moje poviedky

I

     V zamračené  aprílové ráno  roku Pána 1264 hrboľatou a kľukatou  cestou, vinúcou sa čiernymi horami, tiahol dlhý sprievod kočovných  vozov. Bradatí chlapi kráčajúci popri nich, držiaci v rukách opraty, pokrikovali na ťažké kone a vyvolávali  na seba. Za vozmi pomaly išli unavení muži vo vysokých, kožených čižmách, zahalení v dlhých plášťoch, zadumane hľadiaci na kamenistú hradskú. Z pod vozových plachiet vykúkali detské hlávky a zvedavé ženské oči vrhali  svoje pohľady na hrebene vysokých tmavých hôr. V mysliach týchto pútnikov tkvie neistota a obava z budúcnosti. Odišli z domova, dali sa zlákať zvesťou o tajomnej krajine, o zemi chudobnej na povrchu, ale prekypujúcou bohatstvom v jej útrobách. Krajine, kde driemu rozprávkové poklady tejto neznámej, neprebádanej a vrchovatej zeme. Život týchto putujúcich bol vo svojej nemeckej domovine síce skromný, ale potrebnú obživu mali zabezpečenú. No keď prišla zvesť a pozvanie kráľa Belu IV, vybrali sa na ďalekú púť do tajomnej krajiny, ich novej domoviny, tak ako mnoho  krajanov pred nimi. Zastali pod úpätím vysokých hôr, v kopcovitom teréne, kde na svahoch stáli prikrčené malé chalúpky, kde násypy a haldy skál svedčili, že tu v týchto strmých a skalnatých vrchoch, popretkávaných hlbokými roklinami, kde niet rovného miesta, žijú ľudia a hľadajú svoje šťastie v tajomných hlbinách tejto zeme. Usadili sa tu. Našli si obydlie v malých, drevených chalúpkach a osudy svojich rodín vložili do lona týchto divokých a tmavých hôr. Štyri rodiny sa rozhodli  osídliť túto kopcovitú krajinu a začať hľadať šťastie v nej. Stretli tu svojich krajanov, ktorí im pomohli pri usádzaní, ktorí ich neveľmi potešili, ale iní zas posmelili. No nádej nedávali. „Ale, keď ste už prišli z takej diaľky, skúste. Možno budete mať viac šťastia ako my.“ Hovorili im poniektorí.

-Skúsime- povedal Hans Tiekesch svojim priateľom, keď spolu debatovali pred nízkou chalúpkou sediac na drevených klátoch, slúžiacich im za stoličky.

-Skúsime- prisvedčil Tadeáš Schultz a nalial z hlineného džbánu do malých cínových korbeľov chladeného piva, ktoré si zakúpili v zadymenej krčmičke na dolnom Drotuári.

-Ak to nevyjde, pôjdeme ďalej. Hlbšie do hôr. Tam, kde sa iní neodvážia-  nahlas uvažoval Hans a odpil si z korbeľa.

-Zajtra uvidíme-  ozval sa  Franz Heydrich. – Vyjdeme spolu a prezrieme okolie. Uvidíme, kde sa kope.-

-Čo mlčíš?-  oslovil Hans zadumaného Hermana Ruttera. Ten sedel ďalej od nich a nezapájal sa do tohto rozhovoru. Výraz jeho tváre nasvedčoval, že ho niečo trápi. Do ďalekej krajiny prišiel sám. Doma zanechal  mladú ženu  so štvormesačným synom.  Smútil za nimi. Dal sa nahovoriť kamarátom a šiel na skusy.  Ak to všetko dobre dopadne a syn podrastie, postará sa o lepšie bývanie,  príde za ním do týchto neznámych končín celá rodina. Kamaráti vedeli, čo trápi  Hermana. Neutešovali ho. Musí sa z toho dostať sám. Môžu mu len pomôcť a povzbudiť ho, zapojiť do roboty, aby prišiel na iné myšlienky.

