IV
Úzkou dolinou, popri horskom potoku vedie štrková, vozová cesta. Po nej si na peknom, bielom vraníkovi vykračuje mladá jazdkyňa. Uberá sa proti prúdu potoka, smerom od drevených baníckych stavieb do hustých lesných porastov. Napravo od nej je strmý, hustý, bukový les a po ľavej strane sa vinie kopcovitý terén husto zarastený kroviskami, z ktorých sem-tam vyrastajú ojedinelé, rozkošatené stromy. Jazdkyňa je v bielom, jazdeckom oblečení. Na nohách sa jej lesknú kožené čižmy s vysokými sárami a na hlave široký klobúk, zatieňujúci jej peknú tváričku proti ostrým, slnečným lúčom. Občas stretne unavených haviarov vracajúcich sa zo šichty z neďalekej banskej štôlne. Na malom kopčeku nad osadou, pod hustým lesom zastaví vraníka, zoskočiac z neho sadne si na vyvrátený strom. Pozerá do diaľav na nekonečné, čierne hory a vzdialený, blankytný obzor. V zamyslení spomína na svoju starú domovinu, na svoje dobré priateľky, s ktorými sa rozlúčila, keď odchádzala do tohto neznámeho kraja. Už sa nikdy neuvidia. Už nikdy neuvidí svoju starú babku, svojho dedka, strýka a svojich známych, s ktorými sa denne stretávala v malej dedinke pod Bavorským lesíkom. Často chodievala Beatrix na tieto miesta, aby sa v spomienkach vracala do minulosti. Vždy sa zahľadela na vysoké, horské masívy tohto pohoria tiahnuceho sa od Slovenského rudohoria a tratiace sa niekde pri širokých lánoch Hronskej tabule, na vzdialený vrchol vysokého svietiaceho vrchu, o ktorom v tomto kraji počula veľa povestí a vždy pri pohľade na tento kraj sa vracala mysľou k svojmu domovu.
Beatrix bola štíhlej postavy. Mala dlhé, tmavé, kučeravé vlasy. Jej okrúhlu tváričku zdobili červenkasté, srdcovité pery a na nej vynikali čierne oči ohraničené dlhými riasami. Málinko do hneda sfarbená pleť dávala tušiť, že nepochádza z pravého germánskeho rodu, ale ten mohol byť zmiešaný s ázijskou rasou. Rada chodila v bielom oblečení. A práve tmavšia pleť a toto oblečenie zvýrazňovali jej krásu a eleganciu. Držanie tela bolo priame a rovné, čím výrazne vynikali jej ženské krivky a robili tak jej postavu nielen štíhlu, ale aj peknú. Mladíci, ktorí prichádzali do tejto osady so svojimi rodičmi, často pozerali na krásnu Beatrix, ako na tunajšiu princeznú, ktorá je pre nich nedosiahnuteľná. Oni v starých, otrhaných šatách si nemohli dovoliť osloviť vznešenú slečnu, prechádzajúcu sa v ohradenom dvore ich obydlia, alebo popred banské stavania, i keď sa náhodou s ňou stretli. Len obnaženie hlavy a úctivý pozdrav bol ich jediným kontaktom s dcérou majiteľa banského podnikania v tejto osade. Beatrix sa viackrát pristavila pri skupinke mladých ľudí, ktorí medzi sebou vášnivo debatovali, aby sa zapojila do ich spoločnosti. No len čo sa priblížila, zmĺkli, aby nepovedali niečo, čo by mladú slečnu urazilo, alebo nahnevalo jej otca. Boli tak vedení svojimi rodičmi a nabádaní k veľkej ostražitosti pri styku s členmi majiteľovej rodiny, vyššími zamestnancami i služobníctvom. Keď Beatrix postrehla ich chovanie, odišla a potom dlho premýšľala nad ich počinom, prečo vždy zmĺknu, keď sa pri nich pristaví a nechcú sa s ňou zhovárať. A o kamarátstve už nemohla byť ani reč. Často o týchto skutočnostiach hovorila so svojou vychovávateľkou a učiteľkou Markétou, ktorú otec priviedol z domova.
Tá odišla do týchto končín, aby zabudla na svojho milého, ktorý ju potupil a zradil ich lásku. Tu v tejto ďalekej krajine chcela na neho zabudnúť. Avšak krásne lyrické piesne o láske a priateľstve od Carmina Burana, ktoré spievala vo večernom čase hľadiac na hviezdy trblietajúce sa na vysokej, nebeskej oblohe jej pripomínali čas, ktorý prežila so svojim milým v ďalekej bavorskej domovine. Markéta bola veľmi inteligentná, múdra a rozvážna žena. Bola absolventkou majstrovskej školy zo Štrasburgu, v ktorej sa združovali majstri speváci- meisersingri, kde sa veľmi dobre naučila hrať na lutnu. Mladučkú Beatrix naučila nielen základné vedomosti, ale ovládať i viac rečí a hrať na tento hudobný, strunový nástroj. Často osadníci večerom počúvali, ako Markéta svojim spevom a melodickými piesňami, sprevádzanými akordmi na lutnu, dodávala tejto osade pôsobivé a romantické čaro. Beatrix sa Markéte zdôverovala o svojich citoch, s ňou viedla debaty o láske a priateľstve medzi mužom a ženou. Ona ju viedla ku skromnosti, čestnosti i poctivosti a tak ju pripravovala do budúceho života. Ona ju priviedla k tomu, aby si svoje celodenné zážitky, ktoré boli popretkávané rôznymi udalosťami zaznamenala v malom pamätníčku. Do neho rada nazrela, keď v samote sedela pod košatou lipou na ich nádvorí a spomínala na tie časy, ktoré boli v ňom opísané. Chránila si ho ako oko v hlave a nedovolila nikomu nazrieť do neho, aby neodhalil jej city, ktoré vkladala na biely papier tohto malého denníka.
