moje poviedky

   IV

     Bola tmavá noc. Po lesnej kľukatej ceste z Bardoňovho lesa vyšli na širokú planinu dvaja ozbrojení jazdci.

– Musíme sa dostať na miesto skôr, ako spoza čiernych hôr vyjde mesiac.- Prehovoril jeden z nich.

– Dajme sa do klusu,- podotkol druhý a bodol ostrohami svojho jazdeckého koňa do mierneho cvalu.

Jazdci sa vyšplhali na malý kopček, pustili sa nadol k Hronskej riečke    a prebrodiac ju, pokračovali ďalej k cieľu svojej cesty. Po čase sa dostali k neveľkej osade, kde na jej okraji bolo niekoľko chatrných usadlostí. Od nich napravo stáli v ohradenom priestore väčšie stavania. Dvaja neznámi jazdci zastavili svoje kone, poobzerali sa, či ich niekto nesleduje a zoskočili z nich. Kone uviazali o mladý bučiak, ktorý tam osamote stál vedľa poľnej cesty. Pomalým a tichým krokom sa priblížili k drevenej bráne. Cez škáry si prezreli priestranný dvor a jemne zabúchali na vrátka vsadené v strede veľkej drevenej brány. 

– Tomáš,- ticho zavolal jazdec menšej postavy na muža pohybujúceho sa za bránou.  – Už sme dorazili.-  

Spoza brány sa ozval slabý hlas.

-Musíte chvíľu počkať. Pred pivnicou sa mení strážca. Potom vás vpustím dovnútra.-

-Dobre,- odpovedal mu neznámy jazdec. –Daj znamenie!-

-Rozumiem,- odpovedal muž spoza brány.

Dvaja jazdci odviazali svoje kone a vzdialili sa do neďalekého mladého lesa. Tam ich znovu pripútali k stromom, políhali si do mäkkej trávy a čakali  na dohovorené znamenie. Onedlho začuli slabé písknutie.

-Poďme!- Ozval sa jeden z nich.

Jazdci vstali, potichu sa priblížili k drevenej bráne a prešmykli sa cez ňu do dvora.

-Zadná bránka je odomknutá. Choďte opatrne, aby vás strážnik pivnice nezbadal. S ním si nejako poradíte. Ako sme sa dojednali. Stretneme sa v hostinci na konci osady.-

Dvaja neznámi jazdci zašli za väčšiu budovu, aby sa ľahšie a nepozorovane dostali ku vchodovým dverám, ktoré viedli do tmavej pivnice. Pri nich na rozheganom stolci sedel muž majúci na starosti stráženie zajatej väzenkyne. Zrazu muž náhle vstal, akoby tušil nebezpečenstvo.  Podišiel  na roh budovy. Vtom sa na neho hodili dvaja neznámi muži. Úderom do hlavy ho omráčili, ruky mu zviazali silným povrazom a ústa previazali šatkou. Spoza širokého opaska mu vzali veľký železný kľúč, ktorým otvorili dvere na pivnici a vkradli sa do jej útrob. Jeden z mužov niesol rozsvietený vozový lampáš. Po vŕzgajúcich drevených schodoch sa dostali až k podlahe. Hneď pod schodmi zastali, aby sa lepšie rozhliadli. V kúte uvideli učupenú zhrbenú postavu. Tá sa prestrašene pozerala na nich.

-Vy ste pani Beatrix?- Spýtal sa jeden z nich.

Zhrbená postava neodpovedala.

-Ste pani Beatrix?- Znova sa jej opýtal.

-Prečo sa ma na to pýtate? Nikto iný tu nie je uväznený.- Odpovedala.

-Nebojte sa nás. Sme priatelia. Prišli sme vás oslobodiť, – a podišli k nej.

Oslovená postava pomaly vstala a vyslabnutá sa oprela o plesnivý múr pivnice.

-Pôjdete s nami. Vyvedieme vás z tejto plesnivej diery.-

Chytili ju, aby mohla lepšie stúpať po drevených schodoch a vyviedli na dvor. Tam jej prikázali, aby ich nasledovala. Prešli menšou zadnou bránkou a zamierili k neďalekému lesnému porastu. Pristavili sa pri dvoch jazdeckých koňoch priviazaných o mladé bučiaky. Jeden neznámy muž nasadol do sedla a druhý pomohol Beatrix, aby sa usadila za jeho chrbát. Potom naskočil na svojho koníka aj on a miernym klusom odcválali do neznáma. Keď prišli do susednej osady, zamierili do dvora drevenej usadlosti. Tam ich čakal osedlaný jazdecký kôň. Beatrix si presadla na neho a spolu pokračovali ďalej poľnou cestou vedúcou cez širokú planinu až k neďalekej riečke. Prebrodili ju a o malú chvíľku prišli k štrkovej hradskej, spájajúcej dolnú zem s horniackym krajom. Vybrali sa po nej smerom na sever. Nočná temrava pomaly bledla, čo bolo príznakom brieždenia. Prešli už hodný kus cesty a keď vyšli na malý kopec, uvideli v diaľke černejúce sa hory a nad nimi vysoko sa vypínajúci vrch. Čím  viac sa vzďaľovali od dolniackych rovinatých plôch a približovali sa k pahorkovitému kraju, tým viac ožívala u Beatrix nádej, že sa dostala z nebezpečenstva, ktorému bola vystavená v rukách jej nepriateľov. Až keď ich cesta priviedla do horskej oblasti a jazdcov zahalil hustý les, odvážila sa im položiť jedinú otázku.

