moje poviedky

IV

 Ráno sa mladé devy prebúdzali, keď slnko vychádzalo spoza vysokého Hrbu a jeho skúpe lúče dopadali na malé okienko ich izbičky. Bol jasný, trochu mrazivý januárový deň roku Pána 1895. Na školskom dvorci bol hurhaj a zhon. Pripravovala sa veľkolepá poľovačka. Barón Nyáry, stojaci na schodoch pred vchodom do školského bytu dával pokyny a pri ňom stojaci lesosprávca mu niečo prízvukoval. Pri školskom plote stáli v rade poľovníci i so svojimi kopovmi, ktorí poslušne sedeli pri ich nohách. Pri drevenej bránke stáli mladí honci. Tí sa všetci do jedného zišli a boli rady, lebo z poľovačky si okrem  pár grajciarov odnesú aj veľa pekných a dramatických zážitkov. Kuchárka zaklopala na dvere dievčenskej izby.  Anežka s Júliou už boli oblečené a práve sa poberali von.

– Anežka, Júlia – jemne ich cez dvere oslovila.- Vstávajte! Raňajky sú už pripravené.-

Z poza dvier sa ozval veselý dievčenský smiech.

– Už ideme – povedali naraz dievčence. Otvoriac dvere, pobrali sa za kuchárkou. Keď vyšli na schodíky Anežkin pohľad razom prešiel celým školským dvorcom, zastavil sa pri mládencoch hľadajúc známu postavu. Na jej tvári bolo badať upokojenie. Zadívala sa pod starý orech, o kmeň ktorého bol opretý Jano. I on zbadal vychádzajúce dievčence. Zadíval sa na usmiatu, do červena vyspatú tváričku Anežky. Nevedel jej meno. Ani len tušenia nemal, čia je to dcéra. Myslel si však, že to môže byť len barónova. Preto len potajme pozrel na ňu, na jej pekne formovanú štíhlu postavu, modré, jasné, krásne oči, dlhé zlatožlté vlasy, voľne padajúce na jej plecia. Je to ako princezná, myslel si. Hoc princeznú videl len na obrázkoch rozprávkových kníh, ktoré im požičiaval učiteľ Filkorn ešte keď chodil do školy, aby sa precvičoval v čítaní. Ich pohľady sa na diaľku stretli. Zbadal na jej tvári jemný úsmev a vyžarujúcu radosť jej očí. Ako srnka skackajúc schádzala zo schodov, prechádzala po kamennej podstienke a vchádzala do budovy, kde sa podávali raňajky. Ešte pred vchodom do dlhej chodby pretínajúcu celú budovu sa obzrela. Nenápadne zdvihla ľavú rúčku, akoby zamávala na pozdrav a stratila sa za dverami. Za ňou vchádzala i Júlia so svojou matkou, kuchárkou. Po všetkej ceremónii, ktorá sa musela pred každou poľovačkou urobiť, vybrali sa všetci účastníci smerom na dolný koniec k mlynu. Dnešný deň sa mala začať poľovačka od Pôlomu na Roháčov. Barón Nyáry, knieža Salvator, páni ministri, škôldozorca Alexander Hoffman, lesosprávca a obecný richtár Ďuro Račko sa vybrali k vysokému Pôlomu. Honci na čele s prísažným  Martinom Námesným išli ďalej, aby od Roháčova naháňali zver poľovníkom. Tieto hory si vybrali ako prvé, lebo tu sa zdržiavalo najviac zveri a boli to pozemky baróna. Po ďalšie dni mala poľovka   pokračovať celým oblúkom hôr obklopujúcich malú dedinku a skončiť  pri Štubňovom prameni.