Rodina Hansa Tiekescha bola na svojich robotníkov dobrá. Prispievala im na výstavbu drevených chalúpok, prideľovala im malé políčka na pestovanie rôznej zeleniny, aby sa mohli v tejto osade usadiť a tiež ich podľa možnosti patrične odmeňovala. Vyžadovala však od svojich zamestnancov poctivú robotu a poslušnosť pri plnení príkazov, aby sa v banských štôlňach udržiaval poriadok a neprišlo v nich k nešťastným udalostiam. Haviari to dobre vedeli, a preto si nechceli svojho chlebodarcu nahnevať.
Beatrix sa pozrela smerom na malé, drevené chalúpky, roztrúsené po lazoch, na pažiti pod jedľovou horou. Slnko sa schyľovalo k západu a nad horským obzorom sa utvárali tmavé mračná. Vstala a vyskočila na svojho vraníka. Úzkou lesnou cestičkou zamierila do jedľovej hory. Zišla dolu briežkom k horskej bystrine, ostrohami bodla svojho koníka, aby sa pobral do mierneho klusu. Zaumienila si zísť hlbšie do hory, poohliadnuť sa vôkol a nadýchať zdravého, čerstvého, horského vzduchu. Pristavila sa na malej čistinke, na ktorej sa popásalo stádo srniek. Keď ju zbadali vystrašene zdvihli hlavy a zadívali sa na ňu. Koník zaerdžal. Srnky ustrašene zbehli do jedliny. Prešla malou čistinkou a zamierila v tú stranu, kde zmizli vystrašené srnky. Natrafila na úzky chodník, ktorým lesná zver schádzala k napájaniu. Vybrala sa tým smerom. Pristavila sa pri potôčku a prebrodila na druhú stranu. Ocitla sa znovu na lesnej cestičke. Pomaly otočila svojho vraníka, aby sa vrátila späť. Zrazu z húštiny vybehla krásna ľan. Zastala pred jej vraníkom, prestrašene na neho pozrela a uskočila do blízkeho krovia. Jej vraník sa splašil a cvalom vyrazil vpred, krížom cez jedľový lesný porast, popod strmý útes. Po určitom čase ho zastavila a skrotila jeho splašenie. Ocitla sa v hustej hore, nevediac, v ktorú stranu sa má pustiť k svojmu domovu. Nepodarilo sa jej nájsť lesnú cestu, ktorou sa z osady dostala na toto miesto. Čím viac cestu hľadala, tým sa viac zamotávala v spleti hustého, lesného stromoradia. Začalo sa zvečerievať a na Beatrix doľahol strach z nočnej tmy. Pobrala sa vpred chodníkom, na ktorom sa ocitla. V hustom lese sa nevedela orientovať a nepoznala ani lesné orientačné znaky. A už ani nevedela, na ktorej strane leží jej osada. Zrazu pobadala, že hustý les redne.
-Konečne som pri osade– radostne si povzdychla. Vyšla von z lesa a ostala stáť na okraji lesnej lúčky. Poohliadla sa. Ostala prekvapená. Na opačnej strane lúky stála drevená chalúpka. Bodla svojho vraníka ostrohami a preklusala k nej. Zoskočila z koňa a prišla k dverám chalúpky. Zaklopala na ne. Nik sa neozval. So strachom ich pomaly otvárala. Vŕzgajúce dvere otvorila dokorán.
V chalúpke pod malým oblôčkom stál drevený stolík s lavicou a vedľa malá polička, na ktorej boli uložené rôzne veci.
-Je tu niekto?- spýtala sa bojazlivo.
Nik jej neodpovedal. Vyšla pred chalúpku a zavolala hlasnejšie.
-Halóóó!… Je tu niekto?- Len ozvena bola jej odpoveďou.
Za chalúpkou uviazala o mladý stromček svojho vraníka a znovu zašla do chalúpky.
-Čo robiť- hútala. –Sem niekto chodí, lebo sú tu stopy po ľudskej činnosti.-
Začala prehľadávať každý priestor. Na drevenom vešiaku bolo mužské oblečenie a v poličke rôzne kuchynské potreby. Zrazu sa je zdalo, akoby za chalúpkou počula šramot. Vyšla cez dvere. Jej vraník zaerdžal.
-Tu máme hosťa– počula mužský hlas.
-Neboj sa. Si pekný… Dobrý… dobrý koník.-
Nazrela za roh chalúpky. Uvidela mladíka ako hladká jej vraníka po šiji.
-Dobrý deň- bojazlivo sa pozdravila. Mladík sa otočil a prekvapene pozrel po neznámej dievčine.
-Dobrý deň- odpovedal na pozdrav. -Skôr večer- pousmial sa.
-Je to váš koník?- spýtal sa.
-Áno, môj.-
Mladík podišiel k dievčine.
-Čo tu, prosím vás, robíte v tomto čase?-
-Zablúdila som. Splašil sa mi koník, nemohla som ho ovládať a pricválal až sem. Poradíte mi, prosím vás, ako sa dostanem k našej osade.-
-Ale k najbližšej osade je hodný kus cesty. Tam sa za vidna už nedostanete.-
-Kde je tá osada? Ako sa volá? – pýtala sa.
-Baka. Osada sa volá Baka a je tým smerom- ukázal na južnú stranu.
-Dolu na rovinách- pokračoval.
-Lenže ja nie som z tej osady. Ja tam nechcem isť.-
-A kam chcete isť?- znovu sa pýtal.
-Do osady, kde sa otvárajú nové štôlne. Niekde pri banskom meste. Je to v horách asi na opačnej strane. Len neviem cestu späť.-
-Za chvíľu bude tma. Cez tieto hory sa v noci už nikde nedostanete.-
-Čo budem teraz robiť?- so slzami v očiach sa pýtala skôr seba.
-Do rána prečkáte v tejto kolibe a potom sa ukáže, čo urobíme. Určite sa do tmy nemôžete pustiť- nástojil mladík.
-Ale čo moji rodičia? Budú sa o mňa strachovať.-
-To sa určite budú. Ale tu niet inej pomoci. Prejdite dovnútra- pozval mladík neznámu návštevníčku do svojej chalúpky.
