moje poviedky

XXXIX

Móric Senczy často chodieval  do župného mesta za povinnosťami, ktoré prevzal po svojom otcovi. Stalo sa, že na hrad prichádzal až po týždni a potom oddychoval. Občas zašiel za kamarátmi, ktorí ho pozývali na veľkolepé poľovačky. Tam potom hodovali i niekoľko dní v kaštieľoch, alebo poľovníckych zámkoch schovaných v hlbokých  horniackych lesoch.

Jeho žena si už zvykla a ani jej to veľmi neprekážalo. Keď ostávala doma sama, vychádzala do blízkeho alebo vzdialenejšieho okolia. Niekedy ju pozval na večierky k svojim známym a priateľom usporadúvaných pri rôznych príležitostiach. Nebola tým nadšená, ale pre pokoj vždy svojmu manželovi vyhovela.

-O týždeň nás pozval hlavný slúžny na večierok. Usporadúva ho  na päťdesiatku svojej manželky. Bude tam mnoho vysokopostavených ľudí.- Začal Móric rozhovor po večeri, keď sa už poberala odísť od stola.

-Nemohol som odmietnuť. Bol najlepším priateľom môjho otca a mňa tiež poctil funkciou na stoličnom úrade- pokračoval, keď  nedostal od svojej ženy žiadnu odpoveď.

-Nemám veľmi rada tie večierky a bály- odpovedala mu po čase grófka, vstávajúc od stola.

-Oblečieš si tú najkrajšiu róbu, aby barónky a kňažné videli, že grófstvo sa im vo všetkom vyrovná.- Jeho slová počula už medzi dverami vedúcimi na dlhú chodbu.  Celý týždeň premýšľala, na čo by sa vyhovorila, aby sa nemusela tejto oslavy zúčastniť. Na nič neprišla. Keď prišiel čas, nasadla so svojim manželom do hrdého, tmavého koča a štvorzáprah bielych vraníkov pobral sa do stoličného mesta. Na veľkom a priestrannom  nádvorí v kaštieli v ktorom prebýval hlavný slúžny Imre Nadáschy, stálo už veľa panských kočiarov. Z poza vysvietených okien bolo počuť vravu, hluk a zhon.  Móric  so svojou ženou vstúpili do budovy kde ich privítal  úslužný sluha a viedol do veľkej, pestrofarebne vyzdobenej sieni. Tu sa ich ujal uvádzač a predstavil prichádzajúcu dvojicu ostatným hosťom.

-Prichádza  gróf Senchy Móric a jeho manželka  grófka Helen–Barcz- Senchy.-    Uvádzač ich priviedol pred  manželov Nadáschyovcov, aby sa zvítali.  Potom ustúpili do pozadia, aby boli predstavení ďalší hostia ktorí prichádzali na túto veľkolepú oslavu.

Barón Wilhem  Schubert  s manželkou Elizabet. Gróf  Ignác Višnický a manželka  Žofia.  Za nimi prišli ďalej  Gróf Ignác Nyáry s manželkou, Vincent Serédy s manželkou, ako aj  Sebastián Forgách a jeho manželka Bernarda.   

Grófka Senchy neprítomne a bez záujmu hľadela pred seba a občas pohľadom prešla po hosťoch sediacich za prestretými stolmi, alebo  prechádzajúcimi sa  preplnenou hosťovskou sieňou. Medzi týmito hosťami nemala žiadneho priateľa, alebo známeho. Boli to všetko ľudia vysokej oligarchie s ktorými sa nestýkala. Jej muž sa s niektorými  pozdravil, alebo napriadol  krátky rozhovor predstaviac ju, no vedela, že tento večierok bude pre ňu ďalšou nudou v spoločnosti svojho muža, ktorý nebol obzvlášť zábavný vedľa nej.  Trochu spozornela a upriamila zvedavo svoj zrak na prichádzajúcu trojicu, ktorú uvádzač práve predstavil.