– Kto ste, že ste ma vytrhli mojim neprajníkom z ich krvilačných pazúrov? Smiem sa dozvedieť vaše mená, alebo meno toho, komu slúžite?-

– Darmo sa nás na to budete pýtať. Vyslobodili sme vás, lebo na tom záležalo nášmu pánovi. Inej odpovede sa od nás nedozviete. Možnože v budúcnosti vám to povie sám.-

Beatrix sa už viac na to nepýtala. Práve vychádzalo slniečko spoza vysokého Svietiaceho vrchu, keď odbočili z hlavnej hradskej na úzku cestu, vedúcu dolu briežkom k malej osade. Na začiatku osady zastavili svoje kone a ukázali Beatrix, aby už pokračovala sama.

-Je to vaša osada. Domov už trafíte aj bez nás.-

Zvrtli svoje kone a klusom sa pobrali späť.

-Ďakujem vám, neznámi vysloboditelia!- Zakričala za nimi.

Dvaja neznámi jazdci zdvihli ruky na pozdrav, zakývali jej a stratili sa za jelšovým hájikom rastúcim popri ceste, ktorá viedla do malej Striebornej osady.

 Beatrix doklusala pred vchodovú bránu jej baníckeho stavania a zabúchala na ňu. Sluha Herbert, stojaci pri konských stajniach, prišiel k bráne, aby sa presvedčil, kto na ňu búcha. Otvoril drevené vrátka a uvidel pred sebou unavenú a zničenú Beatrix.

-Pani Beatrix- oslovil ju a prekvapene pozeral po nej.

– Daj koňa do stajne, nakŕm ho a obriaď!- Prikázala mu.

Herbert chytil vedľa stojaceho koňa za oprátku a začudovane po ňom pozeral.

„Veď toto je neznámy kôň. Nie je to koník našej panej. Ako k nemu prišla?“ Čudoval sa Herbert. No neodvážil sa jej opýtať na tieto pochybnosti, ktoré sa u neho objavili. Obyvatelia baníckeho stavania i správca baní  pán Alfréd boli v presvedčení, že keď Beatrix v ten deň odišla z domu, vybrala sa do neďalekého mesta k svojim svokrovcom. A dnes sa vracia domov. Avšak bledosť jej tváre a unavené oči svedčia o tom, že niečo nezvyčajné prežila za ten čas, čo bola mimo svojho obydlia.

Beatrix vybehla po schodoch do svojej komnaty, oblečená sa hodila na ustlanú posteľ a zaplakala.

– Maximilián! Maximilián! Kde si sa stratil? Kde ťa mám hľadať v tomto šírom kraji? Vráť sa! Ochráň ma pred neznámymi zlodejmi, ktorí sa chcú dostať pokútnymi praktikami do našej spoločnosti.- A v týchto myšlienkach, unavená a pri zaschýnajúcich slzách, ktoré pomaly stekali po jej bledých lícach, upadala do hlbokého spánku.

V

     Pri baníckych stavaniach v Striebornej osade zastal neznámy jazdec a zabúchal  na drevenú bránu. Sluha Herbert ju otvoril a jazdec zišiel do dvora, kde sa zvítal so sluhom, nakoľko sa už dobre poznali.

-Pani Beatrix som doniesol správu od nášho pána.-

-Privolám ju. Sadni si vedľa k stolíku!- Ponúkol ho Herbert a odišiel do väčšej budovy. O malú chvíľku sa vrátil a zvestoval mu, že Beatrix hneď príde. Netrvalo dlho a z vchodových dvier budovy vyšla majiteľka štôlní. Zamierila k drevenému stolíku, kde sa dvaja muži rozprávali. Keď sa priblížila k ním, posol vybral z koženej kapsy zapečatený list a podával ho prichodiacej.

– Pán Tadeáš ma posiela  s týmto listom. Mám počkať na odpoveď.-

Beatrix rozlomila červenú pečať na liste a začala ho čítať.

Beatrix!

    V týchto dňoch nás navštívil panský hájnik z neďalekého mesta, kde sa razia strieborné mince a priniesol nám správu o našom synovi a Tvojom manželovi. Ak sa chceš dozvedieť viac o Maximiliánovi, príď čím skôr k nám do mesta.  Tvoje rozhodnutie a odpoveď zašli po našom poslovi.