-Posaďte sa. Určite ste vyhladli. Niečo zjete a potom sa môžete zložiť a oddýchnuť si na tejto posteli- ukázal na drevenú pričňu stojacu vedľa malej skrinky, v ktorej mal uschované nejaké potraviny. Ale najprv sa vám predstavím.- Podišiel k dievčine a podal jej ruku.
-Som Andreas. Hájnik a strážca panských lesov v tomto kraji. Občas tu prespím, keď sa nestíham vrátiť domov.-
-Beatrix- podala ruku Andreasovi. –Beatrix Tiekesch. Som dcéra majiteľa banských štôlní v novej osade pomenovanej po mojom otcovi. Osada sa nachádza poniže dediny Siglisberg.-
-Tak, oficiálne predstavovanie máme za sebou- usmial sa Andreas. Aj Beatrix zaihral úsmev na jej peknej tváričke.
-Prenocujete na tejto prični a ráno spolu nasadneme na vášho koníka a zavediem vás do vašej osady. Súhlasíte?-
-A kde budete spať vy?-
-Nebojte sa. Usteliem si vonku. Veľakrát prespím pod holým nebom. Som na to zvyknutý.-
Ráno vyskočila Beatrix na svojho vraníka a Andreas sa posadil za ňu držiac ju okolo pása.
„Je to sympatický mladý muž“, preletelo jej mysľou.
-Ideme správnym smerom?- otočiac hlavu k nemu opýtala sa, keď navádzal koňa na lesnú cestu.
-Správnym- ticho jej šepol do ucha a pritlačil hlavu na jej plece. Potom sa spamätal, trochu sa od nej odtiahol a pokračoval.
-Mohli by sme prejsť aj chodníkom popri malom potôčiku, čo tečie touto dolinou, ale cestou nám bude pohodlnejšie.-
Beatrix sa zachvela. Bokom pozrela na neho. Uvidela v jeho očiach malé plamienky jasu, úprimný a žiadostivý pohľad. Bodla koňa ostrohami. Ten sa pustil do cvalu úzkou lesnou cestičkou. O chvíľu uvidela vedľa cesty starý, bútľavý dub. Popri ňom viackrát prechádzala, keď sa vybrala na potulky týmto krajom. Rástol neďaleko ich osady. Srdce jej podskočilo od radosti.
-Sme blízko našej osady- radostne povedala a spomalila cval svojho koníka.
-Áno. Už vidno aj prvé chalúpky- rukou ukazoval Andreas na malé, drevené domčeky stojace v malom briežku pod hustou jedľovou horou.
-Tu sa rozlúčime- povedal, keď Beatrix zastavila svojho koňa.
Zoskočil z koňa, chytil jej bledú rúčku do svojich dlaní a pobozkal ju.
-Ďakujem vám. Veľmi pekne vám ďakujem, že ste ma pritúlili. Ako sa vám odvďačím?- spýtala sa ho.
-Poďakovali ste mi. Mne to stačí. Bolo mi potešením stráviť príjemné chvíle s tak krásnou slečnou.-
-Uvidíme sa ešte?- položila mu otázku.
-Ak náhoda dá, áno. Ostatné záleží len od vás.-
-O týždeň v podvečer na tomto mieste. Vyhovuje vám?-
-Prispôsobím sa. Platí.- Ešte raz jej pobozkal ruku, ktorú stále držal vo svojej dlani. Beatrix milo pozrela na neho a pobrala sa miernym svahom do hlbokej doliny, kde stáli banícke staviská. Prestrašení rodičia i celé služobníctvo nechápavo hľadeli na ňu, keď usmiata prechádzala cez drevenú bránku k svojmu domovu.
V
V podvečernom čase, na okraji bukového lesa, posadil sa na vyvrátený kmeň stromu panský hájnik. Zahľadel sa do údolia, kde vo večernom šere čupeli malé, drevené chalúpky tejto novej osady i na väčšie staviská, ktoré stáli v malom briežku vedľa nich. Tam niekde býva jeho nová známa, s ktorou si dohovorili stretnutie na tento čas. Od samého rána myslel na ňu. Ba celý týždeň ako sa spoznali, jeho myseľ zalietala k nej. Predstavoval si jej milú tváričku, ako sa dotkne jej jemných, malých rúk a milý úsmev rozveselí jeho srdce. V kútiku duše však cítil i neistotu a obavy. Príde mladá dievčina na toto stretnutie? Nerozmyslí si to? Alebo zabudne na svoj sľub, ktorý dala neznámemu človeku bez domova, túlajúcemu sa čiernymi horami ako lesná zver.
Už sa celkom zvečerilo a na západnom obzore zahoreli večerné zore. Krajina sa začala odievať do nočnej tmy a Beatrix na stretnutie neprichádza. Buď sa jej niečo prihodilo, alebo si to rozmyslela a nechce sa stretnúť s novým priateľom, hútal Andreas. Predtucha ho neklamala. Rýchlo sa rozhodol. Vstal a pobral sa dolu k osade.
Osada nebola veľká. Popri malom potôčku, smerom k strmému briežku sa čupilo zo desať drevených domčekov, vyzerajúcich ako búdy. V nich sa tlačili početné rodiny banských robotníkov, ktorí sa sem len pred nedávnom prisťahovali. Na strmých úbočiach, pri okraji hustých hôr mali svoje obydlie postavené aj niektorí uhliari, alebo drevorubači spracúvajúci drevo pre banské účely.
