moje poviedky

XXXV

Skupina troch jazdcov klusajúc blížila sa k sútoku Zelenej rieky s veľkým a mohutným vodným tokom valiacim sa  v širokom koryte smerom k Dolnej zemi. Jej dravé vody pramenili niekde pod horskými masívmi  pri malej osade nesúcej   názov podobný tomuto  toku a vlievali sa  rozvetvené do slaných, černejúcich sa morských vôd. Jazdci zastali na pokraji dediny, obzerajúc  a hľadajúc  prístrešie, kde by sa na blížiacu noc  mohli zložiť.

-Tam- ukázal Adam k neveľkej budove kde na jej čelnej stene bol modrými písmenami namaľovaný nápis „ U bieleho koňa“.

-Tam je hostinec.-

Dievčina v jazdeckých šatoch sa obzrela a spozornela. Siahla do vrecka svojich nohavíc a vytiahla z nich poskladaný biely list.  Prebehla  po ňom očami o znovu ho vložila do vrecka.

-Sme na mieste.-  Bodla svojho tátoša ostrohami do boku a klusom sa pobrala k hostincu. Dvaja mladíci šli za ňou. Pred budovou zoskočili z koní a uviazali ich o drevené zábradlie, ktorým bola ohradená časť neveľkého dvora. Vstúpili do budovy. Na ľavo cez pootvorené dvere počuli ľudskú vravu. Niekoľko dedinčanov sedelo pri starých, dubových stolíkoch a debatovali medzi sebou. Keď zbadali vstupujúcich jazdcov zmĺkli. Z poza latkového šenku vyšiel im v ústrety starší  muž s bielou zásterou opásanou okolo pása.

-Služobník, prosím. Budete si niečo priať?- Spýtal sa prichodiacich.

-Dobrú večeru a niečo k uhaseniu smädu.- Rozkázala dievčina v jazdeckých šatoch a sadala si k najbližšiemu stolu. Muž, zrejme hostinský sa pozrel prekvapene na ňu.

-Niečo sa vám nepáči- spýtala sa ho.

-Nie,… nie… prosím. Len… Hneď vás obslúžim – a odišiel k výčapu.

Tam niečo pošepkal staršej žene, ktorá odišla do vedľajšej miestnosti. Hostinec sa o chvíľku vyprázdňoval, len v kúte pri peci zostal sedieť starý, bradatý muž, bafkajúci z fajočky na dlhom pipasáre pozerajúci  neprestajne na mladú trojicu. A na náprotivnej strane pod oknami ešte dvaja mladíci, ktorí sa veselo bavili. O nejaký čas doniesol hostinský občerstvenie.

-Vy ste majiteľ tohto hostinca?- Spýtala sa ho dievčina.

-Áno…Nie… nie prosím. Ja tu len vypomáham- Zajakal sa hostinský.

-Mohli by sme hovoriť s majiteľom. Chceli by sme tu prenocovať- pokračovala.

-Hneď vám ho pošlem.- Uklonil sa a odišiel. O chvíľku pricupkala útla ženička.

-Niečo si budete želať páni?-

-Áno.  Vy sta majiteľka?- Spýtala sa a hneď aj pokračovala.

-Cestujeme z diaľky a chceli by sme tu prenocovať. Mohli by sme si objednať tri izby na jednu noc?-

-Nám stačí jedna izba pre oboch,- zamiešal sa do rozhovoru Adam. -Však Filip?-  Filip prikývol a podotkol.

-Aspoň nám bude cez noc  veselšie.-

-Dobre – rozhodla sa dievčina. – Tak by sme prosili pripraviť dve izby, aby sme sa mohli zložiť. A vonku máme tri kone, môže ich niekto obriadiť?-

-Milosťpani. Ja nemám žiadnych sluhov, len švagor čo mi v hostinci vypomáha. Ak by ste si ich sami previazali do zadného dvora a z kôlni hodili trochu sena. Ja stará žena už nevládzem na všetko.- Plačlivo odpovedala hostinská.

-Dobre tetuška- zamiešal sa Adam. –My  to urobíme, nemusíte sa o to starať.-

Medzitým doniesol muž večeru a ženička zašla za pult.