                                                                             Tadeáš Barthfelder.

Po prečítaní týchto riadkov ostala Beatrix ako omráčená. Ešte sa dobre nespamätala z jej uväznenia a teraz sa dozvedá túto novinu. Po chvíľke mlčania oznámila poslovi svoje rozhodnutie

-Hneď zajtra ráno sa vyberiem do mesta. Povedz to pánu Tadeášovi.-

– Dobre, pani Beatrix. Oznámim mu to.- Posol sa rozlúčil s Beatrix, podal ruku Herbertovi, vysadol na koňa a odklusal cez otvorenú bránu na cestu vedúcu do banského mesta.

– Herbert,- oslovila svojho sluhu. –Ráno pristav koč, aby sme mohli čím skôr vyraziť!-

-Áno, pani . –

Beatrix sa pobrala do svojej komnaty a Herbert do stajne, aby si pripravil konské postroje, vyčistil a vyleštil ich. Tiež obriadil koníky, aby boli dôstojné, keď zavítajú do slávneho mesta.

Hneď na druhý deň ráno vyrazil koč ťahaný párom hnedých vraníkov do banského mesta. Koč zastal pred Kráľovským domom, v ktorom mal svoje obydlie aj hlavný banský majster Tadeáš Barthfelder. Herbert zoskočil z kozlíka a zabúchal na ťažkú okovanú bránu. O chvíľu sa v bránke vsadenej do stredu veľkej železnej brány objavil panský strážnik. Keď uvidel Herberta a koč, z ktorého vykúkala Beatrix, bez slovka začal bránu otvárať.

-Nech sa páči. Pán Tadeáš vás už očakáva.-

Herbert vyskočil na kozlík koča a pomaly vtiahol na priestranný dvor Kráľovského domu. Na pravej strane od vchodu bola menšia budova, kde bolo aj obydlie hlavného banského majstra. Beatrix sa pobrala do tohto obydlia a vyšla po schodoch na dlhú úzku chodbu. Tam stretla slúžku, ako niesla misu s jedlom a vchádzala do dvier priestrannej jedálne. Slúžka vo dverách zastala a prekvapene sa zadívala na prichodiacu.

-Pani Beatrix!- S úžasom vyriekla toto meno div, že jej nevypadla misa s jedlom na drevenú podlahu.

-Pani Beatrix!- Znovu ju oslovila a milo sa na ňu usmiala.

-Oznámim váš príchod pánovi domu.- Slúžka rýchlym krokom zašla do jedálne, misu položila na jedálenský stôl a cez náprotivné dvere zišla do ďalšej miestnosti. O chvíľu sa vo dverách objavil Tadeáš Barthfelder a za ním jeho manželka. Pristúpili k Beatrix a privítali ju.

– Nech sa páči- ukázal Tadeáš na stoličky stojace okolo jedálenského stola.

– Sadni si! Pri obede ti povieme, čo sme sa dozvedeli o našom synovi.-

Potom sa obrátil k slúžke, osloviac ju.

– Hermína! Prestri aj pre Beatrix!.-

Pri obede vyrozprával Tadeáš Barthfelder svojej neveste všetko, čo sa dozvedel od panského hájnika. Ukázal jej aj koženú kapsu a všetky dokumenty, ktoré sa v nej nachádzali. Ona rozrušená a so slzami v očiach hľadela na dokumenty, ktoré si v osudný deň vzal Maximilián  so sebou.

-Zajtra ráno vyrážame na miesto posledného odpočinku nášho syna,- ukončil rozprávanie.

-Zavolali sme ťa preto, aby si sa tejto cesty zúčastnila. Aby si poznala miesto, kde tvoj manžel odpočíva.-

Zo smutných oči Beatrix stekal prúd slaných sĺz, ktoré si utierala do bielej hodvábnej šatky. Aj Tadeáš si občas utrel zaslzené oči a vedľa neho vzlykala jeho žena. Všetci hodnú chvíľu  mĺkvo sedeli pri jedálenskom stole, až hrobové ticho prerušila Beatrix.

– Tak konečne sa našlo jeho telo. Určite pôjdem s vami.-

Vstala od stola, poďakovala a pomaly sa pobrala do priestorov, v ktorých trávili spoločné chvíle s Maximiliánom.

