moje poviedky

VII

Barón celé popoludnie, ako sa vrátil z poľovačky chodil nervózne z izby do izby a po školskom dvorci.  Vychádzal na cestu, hľadel na panorámu vysokých hôr obklopujúcich celú dedinu a nemohol sa zmieriť sa tým, čo sa v hore prihodilo. Už veril, že tajomná žena v čiernom má v tomto kraji moc nad jeho panstvom, nad jeho horami  a poľami, nad obyvateľmi týchto tmavých hôr, ktoré patrili len jemu.  Veril, že strážca hôr, ktorý sa mu zjavil na vrchu Pôlomu, chráni to bohatstvo, čo sa v ňom ukrýva.  Že dovolí len to, čo sám uzná za vhodné, aby sa zachovalo potomstvo žijúce v kopcovitom teréne čiernych hôr. Aby sa všetko nevykynožilo, aby zostalo na úžitok i pre ďalšie generácie. A preto pokorený musel prijať ten rozkaz, ak sa nechcel dostať do sporu s tajomnými bytosťami týchto hôr.

Zotmilo sa a prví pozvaní hostia  sa začali schádzať. Pomocníčky ich usadili za prikryté stoly. Barón sa dostával trochu do lepšej nálady. Púšťal sa do reči s hosťami a snažil sa zabudnúť na tie udalosti. Veď dosť bolo zážitkov za tých dvadsať dní honby za zverou. Dosť trofejí si odvezú páni na dolnú zem do svojich palácov. Tam rozvešané po stenách skrášlia ich dlhočizné chodby a komnaty, chváliť sa nimi budú pred známymi a priateľmi.  Keď sa všetci usalašili i honcov usadili k samostatnému stolu hneď pri dverách. Mládencov to netrápilo. Boli radi, že aj ich barón pozval k chutnej večeri a hostil dobrým dolnozemským vínkom. Anežka s Júliou prikázali pomocníčkam, aby im malý stolík prestreli bližšie k honcom. Odôvodnili to, že sú mladé a mladí ľudia patria k sebe. Starší nech sa bavia spolu, nech si rozprávajú svoje zážitky, ich to aj tak veľmi nezaujíma. Jano si prisadol k stolíku chrbtom k stene. Anežka si hneď prisadla k stolíku tak, aby na neho dobre videla, aby jej neunikol ani jeden jeho pohyb, aby sa navzájom videli a pohľady sa im stretávali.

     Barón predniesol slávnostnú reč. Poďakoval všetkým za robotu, ktorú počas poľovačky vykonali. Pripomenul, že za tie dni im patrí odmena o ktorú sa postará lesosprávca a vyplatí ich. V očiach všetkých zaihral radostný a pokojný úsmev. Každý čakal na túto odmenu, aby si trochu prilepšil k svojmu ubiedenému živoreniu. Zajedli si dobrého, pikantného, maďarského guľášu, pečenú divinu zaliali zlatistým vínkom a potom sa  začala čulá zábava. Celá trieda ožila ako včelí úľ, že sused nerozumel suseda. A čím viac sa vínko lialo vysmädnutým gágorom, tým väčšia vrava sa niesla, od fajok a cigár zadymenou miestnosťou. Anežka sa len tak netrpezlivo vrtela na stoličke, nevediac či má vyjsť von ako prvá, alebo počkať, kým sa Jano nezdvihne a nevyjde on. Júlia sa už chystala, že podíde k Janovi s odkazom, keď sa Anežka zdvihla od stola. Podišla k mládencom, pri ktorých na chvíľku zastala, pozrela na Jana, kývnuc na neho hlavou a pobrala sa k dverám. Pri dverách sa obzrela a keď zbadala, že ju Jano nespúšťa z očí, vyšla  do malej chodbičky. Oprela sa o okenný parapet a čakala, či niekto za ňou príde. Už chcela vyjsť na školský dvor, keď sa pomaly začali otvárať dvere a v nich sa zjavila statná postava jej milého. Celá sa zachvela. Ocitli sa v tmavej chodbičke sami. Chytila Janovu ruku otvárajúc dvere do ich izbičky vtlačila ho dnu. Ostali v miestnosti sami. Zacvakla zámku, nevydržiac pritúlila sa k nemu a splynuli v dlhý bozk. Keď sa od seba oddelili, Jano jej ticho šepkal do ucha.