Hneď zrána pobrali sa na vrchol vysokého kopca, ktorý sa vypínal nad ich chalúpkami. Borili sa húštinou. Z pod vysokých,  remenných čižiem sa im uvoľňovali kamene,  ktoré preskakovali vyvrátené kmene stromov povalené víchricami a  s hrmotom sa rútili strmým brehom, dopadajúc niekde v hlbokej rokline do horského potoka. Chytali sa mladých výhonkov listnatých stromčekov, aby sa vydriapali na vrchol kopca. Tam sa unavení zvalili do vysokej, horskej trávy, aby si oddýchli. Po chvíľke vstali a pozreli na opačnú stranu, načúvajúc, či sa z nej ozve ruch, vrava a pokriky, či bude čuť buchot čakanov narážajúcich na tvrdú, oceľnatú skalu.   Na druhej strane kopca bol tiež čulý ruch.

-Aj tam kopú-  povedal Hanz.

-Všade. Všade kopú. Tu niet voľného miesta-  prisvedčil Tadeáš.

-Prišli sme neskoro- podotkol Franz. Sadol si na vyvrátený strom a zamyslel sa. -Kam sa pohnúť? Kde začať?-

-Pôjdeme ešte hlbšie do hôr-  navrhol Hans.

-Čo potom, ak aj tam budú kopať? Kde potom pôjdeme?- pridal sa Herman.

-Chlapi! Rozdeľme sa. Každý pôjdeme na inú stranu. Keď niekto nájde, prejdeme k nemu a začneme kopať spoločne. Takto sa budeme potĺkať spolu a druhí nám môžu vyfúknuť dobré miesto. Keď sa rozdelíme, budeme mať väčšiu šancu ho  nájsť.- navrhol Hans a pobrali sa cez  vrchol kopca ďalej. Už bolo neskoro večer, keď sa vrátili k svojim chalúpkam. Zvedavé ženy ich netrpezlivo čakali.

-Nič?- pýtali sa ich. 

-Nič! – smutne odpovedali.

Unavení si sadli za drevený stôl, aby niečo zjedli.

Prešiel týždeň a nič. Aj druhý. Všade bolo plno hľadačov pokladov. Všade naokolo bolo počuť buchot krompáčov, ľudskú vravu, hrmot vyváženého kamenia dopadajúceho na seba a zapĺňajúceho jednu haldu za druhou.

Mesiac sa minul a okrem zopár malých, lesknúcich zrniek, ktoré sa sem tam zgúľali z pod  tvrdých kameňov, nenašli nič. Herman Rutter bol z toho nešťastný. Doma mladá žena, pred pol rokom narodený syn. Čo robia? Ako žijú, ako sa trápia? Ešte šťastie, že má rodičov, ktorí pomôžu. Nebyť ich, nevydal by sa na túto cestu. Prisľúbili, že sa obzrú. Nech skúsi šťastie.  No šťastie akosi nechodí. Čo robiť? Vrátiť sa, alebo ešte skúsiť hľadať?  Nevedel sa rozhodnúť. No kamaráti ho nabádali, aby ešte vydržal. Raz to musí prísť. Viacerí našli, objavili zlaté žily a už bohatnú. Treba byť trpezlivý, hovorili mu.

Po troch mesiacoch zašiel Tadeáš Schultz a Fanz Heydrich do krčmičky, aby sa občerstvili a začuli niečo od haviarov, ktorí sa tam pravidelne schádzali. Hans Tiekesch nechcel ísť, lebo sa nepohodol so svojou ženou a nechcel ju ešte viac rozhnevať.

Haviari popíjali z plných cínových korbeľov horkastý mok, viedli medzi sebou debatu, navzájom sa vysmievali a vyspevovali. Boli veselí. Hovorili aj o Langovi, ktorý našiel zlatú žilu a sám banský majster Tadeáš Barthfelder  označil rudu, ktorá dávala dvanásť libier na sto funtov, za jednu z najbohatších. Tadeáš s Franzom len krútili hlavou.  Dopili ostatok z korbelov a pobrali sa hore kopcom, k svojim chalúpkam.