-Tá starenka vedie sama tento hostinec?- Pýtala sa dievčina  muža kladúceho na stôl večeru.

-Sama. Ja jej občas vypomáham, chuderke. Pred mesiacom stratila za záhadných okolností svojho muža, ktorý viedol tento hostinec. A všetka starosť ostala teraz na nej. Ja som jej švagor a pokiaľ sa nenájde kupec, čo si tento hostinec kúpi  snažím sa jej pomôcť, aby ho mohla za ten čas spravovať. Ale myslím, že to už dlho trvať  nebude. Dobrú chuť vám prajem.- Uklonil sa a odišiel do výčapu.

Dievčina ostala  hľadieť na starenku vrtiacu sa vo výčape. Hlavou jej vírili slová písané v liste, v ktorom ju pisateľ odporúčal na človeka prebývajúceho v tomto hostinci.  Určite muž, ktorého za záhadných okolnosti stratila táto žena bol človek, od ktorého by sa mala dozvedieť viac. Vie niečo o tom všetkom aj táto starenka? Zdôveril sa jej muž o skutočnostiach tohto záhadného príbehu,  ktorý jej načrtol i Fridrich na svojom zámku? Čo všetko za tým je? Dozvie sa niekedy pravdu, alebo tajomstvo zostane navždy zahalené? I ten detský plač vo veži na Vodnom hrade jej nedal pokoja. Má niečo spoločné táto udalosť s príbehom spomenutým v liste, alebo je to len jej  fantazírovanie? Musí sa pokúsiť odkryť túto záhadu poprepletaných udalostí. Veď v liste stojí, že príbuzenský pomer má ku mne.  Pokúsim sa porozprávať so starenkou. Dnes v mojej izbe. Musím sa dozvedieť čo najviac. Čo najviac od tej starenky dostať. Rozhodla sa. Keď sa rozídu do svojich izieb, pokúsi sa začať s ňou rozhovor. A potom  sa uvidí čo urobí ďalej. Keď sa navečerali zakývala dievčina smerom k výčapu.  Majiteľka hostinca podišla k ich stolu.

-Budete  si  ešte niečo priať,  páni- spýtala sa  hostí.

-Chceli by sme sa ubytovať. Ukážete nám izby- spýtala sa dievčina.

-Áno. Už som ich pripravila. Prosím nech sa páči. Nie sú to honosné izby na aké ste určite zvyknutí. Ale mi, prosím, iné nemáme. Nech sa páči  na poschodie, milosťpani- ukázala rukou na drevené schodište, ktoré začalo vŕzgať pod ich krokmi. Prišli na tmavú chodbu z ktorej viedli  štvoro dverí do hosťovských izieb tohto malého hostinca.

-Tu je prosím izba pre pánov- otvorila dvere do prvej izby hneď od schodišťa.

-A tu prosím pre milosťpani. Je o niečo krajšia. S výhľadom na  sútok riek a malé mestečko. A tam v diaľke za vodou, na vysokom brale je  katedrála.-  Hostinská podišla k oknu ukazujúc rukou na tmavnúce obrysy  mohutnej katedrály vypínajúcej sa nad vlnami širokej, dravej rieky tečúcej popod vysoké biele bralo. Potom sa pobrala k dverám aby odišla.

-Prosím vás… Mohla by sa s vami o niečom pozhovárať? Viem, že teraz nemáte ešte čas.  Keď sa uvoľníte mohli by ste mi doniesť niečo na pitie a navštíviť ma v izbe? Súhlasíte?- Spýtala sa jej dievčina. Starenka ostala prekvapená,  nemo hľadiac na ňu. O čom sa chce s ňou rozprávať táto neznáma mladá, pekná a prívetivá dáma v jazdeckom oblečení. Ale po chvíľke rozpakov súhlasila.

-Fajn. Budem vás očakávať. Ďakujem vám.- Dievčina  vzala od sluhu svoju batožinu a začala ju ukladať do drevenej skrini. Hostinská zavrúc za sebou dvere zišla schodmi do výčapu.

-Čo je to za trojica?- Spýtal sa jej  švagor.

-Neviem. Na nič som sa nevypytovala. Ukázala som im izby a odišla.- Medzitým už vyšli na dvor i dvaja veselí mladíci. Zdalo sa že sú trochu podgurážení, lebo pieseň ktorú chceli nôtiť im nemohla prísť do mysle. 

