IX
Bol krásny júlový deň roku Pána 1902. Hrejivé slnečné lúče sa rozlievali nad malou dedinkou, do ktorej vtiahli dva panské kočiare. Prešli kamenným mostom, zabočili vľavo a zastali pred školským dvorcom. Na prvom kočiari sa otvorili dvierka a ako prvý vystúpil z nich bývalí škôldozorca Alexander Hoffman. Za ním vyšiel školský inšpektor Gejza Máthe, ktorý podával pomocnú ruku barónovi Alfonzovi Nyárymu. Ako posledná vystúpila z koča barónova manželka. Na školskom dvorci ich v očakávaní vítal učiteľ dedinskej školy Andrej Danko. Len čo cestujúci vystúpili z prvého koča, otvorili sa dvierka i na druhom. Z nich vystúpil mladý, asi tridsaťročný švihák v jemnom bledomodrom obleku, uhladených vlasov, s krátkymi fúzikmi a pomáhal o niečo mladšej dáme zísť zo schodíkov koča. Dáma mala na sebe jemné, letné, dlhé šaty z farbené do ružova, na hlave široký dámsky klobúk z pod ktorého jej na rovné plecia voľne padali dlhé zlatožlté vlasy. Jej milá, usmiata tvár pôsobiaca prijemne dávala znať, že z nej jasá radosť a uspokojenie. Prvé pohľady padli na okolité staviská, dedinské nízke chalúpky krčiace sa k zemi, ako by ich k nej bola tlačila mohutná sila. Za ňou zo schodíkov zoskočil malý, asi šesť ročný chlapček ktorý pribehol k mladému mužovi, chytil ho za ruku, čo naznačovalo, že je jeho otec. Ako posledná vystúpila mladá pani, tmavých gaštanových vlasov, peknej postavy, nesúc v ruke malý balíček, ktorý podala mladému mužovi. Ten keď ho od nej prijal, pristúpil k učiteľovi, podal mu ruku i malý balíček. Hostia sa zvítali s učiteľom a pobrali do budovy, kde ich na prestretom stole čakalo občerstvenie. Učiteľ Danko informoval hostí, kde im pripravil ubytovanie. Barón Nyáry s manželkou boli ubytovaní v jednej izbe školského bytu, mladý pán so synom v malej zadnej izbičke vedľa učiteľovej spálni a dve mladé dámy, sa na ich želanie ubytovali v kabinete, s úzkym oblôčkom do školskej záhrady. Dve dámy vstúpili do pripravenej izby, pozreli po sebe a usmiali sa. Anežka, lebo ona to bola, povzdychla a sadla si na kraj postele začnúc spomínať.
-Po siedmych rokoch som znova tu. Predsa som prišla a dodržala svoj sľub. Ktovie, či ho uvidím?…
-Sľub si dodržala, ale láska sa už vytratila. Si vydatá, máš syna- nadhodila Júlia.
-Júlia! Vieš veľmi dobre, že to začalo len z roztopaše. A že to skončilo láskou?…. – odmlčala sa.
– Srdcu sa nedá rozkázať. Zahorelo tak zrazu a z nenazdajky – hovorila viac pre seba a zamyslene.
– Ale mám pre teba jednu úlohu- obrátila sa k Júlii.
–Tak ako pred siedmimi rokmi-.
– Anežka – skočila jej Júlia do reči. – Znovu ti mám dohodnúť stretnutie?- pýtala sa jej.
-Ale veď kvôli tomu som tu. Preto som merala takú dlhú cestu a preto som i teba presvedčila, aby si šla so mnou.-
-Viem, viem. Ale máš tu manžela. A nebojíš sa, že srdcu nebudeš môcť znovu rozkázať?-
-Už sa nemusím báť- po chvíľke mlčania pokračovala.
–Určite sa oženil. Veď je to taký dlhý čas. Sedem rokov. Určite zabudol na nejakú panskú fiflenu,-
-Možno. Veď to ani nemohol brať vážne- prisvedčila Júlia. Otvorila malý oblôčik na ich kráľovstve a pozrela sa pod košatý orech, kde stál malý drevený stolík a okolo neho úzke lavičky.
-Pozri- privolala Anežku. –Tam pod ten orech si večer sadneme. Môžeš počúvať spev dedinských mládencov a pozerať do jeho okien, ak za nimi ešte býva.-
-A kde by býval?- prekvapene sa pýtala Anežka.