  Prvý deň sa vydaril. Poľovníci si prišli na svoje. Naháňaná zver im prichádzala priamo pred hlavne pušiek. K večeru honci poznášali zverinu do úzkej dolinky na kamenistú cestu, odkiaľ ich prísažný Martin Námesný so svojim synom doviezol do miestnej jatky, postavenej nad krčmou. Tam sa zverina očistila a vysekala, aby sa mohla po každom poľovnom dni pripraviť parádna hostina. Zvyšok diviny sa potom rozdelil pre honcov ako výslužka za pomoc pri poľovačke. Tak mala poľovačka trvať päť dní. Barón s kniežaťom i ministrami po vydarenom prvom dni už kuli plány, aby sa poľovačka predĺžila s tým, že ďalší poľovný úsek by bol od Čertovej doliny ku Kalným horám. Barón však s úsmevom pripomenul, že budú poľovať len dovtedy, pokiaľ nestretnú strážcu hôr v dlhom zelenom plášti, s flintou na pleci a s dvoma psíkmi, na ktoré ich upozornila neznáma žena v čiernom. I pri dobrom pikantnom guľáši, ktorý pripravila kuchárka Rózka bola reč o tejto príhode. Panstvo hodovalo vo veľkej triede. Jedlo sa podávalo cez okienko zo špajzy. Na stoly nosila slúžka Hermína a dve ženičky, ktoré odporučil richtár, lebo sa vedeli po pansky správať, nakoľko slúžili v bohatých baníckych rodinách v neďalekom meste. K pohosteniu boli prizvaní všetci, čo sa poľovačky zúčastnili. Stoly pre pánov boli rozložené popri oknách v jednom dlhom rade. V strede sedel barón, pri ňom knieža Salvator a po oboch stranách ministri, lesosprávca, škôldozorca, richtár a prísažný. Pri druhom stole, pozdĺž panského boli ostatní služobníci a kočiši. Mladí honci mali stolík pri dverách, kde im priniesli aj jedlo a za džbán vína, aby i ony okúsili dobrý pikantný guľáš, ktorý uvarila Júliina matka. Keď barón predniesol prípitok na zdar lovu, prítomní povstali a štrngnúc si pohárikom s dobrým dolnozemským vínkom sa s chuťou pustili do jedla. Pri ňom sa rozprúdila družná a veselá debata. Spomínalo sa na zážitky z poľovky  a veselé príhody.

  I mladé devy sediace na konci panského stola veselo klebetili, občas mrknúc na mládencov, ktorí sa cítili nesvoji v panskej spoločnosti. Júlia zbadajúc, že od stola vstal Jano a bral si svoj klobúk vycítila, že už odchádza. Žmurkla na Anežku, vstala od stola a pobrala sa von. Jano práve otváral drevenú bráničku na školskom dvorci, keď ho dobehla. Chytila ho za rukáv súkennej širice, ktorú mal prehodenú cez seba. Obzrel sa a zbadal ženskú postavu, ktorá ho oslovila. Zastal a prekvapene na ňu pozeral.

-Neviem ako sa voláš, ale prichádzam pre teba s jedným odkazom od mojej priateľky.-

-Pre mňa…s odkazom?- pýtal sa prekvapený.

-Áno, pre teba- pokračovala, držiac ho stále za rukáv.- Chcela by sa s tebou stretnúť… osamote. Ak máš čas a môžeš… tak dnes.- pomaly mu pustila rukáv. – Čo odpovieš?-

Ostal stáť ako prikovaný. Nevedel, či sa mu to sníva, alebo je to skutočnosť. Ona má len jednu priateľku, ktorú videl s ňou. Je to vôbec možné, aby dostal takúto ponuku? Čo urobiť, blyslo mu hlavou. Júlia zbadala že je v pomykove a preto naliehala.

-Odpovedz. Súhlasíš?- spýtala sa ho.

Po hodnej chvíli pokýval hlavou na znak súhlasu.