-Knieža András Perényi s manželkou Anikó a dcéra Mária-Lujza.-

Grófku zalial rumenec a tvár jej priam horela. Nespúšťala zrak z mladej dievčiny, ktorá bola predstavená ako Mária-Lujza. Hľadala v jej tvári niečo, čo by jej dalo odpoveď na otázku, ktorú mala do dnešného dňa nezodpovedanú. Žeby tento večierok bol osudovým na stretnutie po ktorom už roky túži? Len nevedela a nebola si istá, či je to nie mylná predstava, ktorá jej v hlave rozviruje myšlienky. Či to mladé dievča, na ktoré sa tak pozerá, je tá o ktorej jej písala Elfrída. Písmenká  listu jej už vymizli z mysle, len meno rodiny, do ktorej sa dievčatko dostalo ostalo zachované. Áno. Mária-Lujza  bola daná do rodiny Perényi. Je to táto rodina? Je to dievčina po ktorej pátra toľko rokov a neúspešne? A veď už ani nepátra, prebehlo jej hlavou. Ako sa vydala, pre iné starosti pomaly začala na ňu zabúdať. Len teraz, keď  začula jej meno i meno jej rodiny zrazu v nej skrzla túžba niečo urobiť aby sa spoznali. A túto príležitosť musí využiť! I za  cenu, že urobí niečo nezvyčajné, že sa mýli a jej snaha vyjde na zmar. Musí to urobiť! Musí! Ale tak, aby o tom manžel nevedel. Začala snovať plán ako to uskutočniť.  Zrazu zacítila na svojom pleci dotyk. V prvom momente si pomyslela, že je to manžel. Ale ten stál niekoľko krokov pred ňou a zhováral sa s grófom Nyárym. Otočila sa. Skamenela. Chcela vykríknuť. No rýchlo si priložila ruku k perám, aby utlmila hlas, ktorý by narobil vzrušenie v celej sieni. Nemo a nepríčetne hľadela na človeka stojaceho pred  ňou. Kde sa vzal tento človek? Veď medzi hosťami ho nevidela.  A on tu teraz stojí, pozerá  jej do tvári a s úsmevom  sa  prihovára.

-Grófka Helen-Ilonka Barczi. Som rád že vás stretávam.- Po chvíľke, keď pobadal prekvapenie na grófkinej tvári pokračoval.

-Moja manželka- ukázal na vedľa stojacu dámu – Evelin.- Predstavil ju.

-Zoznámte sa prosím.- Po týchto slovách sa prebrala z úľaku a prijala podávanú ruku Evelin.  Aj grófka sa  predstavila.

– Ilonka Senchy,… za slobodna Barczi, ako ma predstavil váš manžel.-

-Môj manžel  Fridrich- s úsmevom na tvári sa pozrela na neho,  pokračujúc.

-Ten si stále myslí,  že čas stojí a roky neplynú. Koľko je to už rokov, čo sme sa spolu stretli na Raberschlose? Desať? Viac?- Spýtala sa. 

-I on bol vtedy mladík. Ale za ten čas sa veľa zmenilo i v jeho živote, hoc si to nepripúšťa.  Poď miláčik,- oslovila Fridricha – čakajú nás priatelia.- Chytila Fridricha Hocka, majiteľa Reberského zámku za ruku a odtiahla k hlučnej skupinke, ktorá sa obďaleč veselo zabávala. Grófka sa pozerala za odchádzajúcimi mysliac si, že najradšej by z tejto oslavy odišla niekde, kde  by bola celkom sama. O chvíľu jej pohľad zablúdil do priestoru, kde  bola  rodina Perényiovcov. Tá už sedela za stolom na náprotivnej strane.

-Videl som, že si sa stretla so známymi- vyrušil ju prichádzajúci manžel.

-Nie…Áno, áno. Poznáme sa ešte z mladosti. Ale veľmi málo. Chodieval k môjmu otcovi.- Odpovedala grófka Senchy.

-Pod, sadneme si. Tam- ukázal rukou ku stolu. -Tam je  naše miesto- a viedol manželku k prestretému stolu na opačnú stranu ako sedel Fridrich Hock so svojou ženou..

-Ó, to som rada– povzdychla si s uľahčením, že nebude v jeho blízkosti. –Čo drahá?- Spýtal sa jej Móric.

– Len som rada, že si už sadneme.- Usadili sa vedľa grófa Nyáryho s manželkou z jednej strany a Ignáca Višnického s manželkou Žofiou zo strany druhej. Aspoň sa popýta na Julianu, jej dobrú priateľku z detstva ktorú už roky nevidela.  

