moje poviedky

pokračovanie

II

Na malom priestranstve pred krčmou, pod starými agátmi, opretý chrbtom o drevené zábradlie, ktoré stálo nad mútnym dedinským potokom, čakalo niekoľko dedinčanov vzácnych hostí. Obecný richtár Ďuro Račko, horár Ferdinad  Schieckert, prísažní Martin Námesný a Jozef Brigant, ako aj škôldozorca Alexander Hoffman, ktorého zo Štampochu doviezol na koči richtárov syn Ondrej. Obďaleč, na kamennom moste , hľadiac do dedinského potoka  čakali najatí honci, statní dedinskí mládenci ako Ďurik, Karnál, Ďuro Šalko, Ďuro Chumaj, Maco Šuška, Jano Matejovie od Brigantov  a staromládenecký richtár Ďuro Knoch. Prestupujúc z nohy na nohu, niektorí sa prechádzajúc po kamenistej ceste, na ktorej rozpustený sneh vytváral veľké kaluže, hľadeli smerom k Priehrade, odkiaľ mali dohrkotať panské koče.

-Už by tu mali byť- nadhodil škôldozorca a netrpezlivo prestupujúc, poťahoval si vyhrnutý golier na svojom dlhom zimnom kabáte.

– Možno sa im niečo prihodilo- podotkol pre seba richtár.

-Cesta je zlá- dodal prísažný Martin Námesný.

-Hej chlapci, choďte sa pozrieť vyše dediny, či už idú- zavolal na honcov richtár.

Mládenci niečo hundrajúc, pobrali sa po ceste, čľapkajúc v kalužiach vody a snehu. Len Ďuro Knoch s Macom Šuškom ostali na moste a o niečom sa radili.  Poľovačka sa mala začať okolo obeda, keď sa panstvo zloží. No už sa blížilo k poludniu a pánov ešte nikde. Mládenci čo sa vybrali oproti panskému konvoju prešli už hodne  vyše dediny. Nestretli však nikoho.

-Poďme späť. Možno, že neprídu- nadhodil Ďuro Chumaj a mládenci otočiac, vrátili sa dolu k dedine. Prišli ku krčme, oznámili richtárovi, že pánov ešte nevidno a začali sa baviť ďalej. Niektorí pomýšľali, že sa pôjdu trochu zohriať, keď tu z krčmových dvier vykukla stará krčmárka a svojim ťahavým hlasom pozývala mládencov k teplej peci. Tí sa veru nedali dva krát núkať. Hneď sa pobrali dovnútra. Usadili sa za dubovým stolom a rozkázali si trochu ostrého na zohriatie. O chvíľu prišiel za nimi Martin Námesný, aby si nebodaj viac neuhli, lebo majú pred sebou ešte robotu. I on však neušiel pokušeniu a prevrátil do seba kalištek ostrého.

-Poznač mi to Katka! Večer, keď sa vrátim z poľovačky ti zaplatím- a prízvukoval mládencom, aby si viac neuhli.

-Ak budeš mať z čoho. Ktovie, ako vás barón vyplatí,- pustila za ním uštipačnú poznámku. Krčmárka bola na takéto platenie zvyknutá. Veľa chlapov prišlo do krčmy  bez grajciara. Zatínali sekeru. A keď pár grajciarov aj zarobili, ťažko bolo krčmárky platiť za to čo už bolo dávno strovené. Aj zaplatili, no neostalo na ďalšie pitie. Znovu sa borgovalo. Tak sa krútil kolobeh života v tejto malej, chudobnej dedinke, kde sa urodilo viac krumplí, aby sa mohla pripraviť večera s trochu kyslím mliekom. Mäso sa jedlo len na výročité sviatky. Buď sa zarezala z dvora nejaká stará sliepka, nie vhodná na nesenie vajec, alebo sa vysekala  neužitočná krava, ktorá už nechcela dávať mlieko.