-Dobre, súhlasím… Ťažko odporovať, keď ma o to žiada vaša priateľka.-

-Dnes večer- pokračovala Júlia,- čakaj pri zrubovej studni poniže mosta. Príde tam, keď noc zahalí dedinu. Prídeš?-

-Prídem- povedal potichu a pomaly sa pobral k drevenej lavičke položenej na kamennom múriku. Prešiel ponad dedinský potok, pomalým krokom rozmýšľajúc šiel k svojmu domu. Keď prišiel k žriedlu, sadol si na studňové zruby a počúval hurhaj, ktorý k nemu doliehal zo školy kde panstvo ešte hodovalo. Videl, ako sa pomaly vytrácajú zo školského dvorca ostatní mládenci. Ani jeden nešiel v tú stranu, kde bol on. Rozmýšľal a neveril, že mu mladá slečna ponúkla stretnutie. Jemu, obyčajnému sedliackemu mládencovi. Slečna z panského rodu. Oblečená v pekných hodvábnych šatách, s dlhými  kučerami zlatožltých vlasov a krásnych jasnomodrých očí. Bol prekvapený a bál sa tohto stretnutia. O čom sa môže s ňou zhovárať? Ako sa budú k sebe chovať? Ba či vôbec bude schopný vysloviť slovko? Nevedel si to ani len predstaviť. No sľúbil a sľub treba dodržať. Nech to dopadne akokoľvek. Len aby sa o tom nikto nedozvedel. Určite by mal hanbu. Pomaly sa pobral domov, aby sa pripravil. Keď prišiel domov, zháňal niečo na oblečenie. Ale čo? Kostolný oblek? Bolo by to všetkým čudné. Pod súkennú širicu schoval vyšívanú košeľu. Aby matka nezbadala, prehodil cez malý oblôčik nové, zrebné, farbiarske nohavice a krátky kožuštek, čo nosieval cez zimu do kostola. Vyšiel na dvor, vzal tieto veci a odniesol  ich do zadnej komôrky. Preobliekol sa a opatrne, aby nik nezbadal, zišiel dolu dvorom ku krčme. Nechcel sa ukázať ani ostatným mládencom, lebo by sa ho pýtali, prečo sa tak vyfintil a striehli  by na každý jeho krok. Počkal za rohom krčmy a keď nikto nebol na dvore, prešiel na kamenný most a pomalým krokom sa vybral k zrubovej studni. Sadol si na grand a v zadumaní čakal. Občas pozrel na školskú budovu, ktorá bola vysvietená, lebo panstvo ešte hodovalo. I oblôčik, v ktorom bývali mladé devy, bolo ešte osvetlené. Tušiac, že sú tam. Nespúšťal z neho zrak. V oblôčku zhaslo svetlo. Celý sa zachvel. Blížil sa čas stretnutia s dievčinou, ktorá ho sama o to požiadala. V hĺbke duše bol rád, avšak sa aj obával, aby niečo nepokazil a nevyšiel na posmech. Vedel že on, obyčajný dedinský chlapec, na hlbší citový vzťah s dievčinou z panského rodu nemá šancu. Už aj to je dosť, že si ho vybrala spomedzi toľkých mládencov, aby sa s ním stretla. Rozmýšľal, čo je za tým, prečo to všetko, aký to má zmysel. Keby to bolo dievča jemu rovné, nečudoval by sa. Musí sa ešte aj skrývať, aby ho mládenci nevideli. Posmievali by sa mu a medzi dedinskými dievčencami by sa neobstál. On, sedliak, sa chce rovnať pánom. Nevšímali by si ho. Dávali by mu to na vedomie pri každej príležitosti, pri každom stretnutí. A pri muzike? Určite by nešli s ním tancovať. Nemal ešte dievča, s ktorým by vážne chodil. Ale Katka od Hornických sa mu páčila. Často spolu tancovali. Rada sa s ním  pozhovárala. Keď sa na dedine náhodou stretli, už z diaľky sa usmievala. Tušil, že čo i len malý náznak ľúbosti, určite by bola opätovaná. Z obyčajného priateľstva by vznikla láska na celý život. I toho  sa obával, aby sa nedozvedela o tomto jeho počine. Prestalo by i priateľstvo. Cítila by sa urazená a ponížená. Veď panské dievča, ktoré sem prišlo na pár dní, zakrátko dedinu opustí. A potom nikdy, nikdy viac sa už nestretnú, neuvidia. Bolo dosť o čom uvažovať. Ako sa však zachovať? Čo urobiť? Ešte je čas. Ešte môže odísť cez dvory na záhrady. A keď zistia, že neprišiel, vrátiť sa do dediny a zájsť  do krčmy medzi mládencov. Ani to sa mu však nevidelo. Niečo ho tu priťahovalo. Z hĺbky duše sa mu ozýval hlas, aby zostal. Takto v zadumaní a hlbokých myšlienkach zrazu zbadal, ako od školskej záhrady ku kamennému mostu prichádzajú dve ženské postavy. Ich siluety sa črtali v matnom blikotajúcom svetle pouličnej lampy. Vzrušene pozrel na most. Nebol na ňom nikto. Postavy mierili k studni. Sú to ony. Na sebe mali zimné bundy a cez hlavy voľne prehodené pletené šatky. Prišli na pár krokov od studni a začali  sa obzerať. Bol čas na rozhodnutie. Vyjsť spoza zrubov, alebo ostať ukrytý za nimi. Bol to len okamih, v ktorom padlo rozhodnutie. Ani si to neuvedomil a vyšiel im v ústrety.