-Hej panička- zavolal jeden do  rozsvietených okien v horných izbách.

-Zíďte dolu. Zaspievame si -a rozosmial sa. Dievčina začujúc  volanie pomaly otvorila okno a nazrela ním.

-Želáte si niečo mládenci?- Zavolala na nich. Adam vo vedľajšej izbe tiež začul hlas z vonku a otvoril okno nazrúc cezeň. Mladíci vidiac, že sa otvorilo i druhé okno, stratili sa medzi hustými stromami rastúcimi na okraji dvora.

-Strýko Junas- oslovila posledného hosťa hostinská  utierajúc prázdne stoly.

-Dopite a poberajte sa domov! Kým dorazíte za Vršok bude tma.-

-Už idem, dievka moja, už idem.- Pomaly sa dvíhajúc od stola, vzal si ohnutú palicu a poberal sa von z hostinca.

-Nemám ostať s tebou na noc, keď tu máš neznámych ľudí?- Ponúkol sa hostinskej jej švagor.

-Nie. Nemusíš. To vypadajú slušní ľudia. A tá mladá pani je veľmi prijemná. Môžeš ísť v pokoji domov, aby sa ti žena nehnevala, že ma tak vysluhuješ. Veľmi ti ďakujem za pomoc Michal. Neviem čo by si počala bez teba. Budem rada, keď sa tohto zbavím. Možno, že to vyjde. Potom sa ti za všetko odslúžim.-

-Tak dobrú noc. Zbohom- a švagor rozlúčiac sa odišiel. Hostinská poriadila stoly, trochu primietla miestnosť naliala do porcelánového džbána ovocný nápoj a vybrala sa schodmi do izby, kam ju pozvala neznáma,  mladá pani. Jemne a bojazlivo zaklopala na dvere.

-Nech sa páči. Vkročte!- Ozvalo sa z poza dvier. 

Pomaly otvorila dvere a pred sebou uvidela neznámu, mladú pani v dlhých,  šatoch sediacu  pri malom stolíku uprostred izby. Tácku s nápojom položila pred ňu.

-Sadnite si!- Ukázala dievčina na stoličku oproti a naliala si slaboružovej, ovocnej šťavy do skleničky. Hostinská  nechápavo a bojazlivo pozerala po mladej panej.

-Chcela by sa vás na niečo popýtať- oslovila ju keď si upila zo skleničky.

-Nech sa páči, veľkomožná pani.-

Dievčina  vybrala z cestovnej batožiny list a pokračovala.

-Od neznámeho pisateľa som obdržala tento list- a rozložila poskladaný papier.

-Píše v ňom okrem iného aj toto. „V prepychových komnatách hrdého kaštieľa… prebýva dievča… Ak vedieť chcete viac o jej osude napomôže vám človek prebývajúci v malom hostinci  U bieleho koňa v dedinke, na sútoku riek, kde Dolná zem spája sa s Vašou krajinou.“ Toľko z listu, ktorý mi poslal neznámy pisateľ. Keďže ma zaujíma osud dievčatka prišla som sem, aby sa dozvedela od tohto človeka niečo viac, tak ako to píše pisateľ listu. Dúfam, že mi pomôžete objasniť niektoré veci súvisiace s týmto dievčatkom. I keď si myslím, že človek o ktorom sa zmieňuje pisateľ bol váš muž.  Ale verím, že i vás do niečoho zasvätil.- Pozrela po hostinskej, ktorá so sklonenou hlavou počúvala slová mladej panej.

-Tak čo? Poviete mi niečo? Je to pre mňa veľmi dôležité.-

Hostinská mlčala, ako by sa bála niečo povedať. Len bokom a  nedôverčivo pozerala na dievčinu.

-Nedôverujete mi? Bojíte sa o tom hovoriť?… Sľubujem vám, že tento rozhovor zostane len medzi nami. A to čo mi poviete neprezradím nikomu.