Bolo už hodne popoludní. Z Priehrady sa ozval veľký krik kŕdľa detí, ktoré utekajúc a čľapotajúc po ceste smerom ku krčme zvestovali, že sa blíži konvoj panských kočiarov. Za nimi o malú chvíľku dorazilo na parádnych kočoch i panstvo. Zastali pred kamenným mostom. Richtár Ďuro Račko nadhodil na pleciach parádnu kabanicu, ktorú nosieval len do kostola a vykročil na cestu, aby privítal vzácnych hostí. Ako prvý vystúpil z koča barón Alfonz Nyáry. S úsmevom, držiac v ruke široký, čierny klobúk ho vítal dedinský richtár. Za ním pristúpil ku koču škôldozorca a ostatní čakajúci. Posledný  privítal Nyáryho správca jeho majetku, horár Schieckert. Sňal z hlavy horársky klobúčik a  úctivo sa uklonil.  Tichším hlasom mu podával správu o jeho majetku. Barón len mávol rukou, nepočúvajúc jeho slov, povedal.

-Na to bude dosť času neskôr.-  

Obrátil sa k richtárovi a vážnym hlasom mu zvestoval, čo sa im prihodilo.

-Ale pán richtár, čo to za ženy rozkazujú v tomto revíri?- a pozrel sa k prichádzajúcemu kniežaťu, ktorý vystúpil z koča.

-Naše záprahy nemohli prestúpiť dolu pod dedinou murovaný most, lebo nás nechcela pustiť nejaká čierna pani. Čo sú to za móresy?-

-Pán urodzený, prosím pekne za omlúvenie – trasľavým hlasom sa ozval richtár a pokračoval, – nevieme zistiť čo to za ženu chodí po týchto horách. I my dedinčania, keď niekedy ideme na koníkoch cez murovaný most, sadne si nám na voz a veru koníky nevládzu ho utiahnuť, ako keby bol plno naložený. A voz je prázdny. Túla sa tu, túla, prosím ponížene. Bolo by ju treba nejako odohnať, aby odišla z týchto končín – dopovedal a utieral si spotené čelo opakom rukáva.

-A tiež, že nejaký strážca hôr, oblečený v zelenom plášti, s flintou na pleci a s dvoma psíkmi potuluje sa po horách. Je to pravda?-

-Pravda, pán urodzený, pravda. Videli ho i niektorí naši ľudia. Ja som ho však nevidel, lebo málo chodím po horách- odpovedal richtár. Barón sa potom obrátil k škôldozorcovi, vyzvedajúc sa na veci súvisiace s ubytovaním, poľovkou a ustajnením. Škôldozorca hneď informoval baróna o všetkých záležitostiach.

-Pán barón. Ubytovaný budete v škole, ktorá je už pripravená. Zaujmete byt učiteľa, tam sú dve izby. Jednu malú triedu, kabinet a kuchyňu. Vo veľkej triede sú pripravené stoly na hodovanie. Jedlo sa bude podávať z kuchyne cez špajzu, kde je vybúrané okno do veľkej triedy. Pre mladé slečny je ešte malá izbička pri veľkej triede, kde boli učiteľské pomôcky. Kone budú ustajnené vedľa školy,

v stajni Jana Chovana. Stajňa je dosť veľká. V tom dome budú spať i kočiši a služobníctvo. Je tam dosť miesta pre nich. Kočiare budú na školskom dvorci, ktorý je ohradený dreveným latkovým plotom. Honcov máme zabezpečených. Zdatných mládencov. Sprevádzať nás bude i pán polesný. Všetko je pripravené ako bolo rozkázané, prosím pekne- dokončil škôldozorca.

-Dnes sa zložíme, ubytujeme. Poľovka začne zajtra ráno. Dnes si ešte obzriem moje majetky. A kde budú ubytované moje poľovné psy?- spýtal sa barón.

-I na to sme mysleli, pán barón. V pálenici u Chovana je dosť miesta pre nich. Pripravili sme im tam. Je to dom naproti škole. Prejde sa len cez drevenú lavicu ponad potok.- prízvukoval richtár.