-Ak do týždňa nenájdem, čo len známku rudy, končím.- rozhorčoval sa Tadeáš a dychtivo sa šplhal k svojmu obydliu. Aj Franz rozmýšľal, čo robiť, ak nič nenájdu. Lebo takto podaromnici sa túlať týmto nehostinným krajom donekonečna nebude možné. Kapitál dovezený z domova sa míňa a nový nepribúda. Musí sa rozhodnúť. Buď ešte skúsi hľadať ďalej, alebo sa musí ponížiť,  poprosiť, dať sa najať a robiť pre tých, čo boli šťastnejší. Alebo všetko nechať tak a vrátiť sa do svojej domoviny. Aj to je možnosť. Ale posledná. Povedal to aj Hansovi.

-Ja verím v šťastie – odpovedal mu Hans. -Ja sa nepoddám. Ak ma aj všetci opustíte a ostanem sám, aj tak sa nepoddám. Pôjdem ďalej. Hovorí sa, že aj v neďalekej osade kopú a nachádzajú zlatú rudu. Zájdem do tých vrchov, až na ich koniec. Možno tam.- Hoci neisto ale v nádeji, že natrafí na šťastie, hoci smutným hlasom ale s istou vierou v sebe, rozhodol sa Hans.

Kamaráti sa rozdelili. Tadeáš Schultz a Franz Heydrich odišli k Langovi. Ten ich prijal. Prijal veľa haviarov, lebo žila ktorú našiel, potrebovala veľa zdravých a tvrdo pracujúcich rúk. Herman Rutter ostal pri Hansovi. Nechcel opustiť dobrého kamaráta, o ktorého sa mohol vždy oprieť. Aj vo svojej vlasti, aj tu v cudzine. Lebo tento kraj nebol ešte ich domovom. Sem prišli len hľadať šťastie. Šťastie, ktoré neprichádzalo. A či vôbec niekedy príde.

II

     Toho roku prišla jar skôr ako po iné časy. Teplé, slnečné lúče roztápali sneh a z vysokých, strmých vrchov valiaca sa voda zapĺňala korytá potokov a horských bystrín vrchovato, ktoré sa potom kľukato plazili ďalej na juh. Rodina Hansa Tiekescha bola zúfalá. Manželka Elza často plakala. Utiahla sa do ústrania, aby ju muž nevidel a skrývala sa tiež pred štvorročnou dcérkou Beatrix. Hans sa rozhodol. Túto jar musí urobiť niečo, čo ovplyvní jeho život po ďalšie obdobie i do budúcnosti.

-Herman- oslovil v nedeľu večer svojho kamaráta, sediac spolu pred domom a hútajúc čo ďalej.

-Rozhodol som sa, že ráno vyrazím južnou trasou až pokiaľ budú trvať tieto kopce a nevrátim sa skôr, kým niečo neobjavím. Ak chceš ísť so mnou, môžeš. Ak nie, urob, čo chceš. Ale ja už ďalej nemôžem takto nečinne sedieť a čakať. Míňajú sa mi posledné úspory. Ženu stále vídavam uplakanú, hoci sa predo mnou ukrýva. Musím niečo robiť. Alebo sa usmeje šťastie aj na mňa, alebo sa zbalím a vrátim sa  do svojej domoviny. Tu niet iné východisko.-

-Pôjdem s tebou. Hoci veľmi neverím, že tak ďaleko od týchto baní sa niečo nájde.- zapochyboval Herman.

-Ale tu je už všetko rozkopané.  Miesta obsadili tí, čo prišli pred nami a do ich rajónov ťa nepustia. Majú  tu  silné zázemie aj u domácich. Tých si najali, sú im za to vďační. I vrchní páni ich v tom podporujú. Neostáva nám nič iné, len hľadať nové miesto. Tam, kde ešte nik nekopal. Lebo, keď sa im bude dariť, vyšlú  do okolia svojich inžinierov, aby preskúmali i tie oblasti a zaujmú ich. Keď tam prídeme skôr, budú naše. Ráno sa zbalím a vyrazím.-

-Máš pravdu Hans. Nemôžeme čakať. Pôjdeme spolu. Dvaja si skôr pomôžeme, keby sme niečo  našli. Tiež sa povráva, že v týchto hustých lesoch žijú nečisté bytosti. Skôr sa proti nim ochránime.-