-Ak sa niekam priženil, určite odišiel.-
Anežka ostala stáť ako meravá. S týmto vôbec nepočítala. Čo ak prišla zbytočne, ak ho už neuvidí? Nie! To predsa nemôže byť tak! Bolo by to kruté. Voči nej nespravodlivé. I keby sa oženil, to ju netrápilo. Veď i ona sa vydala. Ale aspoň vidieť. Zacítiť pri zvítaní stisk jeho ruky.
I to je pre ňu veľa. Znova v nej začali ožívať nezabudnuteľné spomienky z pred siedmych rokov. Znova sa v jej predstave vynára jeho obraz v ten posledný večer keď sa lúčili. Znova jej srdce začína rýchlejšie byť a do tvári sa tlačí červeň. Júlia zbadala, že sa s ňou niečo nezvyčajné robí. Vedela, že keď sa náhodou stretnú, nebude to len pevný stisk ruky, či pár nesúvislých slov na privítanie. Že obnovenie spomienok ich donúti, aby išli ďalej. A neodolajú tomu citu, ktorému sa hovorí láska. Vedela to. Lebo často, keď večerom spolu sedávali na brehu modrého Dunaja, tak ďaleko od neho, vždy spomínala na čas strávený v malej dedinke. Anežka sa často zahľadela na tmavomodrú oblohu, na tisíce hviezdičiek, na jasnožltý mesiac plaziaci sa po nebeskej oblohe a ticho šepkala jeho meno. Vedela, že myslí na neho, že ho hľadá v ďalekom vesmíre svojich spomienok.
Uložili svoje veci, skoro na tie isté miesta, tak ako pred niekoľkými rokmi a pobrali sa von. Teplé júlové slniečko zohrievalo svojimi lúčmi celú túto dolinu, v ktorej ležala malá dedinka. Anežka nevydržala a prinútila Júliu, aby sa prešli dedinou, a rozhliadla sa po nej. Možno, že náhoda ich neobíde a môžu sa stretnúť s tým, pre ktorého merala takú dlhú cestu do týchto končín. Neskoro popoludní sa vracali cez kamenný most ku školskému dvorcu. Od Majera zbadali prichádzať skupinu nejakým mužov. Júlia sa nenápadne obzrela a jeden z nich sa jej zdal povedomý. Chytila Anežku za ruku a ticho jej vtlačila slová do tváre.
-Je tam.-
Anežka sa zachvela. Na chvíľu zastali, nevediac čo robiť.
-Poďme ďalej- ťahala Anežku za ruku.
-Júlia- zaprosila Anežka.
-Viem čo mám robiť. Ty choď do izbičky, ja prejdem cez lavicu, možno sa s ním stretnem pred domom- a rezkejšie vykročili, aby to stihla. Lesní robotníci vracajúci sa k večeru z roboty zbadali mladé dámy oblečené v panských šatoch. Začali si medzi sebou nadhadzovať rôzne posmešné slová. Len Jano Matejovie mlčky išiel bokom od nich a uprene pozeral na vznešené dámy. Zdalo sa mu, ako keby ich postavy mu niečo pripomínali, ako by ich už bol niekedy videl. Určité tušenie mal. Ale že by to bola skutočnosť? Žeby po toľkých rokoch sa niečo mohlo stať, tomu veriť nechcel. Na kamennom moste sa rozdelili a každý šiel svojou stranou. On sa pobral popred krčmu malým briežkom k svojmu domu. Na pleci ostrá sekera, v ruke píla zubačka. Prišiel na cestu pred svoj dom a videl, že jedna dáma sa rýchlo uberá k nemu. Prižmúril oči, aby zaostril svoj zrak. Spomalil chôdzu a dámska postava sa priblížila k nemu. V pamäti rýchlo zalistoval, aby si obnovil spomienky, kto to asi môže byť? Tušenie ho neklamalo. Ale, že by to naozaj bola tá, na ktorú myslel, neodvážil by sa povedať. Dáma pristúpila k nemu a oslovila ho.
-Si Jano Matejovie, však…
-Áno. Som. Odkiaľ ma poznáte?- spýtal sa.
-Poznám ťa z pred siedmich rokov. Z poľovačky baróna Nyáryho.-
Skamenel. Tušenie ho neklamalo. Tie dve dámy sú ony. Dve mladé devy, ktoré poznal pri poľovačke. Ale tá druhá sa s ním asi nechce stretnúť- hútal.