Andreas prešiel stredom osady a priblížil sa k panským staviskám, ktoré boli ohradené dreveným plotom. Spoza malých oblôčkov prenikal svetelný jas. Tieto priestory obývala rodina správcu tunajších štôlní. Zašiel k zadnej bránke, cez ktorú sa vchádzalo do dvora od neďalekej južnej štôlne. Dúfal, že vo dvore uvidí sluhu a popýta sa na mladú slečinku. Spozornel, lebo doľahli k nemu ľudské hlasy. Obzrel sa. Uvidel ako sa po úzkom chodníku približujú dve mužské postavy. Boli zahalené v dlhých plášťoch s kapucňami na hlave. Ukryl sa za mohutný kmeň starej lipy, stojacej vedľa dreveného oplotenia, na pokraji úzkeho chodníka. Mužské postavy boli tak zaujaté rozhovorom, že si mladého hájnika vôbec nevšimli a on si sčasti vypočul ich rozhovor.
-Nedalo sa tomu zabrániť- hovorila menšia postava a neustále si upravovala na hlave kapucňu, ako by si bola zakrývala pred niekým svoju obličaj.
-Aj ja som povedal hutmanovi, že to stavanie nevydrží. Podvaly boli slabo uložené a výstuž nebola správne zaistená- povedala druhá postava.
-Škoda chlapca. Mal len trinásť rokov.-
-Deti do bane nepatria. Aj keď vyvážajú len hlušinu, predsa nemyslia, že sa môže stať nešťastie.-
-V bani na človeka číha nebezpečenstvo na každom kroku. Ani sa nenazdáš a už je po tebe.-
Dve mužské postavy sa postupne vzďaľovali, mieriac malým briežkom k svojim chalúpkam.
-Niečo sa muselo stať v bani- hútal Andeas. –To je príčina, prečo Beatrix neprišla.-
Andreas sa pobral späť cestou, ktorou prišiel. Vedel, že v tento večer už Beatrix neuvidí. Vyšiel na malý kopček a o chvíľku sa stratil v lesnom poraste.
Obydlie Hansa Tiekescha bolo postavené z drevených zrubov. Predné izby boli obrátené oknami k južnej banskej štôlni. Za nimi bola menšia miestnosť slúžiaca za kuchyňu a za ňou ďalšie obývacie miestnosti. V jednej z nich mala svoju izbietku Beatrix a v druhej bývala Markéta. V týchto priestoroch na opačnej strane chodby bola ďalšia miestnosť, ktorá slúžila ako pracovňa pre pána domu. Za ňou bola priestranná sieň, do ktorej sa dalo vchádzať i zvonku. V nej sa usporadúvali rôzne rodinné a spoločenské oslavy, alebo posedenie pre návštevníkov a hostí, ktorí do osady zavítali. Pri nej boli dve ďalšie menšie miestnosti oddelené od veľkej siene úzkou chodbičkou. Slúžili ako hosťovské izby. Na dvore, ktorý bol oplotený drevenými rígľami s prepletenou výplňou lieskových prútov, stála ďalšia budova. Tam boli úradné miestnosti pre banského majstra, účtovníka, banského a lesného hospodára. Pri nich boli rozsiahle konské stajne a za nimi stavanie pre služobníctvo.
V prednej izbe, na ťažkom dubovom stole horela svieca. Pri ňom sedela Hansova manželka Elza a Beatrix. Hans neustále prechádzal z jednej izby do druhej. Bolo na ňom vidno veľkú nervozitu a nespokojnosť.
-Ako sa to mohlo stať- neustále šomrajúc sadol si k Elze.
Jeho manželka ticho šeptala modlitbu svojou rodnou rečou. Beatrix za ten večer neprehovorila ani slovka. Bolo jej veľmi ľúto mladého chlapca a nevedela si predstaviť, ako toto nešťastie prežíva jeho rodina.
Nad južnou kutacou štôlňou, na drevenej žrdi bola rozvinutá smútočná zástava. Baníci vchádzajúci alebo vychádzajúci zo štôlne postáli pod ňou, prekrižovali sa a po chvíľke ticha pokračovali ďalej. Tak dávali hold svojmu malému spolupracovníkovi, ktorý zahynul pod hŕbou zeminy, čo ho privalila. O dva dni vyniesli baníci telo mladého chlapca nad osadu, kde bolo pohrebisko osadníkov. Pre Hansa to bol veľký úder. Zakázal, aby deti do pätnásť rokov robili v bani. No baníci, za plácu čo dostávali, len ťažko uživili svoje rodiny. Preto ponúkali do roboty i svoje deti. I keď tie dostávali len zlomok peňazí, predsa aj tou troškou prispeli do spoločnej kasy.
Čas však zahojil i túto ranu. Po týždni sa život v bani dostal do starých koľají. Banícke kladivká sa rozozvučali narážajúc na želiezka, aby z výdatných ložísk vyťažili čo najviac rudy. Rudu umytú od hlušiny vyvážajú robotníci na drevených vozíkoch zo štôlne, uskladňujú ju na vonkajšom priestranstve pod prístrešky a rozsiahle haldy sa zaplňujú ďalšou jalovinou. Znovu vrždia kolovrátky, koníky pomaly ťahajú drevené geple, prehlbujú sa štôlne a razia nové vetracie šachty. Banícky život plynie ďalej v tejto malej, striebornej osade. Aj otec zomretého syna Michael Meliusch nastúpil od nasledujúceho týždňa znovu do roboty. Hans ho po raňajšej šichte zavolal do svojej kancelárie a vyplatil mu čiastku zárobku jeho syna, odškodnenie za smrť, za bolesť a žiaľ, ktorý utrpela jeho rodina.
-Viem, že pár grošov, ktoré si dnes dostal, nezahoja ranu po tvojom synovi- povedal Hans Michaelovi, keď opúšťal úradnú miestnosť.
-Ale postarám sa, aby tvojich šesť detí netrpelo hladom. Za krátky čas sa o tom presvedčíš.-
A netrvalo dlho. Hansov sluha doviedol do Meliuschov mladú jalovičku i s písomným armálesom. Ten zaručoval pre Meliuschovu rodinu darovanie malého pozemku, aby ju mali z čoho chovať.