V pondelok ráno, na konci apríla roku Pána 1265 sa  pobral Hans Tiekesch so svojim kamarátom Hermanom  Rutterom hľadať svoje šťastie ďalej od tohto ľudského mraveniska. Tieto miesta už boli krížom-krážom rozkopané a  pod povrchom zeme vydolované dlhé štôlne. Prešli ďalej vedľa banskej štôlni, kde haviari usilovne pracovali a kamenistou cestou sa pobrali k osade zvanej Siglisberg. Cestou stretali ťažké konské povozy smerujúce do banského mesta, ktoré boli zakryté plachtami, ako aj povozy s naloženou dubovou guľatinou.

-Určité vezú zlatú rudu na spracovanie  a drevo pre bane- utrúsil Herman. V rokline, ktorá sa rozprestierala naľavo od nich videli, ako haviari vyvážajú na priestranné haldy vyťaženú banskú hlušinu. Prešli dlhou osadou a obrátili sa smerom na juh k strmému briežku. Na kopci zastali, aby si oddýchli. Odhodili nástroje, vybrali zo svojich batohov obživu a sadli si pod skupinu neveľkých kríkov. Pozerali na panorámu vysokých vrchov tiahnucich sa naľavo od nich. V ich strede sa hrdo vypínal najvyšší vrch v tomto skalnatom a horami obklopenom prírodnom areále. Po čase vybrali sa  ďalej. Prišli k neveľkej úvaline, kde sa cesta rozdeľovala. Napravo mierila na vysoký kopec a mizla na jeho vrchole. Naľavo sa mierne zvažovala a ústila do hustého lesa. Za lesom bolo vidieť rozplývajúci dym, ktorý vychádzal pomedzi stromy nad ich vrcholce a tratil sa na nebeskej oblohe.

-To nie je opar, ale dym- poznamenal Hans a ostal stáť. –Tam, kde je oheň, musia žiť ľudia.-

Pobrali sa v tú stranu. Prešli cestou cez les a za ním uvideli hlbokú, tiahlu dolinu rozprestierajúcu sa pred nimi. Z troch strán bola obklopená horami. Ich pohľad zablúdil do diaľky, na dlhú, otvorenú kotlinu, za ktorou sa rozprestierali rozsiahle, rovné lány. V svahovitom teréne uvideli malé, drevené chalúpky, od ktorých vychádzal hustý dym.

-Vôkol samá hora. Len sem-tam malé domčeky-  povedal Hans.

– Aj tam chalúpka– ukazoval Herman – aj tam. A z každej vychádza dym.-

-Aj na opačnej strane sú–  ukazoval Hans rukou na malé domčeky, ktoré stáli na zrovnaných priestranstvách v strmých svahoch. Boli osadené zadnou časťou do vysokého vrchu. Pri nich haldy napíleného dreva a nakopená zemina, z ktorej cez malé otvory vychádzali kúdoly dymu.

-Uhliari- prekvapene vyslovil slovo Hans.

Priblížili sa k najbližšej chalúpke, z ktorej  práve vyšiel mladý muž.

-Guten Tag – pozdravil Hans svojou rečou.

Mládenec neodpovedal, len nechápavo hľadel na príchodiacich.

-Nerozumie našej reči – podotkol Herman.

-Dobrý deň-  znovu sa Hans pozdravil  lámavou rečou tunajších ľudí. Za ten krátky čas,  ako sa usadili v tomto kraji sa ju trochu naučili. Museli sa. I keď tu žilo mnoho ich krajanov, potrebovali sa rozprávať s domácimi obyvateľmi, preto sa snažili  čo najskôr ju ovládať.

O chvíľku vyšiel z domčeka starší muž opásaný tmavou zásterou. Sňal z hlavy široký, čierny klobúk a pozdravil. Pristúpil bližšie k príchodiacim a podával im ruku na privítanie.

-Pocestní?- opýtal sa a pozval ich bližšie k domčeku. Pokývali na znak súhlasu a pristúpili bližšie.

-Sadnite si – ukázal na drevenú lavicu vedľa domčeka.

-Danken – poďakoval Herman. Odložil náradie, zhodil z chrbta batoh a prvý si sadol na lavicu.