-Tak ako pred siedmimi rokmi- pokračovala- i teraz dojednávam stretnutie s tvojou dobre známou. Chce sa s tebou stretnúť. Dnes večer, tak ako predtým. Na tom istom mieste. Súhlasíš?-
Dlho neodpovedal. Nechápavo hľadel na ňu. Ako môže on. Ona v krásnych, jemných panských šatoch a on v takýchto sedliackych, otrhaných, robotníckych fortkách a zrebnej košeli. Ako môže žiadať jeho o stretnutie teraz po toľkých rokoch. A o čom sa teraz budú rozprávať? Aký je to rozdiel, začal si uvedomovať to, čo predtým ako dvadsaťročný mladík nevnímal. Pán a sedliak. To sa k sebe nehodí.
-Tak súhlasíš?- znova sa pýtala. –Čaká netrpezlivo na odpoveď.-
Vytrhol sa z myšlienok. Prebehol zrakom po školskej budove, ako by ju hľadal za tým oblôčkom z ktorého sa často pozerala na ich dvor a hľadala ho pohľadom. Prikývol.
-Dobre. Súhlasím.-
-Tak je dohovorené. Keď sa zotmie, prídeme. Čakaj.- Otočila sa a pomalým krokom, zanechajúc za sebou príjemnú vôňu, odišla.
Zvečerilo sa. Jano sa pobral na dohovorené miesto, aby za zrubmi studni čakal na neočakávané stretnutie. Bol nervózny, ale bol rád. To čo sa dnes odohralo už nečakal. Zabudol na jej sľub. Ani ho nebral vážne. Po rokoch sa spomienky rozplynuli, vytratili. Pomaly zabúdal, až úplne zabudol s tým, že sa už nikdy neuvidia a zbytočne je oživovať to, čo je nedosiahnuteľné. A teraz zrazu sa tu zjavila a postaví pred neho. Aká vlastne je? Je milá a usmievavá, príjemná a zhovorčivá, plná šťastia a spokojnosti? Je tak krásna ako predtým? Alebo sa zmenila? Pomaly sa mu vracal jej obraz do pamäti. Ako takto premýšľal ani nezbadal, ako sa dve ženské postavy priblížili k studňovým zrubom. Zbadali ho prv, ako on ich. Podišli k nemu a Júlia ho oslovila.
-Sme tu. Nechám vás osamote- otočiac sa pomaly odchádzala. Ostali sami uprostred tmavej noci. Z poza vysokého kopca začal vychádzať bledý mesiac O chvíľu sa veľká, ohnivá guľa valila tmavou oblohou a svoje bledé lúče vrhala na túto dvojicu, ktorá stojac mlčky vedľa seba, nevedela odhodlať sa vysloviť prvé slová.
-Vítaj- a podával jej tvrdú , mozoľnatú ruku. Podávanú ruku prijala s výčitkou.
-Takto ma vítaš po toľkých rokoch? … a zahľadela sa mu do očí, v ktorých vo svite mesiaca zbadal ľahké zvlhnutie. Jednou rukou sa ju odvážil chytiť za štíhli driek. Privinula sa k nemu. Cítil jej svieži dych na svojej tvári, vôňu jej jemných, hodvábnych vlasov, teplo jej krehkého tela. Pustil jej ruku a jemne ju objal Videl, ako sa jej slabunko pootvorili pery, ako by čakali na vrúcny, bozk. Zrazu zbadal, ako sa ho jemne dotkla perami. Pritlačil ju k sebe. Pobozkala ho. Ako by sa zo sna prebudil. Opätoval to. Po chvíľke ho slabunko odtlačila, sklopila hlavu a z očí jej začali padať veľké slzy, ktoré kropili prašnú zem pod ich nohami.
-Ublížil som ti?- spýtal sa jej.
-Nie- kývla hlavou a jemnou, hodvábnou šatkou si utierala zarosené oči. –Smutno mi je. Veľmi smutno, že sa znova po krátkom čase rozídeme a už nikdy, nikdy viac neuvidíme.-
-A prečo si teda prišla?- pýtal sa jej Jano.
-Chcela som ťa ešte raz vidieť, počuť tvoj hlas, cítiť stisk tvojej ruky a sladkosť tvojich pier. Prišla som splniť svoj sľub, ktorý som ti dala pri našej rozlúčke. Naskytla sa príležitosť. Barón Nyáry, otcov veľký priateľ, išiel sem na svoj majetok. Tak som ho poprosila, či môžem isť s ním i so svojou priateľkou. A tak som tu, pri tebe, v tvojom objatí, počujem tvoj hlas a cítim tvoje bozky. Nie si azda rád?…-
-Ale áno, som rád. Veľmi rád… Lenže znova ožili zabudnuté spomienky, otvorila sa srdce a rozpamätala myseľ. A o krátky čas bude treba znova zabúdať.-
-Áno. Ale život je už taký. Keď nám nie je súdené byť stále pri sebe, musíme zabúdať. Znova zabúdať.-
-Ale aké je to ťažké… láska moja-… vydrali sa mu z úst tieto slová. Pritúlila sa k nemu, vsala na jeho pery a so zatvorenými očami prežívala túto šťastnú chvíľku.