Po všetkých týchto vyjasneniach pozval richtár hostí do krčmy na malé zvítanie a pohostenie. Krčmárka, trochu prihrbená staršia žena, vdova, čakala už hostí vo dverách, aby ich uviedla do priestrannej, dobre vykúrenej miestnosti. Na starých dubových stoloch,

v hlinených džbánoch bolo prichystané zlatisté vínko dovezené na túto príležitosť z Dolnej zemi. Barón Alfonz Nyáry, knieža Salvator, ako aj ostatní hostia sa nedali veľa núkať. Dobre im padlo po úmornej, dlhej ceste a ešte aj po tom výjave na murovanom moste, pohodlne si posedieť a pripiť dobrým vínkom. I mladá a veselá slečna Anežka, sadajúc si za menší stolík, privolala k nemu i kuchárkinu  dcéru Júliu, jej nerozlučiteľnú priateľku. Sadli si aby si spolu podebatovali o príhodách, ktoré zažili na tejto dlhej ceste. Barón zdvihnúc čašu vína, postavil sa a predniesol krátky prípitok na zdar tejto poľovačky. Aby prebehla bez ťažkostí a v pohode, aby ďalšie poľovnícke trofeje mohli sa hrdo pýšiť na stenách v jeho poľovníckej izbe na svojom panstve. Aj Anežka zdvihla svoj hlinený krčiažok, aby si štrngla s Júliou a s veselým úsmevom odpijúc si, mihla svojím očkom cez maličký oblôčik na skupinu mládencov, ktorí veselo debatovali pred krčmou na kamennom moste. Júlia postrehla ten pohľad, otočila hlavu pozrúc tým smerom, s úsmevom povedala.                                   

-Máme tu aj veselých a švárnych mládencov.-

Anežka sa trochu zapýrila, pozrela na Júliu a z chuti sa zasmiala. Keď si panstvo pripilo, obrátil sa barón k richtárovi.

-Hej, richtár.  Pre tú mladú chasu, čo vonku stojí, nemáš za džbánik?-

-Mám, pán barón, mám. Ale tí majú čas, keď sa panstvo pôjde ubytovať.

-No len ich voveď dnu. Hľa, tam je prázdny stôl. Budú nám zajtra lepšie zaháňať.-

Richtár hodil rukou na prísažného Martina Námesného sediaceho na pokraji stola, aby mladých zavolal a usadil ich k voľnému stolu.

O malú chvíľku vchádzala mlaď do krčmy, snímajúc z hlavy široké, čierne klobúky a ukláňajúc sa hodujúcemu panstvu. Posadali si okolo stola pod oknami pri dverách. Krčmárka im doniesla čašu vína a ponúkla ich.

-Ponalievajte si chlapci. No Ďurko, mládenecký richtár, nalej! Na zdravie- a odišla za svojou robotou do dreveného, latkového šenku. Ďurko vzal do ruky hlinený džbán a ponalieval do prichystaných malých krčiažkov. Dve mladé, veselé devy pozerali na mládencov chichotajúc, niečo si šepkali do ucha. Mládenci si panské devy nevšímali. Ba nepatrilo sa ani len obzrieť v tú stranu, kde sedeli. Mlčky sediac, potichu ochutnávali a popíjali dobré dolnozemské vínko. Len Jano Matejovie od Brigantov nad krčmou občas pozrel na veselé dievčatá. Najviac sa mu však jeho pohľad zastavoval na peknej bledej tváričke s výraznými bledomodrými očkami, ktorú ohraničovali kučery zlatožltých dlhých vlasov, voľne padajúcich na rovné plecia. A keď sa ich pohľady stretli, rýchlo sklopil oči, mlčky priložil krčiažok k ústam, odpíjajúc si dobrého vínka, znovu dvíhal hlavu a pohľadom nebadane prebehol po dievčencoch. I Anežka sa zadívala na pekného mládenca tmavých vlasov, čiernych očí, širokých pliec. Kuchárka sediaca na opačnej strane stola pozorujúc dievčence, občas obrátila hlavu dozadu, aby zistila na koho to slečna Anežka tak často vrhá svoj zvedavý pohľad. Pri jednom strete Anežkinho pohľadu s Janom Matejovie sa na neho milo usmiala a on  na dlhšiu dobu nemohol odtrhnúť zrak od jej tváre. Aj na jeho tvári zaihral skrytý úsmev. Zapýril sa. Anežka priložiac hlavu k Júliinmu uchu, niečo jej ticho zašepkala. Júlia zdvihla hlavu, pozrela sa na mládenca, milo sa usmiala a ťahavým hlasom vyslovila Anežkino meno.