Hneď zrána zo Zlatého mesta vyrazil koč, v ktorom sedel slávny banský majster Tadeáš Barthfelder, jeho nevesta Beatrix a sluha Herbert. Údolím dravého potoka po hrboľatej štrkovej ceste sa uberali smerom ku kremnickým horám. Na krížnych cestách odbočili do ľava a popri Hronskej rieke pokračovali ďalej, až prišli k malej osade. Z nej sa lesnou cestou cez hustú bukovú horu dostali k Bartošovmu lazu. Tam sa pristavili pri náhodnom lazníkovi a popýtali sa  na mladú dievčinu, ktorú naradil Tadeášovi panský hájnik. Muž v dedinskom sedliackom oblečení im ochotne poradil. Ba ponúkol sa, že pôjde s nimi a ukáže im usadlosť, kde táto dievčina býva. Keď prišli k usadlosti, poďakovali sa ochotnému lazníkovi a ten ich zanechal na trávou zarastenom dvore.  Herbert, sediaci na kozlíku pri kočišovi, zoskočil z neho a podišiel k dverám drevenej chalúpky. Z nich práve vyšla mladá dievčina a prekvapene sa dívala na neznámych hostí.

– Dobrý deň!- Pozdravil sa Herbert.

– Dobrý deň!- Odpovedala. –Prajete si niečo?-

-Hľadám slečnu Máriu. –

-Aj ja som Mária. Ale neviem, či hľadáte mňa.-

-Ja hľadám Máriu, ktorá nosí kvety na hrob neznámeho človeka.-

-Tak to som ja. A vy ste kto?- pýtala sa.

-Som sluha u panej, ktorá stratila svojho manžela. Tam,- ukázal rukou smerom ku koču.

-Tam je jeho rodina. Otec aj manželka. Chcú vedieť kde je pochovaný. Ak vám v tom nič nebráni, mohli by ste im ukázať jeho mohylu?-

-Pravdaže môžem – a podišla bližšie k Herbertovi. Ten ju zaviedol ku koču, ktorý stál na lazníckej ceste v tieni košatej lipy. Tam sa dohodli. Mária im ukázala cestu a zaviedla ich na laznícke pohrebisko, kde je uložené telo ich syna a manžela. Pomaly vyšli malým briežkom k čerstvo nakopenej mohyle. V nej bol zastoknutý drevený kríž zhotovený z hrabových konárov. Pri pohľade na mohylu Beatrix silne zaplakala. Na hrobe, v staršom  hlinenom džbáne, bola zastoknutá kytica čerstvých poľných kvetov. Mária, stojaca vedľa Beatrix, ju so zármutkom v tvári pozorovala. Hlavou jej prechádzalo veľa myšlienok.

Ako sa mohla cítiť manželka zosnulého, keď nevedela nič o svojom mužovi. Keď po niekoľkých mesiacoch len dnes objavila jeho hrob. Keď nevie, kto sa v jeho posledných chvíľach života o neho postaral. Kto ho pochoval a kto sa stará o to, aby sa aspoň občas objavila na jeho hrobe kytica kvetov.

Po chvíľke sa obrátila Beatrix k Márii a úprimne sa zadívala do jej tváre.

-Ste dobrá duša.- Povedala jej.

-Ďakujem vám  za seba, aj za svojho zosnulého manžela, že ste sa unúvali neznámemu človeku venovať kyticu kvetov na jeho hrob. Nezabudnem  a štedro sa vám za to odmením.- Potom jej chytila ruku a objala ju. Mária ostala v pomykove. Nečakala to. Ešte nikto sa jej tak srdečne nepoďakoval za nejaký čin, ktorý predtým urobila. Aj jej sa zarosili oči a utrela si ich do opaku tmavomodrej zástery, ktorou bola opásaná.

Schyľovalo sa k večeru a bolo treba poberať sa domov. Na pohrebisku sa rozlúčili s Máriou, ktorá krížom cez lúčku zišla k lazníckym usadlostiam. Beatrix sa ešte dlho dívala za ňou. Za nízkym lesným porastom sa Mária zastavila a zakývala im na rozlúčku. Potom sa stratila za ním.

Tadeáš Barthfelder sa zahľadel na mohylu svojho jediného syna a zaplakal. Zadíval sa na drevený kríž, ktorý sa týčil nad čerstvo nakopenou zeminou. V tej chvíli sa rozhodol, že ho vymení za kamenný náhrobok, ktorý bude všetkým pripomínať, že v týchto končinách nešťastne zahynul jeho jediný syn Maximilián.

     O nejaký čas stál na lazníckom cintoríne nový náhrobný kameň, do ktorého bol vrytý tento nápis:

Tu  odpočíva  v  Kristu  Pánu,

náš  milovaný  syn  a  manžel,

Maximilián   Barthfelder.

                                  * 20. 8. 1265   + 13.5. 1294

Občas zastal pri lazníckom cintoríne panský koč. Vystúpila z neho ženská postava odetá v čiernom oblečení. Pristúpila k náhrobnému kameňu, do kamennej vázy vložila smútočnú kyticu a stála tam v zadumaní a tichej modlitbe. Zarosené oči si utrela do bielej šatky a po čase pomaly opúšťala toto tiché posvätné miesto. Nastúpila do koča a ten ju odviezol v neznámu diaľ.

Aj laznícka dievčina Mária sa sem-tam zastavila na tomto cintoríne.