-Anežka! Mám strach. Bojím sa o teba. Čo ak nás tu prichytí tvoj otec.-

-Neboj sa, láska moja. Izbička je zamknutá. A keby sa sem aj niekto dobíjal, je ešte okno…. Ujdeš. Ale môj otec nikdy nevkročí do mojej izby. Ani doma nie. A tu bývame dve, i Júlia. Tu by si to nedovolil. Ak by aj niečo tušil, neponížil by ma. On by to neurobil. Skôr doma by si vypočula výčitky.- Objala ho. On opätoval jej objatie i bozky. Bozky možno posledné.

-Sme sami- pokračovala. -Rob so mnou čo chceš- tlačiac svoju hruď k nemu. Cítil, ako sa jej chvejú a pevnejú krásne prsia. Pritlačil ju k sebe, držiac v pevnom objatí.

-Sú to naše posledné, krásne chvíle- sadla si na kraj postele, pritiahla i jeho. Hľadela mu do očí, ktoré sa žiadostivo leskli v matnom svetle  vychádzajúceho mesiačika dopadajúceho do vnútra cez malý oblôčik. Položil ruku na jej kolená a cez jemné, hodvábne šaty cítil, ako by boli obnažené. Pokúšal sa rukou približovať k jej lonu. Na pol ceste zastal, aby niečo nepokazil, aby sa nenahnevala a nerozišli sa v hneve.

-Bojíš sa?… Zahľadela sa do jeho očí, pomaly si rozpínajúc jemnú blúzku. Zbadal jej krásne, biele telo a nevydržal. Pritlačil ju k sebe, líhajúc na mäkkú posteľ, splynuli v bozkoch, aby sa oddali a milovali na znak veľkej lásky. Keď sa spamätal, cítil sa veľmi zahanbene a previnilo. Ona si zapínala blúzku a začala ticho plakať.

-Ublížil som ti… Však?- s výčitkou pozrel na ňu.

-Nie!… Nie, neublížil. Len mi je veľmi smutno a ťažko. Ťažko, že sa musíme rozlúčiť. Tých pár dní, čo sme spolu prežili, boli pre mňa tak krásne, že si ich budem pamätať na celý život.-  Po chvíľke pokračovala.

-Nikdy na teba nezabudnem! Nikdy! Keď uplynie i veľa času, i keď roky prejdú…. Vrátim sa. Určite sa vrátim, aby mi v pamäti ožili tieto nádherné, ľúbezné spomienky na teba.-  Vstala. Chytila ho za ruku, podišla k dverám a odomkla ich. Prišiel k nej a stále jej hľadel do tváre.

-Tak teda zbohom, moja drahá- podával jej ruku. Celá sa chvela. Videl, ako jej po lícach stekajú slzy. Pozrela mu do očí, bozkala ho.

-Nie zbohom. Do videnia!- Otvorila dvere a nakukla z nich, aby sa presvedčila, či je chodbička prázdna. Ticho vyšli na dvorec, kde ich ovial čerstvý januárový vánok, aby schladil ich rozpálené telá. Pri bránke sa rozlúčili. Jano sa v zadumaní pobral cez drevenú lavicu domov. Hľadela za ním z pod košatého orecha. Keď jej zmizol z dohľadu, zašla do svojej izbičky. Hlavu zaborila hlboko do vankúša, vzlykajúc myslela na dnešný večer, na to čo sa stalo. Myslela na sľub, ktorý mu dala, že sa ešte raz vráti, aby sa i po rokoch uvideli. A v týchto myšlienkach, pri svite mesiačika, ktorý na ňu vrhal svoje zlatisté lúče, ticho a pokojne usnula.

VIII

   Toto bol posledný deň keď malo panstvo pobudnúť v tejto malej, podhorskej dedinke. Už z rána sa všetci chystali na odchod. Barón nariadil, že odchod sa uskutoční ešte pred poludním. Služobníctvo nakladalo na vozy všetku batožinu, zbrane a trofeje. Kočiši privádzali a priahali kone tak, aby sa čas odchodu nemohol oddialiť. A do tohto hurhaja a zhonu sa prebudili i naše mladé devy. Anežka si sadla a spustila nohy z postele a nechápavo pozerala na seba diviac sa, ako to vlastne spala. Bledoružové, ramienkové šaty, na ktorých mala oblečenú, do drieku ušitú, jemnú, hodvábnu blúzku, boli na nej. Nemohla pochopiť, či sa jej to všetko sníva, alebo je to skutočnosť. Spala oblečená.  Rozmýšľala, či to, čo jej prechádzalo peknou tváričkou, tie chvíle lásky a milovania boli snom, alebo ich skutočne zažila. Už sa dobre rozpamätúva. Odišla z hostiny, počkala svoju lásku a jeho bozky boli tak žhavé, že ich i teraz cíti na svojich perách. Že ten nádherný čas milovania nemohol byť sen. Že ho vyprevadila k bránke a vrátila sa do svojej izby. Ale na viac sa už nepamätá.