-A-než-ka.-

Tá priložila jemnučký prst k ústam, aby bola ticho, a obidve sa s chuťou rozosmiali. Júliina matka Rozália, kuchárka u baróna Nyáryho, poznala vrtochy dvoch mladých veselých dievčeniec. Keď barón Nyáry usporadúval rôzne rodinné oslavy na svojom panstve, dievčence nechýbali ani na jednej. Anežkin otec bol dobrý priateľ baróna. Vždy sedával po jeho boku i so svojou ženou a Anežka medzi mládežou i keď mala vyhradené miesto pri rodičoch. A spolu s ňou bola vždy i jej dobrá priateľka Júlia. Bez nej si oslavu, alebo večierok ani nevedela predstaviť. I keď bola Anežka zo vznešeného rodu, radšej mala za priateľku Júliu, s ktorou boli ako vlastné sestry, ako tie vyfintené a dotieravé kontesy dychtiace po ulízaných panských fičúroch. Spolu zažili veľa rôznych dobrodružstiev. Neraz sa vysmiali mladým pánkom a s chichotom ušli pred nimi, keď chceli s nimi tancovať, alebo im začali móresne dvoriť. Veľakrát potom počúvala Anežka výčitky svojho otca na jej správanie. Často sa musel pred ctihodnými hosťami ospravedlňovať za jej bláznivé chovanie. Anežka si s pokorou vypočula jeho kázne a karhanie, ale nikdy to nebrala vážne. Bolo to veselé dievča, plné života. Z tvári jej žiarila radosť, mladosť a úsmev. Neznášala tých ulízaných panáčikov naučených jednotvárnemu panskému bontónu, meravo sa ukláňajúcich pri ich stretnutí a vtierajúcich sa do jej priazne. Preto jej padol do oka obyčajný, jednoduchý mládenec i keď zo sedliackeho rodu. Chcela skúsiť, ako sa správajú pri citových vzťahoch a dvorení, aký je rozdiel medzi panským a sedliackym mládencom. A keď kuchárka na chvíľku odbehla od stola, zašepkala svojej priateľke.

-Júlia. Sme dobré priateľky?-

-Áno- prisvedčila Júlia.

-To, čo ti chcem teraz povedať je veľké tajomstvo.-

-Aké?- spýtala sa Júlia.

-To tajomstvo sa nesmie nik dozvedieť- pokračovala Anežka.

-Neboj sa, nikomu to nepoviem.-

-Júlia. Navystrájali sme sa už dosť. Urobili sme veľa hlúpostí. Od svojho otca som už dosť počúvala karhania, tiež hodne výčitiek. Ale nič by sa tak nedotklo jeho dôstojnosti ako to, čo chcem teraz urobiť.-

-Preboha. A čo, Anežka?- zľakla sa Júlia.

-Poviem ti to, lebo chcem, aby si bola mojím komplicom.- pokračovala.

-Ja?- s hrôzou pozrela na Anežku.

-Áno. Ty… Neboj sa. Nie je to až také strašné- upokojovala ju. -Je to len jedno veľké dobrodružstvo, ktoré sa nemusí nikdy opakovať.-

-A čo? Aké dobrodružstvo?- vyzvedala sa Júlia.

-Vidíš pri tamtom stole toho pekného, čiernovlasého mladíka?- Ukázala pohľadom na Jana Matejovie.

