VI
Bol posledný januárový piatok roku 1895. Poľovačkové dni sa blížili ku koncu. Páni sa v tejto malej, podhorskej dedinke zdržiavali už osemnásty deň. Veľmi sa im tu páčilo. Pekná, kopcovitá príroda, hlboké čierne hory, mrazivé ale slnečné počasie, ale hlavne veľa zveri nadchýnalo hlavne baróna, ktorý bol s poľovačkou veľmi spokojný. Mal dosť trofejí, počas poľovačky zažil veľa príjemných a dramatických zážitkov, s ktorými sa bude chváliť pred ostatnými barónmi i svojimi priateľmi pri rôznych príležitostiach, na večierkoch a slávnostiach usporadúvaných na svojom panstve. Preto i v to ráno, pri odchode do hôr oznámil, že posledný deň sa skončí v sobotu. Večer sa uskutoční veľkolepá hostina, kde nebude chýbať ani cigánska kapela. Tú už predtým zabezpečil richtár u cigánskeho primáša Bukaja z neďalekého kráľovského mestečka. A v nedeľu v poobedňajších hodinách, celá karavána panských kočov odtiahne z tejto malej dedinky. Keď tieto slová počula Anežka, sklopila svoju hlavu a do očí sa jej začali tlačiť slzy. Po malej chvíľke zdvihla zrak, rozhliadla sa po školskom dvorci, zbadala toho koho hľadala a uprela na neho svoj smutný pohľad. Jano žmoliac v ruke široký, sedliacky klobúk, zahľadený do zemi, na ktorej pod slabým vánkom trblietali sa perlivé vlnky kalužnej vody, v zadumaní ani nevnímal slová baróna, oznamujúceho koniec i jeho krásnych ľúbostných večerov. Vedel, že raz musí prísť i čas rozlúčky, rozlúčky ktorá bude ťažká a bolestivá. Už teraz, pri pomyslení na ten čas cítil, ako by mu srdce uchopili mohutné kováčske kliešte a bolestivo zvierali. Možno že dnešný večer bude posledný. Možno, že sa ani nenaskytne príležitosť stretnúť sa s dievčinou, s ktorou zažil toľko krásneho, za tých pár mesačných, zimných večerov. Počítal tie večery. Koľko ich vlastne bolo? Počítal tie dni, počas ktorým myslel len na ňu dúfajúc v nádeji, že ešte aspoň jeden bude taký krásny a príjemný. A čo bude potom…? Čo bude, keď stratí sa z jeho pohľadu? Keď odíde do ďalekých končín a nikdy ju neuvidí? Ostane len príjemná spomienka a jej obraz sa v mysli postaví na prvé miesto. Po čase jej obraz zastrie jemná hmla, začne sa tratiť a nahrádzať ho bude mnoho iných obrazov, ktoré vymenia jeho prvú veľkú lásku, postavia sa pred ňu, aby prišlo pomalé zabúdanie. I srdce uvoľnia kliešte, aby sa mohlo vrátiť do všedných dní, aké prežíval v čase keď nepoznal tú, ktorá zmenila ma krátky čas jeho jednotvárny, monotónny, sedliacky život. Čas všetko zahojí a vylieči. Zíde z očí, zíde z mysle. Tak hovorieva jeho matka, keď chce vyhubiť z mysle spomienky, ktoré sú už nenávratné preč. Áno. Zíde z očí zíde z mysle. I keď veľmi ťažko. Uspokojoval sa však s tým, že po čase i on zabudne a čas prežitý s ňou bude len príjemná spomienka. A možno príde do jeho života iná, ktorá tú bolestivú ranu zahojí. Hoci od samého začiatku ich stretávania vedel, že sa to raz skončí, že to všetko čo prežíval po tieto dni, je ako neskutočný ale príjemný sen. A teraz to prišlo tak zrazu a nečakane. Možno ani posledný bozk na rozlúčku nestihnú si dať, ani stisk ruky opätovať, len smutné pohľady poslať a ruku zdvihnúť na pozdrav a rozlúčku. Takto hútajúc ani nezbadal, ako sa školský dvor vyprázdnil a on opretý o drevený, latkový plot ostal na ňom osamotený. Ako by sa bol zo sna prebudil. Položil klobúk na hlavu poberajúc sa cez bránku, zbadal na schodíkoch tú o ktorej toľko premýšľal. Kývla mu na pozdrav. Priložila dva prsty na pery, poslala mu vrelý necítený bozk na znamenie večerného stretnutia. Trochu sa rozveselil. Pomaly a obozretne zdvihol ruku ku svojim perám, opätujúc jej pohyb. Vykročil za ostatnými a stratil sa za múrom starej školy. Jano dobehol honcov idúcich na konci poľovného sprievodu a Maco Šuška posmešne nadhodil.