Po oficiálnej časti začala v hosťovskej sieni slúžnovského kaštieľa veselá zábava. Hudobníci stojaci na vyvýšenom stupienku hrali ostošesť. No zväčša starším párom sa do tanca ešte nechcelo. A mládeži tu veľa nebolo. Len niekoľko mladíkov, synkov vznešených grófov a pár slečiniek mohlo tak tvoriť okolo päť párov. Ale keď sa prevrátilo viac pohárikov dobrého vínka, začal sa priestor na tanec pomaly zapĺňať. Aj grófku Senchy požiadal manžel o tanec V tanci sa raz  pri nich zvrtla mladá dvojica, ktorú grófka Senchy neustále pozorovala. Až jej stuhlo celé telo, keď  sa  manžel  potočil a sotili do tancujúceho  páru.

-Prepáčte- ospravedlnila sa dievčina a s úsmevom pozrela na grófku. Tá sa na ňu tiež milo usmiala. Muzikanti prestali hrať a kapelník vyhlásil prestávku.

-Je tu dusno. Idem na čerstvý vzduch- povedala grófka Senchy svojmu manželovi a zamierila na vonkajšiu terasu.   Tam sa oprela o vyrezávané drevené zábradlie a zahľadela do tmy. I ostatné páry vychádzali von.

– Vznešená grófka. Smiem sa pri vás na chvíľku pristaviť a pozerať do diaľav na krásu tohto malebného mestečka?- Oslovil ju muž stojaci za ňou. Grófka sa strhla a otočila k nemu. Pred ňou stál Fridrich Hock,  ktorého nechcela  stretnúť osamote.

-Môžete. Lenže ja som sľúbila svojmu manželovi, že za ním hneď prídem.-

Prehodila si jeden koniec hodvábnej šatky cez plece, poberajúc sa dovnútra.

-Počkajte chvíľku!- Fridrich ju chytil za ruku a zadržal. –Predstavím vás zaujímavej osobe.- Otočil sa k vedľa stojacemu mladému páru a oslovil dievčinu, držiacu sa za ruku so svojim tanečníkom.

-Moja milá Mária-Lujza. Prepáč, že ťa na chvíľku vyruším v dôvernom rozhovore s tvojim fešákom. Chcel by ťa zoznámiť s pani grófkou, mojou dávnou priateľkou a známou. Podíď k nám bližšie.- Dievčina s úsmevom docupkala k Fridrichovi, ktorý ju hneď chytil za ruku.

-To je pani grófka Helen-Ilonka- Senchy, spolumajiteľka hradu Krivín, manželka nastávajúceho išpána hornouhorskej župy.- Zalichotil jej Fridrich. Grófka sa na neho ostro  pozrela, lebo túto zvesť počula prvý raz. Ani Móric nikdy nespomenul, žeby sa mal stať županom.  Mária-Lujza  sa mierne uklonila, milo usmiala a podala jemnú, malú rúčku. Na grófku vystúpil studený pot. Zachvela sa, keď vo svojej dlani zacítila malú rúčku dievčiny. Takto sa stretnúť s tou, na ktorú denne myslela, ktorá sa jej zjavovala vo snách, ktorú nikdy predtým zblízka nevidela, ktorú by pri stretnutí nepoznala, si nepredstavovala.

Dievčina len čo sa predstavila odchádzala k svojmu tanečníkovi.

-Ste prekvapená? Však?- Položil jej Fridrich otázku.

-Trochu áno. Len neviem čo máte za lubom. Vidíte. Dievčinu nezaujíma nejaká grófka, ktorých je tu neúrekom.-

-Ale vás určite zaujíma tá dievčina. Videl som to na vás, na vašej tvári pri predstavovaní kniežacej rodiny Perényi.-

-Vy ma pozorujete?- Pozrela sa s výčitkou na Fridricha.

-Bol som zvedavý ako to na vás zapôsobí?-

-Tak dobre. Všetko som sa dozvedela a dovoľte mi odísť za svojim manželom.- Rozhodla sa grófka. Hneď sa pobrala do miestnosti a Fridricha nechala  osamote stáť na vonkajšej terase.

-Rozbolela ma hlava- zaluhala, keď došla k Móricovi. -Idem si ľahnúť. Ty ostaň s priateľmi. O mňa sa nestaraj. Ja aj tak tu nemám  dôverných známych s ktorými by som sa bavila. Dovoľ mi odísť.-

-Idem ťa vyprevadiť.- Ponúkol sa Móric.