Kytičku poľných kvetov preložila cez hrob, prekrižovala sa a v modlitbe postála nad mladým človekom, ktorý nešťastne opustil tento svet.  

     A hory vôkol tíško spievali svoju smutnú večnú pieseň, ktorá sa niesla ponad ne a zanikala za ďalekým obzorom.

VI 

     Dlhou dolinou, tiahnucou sa od Židovho kúta a končiac v dolnej časti osadníckeho chotára, pretekal malý úzky potôčik, prameniaci spod vysokého vrchu zvaného Lipovie. Poniže osady  sa  vlieval do väčšej riečky a kľukatými cestičkami, obmývajúc vysoké horniacke kopce, smeroval do dravej hronskej riavy. Popri potoku viedla prašná poľná cesta, slúžiaca tunajším osadníkom. Na pravej strane cesty, pod vysokým kopcom zarasteným bukovým náletom, začala skupina robotníkov kutať novú banskú štôlňu. Niektorí ťažkými čakanmi zatínali do tvrdej ílovitej zeme, iní ju na drevených táčkach  odvážali na neďalekú haldu a ďalší nakopanú hlušinu nakladali na konské drabináky a vyvážali do vzdialenejších miest. Táto lokalita bola vybraná na základe vykonaných znaleckých prieskumov, ktoré urobili vysokoznalí banskí geológovia v trase od Zlatého mesta až po Striebornú osadu. Veľkú zásluhu na tom má Tadeáš Barthfelder a jeho syn Maximilián, ktorému nebolo súdené zúčastňovať sa na riadení týchto kutacích prác.  Krutý osud ho zavial do ďalekých kremnických hôr, kde tragicky spočinul v lone krásnej prírody pri Bartošovom laze. Všetka zodpovednosť a práca ostala na správcovi Alfrédovi Bobalovi a Maximiliánovej manželke Beatrix, terajšej vlastníčke spoločnosti.

Po trištvrte roku tvrdej práce sa dostavili prvé výsledky. V niektorých čiernych hrudkách nakopanej zeminy sa objavili malé, jemne sa trblietajúce kryštály.

-Je to ruda! Strieborná ruda. Natrafili sme na žilu,-  hovorili si medzi sebou robotníci.

Keď sa tieto príznaky objavovali častejšie, hlavný banský majster poslal odkaz do baníckeho stavania pre správcu spoločnosti a jej majiteľku Beatrix. Alfréd Bobal sa veľmi potešil. Veď banské štôlne so žilami, Rudolf, Henrich, Steinbach a šachta Navštívenia Panny Márie sú vyťažené a zatvorili sa. Ani štôlňa Nanebovzatia Panny Márie so žilou Špitaler už nedáva také výnosy ako v minulosti. Ešteže žila Ján produkuje väčšie množstvo vyťaženej rudy a tiež nedávno objavená severná a južná kutacia štôlňa. Preto sa začali hľadať nové náleziská rudy a prevádzali sa kutacie práce v týchto lokalitách. Banský správca ihneď zašiel za Beatrix a oznámil jej túto dobrú správu. Aj Beatrix sa potešila.

-Mali by sme pomenovať novú štôlňu podľa mena vášho manžela- navrhol pán Alfréd.

-Určite si zaslúži, aby ostala na neho pamiatka v tejto malej osade.-

Beatrix ostala zarazená týmto návrhom. Avšak po krátkom uvažovaní súhlasila.

-Nech sa volá táto nová štôlňa Maximilián. Keď sa bude o nej jednať, alebo keď prejdem okolo nej, vždy si na svojho manžela spomeniem. Aspoň si trochu vylepším povesť u rodiny Barthfelder.-

Aj sa tak stalo. Štôlňa sa pomenovala po manželovi terajšej vlastníčky banskej spoločnosti.

„Kutacia štôlňa, Maximilián!“

Ťažba sa v nej začala o niekoľko týždňov. Niektorí baníci zo štôlne Špitalér boli presunutí na nové pracovisko, do štôlne Maximilián. Ruda bola dobrá a kvalitná, čo potvrdil aj hlavný banský skúšač. Keď doniesol Alfréd Bobal výsledky rudnej skúšky a predložil ich majiteľke spoločnosti, zaradovala sa. Zadívala sa na rudu, ktorú správca položil na stôl aj s dokumentmi o skúške. Šeptom vyslovila niekoľko slov, ktoré však nedoľahli k správcovi spoločnosti.

-Niečo ste mi chceli povedať?- spýtal sa jej správca.

-Nie. Len som si na niečo spomenula.-

-Pán Alfréd!- Po chvíľke oslovila svojho správcu. –Posaďte sa!-

Alfréd si sadol k malému stolíku v jej miestnosti a netrpezlivo očakával, čo mu chce majiteľka baní povedať. Na opačnú stranu stolíka, do hlbokého fotelku, si zasadla Beatrix. Zadívala sa na Alfréda. Tichým hlasom, akoby chcela vysloviť nejakú tajnosť, začala hovoriť.

