Založ si blog

I keď roky prejdú

V

Slniečko už stálo vysoko nad obzorom  a pozeralo oblôčkom na mladé devy, ktoré  sa ráno prebúdzali z dobrého a pokojného spánku.  Poľovníci už odišli do hôr, aby pokračovali v poľovačke. Bola to ich vášeň a záľuba, z ktorej si odnášali nielen vzácne trofeje, ale aj veľa krásnych a dobrodružných zážitkov. Mladé devy boli radi, že na dvorci je už pokoj a neruší ich poľovný zhon, ktorý tu bol každé ráno. Pobrali sa do kuchyne, aby sa naraňajkovali a potom sa venovali svojim  vlastným, dievčenským záľubám.  Len čo sa usadili k stolu, Júliina matka im priniesla chutné raňajky a prisadla si k nim, pozerajúc po dievčatách.

-Čo sa tak po nás pozeráš, mama- spýtala sa Júlia. Niečo sa ti nezdá?

-Zdá, nezdá – pozrela na dcéru. –Zdá sa mi len jedno, že ste dlho ponocovali.-

Júlia nebadane pozrela na Anežku a tá so sklopenou hlavou pozerala do malého, ornamentmi zdobeného tanierika, na ktorom ostal kúsok domáceho chleba s maslom. Anežka hlavu nezdvihla, len jej líca zalial rumenec.

-Ale, mama. Veď sme išli skoro spať- bránila sa Júlia.

-Skoro spať?… Keď hlásnik oznamoval polnoc, ešte jedna z vás nebola v posteli. Dievčence, dievčence! Keby sa to barón dozvedel, alebo Anežkin otec. Bolo by zle –  nedobre.-

-Mama, prečo takto hovoríš?-

-Preto- pozrela vyčítavo na dcéru,  – lebo tak, ako som ja videla jednu z vás, zakrádať sa od bránky do budovy po polnoci, mohol ju vidieť i niekto iný. A potom by už bolo zle. Ale, veľmi som zvedavá, slečna Anežka, kde ste tak do polnoci boli?-

 Anežka sa pri vyslovení svojho mena strhla, zdvihla hlavu a nevine pozrela na kuchárku. Nevedela, či videla len ju, alebo i toho, s ktorým sa pri bránke lúčila.

-Ale, nebojte sa slečna Anežka. Odo mňa sa nikto nič nedozvie- sľubovala kuchárka. –Hovorím vám to len preto, aby ste boli ostražitejšia. Nezaujíma ma, kde ste ten večer bola. Buďte spokojná- vstala, pozberala zo stola riad, aby ho umyla.

Dievčence ostali pokojnejšie a pobrali sa do svojej izbičky. Každá si sadla na svoju posteľ, začali družnú debatu. Anežka vyrozprávala Júlii celý príbeh a zdôverila sa jej, že i dnes večer má dohovorenú schôdzku. Požiadala ju, aby išla s ňou k zrubovej studni. Sľúbila jej, že sa už tak dlho nezdrží, ba že sa to možno i rýchlo skončí. 

Ale ako vydržať do večera? On je na poľovačke. Ktovie na čo myslí?  Jej myseľ bola vždy pri ňom, preto musí niečo vyhútať, aby deň skôr prešiel.

-Júlia- oslovila ju. –Oblečme sa a prejdime dedinou. Môžeme zájsť i za dedinu, máme dosť času. Deň je krásny slnečný i keď trochu chladný. Ale to nič. Aspoň nás mrázik vyštípe. Čo povieš? Pôjdeme?

-Poďme- prikývla Júlia a už si aj obliekali kožené bundy, zberajúc sa na dlhšiu prechádzku.

Prešli za roh školy a zastali. Rozhodovali sa na ktorú stranu sa vybrať.

-Poďme hore dedinou, potom sa vrátime a prejdeme na dolný koniec.  Aspoň ju  trochu spoznáme- navrhla Júlia.

Pomaly vykračujúc, pobrali sa cestou popri kostola. Obdivovali biele chatrče dedinských ľudí, ktoré zvýrazňovali malé oblôčky, do modra ornamentálne ohraničené rôznymi kvetinkami, ako by ich vyzývali, by do nich nakukli a spoznali malé sedliacke izbičky, skrývajúce sa za nimi. Takto prešli celý horný koniec, zastanúc na konci dediny. Tu ich milo oslovila malá, útla ženička, stojaca na priedomí opretá o lieskovú palicu.

-Kamže, kam, slečinky?-  Zavolala na nich

-Ideme sa prejsť- odpovedala Júlia.

-Ďalej už nič neuvidíte. Len horu, háj- poúčala ich ženička.

