moje poviedky

III

    Jano prišiel popoludní domov, nazrel v pitvore pod otvoreným kochom do hrncov, či zostalo niečo pod zub. Z prednej chyži nakukla jeho matka.

-Už si doma?…Voľáko skoro ste skončili.-

-Neboli sme dnes. Poľovačka začne len zajtra. Páni sa oneskorili,- a hľadal  po hrncoch odkrývajúc pokrievky.

-Tí majú dosť času- zašomrala Janova matka. –Budeš niečo jesť?-

-Budem. Som hladný- prisvedčil. -A otec sú kde?- pýta sa.

-U suseda, Chovana. Bol ho volať, aby mu išiel pomôcť pripraviť stajňu pre kone. Ešte sa nevrátil- naberala Janovi do dreveného taniera polievku a zaniesla mu ju na stôl do chyži.

-Len teraz vypriahajú- sadol si k stolu, snímajúc z hlavy široký klobúk,  kladúc ho vedľa na lavicu.- A starký Brigant sú kde?..

-Neviem. Niekde sa vonku motá. Len aby sa nepošmykol a nezlomil nohu v tej čľapkanici. Mali by sme s ním roboty- strachuje sa Janova matka.

  Starký Brigant, 84 ročný vdovec, býval v zadnej chyžke s jediným, maličkým oblôčkom, ktorá sa podobala skôr na komôrku, ako na chyžu. Pohyboval sa ťažko. Len o paliciach. Jeho dlhé, prešedivelé vlasy a zvráskavená tvár, spadnuté oči a vyčnievajúce lícne kosti, nasvedčovali jeho vek, tvrdý a ťažký život. Cez leto, od svitu do mrku ťažká a úmorná robota na poli a cez zimu, drevorubačstvo v ťažkých a strmých svahoch tunajších hôr. Jeho jedinú dcéru Zuzku si zobral za ženu prišelec z dolniakov. Zoznámili sa pri žatevných robotách, kam tunajší ľudia chodievali, aby zarobili trochu zrna, ktoré potom mleli v tunajšom mlyne a piekli voňavý sedliacky chlieb. Tak sa dostal Jožo Matejovie do Brigantovho domu, stojaceho v malom briežku nad krčmou. Bola to pomocná ruka pre starého Briganta, ktorému žena umrela na suchoty, keď mal tridsať rokov. Mladý pár nechal bývať v prednej chyži obrátenej oblokmi do dediny ku škole a on sa nasťahoval do malej komôrky, z ktorej mu urobili skromnú chyžku. Bol spokojný. Starali sa o neho. Mladým nezavadzal a vnúčence ho mali radi. Vyrezával im z dreva rôzne hračky, chodil s nimi po záhumniach a pasienkoch na prechádzky, obzrel sa o staviská keď odišli mladí do poľa. Aspoň tak bol užitočný, keď mu už sily nestačili na tvrdšiu robotu. A keď celkom zoslabol motkal sa po pitvore a vysedával na prahu, alebo na drevenej lavičke pred domom. Najradšej z detí mal Jana. Ten ho ochotne poslúžil, rád bol s ním a počúval jeho smutné životné príbehy.

   Jano sa najedol, zišiel dolu na cestu, pozrieť kde sú otec. Ten vyťahovali zo studni pri Chovanovom žriedle trojitým hákom vedro, ktoré spadlo susedke Matušovie. Občas jeho pohľad zablúdil na neďalekú školu, či sa náhodou neobjaví niektorá z tých mladých panských dievčeniec, čo zavítali s barónom do tejto malej dedinky. Keď sa zvečerilo, zišiel dolu pred krčmu. Niektorí mládenci už stáli opretí o drevené zábradlie pri starých agátoch, čo sa vypínali nad potokom a prerastali ponad krčmu. Prišiel k nim, pozdraviac, oslovil ich.

-Nejdeme na pohárik?-

-Ak zaplatíš, ideme- odvetil Maco Šuška.