-Bolo to tak dávno. Po našej veselej zábave s dievčatami z Uhliarskej jamy som sa vybrala s jedným mladíkom na nočnú prechádzku. Zaviedol ma do hustého lesa. Zastali sme pri veľkom brale, z ktorého vyrastal mohutný dubový kmeň. Zvestoval mi, že pod tým bralom sú podzemné priestory, v ktorých sa nachádza plno lesknúcich drobných kamienkov. Ukázal mi tieto priestory a dieru, do ktorej sme zišli, daroval mne. Vo vnútri jaskyne na šedom balvane bolo čiernym uhlíkom napísané slovko ,„BEATRIC“.-

Beatrix sa na chvíľku odmlčala. Pán Alfréd sa nechápavo díval na ňu.

Hlavou mu prebehlo niekoľko myšlienok. Prečo mu hovorí o tejto skutočnosti teraz? Veď to všetko, čo mu teraz rozpráva, sa stalo pred niekoľkými rokmi. Nechcel sa jej na to pýtať, ale dúfal, že mu to vysvetlí. Aj sa tak stalo. Beatrix pokračovala vo svojom rozprávaní. Jej pohľad smeroval do podlahy, akoby sa hanbila za to, čo hovorí.

-V čase, keď sme pokrstili novú štôlňu menom môjho manžela, mi napadla myšlienka, že aj moje meno je v názve štôlne v týchto nekonečných čiernych horách, ktorú mi daroval jeden mladík. Štôlňa nesúca moje meno. Ešte nie je objavená a odkrytá a nevie o nej nikto, okrem toho mladého muža a mňa. Len ja sama by som ju už nenašla. Lebo je ukrytá v tmavých lesoch tohto pohoria. Len on. Len ten mladík by ju našiel. Ale, kde sa vlastne ten mladý muž nachádza?- spýtala sa sama seba. Znovu sa odmlčala. Potom sa pozrela na Alfréda, akoby čakala od neho odpoveď. .

– Milá pani Beatrix,-  oslovil ju. -Ten mladý muž pochádza z tejto osady?-

-Áno.- Znela jej odpoveď.

-Tak nie je žiadny problém, aby nám tú tajomnú štôlňu znovu ukázal.-

-To je pravda. Len ja nemám odvahu sa ho na to spýtať.-

-Prečo?-

-Lebo ten mladý muž niekedy pre nás robil. My sme jeho robotu nepotrebovali a poslali sme ho preč. On odišiel v neznámy kraj, stratil sa a viac som ho nevidela. Ktovie, kde sa teraz nachádza?-

– To sa dá zistiť.-

-Pán Alfréd! Budem vám povďačná, ak sa o to pokúsite.-

– O to sa musím pokúsiť. Ak vám tú štôlňu ukázal a povedal, že je to dar pre vás, určite nám ju ukáže. Nechajte to na mňa. Len mi prezraďte jeho meno.-

– Je to mladý muž zo Židovho kúta.-

-Judim?- Pýtal sa jej a s prekvapivým pohľadom spočinul na nej.

– Áno. Judim.-

-Ale Judim je už doma. Po čase v cudzom svete sa vrátil späť, do rodnej osady. Viem o tom. Hugo mi to povedal. Občas sa s ním stretáva, keď si vyrazí do okolitých hôr. Pošlem k nemu Huga a ten ho k nám privedie. – S radosťou vyslovil túto vetu správca spoločnosti.

Beatrix ostala v pomykove. Ako sa k nemu zachovať, keď jej otec mu tak ublížil a zrušil s ním zmluvu na robotu, ktorú pre nich robil. Bude sa hanbiť pozrieť mu do očí. Aj ona sa musí s ním stretnúť a ospravedlniť sa mu. Zájde si do okolitých hôr v blízkosti Židovho kúta, možno ho tam uvidí. Premýšľala. Mysľou jej vírila spomienka na dávny čas, keď sa spolu so židovským mládencom túlala po okolitých lesoch. A pri jednej prechádzke jej ukázal túto drahocennú jaskyňu, ktorú pomenoval po nej.