I Beatrix sa trochu zotavila z nešťastia, ktoré sa v bani prihodilo. Na konci ďalšieho týždňa, v poobedňajšom čase zašla do stajne, pohladila svojho vraníka po širokom chrbte, rozkážuc sluhovi, aby ho osedlal. Ten jej pomohol vyskočiť do sedla a otvoril veľkú, drevenú bránu. Pobrala sa smerom k lesnému porastu zvanému Pliešky. Potom prešla úzkou lesnou cestičkou a zamierila hlbšie do lesa. Zaumienila si, že navštívi svojho známeho, s ktorým sa pred niekoľkými dňami spoznala. No hneď svoj úmysel zmenila uvedomiac si, že v týchto končinách môže znovu zablúdiť. A či sa jej vôbec podarí nájsť jeho obydlie. Zvrtla svojho koníka a šla lesnou cestou na opačnú stranu.
-Ktovie, kde táto cestička vedie- prebehlo jej mysľou. Koník pod jej vedením poslušne klusal po kamenistej ceste. Beatrix rada osamote chodievala týmto smutným a pustým krajom. Nik ju nerušil v jej myšlienkach, v ktorých sa rada vracala do svojich detských snov tam ďaleko vo svojej domovine. Spomínala na svoje priateľky, ktoré jej tu chýbali a s ktorými v hrách prežila krásne a šťastné detské dni svojho života. Dnes ako sedemnásťročná deva, v tejto osade nemá žiadne priateľky. Veľmi sa potešila, že spoznala mladého človeka, ktorý by jej mohol byť vhodnou náhradou. No nešťastie, ktoré sa udialo v štôlni, jej prekazilo stretnutie s ním. Pritiahla opraty a zastavila svojho koníka. Z hĺbky lesa začula čudný zvuk. Započúvala sa. Zrazu nastal veľký lomoz. Preľakla sa a pevnejšie pritiahla opraty, aby sa jej koník nesplašil. Vpravo od seba videla padať ozrutný strom. Po dopade stromu nastalo na chvíľku ticho. I keď neisto, pobrala sa v tú stranu. Už z diaľky videla dve postavy. Jedna držala v ruke sekeru a druhá dvojručnú pílu. Postavy ju zbadali, lebo postáli a pozerali na prichodiacu jazdkyňu.
-Dobrý deň- pozdravila, keď prišla k nim bližšie.
-Dobrý deň- odpovedali skoro naraz dvaja mladíci.
Jeden z mladíkov bol vyššej postavy, kučeravých čiernych vlasov. Na sebe mal bielu košeľu so širokými rukávmi a dlhé, zrebné nohavice. Na hlave čierny klobúk a na nohách bačkory. Milo sa usmieval na mladú jazdkyňu. Druhý bol o hodne mladší. Bol oblečený podobne, len na hlave mal šiltovú čapicu. Mladíci sa zvedavo pozerali po mladej dievčine, ktorá sa tu tak neočakávane objavila.
-Kde ste sa vybrali?– bojazlivo sa jej opýtal starší mládenec. Jej oblečenie, jazdecká výstroj a pekný koník dávali tušiť, že pochádza z bohatšieho rodu. A v tejto osade to môže byť len dcéra bohatého majiteľa tunajších baní.
Mladík si uvedomil, že tento les, v ktorom sťali mohutný strom je v jeho rajóne. Ešteže si otec vybavil povolenie na výrub stromov. Ináč by bolo s ním zle-nedobre.
-Som na prechádzke- odpovedala, milo sa usmiala a spýtala sa ho. –To vy tak nebojácne a smelo váľate tento strom? Nemáte obavu, že vás zavalí?-
-My sa nebojíme. Robíme to často a skoro každý deň. A nič sa nám nestalo- odpovedal starší mladík a stále pozeral po dievčine.
-Ty máš koľko rokov?- pokývla hlavou smerom k mladšiemu, ktorý stál vedľa svojho brata.
-Bude mi dvanásť.- Hrdo sa vypol chlapec.
-Taký mladý a už robíš nebezpečnú robotu.-
-Aj v bani je nebezpečné robiť. Viem to. Robil som tam. Len teraz, po tom nešťastí nám zakázali. Ale niečo robiť musím.-
-Už tam nebudú robiť mladí chlapci. Je dobre, že sa to zakázalo.- Beatrix otočila svojho koňa a pobrala sa späť smerom do osady. -A dajte si pozor- zavolala na nich, milo sa usmiala a zakývala na rozlúčku. Prešla malým briežkom dolu k bystrému potôčku, ktorý slabunko žblnkotal malou dolinou, stáčal sa popod rozkošatené, mohutné jelše a pomaly preskakujúc hladké kamienky poberal sa k neveľkej osade. Pri ňom uzrela skupinku veselých, pospevujúcich dievčeniec, ktoré plákali na potoku zrebné plachty. Doklusala k nim. Tie ju zbadali , len keď k ním prišla celkom blízko.
-Pán Boh daj dobrý deň – ponáhľali sa skoro naraz pozdraviť.
– Dobrý deň aj vám dievčence – odpovedala Beatrix. Zoskočila z koňa a prišla k ním bližšie.
-Odkiaľ ste dievčence? Vás som v osade ešte nevidela.-
-My v osade nebývame- ozvala sa jedna z nich.
-A kde bývate? – vyzvedala sa ďalej.
-Tam v tej doline. V Uhliarskej jame. Tak volajú naše obydlie noví osadníci.-
Uhliarska jama bola hlboká dolina v ktorej stálo niekoľko drevených chatrčí. V nich žili uhliari so svojimi početnými rodinami. Títo obyvatelia chovali rôzne domáce zvieratá a niektorí i kozy. Tie mali dosť obživy a paši na okolitých strmých stráňach, kde rástlo tŕnie i kružina. Uhliarska jama bola vzdialená asi na pol hodiny chôdze od baníckej osady. Obyvatelia tu žijúci utiekli do týchto hustých hôr po vpáde Tatárov v roku 1241, aby sa ukryli pred ich vojskami. Postavili si tu chatrné domčeky, začali páliť drevené uhlie, ktoré bolo dobrým obchodným artiklom, alebo sa venovali spracovávaniu dreva a predávali ho banským podnikateľom. Niektorí prišli do tohto kraja neskôr. Usadili sa na lazoch, v strmých briežkoch na okraji hustých lesov, kde si neskôr začali stavať drevené baraky aj banícki robotníci.