-Nejako si skamenel pod tým starým orechom.-
Neodpovedal, len mlčky sa pridal k nim. Kráčali cestou von z dediny. V úbočí sa pustili cestou k vysokému Pôlomu , odkiaľ sa mala začať dnešná poľovačka. Poľovníci na čele s barónom sa hlučne rozprávali, žartovali a plánovali, ako budú dnes poľovať. Určovali odkiaľ majú honci naháňať zver, kde budú mať stanovište a strelci úseky, aby sa v posledný deň niečo neprihodilo, keď do týchto čias všetko dobre a bezpečne prebehlo. Na vrchu Pôlomu sa rozdelili. Honci prešli hlbšie do hôr až k Roháčovu, poľovníci sa rozostavili na južnej strane a lesnou trúbkou dali znamenie na začatie poľovačky. Len čo sa ozval hlas trúbky, celou horou zaznel pokrik honcov, brechot psov, hlasné pokyny lesosprávcu. Aby tento deň bol čo najúspešnejší. Začali padať prvé výstrely a prvé obete divej zveri skonávali. Zrazu nastal veľký šum a hukot, ako by sa celou horou hnal víchor. Na malej čistinke, ktorou prechádzal barón Nyáry s kniežaťom Salvatorom, pri starom košatom dube sa zjavil nejaký muž. Na sebe mal dlhý, zelený plášť, na pleci flintu a okolo neho pobehovali dva psy. Vystrel ruku oproti nim, ako by im niečo ukazoval. Z diaľky sa k nim niesol tlmený, dunivý hlas. Odrážal sa od vysokých, štíhlych jedlí narážajúc na ich kmene. Rozplýval sa celou horou, vtláčajúc sa do uší poľovníkov, ktorí narúšali pokoj obyvateľov týchto tmavých a nekonečných hôr. Bol to hlas oznamujúci koniec všetkého nezmyselného zabíjania, pre radosť, vášeň a roztopaš mocných, ktorí pre svoju zábavu kántrili všetko, čo im prišlo do cesty. Barón s kniežaťom pocítili v sebe strach a zistili, že slová ženy v čiernom, ktorá ich vítala na murovanom moste sa naplnili. Začali sa obzerať okolo seba akoby niekoho hľadali. Nevideli nič a nikoho. Pre veľký hukot ani nepočuli ruch poľovačky, pokriky honcov a brechot psov. Ich dva poľovné kopovy čupeli pri nohách svojich pánov a s prestrašenými očami hľadeli na nich. Po malej chvíľke dobehol k nim vyľakaný lesosprávca, ktorému sa na krku hompáľala lesná trúbka a jeho vyblýskaná flinta neposlušne poskakovala pod pazuchou. Barón prikázal lesosprávcovi, aby odtrúbil koniec poľovačky. Horou sa začal rozliehať tesklivý zvuk lesnej trúbky. Ako víchor sa niesol ponad vysoké stromy, tratiac sa niekde v nekonečných diaľavách čiernych lesov. Všetci poľovníci ustrnuli. Tušili, že sa niečo deje, keď tak náhle a nečakane, barón Nyáry končí hon na divú zver. I horský šum a nepríjemný hukot pomaly utíchal a len ozvena hlasu lesnej trúbky sa tratila, až úplne zanikla. Všetci poľovníci a honci vybrali sa k lesnej čistinke. Lesná zver sa rozpŕchla na všetky strany, hľadajúc si úkryt vo svojich brlohoch. Keď všetci dorazili na lesnú čistinku, barón im oznámil príčinu ukončenia poľovačky. Všetci sa obzerali okolo seba, hľadiac v tú stranu, kde im barón ukazoval, že tam sa zjavil neznámy muž s flintou na pleci i s dvoma psíkmi. Nič však nevideli. Záhadný človek ako sa zjavil, tak sa aj stratil. Len utíchajúci hukot zatváral cestu za ním, keď odchádzal do hlbokých a tajomných hôr vysokého Pôlomu. Poľovníci sa pobrali k dolnému mlynu a vracali do dediny. Prekvapení dedinčania, vidiac ich sa čudovali, že sa poľovka tak rýchlo skončila. Na školskom dvorci, rozladený barón oznámil koniec veľkolepej poľovačky. Pozval všetkých účastníkov na rozlúčkovú večeru, lebo viac sa už do hory nevkročí. Prikázal obecnému richtárovi pozvážať strelenú zverinu, aby sa mohla vysekať a pripraviť na pohostenie. Lesosprávca mal za úlohu pripraviť poľovné trofeje, aby si ich lovci mohli odniesť na svoje panstvo. Po tomto príhovore sa všetci rozišli, by sa večer mohli stretnúť pri prestretých stoloch, vo veľkej triede dedinskej školy.
Pre Anežku, ktorá sa z chodbových dverí s údivom pozerala, to bolo veľké prekvapenie. Vidiac smutného Jana, ktorý tam stál opretý o školskú bráničku, hľadiac niekam do neznáma, začali sa jej tlačiť do očí slzy. Nevydržala tam stáť. Pobrala sa do svojej izbičky, zaborila hlavu do vankúša a ticho vzlykala. Len Júlia vedela čo sa v jej duši odohráva. Nadišiel čas jej rozlúčky. Ba či sa vôbec ešte stretnú? Keď sa jej Júlia prihovorila, posadila sa na kraj postele. Hodvábnou vreckovkou si utierala uplakané, z červeňalé oči a tíško zašepkala.
-Júlia! Ešte jednu, možno že poslednú prosbu žiadam od teba. Ba prosím, Júlia.-
Júlia vedela aká to bude prosba. Prikývla na znak súhlasu a prisadla si k nej na posteľ. Chytila ju za ruky, odpovedala jej.
-Splním ti ju… splním. Ešte dnes večer sa stretnete. Viem, že to bude naposledy. Určite príde na večeru. V tom zhone, ktorý tu bude, nikto nezbadá, keď sa vy dvaja vytratíte do tmavej noci. Bude to vaša rozlúčka.-
-Ďakujem ti, Júlia. Si moja najlepšia priateľka. Si ako moja sestra- a vyjdúc spoločne von čakali na skoré zotmenie.
Celá debata | RSS tejto debaty