-Nie, nie- oponovala. –Prejdem aj sama. Viem nájsť komnatu kde sme sa zložili- a pobrala sa preč. Móric zašiel za kamarátmi a bavil sa až do bieleho rána. Bol už zvyknutý, že jeho manželka nebola nadšená rôznym večierkom, bálom a slávnostným akciám, ako ostatné vznešené dámy takejto spoločnosti. Na druhý deň sa na nádvorí stretla s dievčinou, ktorá ju pozdravila a milo sa na ňu usmiala. Mala pokušenie pristaviť ju a dať sa s ňou  do rozhovoru. No neurobila to. Keď odchádzali a sedela v koči znovu uvidela dievčinu, ako sa veselo baví v kruhu mladých ľudí. Zamrzelo ju, že predtým ju neoslovila a nedala sa s ňou do reči.

-Niečo ťa trápi- pýtal sa jej Móric, vidiac ju, ako zadumaná pozerá na skupinku mladých ľudí.

-Nie.- Odpovedala mu. Hlavu položila na operadlo. Privrela oči a nútila sa do spánku, aby sa jej na nič nepýtal. Premýšľala. Možno sa už nikdy s ňou neuvidí. Ako sa však vzďaľovali od hlavného župného mesta a približovali  k domovu, pomaly sa jej myseľ vyrovnávala s touto skutočnosťou. Doma jej Móric oznámil, že dostal ponuku vykonávať významnú funkciu hlavného išpána hornouhorskej župy.  Aby sa k tejto ponuke vyjadrila aj ona. Nenamietala. A tak  na jeseň odišiel do župného mesta. Požiadal ju, aby prišla za ním, keď všetko zariadi. Grófka Senchy nechcela odísť za svojim manželom. Dohodli sa, že prevezme riadenie grófstva a dohliadne na jeho spravovanie kastelánom. Móric nakoniec súhlasil. Grófka ostala na panstve sama. Bola tomu rada. Často vychádzala na miesta jej blízke.  Najobľúbenejšie bolo miesto pri horskom vodopáde. V jeden letný večer, keď pri ňom zadumane stála uvidela, ako k nej prichádza osamelý jazdec. Keď prišiel bližšie spoznala v ňom Matúša. Tvár sa jej rozžiarila a tíško vyslovila jeho meno.  Vtedy dlho do noci sedeli pri hukote vody hľadiac,  ako sa padajúca voda rozráža na skalných výbežkoch. Boli šťastní, keď ich občas  zaliali kvapky, aby ich osviežili v horúci, letný večer.

   Pri rozlúčke jej Matúš oznámil, že sa ide ženiť. Že viac sa už neuvidia. Ako sa od nej vzďaľoval v kútiku srdca zacítila smútok. Vyrovnala sa stým. No spomienky na príjemné chvíle ostali v nej ešte po dlhý čas.

Doslov

Prešlo veľa rokov. Do tvárí niektorých našich hrdinov vryli sa vrásky a temená ich hláv pokryli šediny. I osudy ľudí sa zmenili. Ostali nedopovedané, alebo zanikli vo víre ľudského života tej doby.

Mária-Lujza Perényi si našla  bohatého,   vznešeného, kniežacieho  manžela

s ktorým odišla ďaleko na dolný okraj uhorského kráľovstva.  O svojom pravom pôvode sa dozvedela od strýka Fridrich Hocka, keď ho navštívila v Raberskom zámku na smrteľnej posteli. Začala pátrať i po svojej staršej, nevlastnej sestre. Zavítala aj na jej hrad. A tam si po veľa rokoch, prvýkrát padli s Ilonkou do náručia. Aké osudy jej napísal ďalší život,  tento príbeh už nehovorí.

Grófka Senchy splnila svoj sľub Adamovi Horniakovi. Jeho staručkú tetu  dala previesť k  bratovi do osady pod Barcziho hrad. Tam niekde po zelených lúčinách behajú i Adamove deti, ktoré sú dôkazom jeho veľkej lásky k peknej a zvodnej Elizabeth, ktorú náhodne spoznal v dedinke pod Raberschlossom.