-Chodievate sem často?- pýtala sa dievčeniec.
-Hej. Často.- odpovedala najmenšia z nich.
-Vždy, keď treba prádlo po praní vyplákať. Naložíme si ho do košov a vyberieme sa na potok. Chodíme spoločne. Je nám veselšie a nebojíme sa, keď prechádzame horou k potoku.-
-Koho by ste sa mali báť?-
-Hovorí sa, že prechádzajú tadiaľto tuláci. Zastavujú sa pri osadách a okrádajú ľudí. A tiež dievky si majú dávať na nich pozor.-
-A kde chodia plákať dievčence z osady?-
-Tie plákajú v hornom potoku. Prepravili si ho, aby mali viac vody. My to nemusíme, lebo poniže osady sa oba potoky spájajú. Tu je vody dostatok.-
-Trochu sme sa pribavili- povedala ďalšia dievčina. -Budú nás vyzerať.- Začali si ukladať vyplákané veci do pletených košov, aby sa pobrali domov.
-Dievčence- oslovila ich Beatrix, keď boli na odchode. – Mohla by som vás navštíviť v Uhliarskej jame?-
Dievčence ostali prekvapené týmto návrhom.
Beatrix vycítila, že jej ponuka ich zaskočila a preto pokračovala ďalej.
-Ja by som sa chcela s vami stretnúť len tak, na nejakom priestranstve vonku. Pohovoriť si a lepšie sa zoznámiť. Ak je tam viac dievčeniec, môžete pozvať aj tie. Veď tu žijeme vedľa seba a ani sa nepoznáme.-
-Vy by ste ozaj prišli k nášmu obydliu? My ale bývame veľmi chudobne.-
-Mne to nevadí. Ja by vás rada mala za dobré a úprimné priateľky. Aj tak tu nikoho v osade dôverne nepoznám.-
-Ak chcete. Dobre.- prisvedčili všetky.
-Tak sme dohovorené. V nedeľu poobede vás navštívim.- Podišla ku každej a podala im ruku na rozlúčku. Vyskočila do sedla, otočila svojho koníka a ten sa poklusom pobral k osade. Ešte z diaľky im zakývala a zmizla za neveľkým krovím, ktoré sa tiahlo od južnej strany až po úpätie jedľovej hory
VI
Beatrix vstala od obedňajšieho stola a zavolala na slúžku, ktorá práve vyšla z vedľajšej miestnosti slúžiacej za kuchyňu.
-Margaret! Prines mi tie škatule k stajniam.- a pobrala sa von zo stavania.
Slúžka vzala dve menšie škatule, priniesla ich k dverám stajne, kde si Beatrix so sluhom pripravovala svojho jazdeckého koňa.
-Slečinka! Kde ich mám položiť?- spýtala sa.
-Herbert- oslovila sluhu. -Pripevni ich k sedadlu. Ale opatrne, je tam pečivo.-
Sluha vyviedol osedlaného koňa pred stajne a pomohol slečinke nasadnúť na neho. Z prednej izby Beatrix pozoroval otec.
-Chovanie našej dcéry sa mi zdá čudné- povedal svojej manželke, keď sa vrátil ku stolu.
-Často ju vídam túlať sa krajom, bez záujmu a smutnú.-
-A čuduješ sa? Nemá tu žiadnych priateľov. Mladý človek nebude sedieť pri nás a viesť debatu len o bani, robote, problémoch, starostiach, peniazoch. Mladý človek potrebuje žiť iný život.-
-Tu jej iný život nemôžem zariadiť. Tu v tejto osade sa žije len robotou a každodennými starosťami o prežitie. Treba jej hľadať ženícha. Lenže v tomto prostredí si nikoho nenájde. Už som premýšľal nad tým. Keď som bol v banskom meste, stretol som Franza Heydricha. Ten sa vyšvihol. Dostal sa do kráľovského domu ku komorskému grófovi za úradníka. Hovoril, že banského podnikania sa už vzdal. Nemal šťastie, tak skúsil ináč. Dlho sme sa rozprávali. Reč prišla i na Beatrix. Niečo mi naznačil, že hlavný banský majster, vieš ten, čo bol u nás v bani na kontrole, má driečneho syna. A že naša Beatrix sa mu páčila. Bola taká milá, úslužná, prívetivá. Takú nevestu, že by prijal.-
-A ty si mu čo na to povedal?
-Nepovedal som nič. Len som nad tým premýšľal. Bolo by ich treba zoznámiť.-
-Ako to chceš urobiť?-
-Niečo vymyslím. Musím niečo vymyslieť. A kde vlastne išla Beatrix?-
-Zoznámila sa s dievčencami z Uhliarskej jamy. Dohovorili si stretnutie. Tam išla.-
-Hm. A čo sú to za dievčence?-
-No, jednoduché uhliarske dievčence. Tu iné nemáš. Len dievčence baníkov alebo uhliarov.-
-To viem. Aj ženícha by som mohol hľadať len medzi mladíkmi baníkov alebo uhliarov. Iný výber niet. Preto premýšľam nad tým zoznámením. Je to predsa iná vrstva.- Obliekol si sako a poberal sa von. Medzi dvermi začul manželkine slová.
-Len, aby dobre bolo. Len či s tým bude súhlasiť Beatrix.-
Pred stavaním stretol Hermana.
-Práve som sa vybral za tebou – povedal mu Herman. – Musíme sa o niečom dôležitom porozprávať.-
-Je to také súrne, že ideš za mnou práve v nedeľu? Nepočká to do zajtra?- pýtal sa ho Hans.