Veľmi  mi záleží na objasnení niektorých skutočností a prezradením niektorých vecí by som mohla zabrániť ich objasneniu. Preto mne samej bude záležať na tom, aby sa nikto nedozvedel o našom rozhovore. Sľubujem vám. Nemusíte sa obávať.-

Hostinská zdvihla hlavu, pozrela  na dievčinu a pomaly,  skôr šeptom začala hovoriť.

-Viete, veľkomožná pani. Tento hostinec cez rok navštívi veľa cudzích ľudí.  Prídu sem  z Dolnej zemi cez veľkú rieku, alebo ľudia cestujúci  na dolniaky tu pookrejú, oddýchnu si, prenocujú. Tu sa robia i obchody. Spoznávajú sa cudzinci s našimi ľuďmi. Porozprávajú, spriatelia sa a navzájom sa všeličo dozvedia. A môj muž bol takým sprostredkovateľom.

Keď bolo treba niečo vybaviť, zariadiť, odkázať alebo prenechať pre niekoho nejaký tovar, veľmi rád a ochotne to urobil. Ja som ho často hrešila, aby nedôveroval každému aj neznámemu človeku. Aby sa nedostal do nepríjemností. A možno na to i doplatil.- Hostinská sa na chvíľku odmlčala. Dievčina sa dívala do jej zarosených očí, ktoré si utierala opásanou bielou zásterou. Po chvíľke znovu pokračovala.

-Asi pred dvomi rokmi, zavítala k nám do hostinca veľmi  vznešená, neznáma pani so svojim malým sprievodom. Neviem do dnes ako, ale muž musel o jej návšteve vedieť. Celý ten deň bol nervózny a vždy vychádzal do dvier, ako by niekoho vyzeral.  Darmo som sa ho pýtala, či niekoho čaká.                            

Nedostala som z neho ani slovko.

Prikázal mi pripraviť  našu najkrajšiu izbu a mám sa starať o hostí, pokiaľ sa on bude venovať  neznámej, vznešenej panej. Nedalo mi to pokoja a tak som  nakukla cez dvere na chodbu, keď sa môj muž rozprával s ňou. Počula som ako ju oslovil –kňažná-. Ukázal jej schodište po ktorom vyšli na poschodie do izby. O chvíľku sa muž vrátil a znovu niekoho vyzeral. Za nejaký čas prifrčal panský koč  Videla som, ako muž prišiel k nemu a s kočišom sa dohovárali. Z koča vystúpila staršia žena. V ruke  držala niečo zahalené.  Nemohla som všetko vidieť, lebo som obsluhovala hostí. Ale keď muž so ženou čo vystúpila z koča vychádzali schodišťom  ku izbám, začula som slabunký detský plač. Netrvalo to dlho čo pobudli v izbe. O chvíľku muž  vyprevádzal neznámu ženu, ktorú oslovil kňažná ku koču. Tá i so sprievodom odišli  smerom k veľkej rieky.  Druhý koč odišiel na opačnú stranu, smerom na horniaky. Keď sa neskoro v noci porozchádzali hostia a ostali sme s mužom sami, spýtala som sa ho. Čo sa to dnes večer hore odohralo. On predo mnou, na výčapný pult vysypal za mešec zlatých minci a povedal. To čo som zarobil dnes, tento hostinec nezarobí ani do roka. Tieto peniaze schovám na horšie časy. Budeme ich potrebovať. Ja som mu len odpovedala. Ak peniaze pochádzajú z nekalého obchodu, šťastie neprinesú. A už vôbec nie, ak pochádzajú z obchodu s ľuďmi. Len sa na mňa nahnevane pozrel a odvrkol mi.  Ja som s ľuďmi neobchodoval. Ja som len zariadil kontakt medzi  dvoma vznešenými dámami.- Odmlčala sa.

-Nikdy viac sme sa už o tom nerozprávali. Až keď  záhadne umrel pod starou, košatou čerešňou na druhej strane hradskej s dýkou v hrudi som pochopila, že musel byť v spojení  s nejakou bandou hrdlorezov, alebo ho chceli umlčať ak vedel o niečom čo sa nik nemal dozvedieť.- Nastalo hrobové ticho.

-Neviem či  tento príbeh je  spojený s tým  čo sa vás dotýka?- Dokončila hostinská svoje rozprávanie.

-To neviem teraz ani ja. Možno, že keď nad všetkým pouvažujem…- nedokončila  myšlienku.