-Nemám veľa. No na jedno- dva štamperlíky sa nájde, čo nás trochu zohreje.-

-Ja nemám ani grajciar- pridal sa Ďurik.

-Škoda, že nevyšla poľovačka. Možno by boli páni niečo dali za pohon- ozval sa obďaleč stojaci Ďuro Chumaj. Pomaly sa pobrali do krčmy, aby im krčmárka naliala po štamperlíku ostrého. Jano vybral z vrecka zrebných fortiek pár grajciarov aby zaplatil, ale nebolo ich dosť za všetkých.

-Pani krčmárka, pripíšte nám čo bude chýbať. Zajtra sa vyrovnáme. Páni asi niečo dajú- poprosil krčmárku, aby mu poznačila.

Chlapci vypili. Na viac nebolo, tak sa niektorí pobrali na dvor a ostatní si posadali okolo stolov v dobre vykúrenej krčmičke. Postavená bola z kresaného kameňa dedinského lomu spoza Noviny. Jano trochu postál opretý o firštok vchodových dvier. Keď začul ladiť hlasy ostatných mládencov, vyšiel aj on von z krčmy. Malá skupinka mládencov už nôtila svoju obľúbenú pesničku, ku ktorým sa pridávali aj ostatní. Takto pri speve trávili dlhé zimné večery. Niekedy si zaspievali i v krčme, keď bolo pár grajciarov na pohárik, inokedy vonku pred krčmou, alebo na kamennom moste.  Tóny lahodného spevu doľahli ku škole. Na malej izbičke sa otvorilo okienko a dve dievčenské hlavičky vykukli z neho načúvajúc a pozerajúc smerom, odkiaľ spev prichádza.

-Oblečme sa a poďme  tam pozrieť?- napadlo Anežku.

-Teraz?- prekvapene na ňu pozrela Júlia. -Možno bude príležitosť stretnúť sa s ním. Anežka…Anežka. Hneď v prvý večer? Zajtra si všetko obzrieme a večer sa vyberieme na prechádzku.- prízvukovala jej Júlia.

-Máš pravdu- prikývla.- Som ja ale pochabá.-

Mládenci dokončili jednu pesničku a Jano spustil lahodným hlasom svoju obľúbenú. Ostatní sa postupne pridávali, vytvoriac trojsúzvuk hlasov, ktorý sa niesol večernou dedinou. 

„Na dedine jeden dom, pekné dievča býva v ňom

/: keby mi ho chceli dať, vedel by im ďakovať.:/

„Najprv otcu materi, potom sestre bratovi

/: naposledy rodine, za to dievča jediné.: /

„Bráni otec, bráni mať, bráni sestra, bráni brat,

/: potom sa im tak stalo, dievča sa im prespalo.: /

Mládenci dospievali a začuli ako k nim doľahlo tiché tlieskanie. Jano pozrel smerom cez školskú záhradu a zdalo sa mu, že vo svite mesiačika uvidel v jednom okne dve malé hlávky. O malú chvíľku sa okno izby zatvorilo.

-Musím, musím sa s ním stretnúť. Prežiť aspoň jeden romantický večer so sedliackym mládencom. Som veľmi zvedavá aké to bude. Júlia, prosím ťa, pomôž mi- znovu zaprosila.

-Pomôžem, keď tak veľmi po tom túžiš. Len aby si nebanovala.-

-A prečo by som mala banovať? Počula si ten krásny spev. V tom speve boli vypovedané všetky city srdca. To naši fičúri nedokážu.- Odmlčala sa a v zamyslený pokračovala skôr pre seba.- Tí musia vedieť ľúbiť.- Obrátila sa k Júlii s otázkou.

-Ozaj. Ako žijú tí obyčajní dedinskí ľudia? A keby mi otec aj niečo vyčítal, poviem mu, že chcem zistiť ako plynie život sedliackych ľudí… i mladých ľudí- líhala si do postele v predstave vysnívaného stretnutia s tým, na ktorého myslela od prvej chvíle, ako jej zrak padol na neho. A v týchto predstavách s milým úsmevom na tvári usnula.