-Nie- odvetil Herman. -Rozhodol som sa narýchlo. Keď ti to vysvetlím uznáš, že sa nedá čakať ani jeden deň.-
-Som veľmi prekvapený tvojim konaním. Ale, keď je to také súrne, zájdime do pracovne.-
Tam si sadli každý na svoje miesto. Hans sa pozrel na svojho priateľa a netrpezlivo čakal, s čím začne.
-Hans! Si môj najlepší priateľ a dobrý spoločník. Naše vzťahy sú na vysokej úrovni. Ty aj tvoja rodina sa chovajú ku mne veľmi priateľsky. Sme ako jedna rodina. Ale ja nie som spokojný sám so sebou. Avšak mňa a moju rodinu oddeľuje veľká diaľka. A to je pre mňa niečo, čo nemôžem stroviť. Tebe to bude ťažko pochopiť, ale pre mňa je to tak dôležité. Rozhodol som sa vrátiť k rodine. Zanechám všetko bohatstvo, ale svoju ženu a malého synčeka stratiť nechcem. Preto som sa rozhodol, že sa vrátim do svojej rodnej vlasti. Svoje podiely ti ponúkam na odpredaj za slušnú cenu. Ak budeš mať o ne záujem. Ak nie, budem ich musieť ponúknuť niekom inému. Ale nerád by som bol, aby sa do nami vybudovanej spoločnosti dostal niekto, s kým by si mal v budúcnosti problémy. Toto rozhodnutie je posledné a veľmi súrne. Lebo odchod plánujem už v budúcom týždni.- Hans s úžasom počúval tieto Hermanove slová. Len sa nechápavo pozeral na neho a nemohol prísť k slovu.
-Je to pre teba neuveriteľné. Viem. Ale rozhodol som sa. Doma ma čaká syn a manželka, ktorá nechce prísť za mnou. Ak si chcem udržať rodinu, musím obetovať všetko iné. Pochop to, prosím ťa.-
Po dlhom premýšľaní sa ozval Hans.
-Chápem ťa. Byť na tvojom mieste, aj ja by tak konal. Tvoje podiely odkúpim a určite sa spravodlivo vyrovnáme. Je mi to ľúto. Bude mi smutno, ale rozhodol si sa. Nebudem ťa odhovárať. –
Podajúc Hermanovi ruku odišiel so sklonenou hlavou. Vrátil sa k manželke a všetko jej rozpovedal. Aj Elza bola prekvapená týmto počinom. No nenamietala.
-Chápem ho- povedala po chvíľke. –A ja som sa tešila , že Hermanova manželka o nejaký čas príde za nami a budem mať dobrú priateľku z domoviny. Škoda. Musím v tomto ďalekom svete ostať bez známych a priateľov.-
Hans hľadel cez otvorené okienko na hustý les, ktorým sa preháňal jemný vánok a neprestajne húdol svoju nekonečnú pieseň. Niekde, do tých končín odišla i Beatrix. Doklusala na dolný okraj malej osady a pustila sa poľnou cestou smerom na Uhliarsku jamu. Cesta viedla popri potoku až po vysoký lesný kopec. Tam sa potok stočil na opačnú stranu a malým údolím pokračoval smerom na juh. Cesta zabočila do úzkeho priesmyku, ktorý z jednej strany tvoril vysoký kopec a z druhej strmý lúčny zráz, na okraji ktorého rástli mohutné gaštany. Keby sa tieto dva vrchy zasypali, z Uhliarskej jamy by sa dalo dostať len cez ich vrcholy. Vošla do tohto priesmyku a zdalo sa jej, že vchádza do nejakej podzemnej šachty, nad ktorou sa týčia do výšky mohutné kmene stromov tvoriace obrovitý oblúk a vytvárajú klembovitú výstuž nad ňou. Dostala strach. Čo ak sa to všetko zosype a zavalí ju. Nestalo sa to. Dlhé, dlhočizné roky sídlia tu tieto prírodné úkazy a možno ešte veľa rokov vydržia, ak ich ľudská ruka neodstráni. Prešla priesmykom, za ktorým sa odkryla celá plocha Uhliarskej jamy. Vypadala ako oválny hrniec. Stred tejto jamy bol rovný. Mierne svahy zarastali pažiťou, na ktorej v kruhu stálo niekoľko drevených chalúpok. Tie boli zadnou časťou zapustené do zeme až po nízku strechu. Hneď nad chalúpkami rástol lesný porast. Hrubočizné kmene stromov rastúce po okraji mohli mať viac ako dvesto rokov. I na pažiti boli sem-tam viditeľné hrubánske pne, ktoré pripomínali, že aj tu rástla niekedy hora. Beatrix viedla svojho koníka pomalým krokom až po okraj jednej chalúpky, kde už čakala skupinka mladých dievčeniec. Pozdravila ich. Dievčatá s úsmevom odzdravili.
-Som veľmi rada, že na mňa čakáte. A je vás viac ako vtedy pri potoku. Zoskočila z vraníka a podávala im ruku.
-Prejdeme ďalej- povedala jedna z dievčat . -Tam ku prameňu. Sadneme si na lavičku i na zem. Bude nám tam lepšie, nebude nás nikto rušiť.-
-Dobre- prisvedčila Beatrix.
Skupinka mladých dievčat sa pobrala k prameňu, z ktorého si obyvatelia Uhliarskej jamy nosili vodu. Pri prameni bola drevená lavička slúžiaca na oddych pre ľudí, ktorí sem prišli, aby sa osviežili čerstvou horskou vodičkou. Beatrix priviazala svojho koňa o najbližší strom. Sadla si na lavičku a ostatné na pažiť okolo nej. Zrazu sa spamätala. Vstala a podišla ku vraníkovi. Zo sedla vzala dve škatule a položila ich na lavičku. Potom ich otvorila a pozvala dievčence bližšie.
-Ponúknite sa čerstvými koláčikmi!-
Dievčatá ostali zarazené pozerať po nej. Toto nečakali. Prvá sa postavila mladučká Agnesa. Určite bola veľmi maškrtná. Hneď podišla k lavičke a nakukla do škatule.