-Prišiel,- ticho šepla menšia postava v bledej šatke, akoby pre seba.

-Áno. Prišiel.- odpovedala druhá, prichádzajúca bližšie k nemu. Celý sa chvel. V tejto chvíli by nevedel vyriecť slovo.

-Dobrý večer,- pozdravila sa Júlia. –Sme tu, ako sme sa dohodli. Vitaj!- a podávala mu ruku.

Pomaly podal ruku na privítanie, nespúšťajúc zrak z jej priateľky. Do tváre jej nevidel. Bola v tieni pouličného svetla.

-Vitaj- ticho povedala Anežka. Vytiahla ruku z vrecka koženej bundy a podávala mu malú, jemnú,  bielu rúčku.

Keď sa jej dotkol, celý sa zachvel a trhlo ním, ako keby bola prebehla jeho telom nejaká iskra. Pocítila to i ona, lebo sa na neho milo usmiala. Aby jej rýchlo nepustil ruku, pridržala ju jemným stisnutím. To ho posmelilo, avšak slovka nevedel vyrieknuť. Toto tiché zvítanie prerušila Júlia.

-Svoju úlohu som splnila, môžem odísť. Zanechám vás tu osamote. Myslím, že nebudete celý večer ticho.- Poberajúc sa preč, jemne zakývala Anežke na rozlúčku. Ostali sami. Len teraz zbadal, že sa ešte držia za ruky. Snažiac pustiť sa jej ruky, do tváre mu udrela veľká horúčava. Určite sa červená. Ešte že je tma.

-Ostaneme tu,- prerušila trápne mlčanie Anežka,- alebo sa pôjdeme niekam prejsť?-

Už musel odpovedať. -Prejsť,- ťažko sa mu vydralo slovko z úst.

-Ale kam?- Veselo, s úsmevom sa ho spýtala. Ostával pokojnejší. Prvé čo ho napadlo bolo, vyjsť von z dediny, aby ho nikto nevidel.

-Prejdeme drevenou lavičkou cez potok. Tam pri jednom zrubovom humne si môžeme sadnúť,- navrhol.

-Dobre, poďme,- odvetila.

Vybral sa prvý, ukazujúc jej cestu. K lavičke to bol len kúsok. Keď prišli k nej, na jej okrajoch bolo trochu ušliapaného snehu.

-Môžem sa chytiť, aby som sa nešmykla?- spýtala sa a už ho držala za ruku, nečakajúc na jeho zvolenie.