-Ešte máme možnosť jedného posledného večera, aby sme sa rozlúčili. Zajtra na tomto mieste sa znova zídeme, aby sme sa potom navždy rozišli. Príď! Prezradím ti niečo.-
Náhle ho pustila a rýchlim krokom sa vzďaľovala od neho. Ostal v pomykove. Nevedel, prečo tak rýchlo odišla. Pomalým krokom sa vybral za ňou. Zamieril do zadymenej krčmy v ktorej sedelo ešte zopár starších chlapov. Prelial hrdlo pohárikom ostrého a vyjdúc na dvor, pobral sa domov, aby privítal nový deň v ďalšom očakávaní na večerné stretnutie.
Na druhý večer prišla na dohovorené miesto sama. Netrpezlivo ju čakal. Bol nervózny a roztržitý. Cez deň ju videl, ako sa na školskom dvorci hrá s malým, asi šesťročným chlapčekom. Občas k nim prišiel vysoký štíhli muž. Chytil ju okolo pása a veselo sa bavili na výčinoch malého chlapca. Keď prišla na stretnutie, tvár jej už nežiarila šťastím, ani úsmev už nebol taký veselý i oči ako by boli zahmlené. Len zlatožlté vlasy sa jagali v mesačnom svite. Chytil jej ruku a celá sa zachvela. Jemne ju objal a vtedy sa rozplakala. Pobozkal ju na čelo. Po čase sa vymanila z jeho objatia, pozrela mu do očí a spýtala sa ho.
-Máš dievča, alebo si sa oženil?-
Ostal prekvapený.
-Priateľku mám, som však slobodný. A v dohľadnom čase sa nemienim ženiť. Prečo sa ma to spytuješ?-
-Musím ti prezradiť, že z našej rozlúčky z pred siedmich rokov nám ostala pamiatka. Je to môj šesťročný syn.-
Jano sa na ňu meravo zahľadel. Nemohol prísť k slovu.
-Aby som zakryla to, čo sa vtedy stalo – pokračovala –rýchlo som sa vydala za svojho priateľa. Som vydatá…- a chytila jeho chvejúce ruky. Nemohol sa prebrať z omámenia. Len cez úzke pery sa mu predral tichý šepot.
-Syn… Vydatá…-
-Áno, vydatá. A i preto, aby si to vedel, prišla som z takej veľkej diaľky a prezradila to, čo by si mal vedieť. Ráno odchádzam. Už sme zbalení. Už sa nikdy viac neuvidíme. Včerajší večer mi trochu zahojil veľkú ranu, ktorú mám vo svojom srdci. Neľúbim svojho manžela. Mám ho však rada. Moja láska si bol ty a ňou i ostaneš. A preto… aj napriek tomu, že som vydatá, prišla som, aby sme zažili jeden z takých krásnych večerov, ako pred siedmimi rokmi. Som rada, že sa tak stalo. A nebanuj. Nesmúť za mnou. Ak máš milú ožeň sa. Skôr na mňa zabudneš. Naše cesty sa rozišli skôr, ako sa spojili. Spomínaj na mňa v dobrom.-
Chytila do dlaní jeho hlavu a pritlačila svoje pery na jeho. Z očí im padali cícerkom slzy, máčajúc jemné, biele šaty, ktoré sa jej priľnuli na prsia a tak ich ešte viac zvýrazňovali. Keď sa nasýtili bozkov a objatia, pomaly začala ustupovať od neho.
-Zbohom, drahý môj. Spomínaj a nezabúdaj. Ja nikdy nezabudnem. I keď roky prejdú, nezabudnem. Pri pohľade na svojho syna, myseľ mi zalietne k tebe. Bude mi ťa pripomínať po celý život.- Vyslobodila si jemnú rúčku z jeho tvrdých, mozoľnatých dlaní.
– Zbohom, láska moja. Nezabudnem. I keď roky prejdú, nezabudnem.–
Pustil jej ruku a videl, ako sa mu vzďaľuje, aby sa navždy stratila z jeho očí.
Celá debata | RSS tejto debaty