-Aké sú krásne- radostne zajasala a hneď si brala ten najkrajší, ktorý sa jej pozdával.
-Agnesa! Aká si nenásytná. Nehanbíš sa?- zahriakla ju Matilda, ktorá bola medzi dievčatami najstaršia a ostatné ju považovali za ich vodkyňu.
-Ale prečo? Doniesla som to pre vás. Vezmite si všetky. Nech sa páči.- núkala ich Beatrix. Dievčence sa pozerali jedna po druhej čakajúc, ktorá sa prvá odváži porušiť Matildine zahriaknutie. Beatrix vzala škatuľu do ruky, podišla k Matilde a ponúkla ju.
-Nech sa páči. Vezmi si!-
Matilda ostala týmto počinom zaskočená. Zahriakla dievčatá a teraz sa musí ako prvá rozhodnúť, čo urobí. Po chvíľke váhania sa začala ospravedlňovať.
-Ja som to nemyslela zle. Lenže sa nepatrí prvé núkanie poslúchnuť. Moja mama vždy hovorí. Keď ti chce niekto niečo dať, musí ťa ponúknuť viac krát. Vtedy zistíš, že je to úprimné. Až po viacnásobnom núkaní si vezmi tú vec. U nás sa to tak robí. A nie ako Agnesa. Hneď sa vrhla na koláčiky.-
-V poriadku.- povedala Beatrix a znovu ponúkla Matildu.
-Budem dodržiavať vaše obyčaje. Nech sa páči.-
Matilda si vzala koláč a po nej i ostatné dievčatá. Beatrix podišla i k Agnese, ktorá si sadla ďalej od ostatných.
-Nech sa páči Agneska. Vezmi si ešte.-
-Stačilo mi. Sú veľmi dobré. Ale už nebudem.-
-Len sa neurážaj- zahriakla ju Matilda. -Je to poučenie pre budúcnosť, aby si vedela ako sa máš chovať. A nerob prieky. Vezmi si!-
Po tomto výstupe sa medzi dievčencami rozprúdila živá debata.
Navzájom sa predstavili. Všetky sa zhodli, že ostanú dobrými priateľkami. Ich živú debatu narušili dvaja prichádzajúci mládenci. Jeden mal cez plecia preloženú tyč, na ktorej koncoch boli zavesené drevené vedrá. Druhý kráčal vedľa neho s vedrom v ruke. Prichádzali k prameňu, pri ktorom sa dievčatá veselo bavili.
-Chlapci idú pre vodu.- Prvá ich uzrela Matilda a zvestovala to dievčatám.
-Bude nám veselšie- usmiala sa Viktória.
-Prisadnite si k nám – vyzvala ich Matilda. Chlapci prišli bližšie, položili vedrá celkom k prameňu a podišli ku dievčatám.
-Nemáte robotu, keď tu takto vysedávate?- spýtal sa ich ten, čo mal cez plecia preloženú tyčku s dvoma vedrami.
– Dnes je nedeľa, mal by si to vedieť Jakubko. My v nedeľu nerobíme. A vodu sme už nanosili. Nemudruj! Sadni si k nám. Porozprávaj nám, čo nového v mládeneckej chase.- nabádala ho posmešne Matilda.
-Čo by bolo? Nič.- odvetil Jakub.
-Mária- vyzvala ju Matilda. -Urob mu miesto! On si prisadne len k tebe.-
Mária sa trochu zapýrila, ale hneď sa podala na pažiti ďalej. Jakub si prisadol k nej. Až potom sa spamätal a uprene pozeral po neznámej dievčine. Matilda to postrehla a hneď mala uštipačnú poznámku.
-Nenechaj na tej dievčine oči, lebo si ich vyočíš.-
Jakub sa zahanbil a zagánil na Matildu. Dievčatá sa veselo rozosmiali. Medzitým si druhý mládenec sadol na okraj lavičky, na ktorej sedela Beatrix.
-Ale ste neogabaní, mládenci. Neviete čo sa patrí.- karhala ich Matilda. Potom vstala a podišla k Beatrix.
-Táto dievčina je slečna Beatrix z baníckej osady. Prišla k nám na návštevu. A toto sú dvaja naši junáci z Uhliarskej jamy. Viac ich nemáme. A tých, čo máme ešte medzi mládencov nepatria. Škoda, že ich je tak málo. Jeden, ako vidíte je už zadaný a ten druhý nemá o nás záujem. Tak je to s nami dievčatami.- Dievčatá sa schuti rozosmiali. I Beatrix sa s úsmevom pozerala po Matilde, ktorá rozosmiala celú skupinku. Potom vstala a podávala mládencom ruku na zvítanie.
-Tak ja vám niečo navrhnem, dievčatá. V našej osade je zas viac mládencov ako dievčat. O tri týždne v nedeľu vás všetkých pozývam do osady. A zabezpečím, aby prišla i všetka mládež z našej osady k nám na majer. Tam sa pobavíme a navzájom spoznáme. Súhlasíte?- spýtala sa ich.
-Súhlasíme- razom prisvedčila Matilda.
-Joj! Nemám právo za všetkých hovoriť. Nech sa každý vyjadrí sám za seba.-
-Súhlasíme- prikývli všetci.
-A vy chlapci? Prídete?- spýtala sa ich Beatrix.
-Ak to bude v nedeľu tak ako teraz, tak prídeme. Ináč musíme robiť.-
-Bude to v nedeľu tak ako teraz. Tak sme dohodnutí. Som rada.- radostne vyriekla Beatrix a sadla si späť na lavičku.
Blížilo sa k večeru, keď sa mladá chasa rozchádzala od prameňa. Na rozlúčku padlo uistenie, že sa opäť zídu v nedeľu v striebornej, baníckej osade, kde ich pozvala Beatrix, ktorú si obľúbili pre jej milú a priateľskú povahu. A Beatrix s potešením opúšťala Uhliarsku jamu, v ktorej medzi obyvateľmi vládne pokoj, svornosť, porozumenie a priateľstvo.
Celá debata | RSS tejto debaty