Po rokoch i Balašovský hrad prešiel do rúk hrdej a slávnej Koháryho rodiny. No tajomné chodby a priestory, do ktorých ukryli zlaté poklady zbojnícky rytieri Melichara Balašu,  zatiaľ nik neobjavil.

Vysoké bralá a okolité vŕšky, tmavých,  horniackych hôr ožili a s valaškami  v rukách, behajú po nich malí junáci. Vyspevujú si staré zbojnícke piesne, ako kedysi  dávno ich smelí otcovia. A ten najvyšší z pomedzi nich, je syn  niekdajšieho zbojníckeho kapitána,  Matúša Svoreňa.

No život obyčajných, sedliackych poddaných sa veľmi nezmenil. Denne vychádzajú na panské polia a pod dohľadom hajdúchov  lopotia na nich, do neskorého večera.

Len občas vidno, ako z neďalekého hradu, postaveného na vysokom, skalnatom hrebeni, schádza do údolia v čiernom závoji zahalená smutná jazdkyňa. Mieri do neďalekých lesných porastov, aby sa  medzi ich kmeňmi  stratila z očí náhodným chodcom. Vyjde úzkym lesným chodníkom k horskému vodopádu, odkiaľ  na široko-ďaleko počuť mohutný hukot padajúcej vody. Postojí na vŕšku kde sa vody rozlievajú, obzerajúc sa, akoby niekoho čakala. Potom zíde cez skalnaté útesy do údolia, kde prudký dopad vody speňuje dolné koryto. Dlho hľadí na rozvírené vody, či sa v nich neobjaví obraz dávnych čias.

Po chvíľke  otočí svojho koníka a odchádza stromoradím na malú čistinku vedľa  pustého, poľovníckeho zámku. Pomalým klusom dorazí pod Kozí chrbát, na ktorom stoja len ruiny ich pyšného hradu. Vyberie sa kamenistou hradskou k svojmu domovu.  Cestou stretáva zástupy vracajúcich sa  sedliakov z panských polí.  Na konci zástupu stretne prihrbeného muža so širokým, čiernym klobúkom na hlave. Keď prechádza popri ňom, muž obnaží hlavu, ukloniac sa, pozdraví.

-Úctivá poklona, veľkomožná pani grófka!-

Grófka zastane. Lepšie sa prizrie mužovi do tvári. Odhrnie si čierny závoj   a mysľou jej prebehne jediné slovko. I na pery sa  tlačí. No styd  a grófska hrdosť nedovolí vysloviť jeho meno. Muž položí široký klobúk na hlavu a pokračuje v ceste za ostatnými. Grófka dlho pozerá za ním, až kým sa nestratí v zákrute za nízkym, smrekovým lesíkom. Potom bodne ostrohami svojho koňa a slabým klusom zamieri na hrad.  Tam odovzdá  vraníka služobníctvu a prejde na okraj vysokého, skalného útesu. Rozhliadne sa po širokom okolí, ktoré sa do diaľav rozprestiera pod ňou. V ďalekom horizonte jemne pláva  žltá, ohnivá, slnečná guľa  v červenejúcich sa večerných zorách. Zahľadí sa na tento krásny,  prírodný úkaz. Oprie sa o hrubánsky, kamenný, hradný múr a stojí tu v hlbokých rozpomienkach opustená,  samotná a smutná.

Koniec

Záver.                                                                              

Skončilo sa romanticko – poviedkové rozprávania príbehov Hlboké rozpomienky, ktoré čitateľa zaviedlo do čias dávnej minulosti. Neviem posúdiť ako spomínané príbehy oslovili čitateľa a ako zapadli do tohto nepokojného, nestabilného a rozdeleného spoločenského života, narušeného  rôznymi udalosťami.

A tiež či forma zverejňovania tak rozsiahlych príbehov, ktorá je nie venovaná aktuálnych spoločenským udalostiam je vhodná na uverejňovanie v blogu. Rád si dám poradiť od  iných prispievateľov a blogerov, aby som sa podľa toho mohol zariadiť a rozhodnúť, či moje ďalšie poviedky nechám uložené na dne priečinka, alebo ich ešte ponúknem verejnosti touto formou.

Ďakujem všetkým, ktorí si prečítali moje romanticko-poviedkové rozprávanie.

                                                         mada – J.M.