Keď vchádzala na lavičku, chytil ju oboma rukami za pás, pridržiavajúc ju. Ona sa jednou rukou chytala dreveného zábradlia. Prešli lavičkou a znova sa ho chytila za ruku. Išla prvá po vyšliapanom chodníku, ktorý smeroval popri zrubovom humne na dolný koniec dediny. Spoza vysokého Hrbu práve vychádzal guľatý mesiačik a od kamenného mosta zaznel tichý spev mládencov.

„Na modrom Dunaji, káčenky sa perú,

vem Janíčko flintu, zastreľ z nich niektorú.“

V mesačnom svite zbadala drevenú lavičku, pobehla k nej, sadnúc si na ňu. Keď Jano prišiel k lavičke, rozopla si koženú bundu a prehodiac  jeden okraj cez lavičku, povedala.

-Sadni si na ňu- chytiac ho za ruku, nútila sadnúť si k nej. 

-Bude vám zima- oponoval jej.

-Nebude- zahalila sa druhou stranou bundy. Prisadol si. Pritiahla sa k nemu, chytila ho okolo pása a hlavu oprela  na jeho plece.

-Z jednej strany ma zohreje bunda, z druhej ty,- zasmiala sa. I on sa usmial.

-Konečne- zaradovala sa. –Konečne si sa trochu milo zatváril. I okolo úst ti zaihral slabý úsmev. Nebuď taký zachmúrený. Si mladý. Buď veselý. Ži život plný radosti.-

Pozrel jej do očí. Žiarili radosťou. Vo svite mesiaca boli krásne, jasné, žiadostivé. Cítil dych na svojej tvári. Pootvorené žhavé pery, čakajúce na prvý bozk, sa pomaly približovali k nemu. Neustále sa pozerali na seba. Jej pery boli tak blízko. Stačilo už len trochu nakloniť hlavu a prisať sa na ne. Nie. On to nemôže. On predsa nemôže prvý. Vycítila to. Jemnými rúčkami chytila jeho tvár, pritiahla ju k sebe a splynuli v dlhý bozk. Držal ju v pevnom objatí. Keď ju pustil, položila hlávku na jeho hruď. Tvár mal zaborenú do jej zlatožltých, kučeravých vlasov a s pôžitkom vdychoval ich omamnú vôňu. Po chvíľke si pozreli do očí. Sklopil ich v previnilom zahanbení, ticho šepkajúc. – Nemalo sa to stať.-

-No, stalo sa… Nevyčítaj si… Banuješ?…- spýtala sa ho. Znovu jej pozrel do očí. Žiarili vášňou. Ten bozk bol tak žhavý, až z neho dostala závrat. No chcela, aby sa opakoval. Stále…stále.                    

 -Nie, nebanujem… Len to, čo sa stalo, zanechá vo mne trvalú spomienku, na ktorú sa tak ľahko nezabúda – a hladil jej jemné vlásky.

-Ani ja nezabudnem- objala ho.

-Chcel by som byť stále s tebou- pomaly sa mu drali slová z úst.

-Viem, že je to nemožné… Chcel by som ťa vziať do náruče a vyniesť na ten najvyšší vrch. Položiť pred seba a pozerať do tvojich jasných, modrých očí. Potom ťa vziať za ruku a behať po tomto kopcovitom kraji, aby si spoznala jeho krásu. A ty, ako mladá srnka by si bežala so mnou. Unavení by sme líhali pri prameni bystrého potôčika a snívali sen o našom šťastí.-

Mlčky ho počúvala a zadivene hľadela na neho. A on pokračoval ako vo sne ďalej.