-Ale aj tak vám ďakujem. Môžete pokojne odísť. O našom stretnutí sa nik nedozvie. Ani moji sluhovia nie. Buďte si istá. Dobrú noc- zaželala hostinskej a zavrela za odchádzajúcou potichu dvere, aby nepočuli ich cvaknutie ani  sluhovia oddychujúci vo vedľajšej izbe.

Keď dievčina ostala sama začala uvažovať. Neznámy pisateľ má o príbehu dievčatka  také informácie, ako by sám bol pri nich. Zrazu ju niečo napadlo. Vyšla k dverám, chcela ich otvoriť. No potom sa zháčila.

-Nie. Nie. Teraz by to bolo podozrivé. Vyčkám do rána.- Vrátila sa k posteli, zaľahla.  Spánok jej nešiel na oči. Dlho do noci jej mysľou vírili myšlienky o ktorých jej rozprávala hostinská. Keď sa ráno zobudila zišla dolu do hosťovskej  miestnosti, kde už sedeli jej sluhovia. Prisadla si k nim čakajúc na raňajky.

-Adam- oslovila svojho sluhu. –Po raňajkách príď ku mne do izby. A ty Filip, priprav batožinu a kone na odchod.- 

Dievčina oblečená v jazdeckých šatoch sprevádzaná jedným svojim sluhom

sa pomalým klusom vybrali kamenistou cestou smerom, odkiaľ pred dvoma dňami prišli. A druhý sluha im z pred dverí hostinca zamával na cestu k svojmu domovu.

XXXVI

O chvíľku opustil hostinec osamelý jazdec. Pobral sa k veľkej rieke tečúcej vedľa  malého mestečka. Hostinská len nechápavo krútila hlavou, pozerajúc cez neveľký oblôčik hostinca, keď jazdec odchádzal sám a na opačnú stranu ako jeho pani. Jazdec doklusal k pristavenej kompe, na ktorej už bolo usadených, alebo okolo zábradlia postávajúcich niekoľko cestujúcich.  Chceli sa dostať na druhý breh rieky, do mesta nad ktorým sa majestátne týčili mohutné, hrubánske múry starodávnej katedrály. Po čase pltníci zabrali a kompa sa pomaly vybrala na svoju cestu. Jej ovládanie  bolo dosť namáhavé, lebo dravé vlny ju neprestajne ťahali po  prúde. Zdatní pltníci svoju ťažkú robotu zvládli a za krátky čas kompa zakotvila v prístave na druhom brehu dravej rieky. Jazdec previedol svojho vraníka cez drevené podvaly spájajúce kompu so súšou, naskočil na neho a zmizol medzi vysokými múrmi starého, uhorského mesta. Zastavil sa pred neveľkým obchodíkom a vstúpil do neho. Nezdržal sa v ňom dlho. Keď z neho vyšiel, uviazal na sedlo malý batôžtek, naskočil na tátoša poberajúc sa von z mesta. Musel sa dobre informovať, lebo hneď zabočil v pravo aby sa dostal na hlavnú hradskú, ktorá viedla cez široké, rovné a nekonečné lány Malej uhorskej nížiny. Popohnal svojho koňa do cvalu, aby skôr prešiel týmto rovinatým krajom. Po ceste stretával množstvo ľudí, povozov i jazdcov, ktorí zvážali úrodu z polí, vracali so domov do svojich príbytkov alebo blúdili širokým svetom tak ako on. Už sa zvečerievalo, keď v diaľke uvidel malé končiare Bakoňovho lesa, ktoré sa k nemu pomaly približovali. Na kraji neveľkej riečky uvidel malý agátový lesík do ktorého zamieril. Ustlal si pod hrubým agátovým kmeňom, aby si trochu oddýchol a hneď na svitaní  mohol pokračovať ďalej. Ráno ešte slnko nevyšlo z poza vzdialeného, nízkeho obzoru už nasadal na koňa. Smer jeho cesty bol jasný. Po tejto hlavnej hradskej dôjsť k Nízkym Taurám a dostať sa do malého mestečka na úpätí Norických Álp. Tam zistiť ako dôjsť  k najvyššiemu vrchu,  kde na vysokom, havranom brale stojí pyšný Raberský zámok. A pod ním učupená malá osada. Ak sa tam šťastne dostane rozhodne sa čo urobí, aby splnil príkaz svojej panej. Štyri dni putoval týmto neznámym krajom,  kým konečne dorazil na kraj malej osady dúfajúc, že cieľ jeho cesty je správny. Zoskočil z koňa, uviazal ho o nízku haluz starého bresta a unavený ľahol si na zelenú pažiť, aby si trochu oddýchol. Ani sa nenazdal ako usnul. Keď sa prebral uvidel nad sebou stáť mladú dievčinu, ktorá sa na neho milo usmievala. Pretrel si rozospaté oči a posadil sa hľadiac prekvapene na ňu. Obzrel sa vôkol seba, aby sa presvedčil kde sa nachádza. Vedľa bol uviazaní jeho vraník a pomaly sa spamätával kde je. Potom vstal a prihovoril sa dievčine.