-Ďakujeme – povedal Hans a tiež si prisadol.

-Nemci?- spýtal sa starší muž.

Prikývli. Vtom sa vo dverách objavila  žena, za ktorou bojazlivo, držiac sa  jej sukni, vyšlo von  štvoro  malých deťúreniec. Tie sa po chvíľke osmelili a prisadli si k otcovi na dlhú lavicu. Muž sa zvedavo vypytoval, odkiaľ prišli a kde sa vybrali. Hans rozpovedal, že odišli zo svojej domoviny a prišli sem hľadať šťastie.  Už skoro rok hľadajú zlatú žilu v okolí neďalekého mesta a keď tam nič nenašli rozhodli sa isť ďalej. Prišli teda sem. Začnú kutať v týchto vrchoch. Ak natrafia na rudu, usadia sa tu. Potom sa rozlúčili a pobrali smerom k malému potôčiku, ktorý pretekal stredom kotliny. Za bukovým hájom sa pustili popri ňom. Prešli hodný kus cesty úzkym chodníkom. Zabočili vpravo, obišli malý kopček a pred sebou uvideli tri malé, drevené baraky. Vypadali ako búdy. Zastali pred nimi. Obďaleč uvideli stavanie, pred ktorým stáli dva konské povozy. Vozy boli naložené dubovou guľatinou. Na opačnej strane stavania, za plotom zhotoveným z prepletených lieskových palíc stálo množstvo spílených,  dlhých, dubových kmeňov.  Drevorubači ich rozpiľovali a furmani  nakladali na dlhé vozy. Tie potom odvážali do neďalekého, banského mesta. Prešli popri tomto stavaní, odbočiac vľavo, zašli pod vysoký  skalnatý kopec. Zvečerievalo sa.

-Tu prenocujeme – povedal Hans zastanúc pod vysokým, rozkošateným bukom. Zložili náradie, rozprestreli plášte a usadili sa. Nazbierali suchého raždia, rozložili malý ohník a smutne hľadiac do ohňa premýšľali. Čo zajtra?  Kde zakopnúť prvý raz? O chvíľku sa zotmelo. Zakryli sa vlnenými prikrývkami a unavení usnuli. Ráno ich zobudil brechot psov, ktorý k nim prichádzal z doliny. Batožinu nechali pod stromom a prešli kúsok od neho k mohutnému  bielemu bralu, ktoré sa vypínalo neďaleko nich.

Hans sa prekrižoval, zdvihol čakan nad hlavu a zakopol do tvrdej, skalnatej hrudi v tomto hornatom kraji. Vtedy ešte netušil, že tak položil základ k založeniu novej osady.

Celé tri týždne kopal Hans s Hermanom, celé tri týždne prehrabávali túto ťažkú zem v nádeji, že sa v nej niečo objaví, čo uspokojí ich duše a obohatí ich životy. Prešli kopať bližšie k lesu. Po čase sa znovu vrátili na miesto, kde po prvý raz zakopli. Ako by ich tam niečo  priťahovalo. Prekopali už hodný kus, diera v zemi sa zväčšovala, veľa lopát hlušiny vyhodili  na haldu za seba a stále nič. Ani len známky, že by  v tejto ílovitej zemi mala byť ruda.

-Hans! Dávaj pozor! Ten veľký, biely balvan je už veľmi podkopaný. Aby ťa neprigniavil.- upozornil Herman svojho kamaráta. Balvan vyčnieval z bočnej steny už skoro dve tretiny. 

– Neboj sa. Dávam- nedbajúc na priateľove slová zaťal Hans krompáčom pod skalu a snažil sa ju vypáčiť, aby uvoľnil miesto na ďalšie prehĺbenie úzkej štôlni.

-Pozor!!!- zakričal Hans, keď  znovu zaťal a zbadal, že sa balvan uvoľňuje. Herman odskočil dozadu a Hans na bok. Čakan ostal zakopnutý v nalepenej zemine. Nepodarilo sa mu ho vytrhnúť. Veľký balvan dopadol na dno štôlni a za ním za zrútilo množstvo zeminy. Tá sa stále  sypala z vrchu.

