerom na horný koniec osady.

-Divný to chlap- poznamenal Georg.

-Divný.- prikývli ostatní.

-Je neskoro. Poďme spať. Ráno treba zavčas stať, do bani sa poberať,- zarecitoval Matheus.

-Aký básnik- usmiala sa Paulína a bokom pozrela  na neho. Občas ho nenápadne pozorovala a zahľadela do jeho tváre. Keď to náhodou zbadal, hanblivo sklopila svoje čierne oči. Matheus sa jej páčil, len nechcela vyjaviť svoje city pred ním, ani pred ostatnou mládežou. O jej náklonnosti k nemu vedela len jej dobrá priateľka Juliana.  Radila jej, aby si našla vhodnú príležitosť stretnúť sa s ním osamote,  dohovoriť  si schôdzku alebo prechádzku. No Paulína sa neodvážila ani na jedno.

-Poďme- prikývli i ostatní.

-Poďme spolu jedným smerom-  Juliana chytila  pod  pazuchu Paulínu a pozrela na Matheusa.  Ten stál bokom a niečo sa rozprával s Jozefom.

-Ale ty ideš na dolnú stranu-   prekvapene pozrela na Julianu. Tá nedbala na jej pripomienku. Podišla s ňou k Matheusovi a chytila ho pod pazuchu.   -Poď medzi nás-  odtiahla ho od Jozefa a ten sa pobral za ostatnou mládežou.

-Viete čo? Zabudla som niečo povedať Matilde- pustiac ich  rozbehla sa za mládežou smerujúcou na dolný koniec osady.

-Za chvíľku sa vrátim- a zmizla v nočnej tme, za rohom drevenej chalúpky.

Matheus s Paulínou ostali osamote.

-Ideme ďalej, alebo ju počkáme?- spýtal sa Paulíny.

-Počkajme ju- navrhla. Spoza čierneho mraku vykukol na chvíľku bledý mesiac a svoj jas vrhol na mladú dvojicu, ktorá tu nerozhodne stála čakajúc, že sa Juliana vráti. No tá akosi nechodila.

-Nepríde- v tichosti zašomrala Paulína.

-Už nie- pridal sa aj Matheus. Pobrali sa smerom do malého briežku, kde stáli ich chalúpky. Pred prvou zastali. Paulína pozrela na svojho sprievodcu a v mesačnom svite videla jeho svietiace oči. Chytil ju za plecia, privinul k sebe. Zachvela sa. Bola rozhodnutá podvoliť sa všetkému, len aby ho neodplašila svojou neprístupnosťou. A v tejto chvíli sa prvý raz pobozkali. Cítila sa šťastná. Mysľou jej prebehlo, že Juliana ich opustila preto, aby nastal čas, kedy si prejavia svoje city navzájom. Urobila to schválne. Paulína zistila, že náklonnosť k chlapcovi, ktorý v jej srdci zapustil hlboké  korene, sa prejavila aj u neho. Možnože ráno už bude všetko ináč. Že sa Matheus bude hanbiť za to, že ju dnes večer pobozkal. A keby aj. Už vie, že ho má rada. Že slovko „ľúbim ťa“, ktoré pri svite mesiačika vyslovila, sa mu v mysli usadí a bude mu stále pripomínať tento krásny večer. Rozlúčili sa. Zašla do svojej chalúpky a uložila sa k spánku. Sen, ktorý ju v noci navštívil bol tak isto krásny, ako celý deň i večer.

IX

     -Počkaj ma vonku- ticho povedala Beatrix  mládencovi po skončení pohostenia, keď mládež pomaly opúšťala hosťovskú sieň v Hansovom stavaní. Judim vyšiel na dvor, zašiel za roh budovy a čakal.  Za malú chvíľku prišla za ním Beatrix. Vybrali sa úzkym chodníkom k hustému lesu a zamierili hlboko do neho. Zo stredu osady doliehal k nim čulý ruch a hlasitý hovor mladých ľudí. Dvojica prešla popri slabo žblnkotajúcom potôčku a zamierili hlbšie do hustého lesa. Tmavú noc sčasti osvetľoval úzky pásik dorastajúceho mesiačika.