-Ste odtiaľto?-

Tá sa na neho  usmiala a len nechápavo krútila hlavou.

-Nerozumiete mi?- Opýtal sa jej znovu. Keď dievčina neodpovedala spýtal sa jej znovu lámanou rečou, používajúcou sa  medzi pánmi.

Dievčina sa rozhovorila a posunkami vyjadrovala niektoré slová. Mladý muž vybral z vrecko svojho kabátca lístok, ukážuc jej ho a spýtal sa.

-Elfrída Knapková. Poznáš?-

Dievčina súhlasne prikývla a niečo povedala.

Ešte raz sa jej spýtal. Chytila ho za ruku ukazujúc na osadu a mávla na neho. Pochopil, že mu chce niečo ukázať. Odviazal koňa a šli vedľa seba do osady. Dievčina sa  usmievala a zvedavo pozerala po ňom. I on sa osmelil a usmial na ňu. Bola taká milá, príjemná a pekná. Len škoda že sa nevieme dohovoriť, myslel si. O chvíľu prišli k malej, nízkej chalupe. Zastali na dvore a ona mu posunkami ukázala, aby počkal. Vbehla dovnútra. Z chalúpky vystúpila staršia žena odetá v domáckom oblečení. Niečo medzi sebou prehovorili a potom na neho zavolala.

-Odveď koňa za dom do kôlni a príď dovnútra!-

Mladík pomalým krokom vchádzal do nízkej izby kde za stolom sedeli dve ženy. Mladá dievčina s ktorou prišiel sa len usmievala a domáca pred ňu kládla porcelánový hrnček z ktorého vystupovala para.

-Dáš si aj ti teplý čaj, junák?- Nečakajúc na súhlas položila pred neho hrnček teplého čaju.

-Ďakujem vám. Ale nemuselo to byť.- Odpovedal jej.

-Nemuselo, ale dobre ti padne po ceste.- Aj pred seba položila hrnček  a  prisadla si.

-Viem, že nie si tunajší, ani z blízkeho okolia. Povedz mi, čo ťa priviedlo do tejto malej osady!- Staršia žena hovorila čistou rečou, ktorej dobre rozumel.

Mladík pozrel po dievčine sediacej vedľa neho, ako by naznačil, či  môže pred ňou  povedať dôvod jeho príchodu.

-Jej sa nemusíš  obávať. Za prvé dobre nerozumie našej reči. A za druhé, ona sa o nič  nestará. Vidíš. Je ešte mladá a svetské  starosti ju nezaujímajú.

Ona sa radšej bude zaujímať o takých mladých a pekných junákov ako si ty. Je to milé a prívetivé dievča. Sirota. Býva u mňa. Rodičia jej umreli keď bola ešte malá, tak som sa jej ujala. Tak hovor! Kde si sa vybral?- Odpijúc si z hrnčeka pozrela na mladíka.

-Moja pani, teda milostivá slečna z Barcziho hradu….-

-Ááá. Poznám. Slečna Ilonka. Však?- Prerušila jeho rozprávanie.

-Áno. Milostivá slečna Ilonka ma poslala, aby som vás vyhľadal v tomto ďalekom svete. – Z vrecka vytiahol zložený lístok.