-Utekajme- zavolal Hans. -Rúca sa to!- Vybehli z nízkej štôlne a počúvali ako sa zemina i skaliská zosúvajú. Po čase ostalo ticho. Náradie im ostalo v štôlni.

-Zájdem dnu pre náradie – odvážil sa Hans, keď dlhší čas bol pokoj.

-Je to nebezpečné – upozornil ho Herman. No Hans už zišiel opatrne do štôlne a pomaly sa prikrádal k miestu, kde sa zemina zosunula. Jeho čakan bol privalený veľkým balvanom, no ostatné náradie bolo voľné. Vzal do ruky druhý čakan, aby uvoľnil ten zavalený. Priblížil sa k balvanu a zbadal, že za ním zemina je tmavšia od hlušiny, ktorú vyhadzovali zo štôlne. Lepšie sa prizrel, či dobre vidí, alebo sa mu to len zdá. Do štôlne už denné svetlo dopadalo slabšie. Vzal do ruky čiernu hrudu zeminy a začal ju porovnávať s tou, čo bola pred balvanom. Ostal stáť ako skamenený. V kusoch čiernej zeminy uvidel niečo trblietať sa. V prítmí nevedel posúdiť, čo to môže byť, preto vyšiel von na svetlo.  Herman pristúpil k nemu.

-Pozri – ukázal mu dve malé hrudy zeminy.

-Sú v nej malé, šedé kryštály- prekvapil sa Herman.

-Ruda! Je to ruda!  Strieborná ruda – zajasal Hans.

–Môže to byť striebro. Takú farbu má striebro. Alebo… – zamyslel sa.

–Neviem čo iné, ak nie striebro… Olovo?- spýtal sa kamaráta.  

-Nie!…Nie! …Je to striebro – a díval sa na dve hrudy zeminy, ktoré držal v rukách.

-Celá stena sa odvalila. Kopa zemi. A všetka je takáto- hovoril Hans a v očiach sa mu rozihrali  radostné  plamienky.

-Pane Bože, ďakujem ti!-

Zišli do štôlne nedbajúc, že sa môže zem uvoľniť a privaliť ich. Herman preskočil balvan a začal skúmať zeminu za ním.

-Aj ďalej to pokračuje. Je to žila striebornej rudy- zakričal Herman.

-Už nejdeme viacej kopať. Vezmeme hrudky zeminy do batoha na preskúmanie –  navrhol Hans. Vzali z nej niekoľko kusov, zabalili do handier a uložili na dno ruksaku, v ktorom si priniesli jedlo.

-Ďakujem ti Bože za tento dar.- prekrižoval sa  a zopäl ruky k nebeskej oblohe. -Ak všetko dobre dopadne a dostanem povolenie na kutacie práce, postavím na mieste, kde som objavil striebornú žilu malú kaplnku-  sľuboval Hans. Potom uložili náradie do štôlne, otvor na nej zakryli hustými, bukovými konármi a prikryli čečinou. Chvíľku posedeli pod rozkošateným bukom a pobrali sa dolu kopcom do doliny. Opatrne obišli stavanie drevorubačov a vyhli sa i uhliarom. Pred osadou Siglisberg sa uložili, aby prenocovali a ráno sa pobrali k banskému mestu. Do svojich chalúpok dorazili pred obedom. Žena ich už netrpezlivo očakávala.

-Už som si myslela, že ste niekde zahynuli… Zbytočne, však?- spýtala sa ich po chvíľke so slzami v očiach.

Hans sa na ňu usmial, objal ju a privinul na hruď. Z chalúpky vyšla aj dcérka Beatrix, držiac sa za ruku svojej vychovávateľky. Objala otca okolo pása a privinula sa  k nemu. Ten ju vzal za malú rúčku a podišiel k dverám chalúpky. Herman stojaci obďaleč sa šťastne usmieval. Keby aj on mohol objať svoju ženu a malého synčeka v tejto šťastnej chvíli. Slzy mu zaliali oči. Utrel si ich a zašiel do svojej izbietky.