-Áno. Vidím.- pozrela na neho, ale hneď sa prekvapene zahľadela do Anežkinej tváre.

-Hádam nechceš…-

-Áno, chcem- prerušila ju- chcem, aby si mi vybavila s ním jedno stretnutie. Jednu schôdzku.-

Júlia pootvoriac ústa, ticho zhíkla a prikryla si ich dlaňou.

-Ale Anežka. Veď…veď je to sedliacky, dedinský chlapec. Ty zo vznešeného rodu, dcéra ministra. Čo ak sa to dozvie tvoj otec?-

-Povedala som ti, že toto by sa ho najviac dotklo. A preto sa to nesmie dozvedieť.-

-Ja mu to nevyžalujem. Ale čo ak to niekto vytuší, uvidí ťa s ním?-

-Nesmie ma nikto uvidieť. Tmavá noc všetko ukryje, zatají.-

-Áno, ale aj steny majú oči a uši- poúčala ju Júlia.

-Viem. Ale skúsim to. Možno budem mať šťastie, že ani tie steny nebudú počuť ani vidieť. A noc je tmavá, nik nás neuvidí.

A mesiačik, ten neprezradí.-

-A čo ja, čo ja mám v tom urobiť?- pýtala sa Júlia.

-Ty si dcéra kuchárky. Si obyčajné dievča. Ach, ako ti závidím tvoj pôvod- povzdychla si Anežka – ty sa môžeš s ním kedykoľvek a kdekoľvek  stretnúť, pozhovárať. Nikto ťa nebude z ničoho upodozrievať, neprídeš do reči. Ty mi to musíš vybaviť. Súhlasíš?…

Len jedno stretnutie. Len jeden, jediný večer. Júlia… prosím- zopnula prosebne ruky.

-Ale áno. Len mám väčší strach ako ty- obávala sa Júlia.

-Keď sa ubytujeme, všetko posúdime, predebatujeme, ako by sa to dalo urobiť… Už ide tvoja matka. Ani slovko o tom nikomu-… znova zaprosila.

-Neboj sa. Ani slovko.- Usmiali sa na seba. Zdvihli krčiažky, odpijúc si z vínneho moku, žmurkli na seba, pozrúc na debatujúcich mládencov.

   Pri dlhom dubovom stole začalo panstvo pomaly vstávať a zberalo sa ubytovať. Krčma sa o chvíľku vyprázdnila. Mládenci dopíjali z džbánu  posledné kvapky dobrého vínka a s veselým hovorom vychádzali pred krčmu, na dvor. Panské kočiare už vchádzali do školského dvora a kočiši začali pomaly vypriahať. Richtár a škôldozorca  ukazovali hosťom svoje izby. Dievčence zaviedli po malých kamenných schodíkoch do chodbičky pred veľkú triedu. Z chodbičky viedli dvere do malej miestnosti, pripravenej pre mladé devy. V nej boli popri stene, oproti sebe dve drevené postele, v kúte jedna skriňa, za dverami malá železná piecka a dvojité okienko s výhľadom  do školskej záhrady. Dve mladé devy sa zložili, otvorili okno, nazrúc cez konáre stromov pred krčmu na kamenný most, kde ešte postávali a debatovali mladí honci. Niektorí sa už poberali domov. Anežka zbadala svojho čiernovlasého mladíka. Dívala sa za ním, ako sa uberá popri starých agátoch malým briežkom ku skromnej chalúpke.

-Júlia, Júlia- zavolala na svoju priateľku. Vyklonila sa z okna, aby lepšie videla, kam to vlastne mládenec ide. Júlia prišla k oknu, nahla sa von, spýtajúc sa Anežky.

-Kam sa to pozeráš?-

-Pozri- ukazovala na malú chalúpku- on tam asi býva. Tu blízko nás…Júlia…vidíš?-

A Jano Matejovie nič netušiac prešiel dvorom a zmizol v malej chalúpke, ktorú obopínala kamenná, blatom a hlinou omazaná podstienka.