-Dala mi tento lístok s vašim menom a osadou, kde vás mám hľadať. Po štyroch dňoch sa mi podarilo doraziť sem. A vďaka tomuto milému dievčaťu som vás ľahko našiel.-

-A prečo si sem prišiel- spýtala sa ho.

Mladý junák rozpovedal všetko, čo mu povedala jeho pani, slečna Ilonka.

Domáca ho bez prerušenia počúvala a len kývala súhlasne hlavou. Potom začala hovoriť ona.

-Poznám všetko. Dozvedela som sa to od mojej nebohej sestry.  Vyrozprávala mi celý príbeh na ktorom sa i ona podieľala. Veľmi ju mrzelo, že sa zaplietla do tých vecí, ale vtedy nemohla ináč. Bola len obyčajná slúžka a odporovať v niečom svojej panej nemohla. Často mi prízvukovala, že ak sa ja dožijem a budú sa dať zmeniť, alebo objasniť tieto veci, aby som sa o to pričinila.-

-Milostivej slečne veľmi záleží na tom, aby sa dozvedela pravdu. Dostala list od neznámeho pisateľa, ktorý jej niečo naznačil. Boli sme aj v hostinci

„ U bieleho koňa“, ale človek, ktorý o tom niečo vedel už nežije. Zavraždili ho.-

Domáca sa s úžasom a prekvapene pozrela na mladíka.

-Zavraždili?… Aj moja sestra tak skončila.- Po chvíľke uvažovania pokračovala.

-To má niečo spoločné. Niekomu prekážalo, že tieto osoby vedeli o tomto prípade. Ale komu a prečo?- Dumala.

-Ty chceš priniesť svojej panej správu o tom dievčatku? Však?- Pýtala sa ho.

-Chcem. Povedala mi, aby som neodišiel, pokiaľ sa to dopodrobna nedozviem. Dúfala, že len vy jediná jej v tom pomôžete.-

-Pomôžem. Pošlem jej po tebe list, kde jej všetko opíšem tak, ako mi to povedala moja sestra. Len musíš byť veľmi opatrný. Dnes prenocuješ u mňa a zajtra ráno, ešte za súmraku musíš opustiť túto osadu. A viac sa do nej nevracaj! Ak by ťa videli sliediči z Raberschlosu, živí by si neodišiel. Určite majú na svedomí moju sestru, aj toho hostinského. A okolo mladej Elizabeth sa mi veľmi nevrť. Hoc je pekná, mladá a zvodná. Do vášho ďalekého, horniackeho kraja by ju nedala.- Usmiala sa a bokom pozrela na mladú dievčinu. Tá nespúšťala oči z pekného, urasteného mladíka, ktorého našla na neďalekej lúčke ležať pod  starým brestom, kam si ona občas vyšla na prechádzku.

-Ty nevychádzaj na dvor. Ja koňa obriadim, nakŕmim a previažem  do stajne ku kozičkám.- Povedala mladíkovi.

-A ty Elizabeth, pripravíš večeru pre hosťa. Ja za ten čas napíšem list pre vašu slečinku.- Domáca vyšla na dvor po robote.

V malej izbičke ostali dvaja mladí ľudia sami. Dievčina sa zapýrila a pozrela bokom po mládencovi. Keď sa jej pozrel do tvári sklopila zrak. Ešte nikdy necítil také rozrušenie ako teraz, keď tak blízko sedel vedľa mladého, pekného dievčaťa, ktoré na neho s nehou a žiadostivo hľadelo. Mal pokušenie dotknúť sa jej ruky, ktorú mala položenú na okraji stola. Žeby sa bol do tohto dievčaťa tak rýchlo zaľúbil? Sám nechcel tomu veriť. Ale city sa v ňom začali hlboko prejavovať. Poobzeral sa po izbe, či ich náhodou nesledujú zvedavé oči. Prebehol pohľadom po malých oblôčkoch, zabodol zrak do dvier a jemne položil svoju dlaň na malú rúčku tohto malého, milého stvorenia. Keď sa jej dotkol trhlo s ňou a prekvapene sa na neho pozrela. Nepocítil žiaden odpor len sa trochu otočila k nemu. Dívala sa mu priamo do očí a on na jej tvár, pery a pohľadom hladil i jej dlhé, kučeravé vlasy. V tom pred dverami zaznel šuchot. Dievčina vyskočila od stola a prešla k murovanému, kamennému sporáku. Dvere na izbe sa pomaly otvorili a v nich sa objavila ženská postava domácej.