-Kam ma to vedieš?- spýtala sa  Beatrix,  keď sa jej zdalo, že od osady už prešli hodný kus cesty.

– K tvojej jaskyni. Pomenoval som ju po tebe, lebo sa podobá krásou na teba.-

Beatrix pozrela po ňom a usmiala sa.

-Aj ty si fešák. Pekné, čierne, usmievavé oči,  gaštanové vlasy, vysoký a štíhly. Páčiš sa mi.-

Judim sa tiež usmial. Po čase sa dostali k mohutnému bralu, pri ktorom sa vypínal staručký dubový kmeň z väčšej časti obrastený suchými konármi.  Zastali pri ňom.

-Poď bližšie, vovediem ťa do jaskyne-  chytiac Beatrix za malú rúčku viedol ju bližšie k mohutnému bralisku.

Pozri-  odvalil veľký kameň, ktorý  zakrýval úzku dieru vedúcu pod mohutnú skalnú stenu,

–Tadiaľto sa vchádza do podzemných priestorov, v ktorých sa nachádza plno lesknúcich drobných kamienkov. Všetky venujem tebe.-

-Prečo mne?- spýtala sa ho.

-Lebo si princezná tohto kraja. A ešte pre niečo, čo ti neprezradím. Je to moje tajomstvo. Musel by som sa veľmi hanbiť, keby si sa ho dozvedela.-

-Judim, čo predo mnou tajíš?-

-Veľkú vec.-

-Ak mi to neprezradíš, neprijmem tvoj dar.-

-Aj tak patrí tebe, tvojej rodine.  Pôda, na ktorej stojíme, je vaša. Ja som len túto vzácnu dieru objavil tak, ako som objavil teba, keď si sa zjavila predo mnou. A chcem, aby niesla tvoje meno. Beatrix.-

Beatrix  pristúpila k nemu, pozrela mu do tváre a pobozkala ho. Prekvapil sa. Chytil sa za líce, na ktorom ho pálil jej bozk. Zdalo sa mu, že jej pery sú stále vsaté na ňom. Potom sa spamätal a začal vchádzať úzkou dierou do podzemia.

-Je tu tma ako v rohu- zavolal zvnútra.  Beatrix ostala pred vchodom. Judim vzal malú fakľu, ktorú  mal pripravenú a zastoknutú v skalnej stene, rozžal ju a zavolal na Beatrix.

-Poď dnu! Uvidíš tú krásu.-

Podišla ku vchodu, no bála sa ísť ďalej. Nakoniec sa osmelila a prihnutá zaliezla do diery.  Jaskyňa, do ktorej zišla, nebola veľká. Asi šesť stôp vysoká, desať široká a dvadsať dlhá. Strop  klembovitý,  akoby ho niekto vysekal do tejto tvrdej skaly. Na stenách jaskyne sa sem-tam trblietali malé zrnká žltých kamienkov.  Judim zdvihol fakľu až po nevysoký strop. Posvietil na veľký, šedý balvan  nad nízkym vchodom. Na ňom bolo čiernym uhlíkom napísané slovko „BEATRIC“.  Beatrix sa zadívala na toto slovko a s úžasom  pozerala na fakľou ožiareného mladého muža.

-To si napísal ty?- pýtala sa ho.

-Áno- znela jeho odpoveď

-Kto ťa naučil písať?-

-Otec. Ale neovládam to dobre.-

-V osade vie písať len Hugov otec– povedala.

-Môjho otca dali do učenia jeho rodičia, moji starí rodičia, aby po nich  prevzal  obchod, čo mali v neďalekej osade.