-A odkiaľ že ste? Nie ste tunajšie?-

-Nie! Sme z ďaleka. Z Prešporka.-

-O, joj, jój!… Veru z ďaleka. Tam od tej veľkej vody. Od Dunaja.-

Zvedavá ženička sa ich na všeličo povypytovala. Čo tu robia, kde bývajú, ako sa volajú, ako sa tam v tom ďalekom kraji žije, čo je tam nové, aké je to mesto? A mladé dievčence,  s úsmevom, veľmi radi a ochotne milej, starej ženičke odpovedali na jej všetečné otázky. Pri rozlúčke im popriala šťastnú cestu. Ako sa od nej vzdialili a strácali  z dohľadu, zakývali jej na rozlúčku. I ona zdvihla svoju zvráskavenú a zrobenú ruku, kývnutím odpovediac na ich pozdrav. Potom sa vybrali na dolný koniec. Keď sa vracali, na Anežkino naliehanie, vybrali sa hornou cestičkou ponad krčmu, aby sa skratkou dostali ku škole. Chcela si obzrieť dom v ktorom žije jej prvá sedliacka láska. Hoci to Júlii nepovedala, tá vycítila jej úmysel a žartovne nadhodila.

-Chceš sa presvedčiť v akom dome býva?-

Anežka sa začervenala. Pri jeho dome trochu postáli. Anežka letmým pohľadom prešla po ňom.  Mlčky sa pobrali k drevenej lavici stojacej nad primrznutým potokom, aby prešli cez ňu ku školskej bráničke.

     Bol to dom, ako veľa iných v tejto dedine. Postavený z kresaného kameňa. Vybielený haseným vápnom s malými oblôčkami, okolo ktorých sa obopínal modrou farbou namaľovaný jednoduchý ornament. Mal šikmú, slamenú strechu z otiepkou. Z čela a od dvora bol  obohnaný kamennou podstienkou  a schodíkmi vedúcimi k dreveným, vchodovým dverám. Tie sa otvárali drevenou západkou, na ktorej bol uviazaný tenký remenček, prestrčený dierkou na vonkajšiu stranu dverí.  Dvor skláňajúci sa k štrkovej cestičke. Za domom drevený, z liekových palíc prepletený plot, oddeľujúci dvor od záhrady. Na ľavej strane kôpka štangľového dreva, pred ním drevený koník na pílenie, zhotovený z okrúhlych hrabových polien zatlčených do zemi na kríž. Pod ním nátoň na štiepanie dreva. Vedľa malá, zrubová maštaľka, obitá prútím a zašliamená hlinou. K nej pričupený chatrný chlievik pre domácu hydinu. Takto vyzeralo obydlie Jana Matejovie, ktorý prvý z dedinských mládencov objal a pobozkal dievčinu z vysokého panského rodu.

      V tento deň sa poľovníci vrátili domov skôr. Poľovačka sa veľmi nevydarila. Vyplašená zver sa po včerajšej honbe stiahla hlbšie do hôr. Nebola ani hostina, kuchárka pripravila len skromnejšiu večeru. Barón Nyáry rozhodol, že zajtra  pôjdu poľovať na opačnú stranu, kde zverina nie je vyplašená. Večer bol pokojný, čomu sa veľmi potešila Anežka. Takto mohla istejšie prejsť popod okná obrátené k ceste a dostať sa nerušene k zrubovej studni. Nastala tma a dve ženské postavy sa vybrali k nej, kde ich už privítal Jano. Júlia ich zanechala svojmu osudu, ticho šepnúc Anežky, aby nebola tak dlho ako v predošlí večer.  Ostali sami. Jano navrhol aby sa vybrali na lavičku k zrubovému humnu, kde často sedával a oddychoval starý Líškaj, keď do neho uskladňoval krmivo pre dobytok, alebo vymlátenú slamu. Po peknom slnečnom dni nastala jasná, mrazivá mesačná noc, s miliónmi trblietajúcich sa hviezdičiek na tmavomodrej oblohe. Mladý párik prežil večer v nádhernom, ľúbostnom opojení. Sľúbili si, že sa budú stretávať každý večer, až kým Anežka neodíde z tohto kraja. A tá si želala len jedno. Aby poľovačka trvala čím najdlhšie, aby sa tieto romantické večery neskončili nikdy. Ba sľúbila, že i keď odíde, určite sa do tejto malej, pod čiernymi horami učupenej dedinky ešte raz vráti. Aby  sa mohla uvidieť a stretnúť so svojou veľkou a prvou sedliackou láskou. Bolo jej smutno. Slzy sa tlačili do očí pri pomyslení, že raz nastane čas rozlúčky. A tak plynuli dni a ľúbostné večery mladej dvojici. Ani nezbadali, že odvtedy ako sa po prvý raz uvideli ubehlo už pätnásť dní. Pätnásť krásnych večerov v romantickom nočnom prostredí. Túlali sa vyšliapanými chodníčkami, blúdili po vrškoch a pahorkoch osvetlených bledým mesačným svitom, odrážajúcim sa v nespočetných lúčoch od bielej, snehovej prikrývky. Držali sa za ruky zastavujúc k objatiu, vidiac pred sebou len svoje šťastné tváre, za ktorými sa črtali siluety tmavých hôr, nad ktorými v matnom blednutí strácal sa nekonečný obzor. To bol ich život, skutočnosť a sen, počas týchto šťastných večerov. A v tomto kolobehu opakovaného šťastia zabudli na budúcnosť, čo bude potom,  keď čas lásky a ľúbenia pominie. Keď pomaly schádzali  z pyšného Hrbu, pomedzi lieskové výhonky lemujúce úzku cestičku  a prichádzali k žblnkajúcemu potôčiku, ktorý vytekal z Panskej záhrady, zastala Anežka pod košatou lipou. Oprela sa o jej kmeň a držiac Janovu ruku pritiahla ho k sebe.  Rozopla koženú bundu pod ktorou sa skrývalo jej krehké telo, oprela svoju hruď o neho, objala ho a prisala svoje pery na jeho. Cítil tlak jej hrudi na svojej, ako by ho dva veľké kamene tlačili na prsia. I on ju objal a pevnejšie pritlačil k sebe. Zdvihla svoju hlávku. Jej žiadostivé oči sa zahľadeli do jeho a mlčky vnímali, ako ich chvejúce telá túžia po ozajstnom splynutí. To by bol vrchol ich lásky, ak to naozaj láska je. Z pomedzi jej perí vyšiel tichý, jemný šepot.