VII

   Na východnom obzore začalo vychádzať jagavé slniečko a jeho hrejivé lúče dopadali na malú osadu, čupiacu sa pod vysokými horami. Ranný spev vtákov sa ozýval zo všetkých strán a sprevádzal haviarov náhliacich sa do podzemných štôlní. Na konci baníckych stavaní sa otvorilo okno a v ňom sa zjavila ženská postava v nočnom oblečení.  Naklonila sa cez okno, poobzerala sa a stratila sa za jemnými priesvitnými závesmi. O malú chvíľku sa objavila na priestrannom dvore. Zavolala na svojho sluhu, aby jej pripravil jazdeckého koňa. Ten bez slova skočil do stajne a o nejaký čas priviedol na dvor osedlaného vraníka. Pomohol svojej panej nasadnúť na neho. Otvoril veľkú bránu a keď preklusala za ňu, znovu ju uzavrel a pobral sa po svojej robote. Jazdkyňa sa vybrala kamennou cestou popri slabo žblnkotajúcom potôčku, smerom k baníckym usadlostiam postavených na okolitých lazoch. Obišla banské štôlne, aby sa vyhla stretnutiu s náhodným baníkom a smerovala do neďalekých lesov, ktoré obklopovali túto osadu už od pradávna. Tam, kde sa cesta rozdvojovala, postála. Premýšľala, ktorou stranou sa má vydať. Spodná cesta viedla smerom do Židovho kúta a druhá do strmého briežku, strácajúc sa v hustom jedľovom poraste. Keď prišla pod jedľovú horu, zahľadela sa  na okolité lesy. V diaľke uvidela kúdoly čierneho dymu, ktorý sa rozplýval nad korunami stáročných stromov a zanikal pod nebeskou oblohou.

-To uhliari pália drevené uhlie.- Zašomrala si sama pre seba. O chvíľu sa stratila medzi kmeňmi starých jedlí a pokračovala lesnou cestičkou do neznáma.

-Tu niekde, v týchto končinách sa nachádza jaskyňa, ktorú Judim pomenoval mojim menom. No ťažko ju objavím. Veď ju prikryl mohutným balvanom. A od tých čias určite zarástla krovím a burinou. –

Zrazu začula hrmot, lámanie raždia, a dupot konských kopýt. Oproti nej, po lesnej ceste aj horou sa blížila tlupa neznámych jazdcov. Zľakla sa. Možno znovu padne do zajatia tak, ako nedávno pri takejto prechádzke. Jazdci doklusali k nej a obstáli ju. Všetci mali na sebe jazdecký šedozelený úbor. Popruhy koní boli vbíjané rôznymi farebnými kovovými cvokmi.  Nik neprehovoril ani slovko. Milo na ňu hľadeli, ba niektorí sa i usmievali.

„Sú to všetko mladí, azda nesmelí  junáci“. Prebehlo jej mysľou.

Pomaly začal kruh okolo nej rednúť.

-Pokračujeme ďalej!- Zavelil jeden z nich.

–Dámu necháme ísť svojou cestou.-

Ten hlas sa jej zdal známy. Akoby ho niekedy počula. No nezbadala, ktorý z jazdcov to vyslovil. Keď ostala osamotená, hľadela za nimi, ako sa pomaly strácajú za hustým krovím, ktoré rástlo popri lesnej ceste. Zrazu jazdci zastali a o niečom sa radili. Jeden z nich otočil svojho koňa a približoval sa k nej. Prišiel celkom blízko a zdalo sa jej, že tohto muža už niekde videla. Muž ju oslovil.

–Pochádzate zo Striebornej osady?-

-Áno- prisvedčila.

-Ste majiteľka baníckej spoločnosti? Pani Beatrix Brathfelder?-

-Áno.- Znovu mu tlmeným a roztraseným hlasom prisvedčila. Zrazu sa jej začala rozjasňovať myseľ. Tento muž je on. No neodvážila sa vysloviť jeho meno. Čo, ak sa mýli?

-Som rád, že ste na slobode, – a otáčal svojho vraníka k odchodu.

-Andreas!- Prekvapene jej vyšlo toto slovo cez  krásne srdcovité pery.

-Andreas! Bol si to ty?- Celá sa rozochvela. Niečo sa v nej pohlo. Niečo, čo nedokáže rozpoznať. Bol to cit? Radosť? Sklamanie? Alebo ešte niečo viac?

Muž sa zadíval na ňu. Podišiel svojim vraníkom tak blízko k nej, že sa skoro vzájomne dotýkali. Len sa nahnúť a mohli sa stretnúť ich pery.  Celá sa chvela. Celý ten čas, ako ju neznámi muži vyslobodili z väzenia,

hlavou jej vírili myšlienky, že to bolo na jeho príkaz. Ale ako sa dozvedel, že je väznená? Kto mu dal informáciu? Môže sa to dozvedieť len od neho. Preto jej hneď napadlo, že sa musí s týmto záhadným a čestným mužom stretnúť. Dnes ale nie, keď tu má okolo seba svojich ľudí, ktorí na neho čakajú.

– Vraciame sa späť!- Zavelil svojim ľuďom. Tí otočili svoje jazdecké kone a pomalým klusom sa vrátili k Andreasovi.

-Vy pomaly choďte cestou, ktorou sme prišli! Ja vás dobehnem.-

Tlupa jazdcov sa o malú chvíľku stratila v hustom lese. Len Andreas ostal na svojom mieste. Beatrix sa spamätala z tohto celého výjavu a osmelila sa prehovoriť.