Na osadu začal sadať súmrak. Cez oblôčik bolo vidno ako tma pomaly zahaľuje i priestor malej izbičky. Domáca vzala z drevenej poličky kúsok lojovej sviece a odišla vedľajšími dverami do komôrky v ktorej bol malý stolík. Zažala sviecu, nakvapkala na bok stolu trochu vosku a prilepila ju o stôl. Zo spodného priečinku vybrala zožltnutý papier, kalamár s černidlom a zastrúhané brko. Pohodlne sa usadila a po kratšom uvažovaní začala škrabať brkom po žltom papieri. Keď dopísala list, zložila ho na štvoro. Vybrala tvrdý pergamen, vsunula medzi jeho  dosky a previazala tenkou stuhou. Všetko ešte raz zabalila do papiera,  z lojovej svieci nakvapkala vosk na jeho spoj a prilepila ho.  Na mäkký vosk vtlačila rub mince ako pečať a položila do spodného priečinku.

-Ráno ho odovzdám mladíkovi- zašomrala, vyjdúc do izby, kde mladá dievčina pripravovala večeru pre hosťa. Ten sa od starého, vyrezávaného stola pozeral na šikovnú dievčinu, ako sa rezko zvŕta okolo murovaného sporáka.

-Elizabeth- oslovila  dievčinu keď sa navečerali.

-Ty  budeš spať na mojej posteli vzadu a  ja prejdem do izbičky, kde spávala moja sestra. Mládenca uložíme tu, do tvojej posteli, aby ťa nerušil, keď včasráno bude odchádzať. Ja si už idem ľahnúť. A ty tiež dlho nevysvecuj! Máme málo sviečok.- Upozornila ju domáca. Dievčina niečo zašomrala a pustila sa do umývania riadu, ktorý ostal po večeri. Keď skončila svoju robotu odišla do izby, kde sa práve ukladala k spánku pani domu. O chvíľku vybehla naradostnená a kývala na mladíka sediaceho stále pri stole. Niečo sa mu snažila povedať, ale keď jej nerozumel, chytila ho za ruku a ťahala von z dvier na dvor. Tam ho vzala pod pazuchu a viedla za dom na zelenajúce sa záhrady. Mládenec pochopil, že dostala súhlas vyjsť si s ním na večernú prechádzku. Z dievčiny prekypovala radosť a veselosť.  Vyšli vyše domu, za starú, drevenú kôlňu. Pritúlila sa, objala ho okolo krku a veselo sa smiala. Bola rada, lebo v tejto osade bolo tak málo mladých ľudí, že prechádzka v dvojici mladíka bola veľmi výnimočná. Na záhradách si sadli na vyvrátenú hrušku, hľadiac si bez slovka do očí. Aj keby si boli vyznávali lásku, slovám by nerozumeli. Ale vyznať láska sa dá aj bez slov. A pokúsili sa o to. Mladík  chytil dievčinu za plecia, otočiac ju k sebe.  Zahľadel sa na jej krásne, srdcovité pery, ktoré dievčina vyzývavo pootvorila. Zrazu sa pritlačila na jeho hruď, vsala  do pier a vášnivo ho obsypala bozkami. Mladík ostal ako omráčený. Dievčinu, ktorú videl dnes prvý krát si tak zaľúbil, že rozlúčka ráno bude veľmi ťažká. Neskoro v noci sa  mladá dievčina vkradla do svojej postele, tak aby to nik  nepobadal. Ráno, keď mladík vyskočil na svojho vraníka pribehla k nemu, chytiac  ho za ruku pobehla kúsok cesty s ním.

-Vrátim sa- zavolal na dievčinu, ktorej  po peknej tváričke stekali dve veľké slzy. Všimla si to i obďaleč stojaca domáca.

-Nesmúť- utišovala ju, vidiac že dievčina stráca v mladíkovi svoju prvú lásku. A keď sa osamelý jazdec stratil za malým lesíkom, v dvoch srdciach mladých ľudí zavládol veľký  smútok.