Takto v myšlienkach a prijemných spomienkach ani nezbadala, že sa Júlia už obliekla, sedí pri malom stolíku a mlčky ju pozoruje. Pozrela sa na ňu. Júlia sa len usmiala, vstala a presadla si k nej. Chytila jej bledú rúčku a jemne ju hladila. V tom do tohto ticha niekto zaklopal na dvere. Júlia vstala, podišla k ním a otvorila ich. Bola to jej matka, ktorá im prišla oznámiť, aby sa rýchlo pobalili, že pred poludním odchádzajú domov. Keď boli všetci pobalení a pripravený na odchod, barón Nyáry sa rozlúčil so škôldozorcom, lesosprávcom, obecným richtárom a cez neho i všetkými pomocníkmi, ktorí sa zúčastnili na poľovačke. Po tomto rozlúčkovom ceremoniáli nasadli do kočov a pomaly vychádzajúc zo školského dvorca, vybrali sa na dlhú cestu na dolnú zem, k ďalekému, mohutnému Dunaju. Jano opretý o drevené zábradlie kamenného mosta sledoval, ako sa od školskej budovy blíži konvoj panských kočiarov. V jednom z nich zbadal v malom oblôčku smutnú tvár a zaslzené oči Anežky. Uvidel, ako jemnou, bielou rúčkou mu dávala na rozlúčku posledný pozdrav. Nenápadne  i on zdvihol ruku a zakýval jej. Smutne hľadel za odchádzajúcim kočiarom, až kým nezmizol v malom briežku Priehrady a nestratila sa mu z očí jeho prvá, veľká láska. Keď sa i posledný koč stratil v zákrute, prešiel popred krčmu a zamieril do svojmu domu.  Nemal pokoja. Chodil z kúta do kúta, po malej, nízkej izbičke. Nazeral cez oblôčky von, vyšiel na dvor a zahľadel na ušliapaný sneh prechádzajúc po ňom. Vošiel do malej komôrky, ako by niečo hľadal. Zišiel pred dom na cestu, hľadiac na oblôčik izbička v školskej záhrade akoby čakal, že sa mu tam zjaví jej pekná tvárička. Pobral sa zľadovatelým chodníčkom za dom, preboril sa na vrch záhrady z ktorej bol výhľad na všetky sveta strany. Zahľadel sa ponad vysokú kostolnú vežu na ďaleký obzor čiernych sitnianskych hôr, za ktorými sa zrkadlovo jagala svetlomodrá obloha. Niekde v diaľke ešte počul slabý hrkot panských kočiarov. Tie sa vzďaľovali od malej dedinky, zanechajúc ju, aby žila svojim pokojným životom, ktorý bol narušený po čas týchto pár dní, kedy do nej panstvo zavítalo. Po celý ten čas myslel na svoju lásku, ktorá sa zrodila z prvého pohľadu. V predstave sa mu vynárala jej milá, jemná, usmiata tvár, na ktorej sa ako dve hlboké studničky trblietali jasné, modré očká a v mrazivom vánku povievali páperové, zlatožlté vlasy.  Odišla… Odišla v ďaleký kraj, do končín jemu neprístupných. Vedel, že raz príde ten čas, že odíde. Že láska, ktorá medzi nimi vznikla, bola láskou ohraničená časom. A ten čas tak rýchlo pominul. Tak rýchlo, ako sa teraz ona vzďaľuje od neho. Či v jeho predstave sa zachová jej obraz, nevedel. Sadol si na starý peň jablone, pozeral na vyšliapanú cestu po ktorej pred malou chvíľou odišla, zanechajúc ho smutného a opusteného. Z tohto zadumania ho prebral ostrý zvuk zvona oznamujúci poludnie. Pobral sa pomalým krokom k svojmu domu, aby pokračoval v prerušenom toku sedliackeho života, z ktorého ho na krátky čas vyrušila krásna neznáma, pre ktorú od ich stretnutia bilo jeho srdce.