-Ale to sa nestalo.-

-Nie. Lebo museli z osady  zutekať.-

-Čím si to napísal?- ďalej sa pýtala Beatrix.

-Z uhlia som si urobil tenkú paličku a napísal som .-

-Píšeš aj na niečo iné?-

– Nie. Len uhlím označujem kmene stromov, aby sa dali ľahšie spočítať.-

Beatrix sa zamyslela a po chvíľke sa ho znovu pýtala.

-Ako si  objavil túto jaskyňu? –

– Keď som vedľa tejto diery spiľoval stromy, jeden kmeň dopadol na okraj veľkého balvana, ktorý sa pohýbal a  zgúľal do  priepasti vedľa jaskyne. Otvorila sa tam diera a nakukol som dovnútra. Potom som zišiel dnu a uvidel na stenách lesknúce kamene. Bolo prítmie, tak som si doma vyhotovil túto fakľu a vrátil  sa. Vtedy som  zistil, že táto diera skrýva v sebe toto bohatstvo.-

-Prečo si mi ho ukázal a nenechal  len pre seba?-

-Zapôsobila si na mňa, keď som prvýkrát doviezol k vám banskú guľatinu. Správala si sa ku mne veľmi priateľsky. A potom, nie sú to naše pozemky. Tvoja rodina ich vlastní. Ako by som mohol z nich odniesť to, čo patrí vám? Ani otvoriť štôlňu by som nemohol. Veď  povolenie by som nedostal. Rozhodol som sa preto povedať to tebe a spojiť tvoje meno s touto jaskyňou. A ty si urob s ňou, čo chceš. Či ju zanecháš pre seba, alebo…- nedokončil.

-Judim! Prečo vaša rodina býva na opačnej strane týchto hôr a nie s ostatnými  osadníkmi?-

-Je to dávna história nášho rodu. Ani ja ju dobre nepoznám. Viem len to, že moji prarodičia pochádzajú z ďalekej zeme.-

-Ale to aj  moji rodičia- prerušila jeho rozprávanie Beatrix.

-Ale vy ste sem prišli dobrovoľne hľadať šťastie a bohatstvo. Náš rod bol rozohnaný po celom svete a každý sa uchýlil tam, kam ho osud zavial. Moji prastarí rodičia sa usadili v jednom neďalekom meste. Po čase si prastarý otec zariadil malý krámec a predával v ňom rôzne veci.  Potom  museli opustiť toto mestečko a usadili sa v malej baníckej osade. Keď  padli do tohto kraja Tatári,  museli znovu utekať pred ich hordami, aby si zachránili život a životy svojej rodiny. Ukryli sa v týchto čiernych horách a usadili sa tu.  Dokedy, to nevie nik. A tu som sa narodil i ja.- so smútkom v hlase dokončil rozprávanie mladý Judim.

-Akého rodu si Judim, ak sa ťa smiem spýtať?-

-Židovského. A preto sa moji starí rodičia nechceli votrieť medzi usadlíkov z Uhliarskej jamy, ale ostali  vzdialení v tomto kúte hory. Osadníci hovoria, že je to náš kút, Židov kút. Všetci vedia, akého sme rodu. A teraz už aj ty.- Judim držiac v ruke malú fakľu pobral sa k východu. Pred východom z jaskyne zastal a posvietil Beatrix, aby vyšla prvá. Potom zhasol fakľu a zastokol  ju do otvoru pri vchode. Pobrali sa smerom k osade. Na jej okraji sa rozlúčili. Každý sa pobral svojim smerom k domovu. Judim  k vzdialenému lesnému zárezu pri Vlčej jame, do Židovho kúta a Beatrix k banským staviskám. Bolo už hodne po polnoci, keď sa  uložila k nočnému odpočinku. Ešte dlho premýšľala o dnešnom dni až kým ju únava nepremohla a spánok nezavrel jej pekné  modré očká.