-Odpovedz! Bol si to ty, čo ma dal vyslobodiť z väzenia? Ako si vedel, že som zajatkyňa?-

Mlčal. Jeho oči boli uprené na ňu, ale slovko mu nešlo na pery. Až po hodnej chvíľke sa vyslovil.

-Mám priateľov všade na okolí. Aj v tvojej osade. Doniesli mi správu. I keď si sa citovo odo mňa vzdialila, priateľstvo však ostalo. Aj po rokoch.-

Nechápavo hľadela na neho. Andreas však pokračoval ďalej.

– Veľa času ubehlo od nášho posledného stretnutia v chalúpke ukrytej v tmavých horách. Odvtedy sa zmenil aj tvoj život. Stala si sa manželkou bohatého  a vznešeného muža.-

-Andreas!- Prerušila jeho rozprávanie. Oči sa jej zarosili. Utrela si ich do bielej hodvábnej šatôčky, ktorú stále nosila pri sebe. Úzkosť a ťažkosť na srdci jej nedovolili  viac sa vysloviť. Aj Andreas pochopil, že ju zasiahli jeho vyčítavé slová. Nakoniec nabrala odvahu a vrátila mu tú výčitku.

-A kde si sa stratil ty?  Kam si odcválal v tú noc? Kde ťa zaviali vetry, že si nedal o sebe znať? Poznal si moju osadu. Navštívil si ju a túlal si sa okolo nej. Prečo si sa neozval? Čakala som ťa. A ty si neprišiel. Čo som mala robiť v tom zúfalstve, keď ma opustili moji najdrahší. Čo som mala robiť ja, ktorá som nikdy nechcela a nevedela riadiť spoločnosť. Ten muž bol pre mňa východiskom zo zúfalstva. A nakoniec, aj on ma opustil.- S hlasitým plačom a vzlykaním dodala.

–Ostala som sama, opustená. V tomto cudzom svete už nemám nikoho. Nikoho, kto by ma ochránil.-

Otočila svojho koňa a pustila sa do mierneho klusu. Andreas sa prekvapený pozeral, ako odchádza. Potom ostrohami bodol svojho koňa a pustil sa cvalom za ňou. Dobehol ju  na malej čistinke.

-Beatrix! Beatrix, počkaj! Čo mi to hovoríš? Čo sa to udialo za ten čas, čo sme sa nevideli?-

 Chytil jej koňa za uzdu a zastavil ho. Ona so slzami v očiach pozerala po ňom. Andreas zoskočil z koňa a pomohol zliezť aj jej. Podal jej ruku a doviedol k čerstvému vývratu, na ktorý sa posadili. Objal ju okolo drieku, pritlačiac si jej hlavu o svoje rameno, jemne jej hladil vlasy. Po chvíľke mlčania sa  znovu ozval.

-Beatrix! Prezraď mi všetko, čo sa udialo od chvíle, ako sme sa naposledy videli.-

A ona mu vyrozprávala celý príbeh svojho života, ako si to želal.

-To, že som sa vydala, vieš. Že som odišla k svojmu manželovi do zlatého mesta, tiež vieš. Stratila som rodičov a po svadbe ma opustila aj moja najmilšia priateľka. Odišla do svojej vlasti. A pred rokom zahynul aj môj manžel. Jeho mohylu sa nám len prednedávnom podarilo objaviť..- Po chvíľke mlčania pokračovala.

– Ale predsa, toto všetko ty musíš vedieť. Veď máš všade priateľov. I v mojej osade. Určite ti to povedali.-

-Áno. Veľa vecí o tebe viem. Dozvedel som sa to. Ale o tvojom manželovi som nič nevedel. Nikto mi to nepovedal. Alebo mi to nechcel povedať.-

Beatrix sa trochu upokojila. Aj zaslzené oči už obschli. Aj hlas sa jej rozozvučal i slabunký úsmev na tvári sa objavil.

-A teraz mi povedz niečo o sebe. –

-Nebudem ti nič rozprávať. Pozývam ťa k sebe do obydlia a tam sa porozprávame. –

-Do tej lesnej chalúpky, kde sme sa prvý raz stretli?- Zažartovala.

-Nie. Na panský majer nachádzajúci sa na začiatku Hontianskej tabule. Majer patril Hontianskemu hradu. Teraz patrí mne. Pozývam ťa a moji sluhovia ťa ku mne privedú. Súhlasíš?- Spýtal sa jej.

Ostala prekvapená.

-Ty máš majer?-

-Áno. Budeš v ňom vítaná. Alebo mám prísť pre teba sám?-

-Radšej príď pre mňa sám. Budem istá, že to myslíš úprimne.-

-Dohovorené.-  Odvetil Andreas.

Vstali. Naskočili na svoje vrané kone a každý sa pobral cestou k svojmu obydliu.