-Zajtra večer príde ten čas a oddáme sa sebe, aby som ti dokázala, že ťa mám rada.-

Odtiahla sa od neho. Pozrel na jej hruď. Videl pekné obrysy jej ženskosti. Jemne položil ruku na ne a pomaly ju spúšťal k štíhlemu pásu. Počul jej hlboký povzdych. Objal ju, pobozkajúc jej čelo. Položila hlávku na jeho plece. A z diaľky, niekde od kostolnej veži, zaznel tichý hlas nočného hlásnika, oznamujúceho polnočnú hodinu.

„Odbila dvanásta hodina….“

-Ako rýchlo to ubehlo- zašepkala.

Pobrali sa domov s rozhodnutím, večer sa znova stretnúť a navzájom si dokázať, že láska nerobí rozdiel medzi ľuďmi, to len ľudia robia rozdiely medzi sebou.

Strieborná osada

29.07.2022

XII Na malú Striebornú osadu sadal večerný súmrak. V zadnej časti baníckeho stavania, cez úzku bránku, vyšla ženská postava, odetá v čiernom oblečení. Pobrala sa popri drevenej ohrade poľnou cestičkou, smerom k novým banským štôlňam. Chvíľku postála pri horskom prameni, ktorý vytekal spod mohutného brala a kamenným [...]

Strieborná osada

28.07.2022

VIII V pondelok ráno sa Judim dostavil na dvor banskej spoločnosti, kde ho privítal jej správca, Alfréd Bobal. -Tebe nemusím vysvetľovať a poúčať ťa, aké povinnosti ťa čakajú v tejto staronovej robote. To, čo si robil predtým, budeš aj teraz. Zájdi do stajne, zapriahni do voza a budeš voziť banskú guľatinu k novým [...]

Strieborná osada

27.07.2022

IV Bola tmavá noc. Po lesnej kľukatej ceste z Bardoňovho lesa vyšli na širokú planinu dvaja ozbrojení jazdci. – Musíme sa dostať na miesto skôr, ako spoza čiernych hôr vyjde mesiac.- Prehovoril jeden z nich. – Dajme sa do klusu,- podotkol druhý a bodol ostrohami svojho jazdeckého koňa do mierneho cvalu. Jazdci sa [...]

APTOPIX Russia Ukraine War

List z Charkova: Ako sa žije v tme?

28.03.2024 18:00

Po masívnych raketových útokoch žije Charkov zväčša v tme, no ja sa aj tak usmievam. Možno už len nevládzeme plakať.

1. netradicny porod Krompachy

Zámena pacientiek v pražskej nemocnici viedla u jednej k potratu

28.03.2024 17:47

Zamestnanci nemocnice nedodržali interné predpisy a lekári preto operovali nesprávnu pacientku.

polícia, evakuácia, vyhrážky, UK, fakulta

Polícia v Bratislave zadržala medzinárodne hľadaného občana Bosny a Hercegoviny

28.03.2024 17:32

V prípade dokázania viny mu hrozí trest odňatia slobody až na 15 rokov.

FTX Bankman Fried

Zakladateľ kryptomenovej burzy FTX ide na 25 rokov do väzenia, klientov obral o 10 miliárd dolárov

28.03.2024 17:13, aktualizované: 17:41

Americká justícia označila prípad za jeden z najväčších podvodov v americkej histórii.

mada

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 89
Celková čítanosť: 102981x
Priemerná čítanosť článkov: 1157x

Autor blogu

Kategórie