-No tvoje šťastie nepatrí do tohto kraja, do tohto rodu. Ty máš svoj život, radostný, šťastný a krásny. Ty máš mládencov sebe rovných. Sem si prišla len pomútiť rozum obyčajnému, sedliackemu chlapcovi, aby si ho o niekoľko dní zanechala opusteného, smutného a raneného na mieste tom najcitlivejšom. Zapálila si v ňom oheň lásky, vzbudila úprimný vzťah. A to len preto, aby si mohla vo svojom pamätníčku poznačiť ďalšiu čiarku oklamaného a zvedeného mládenca, ktorý naletel na tvoje vrtochy.- Zmĺkol.

So zatajeným dychom počúvala jeho výčitky a cítila, ako sa od seba vzďaľujú. Toto jej ešte nikto nepovedal. Tak krásne jej ešte nik nevyznal lásku, ale tak kruto jej ešte nik nehodil do tváre výčitky. Vycítil to i on. Až sa zachvel. Chytil ju za ruku a jemným stiskom prinútil pozrieť sa na neho. Nebol to už ten šťastný a veselý pohľad. Z jej očí na neho doliehal smútok, ba zdalo sa mu, že sú zrosené. Neovládol sa a pobozkal ju. Na svojich lícach zacítil zvlhnutie. Zo zatvorených očí jej stekali dve veľké slzy. Mesiačik zašiel za malý obláčik a tmavý tieň prešiel po nich, aby zastrel ich smútok. Po chvíľke ticha ozval sa z horného konca zvuk hlásnej trúby oznamujúci polnoc. Strhla sa. Ako ten čas rýchlo ubehol. Bolo to len tak krátko a koľko premien sa odohralo v ich srdciach. Od šťastia, radosti, vášne, po smútok, sklamanie a bolesť. Nie. Nie. Nemôže sa to skončiť rozchodom hneď na začiatku. To predsa nechcela. Zdvihla hlavu, pozrela na neho. Spýtala sa.

-Máš dievča?-

Prekvapený pozrel na ňu.

-Máš dievča?- znova sa ho spýtala, keď jej neodpovedal. Pokrútil záporne hlavou. Myslel pritom na svoju priateľku a do hlavy sa mu tlačila horúčava. Nevedel, prečo sa to pýta, prečo mu kladie túto otázku.

-Ak máš dievča, nemusíš byť ani sklamaný, ani smutný, ani podvedený. Zapáčil si sa mi na prvý pohľad. Sme spolu len malú chvíľku, no ja nebanujem, ani neľutujem, že sme sa stretli. Viem, pre teba je to veľmi ťažké pochopiť, že dievča z iného, vznešenejšieho rodu si dá schôdzku s obyčajným, sedliackym mládencom. Ale ja som v prvom rade dievča. A až potom nasleduje rod, vznešenosť, bohatstvo a panstvo. Či azda panské dievča cíti lásku, objatie, bozk ináč ako sedliacke? Viem, že nás to rozdeľuje. Ale nebanuj.- Na chvíľu sa odmlčala. On teraz so sklonenou hlavou počúval jej slová.

-Pri tvojich slovách mi bolo veľmi ťažko. Ale chápem ťa. Neľutuj, že si ma spoznal. Hoci sme sa ani nepredstavili, nepoznáme svoje mená, ostaňme aspoň priatelia…. dobrí priatelia.- Odstúpila od neho, podávajúc mu ruku na rozlúčku.

-Nie, nie, neodchádzaj,- chytil jej podávanú ruku a pristúpil k nej bližšie. Objal ju. Nebránila sa. Pozeral jej do tváre, cítil jej dych a chvejúce sa pery. Zakryl ich svojimi a splynuli v dlhý bozk. Keď sa vymanila z jeho objatia, držiac za ruky mlčky sa pobrali k lavičke, aby prešli na druhú stranu potoka pretekajúceho popred Majer. Na ceste sa otočila k nemu a zastanúc, oslovila ho.

– Prezradíš mi svoje meno?-

Chytil ju okolo drieku, pozrel na ňu.

-Som Jano. Jano Matejovie.- Bozkal ju na čelo. –A ty mi prezradíš svoje?- s úsmevom pozrel do jej krásnych, modrých očí, ktoré sa trblietali v mesačnom svite ako dve jasné hviezdičky na tmavej oblohe.