 III      

     Štôlňa pod Bielym kameňom nebola veľká, avšak  strieborná ruda, vyťažená z nej, bola  bohatá  na drahý kov.  Potvrdil to aj banský majster zo Zlatého mesta aj skúšky, ktoré urobil kráľovský skúšač. Hans  Tiekesch bol spokojný. Konečne našiel poklad, za ktorým sa vybral na tak ďalekú cestu.  Dostal povolenie od hlavného banského majstra, aby mohol na území  Gukes prevádzať kutacie práce a boli mu k tomu pridelené i žiadané polia a lesy. Na jar v roku  1266, keď si vybavil potrebné formality začal s výstavbou baníckych stavaní  potrebných pri baníckej činnosti. S výstavbou začal v malom briežku neďaleko prvej štôlni, aby bol v blízkosti robotníkov, vedel organizovať robotu a dohliadať na nich. Neďaleko nich dal z kameňa postaviť malú kaplnku, tak ako to sľúbil pri nájdení striebornej rudy v tomto kraji. Do nej vložil sošku patróna baníkov, svätého Klimenta  s baníckym náradím v rukách, ktorú vyhotovil rezbársky majster z neďalekého  mesta. Potom začal s náborom robotníkov z  okolia i z blízkeho mesta. Prilákal k sebe drevorubačov a tiež niektorí uhliari zanechali svoje remeslo a zamestnali sa v jeho  štôlni. Za krátky čas vybudoval  obydlie i pre svoju rodinu, aby sa mohla presťahovať do jeho blízkosti a vedľa neho postavil domec aj pre Hermana. Tak začínal Hans Tiekesch v tomto hornatom kraji svoju banícku činnosť. Neprešli ani tri roky, začali plno naložené konské vozy odvážať striebornú rudu do hút v blízkom meste a časť vyťaženého striebra putovala i do mincovne, kde sa razili strieborné mince. Hans si vyžiadal povolenie, aby mohol kutacie práce prevádzať i na iných poliach a začal s razením ďalšej štôlni. Hans pomaly bohatol a s ním i jeho kamarát. No bolo treba urobiť poriadok v banských právach pre oboch. Po čase sa dohodli, že založia spolok a diely v ňom si rozdelia podľa toho, koľko úspor ktorý vloží do spoločného podniku. Hans zapísal sedemdesiat a Herman tridsať dielov. Takto boli načistom a zisky si rozdelia podľa dielov. Chýr o založení nového podniku neďaleko banského mesta za osadou Siglisberg sa rýchlo rozniesol a niektorí mešťanostovia z blízkeho mesta  sa začali zaujímať o ťažbu v tejto novej osade. Vyslali špehov, aby zistili, ako sa darí novému prisťahovalcovi, koľko štôlní vyrazil, v koľkých sa ťaží, aká je nálada medzi haviarmi, a či by prešli k novému majiteľovi. Špehovia doniesli dobrú správu, ktorá urýchlila rozhodnutie štvorice mešťanostov na čele s Fridrichom Wernelom. Cez komorského grófa požiadali uhorského kráľa o odkúpenie časti tohto územia. Kráľ im vyhovel a predal im územie Bagana, Baka a Gukes,  za účelom ťažby striebra. Hneď na to sa začala osada rozširovať a kutacie práce prevádzať v rôznych častiach tohto územia. Wernelovi so svojimi spoločníkmi sa  tu nedarilo. Vyrazili dve štôlne pod horským masívom, z ktorých výťažok bol veľmi slabý. Pri razení ďalšej štôlni, neďaleko cesty spájajúcej dolinu s hlavnou hradskou smerujúcou na banské mesto došlo k tragickej udalosti. Štôlňu zaliala voda a časť jej zavalilo, následkom čoho zahynulo desať haviarov. Spod jej závalu začala vyvierať voda a preto v jej razení nepokračovali. Wernel so svojimi spoločníkmi toto územie vrátil a znovu bolo začlenené do Hontianskeho hradného panstva. Hans Tiekesch zbadal, že jeho podnikanie môže byť ohrozené prílevom ďalších záujemcov o ťažbu na tomto neprebádanom území. Začal  konať.  Na jeseň v roku 1269 sa  vybral do sídla banských úradov. Na voľnom priestranstve,  pred veľkou  honosnou budovou zišiel z voza a prikázal pohoničovi, aby  ho počkal v niektorej bočnej uličke. Postál pred budovou, na ktorej bol pozláteným písmom vyhotovený nápis „Domus Regia“- Kráľovský dom. Zišiel dovnútra. Na dlhej chodbe sa trochu upravil a zaklopal na dvere hlavného banského majstra. V miestnosti sedeli dvaja pisári, ktorí sa o niečom radili.  Prichodiaceho si neveľmi všímali.