-Áno. Volám sa Anežka Majerová. Som dcéra ministra školstva. Si spokojný?-

-Ty nie si dcéra baróna?- ostal prekvapený.

-Nie. Nie som. Prečo si taký prekvapený?-

Bol v pomykove.

-Nie…,nie som prekvapený. Som rád.-

-Si rád, lebo je to o jeden rod nižšie. Však?- usmiala sa na neho.

-Asi máš pravdu- prikývol jej. Ani sa nenazdali a boli pri škole. Zabočiac ku školskej bráničke zastali, aby sa rozlúčili.

-Stretneme sa aj zajtra večer?- spýtala sa.

-Ak ty chceš, ja veľmi rád.-

-Večer, keď nastane tma, na našom starom mieste pri studni,- navrhla.

-Dobre, prídem, určite- a podal jej ruku. Chytila mu ju, pritúlila sa k nemu a jemný bozk na rozlúčku ukončil toto stretnutie. Prebehla cez dvor, z vrchného schodu mu ešte zakývala a stratila sa za vysokými dverami. Len čo vkročila do izby a na svojom stolíku zapálila sviečku, Júlia ju hneď oslovila.

-Tak neskoro?-

Obrátila sa k jej posteli. –Ty ešte nespíš?-

-Nemohla som zaspať. Hostina trvala dlho a bála som sa, aby sa tu náhodou nezastavil tvoj otec. Neviem, ako by som ťa vyhovárala- vyčítala jej Júlia.

-Ja som na to ani nemyslela,- pripravujúc si posteľ a pomaly sa zobliekala k spánku.

-Ako si strávila večer?…Hovor.- Keď sa k nej Anežka otočila, zbadala na jej tvári čudný a smutný výraz.

-Niečo sa stalo? Nevyšlo to? Hovor! Som zvedavá. Anežka, prosím ťa, hovor!-

-Vieš…Júlia- začala pomaly a smutne. –Bol to krásny večer. Krásny aj smutný,- sklopila hlavu hľadiac do podlahy a v očiach jej zaiskrili slzy.

-Anežka. Ty plačeš? Čo sa stalo?- naliehala na ňu.

-Áno, plačem. V očiach mám slzy, v srdci bolesť a v myšlienkach som stále pri ňom.- Odmlčala sa.

-Júlia,- pokračovala so vzdychom –povedal mi niečo také, nad čím musím premýšľať, uvažovať i žialiť.

-Čo ti povedal?-

-Cíti sa oklamaný tým, že naletel na moje vrtochy…že si môžem urobiť do pamätníčka ďalšiu čiarku oklamaného a zvedeného mládenca. Bolo mi ho ľúto. I sama sa cítim previnilo. Moje srdce plače, oči slzia,- odmlčala sa.

-Anežka,- pokračovala po chvíli Júlia, -ty si sa zaľúbila. Vidno to na tvojej tvári, na tvojom správaní. Ešte nikdy si takáto nebola.- Podišla k nej, sadla si vedľa na posteľ, chytila jej ruky a pozrela na ňu.

Mlčala. Len v diaľke počula jeho temný hlas, cítila jeho bozky, jeho pevné objatie, z ktorého sa len ťažko dá vymaniť. Hodila sa na posteľ, hlavu zaborila do vankúša, spod ktorého prenikali tlmené vzlyky. Júlia jej hladila dlhé zlatožlté vlasy, tíško šepkajúc.

-Neplač. Zakry sa a spi. Ráno, keď vyjde slniečko a príde nový deň, tvár sa ti vyjasní a srdce rozveselí pri pohľade na tvoju sedliacku lásku.- Zhasla sviečku a odišla ku svojej posteli. O chvíľu obe mladé devy spali pokojným spánkom, aby ráno mohli čerstvé privítať nový deň.