-Dobrý deň – pozdravil zložiac z hlavy široký klobúk. Pisári sa pozreli prekvapene na neho uvedomujúc si, že pri svojej debate nepostrehli jeho príchod.  

-Želáte si niečo?- spýtal sa jeden z nich.

-Áno. Chcem vybaviť rozšírenie povolenia na banské podnikanie v doline za osadou Siglisberg.-

-Ako sa volá tá dolina?- spýtal sa  pisár s fúzami.

-Prosím, dolina sa volá Gukes. Ja už mám povolenie na banské podnikanie v tejto doline, ale len na časť územia. Chcem ho rozšíriť na väčšie územie.-

-Ukážte nám jestvujúce povolenie- vyzval ho pisár. Hans mu podal  stočený biely hárok papiera, na ktorom bolo napísané povolenie. 

Úradník ho vzal a vošiel  dverami  do vedľajšej miestnosti. Po chvíľke vyšiel spolu s hlavným banským majstrom.

-Pán Tiekesch – oslovil Hansa.  -Želáte si rozšíriť povolenie na ďalšie kutacie práce na tomto území?- spýtal sa ho.

-Áno pane!- prisvedčil Hans.

-Lenže časť tohto územia bola odpredaná spoločnosti Wernel a spol. a do dnešného dňa nie je toto územie ešte vysporiadané. Môžete dostať povolenie len na zostávajúcu časť. Bude vám to vyhovovať?-

-Áno pane. Nech pán Wernel na území, ktoré odkúpil ťaží. Ja prosím o vydanie povolenia na zostávajúcu časť územia.-

Hlavný majster si zasadol za vedľajší stolík, skúmajúc potrebné podklady a predložené povolenie. Po ich dôkladnom preskúmaní začal diktovať pisárovi rozhodnutie o vydanie povolenia. Na chvíľku sa odmlčal, obrátiac sa k Hansovi.

-Predpokladám, že máte na tomto území postavené aj nejaké banícke staviská- spýtal sa.-

-Áno pane. Mám – odpovedal Hans.

-Keď sú tam staviská, je to už osada. Tá osada nemá pomenovanie. Musíme jej dať názov.-

Po chvíľke uvažovania sa znovu obrátil k Hansovi.

-Keďže v tej osade podnikáte sám, budeme ju nazývať podľa vášho mena. Zapíšem to aj do podkladov pre  komorského grófa. –

Banský majster sa znova obrátil na Hansa.

-Musím ešte preveriť, ako je to s právami na územie  pána Wernela. Počkajte prosím na chodbe. Potom vás zavolám.-

Hans vyšiel na chodbu a sadol si na stoličku vedľa robustnej, železnej skrini. Čakal  tam hodnú chvíľu, až kým ho jeden z pisárov nezavolal do miestnosti. -Všetko je v poriadku– povedal mu banský majster. -Poznáte svoje povinnosti, netreba vám  ich vysvetľovať.  Ešte pred zimou vás navštívia naši zamestnanci, aby skontrolovali ich dodržiavanie. Do videnia!- Podal mu ruku a pisár mu odovzdal pergamen s dokladmi o rozšírenie povolenia na ďalšiu banícku činnosť. Hans otvoril pergamen a nazrel do neho. Pohľadom prešiel vydané povolenie a jeho zrak sa zastavil na riadku, v ktorom bol napísaný názov osady. Pousmial sa. Osada, v ktorej našiel Hans  striebornú rudu, svoje šťastie, nesie jeho meno. Osada Tiekesch. Či bude táto osada pre neho ozajstným šťastím, nevedel.