moje poviedky

Časť druhá ( I keď roky prejdú)

I

Vo veľkej priestrannej záhrade, ohradenej kamenným múrom, za nepriehľadnými železnými vrátami, na nábreží modrého  Dunaja, stojí veľká,  prepychová  grófska  vila   slávnej  rodiny  Polgáryovskej. Trojposchodová budova je postavená v goticko – románskom slohu. Uhly domu sú oblúkovité, vo výklenkoch zo všetkých strán malé sošky rôznych svätých a terasa podpretá masívnymi piliermi, popri ktorých sa vchádza do budovy. Celý dom v čase nášho rozprávania obýva len pani grófka, so svojim synom a služobníctvom.  Dávno sú už preč časy, keď rodina bola na výslní, grófi a zemania sa sem schádzali na rôzne slávnostné, rodinné večierky, aby potom putovali na poľovnícky zámok mimo tohto starého mesta a tam mulatovali po vydarených poľovačkách. Grófka na tieto časy málo spomína. Nebola veľmi nadšená prítomnosťou grófov, zemanov a ich paničiek, ktoré sa radi predvádzali v honosných róbach a kuli intrigy na svoje priateľky, alebo hádzali siete na pánkov, aby ich zaplietli do vzťahu s ich vycifrovanými slečinkami. A dnes ju ani veľmi nezaujíma osud týchto grófov a zemanov. Viac myslí na iné veci. Na svojho jediného syna, ktorý študuje na parížskej univerzite a netrpezlivo ho očakáva, vždy keď má zavítať domov. I teraz sedí v hlbokých kreslách na druhom poschodí vo svojej obľúbenej knižnici. V myšlienkach je stále v ďalekej minulosti, ako už veľa krát, keď osamotená, z poza okien pozoruje jemné vlnky na krásnom, modrom  Dunaji, alebo z vonkajšej terasy trblietajúce sa hviezdičky na tmavej oblohe. Na prízemí je čulý ruch. To služobníctvo pripravuje izby, robí výzdobu, chystá a prestiera stoly pre hostí, ktorých si grófka pozvala. V nedeľu 15. augusta 1920- tom roku oslávi svoje 45. narodeniny. Okruh jej priateľov je nie veľký. Rodičia umreli, muž sa tiež pred rokom pobral na večný odpočinok a jeho priatelia a známy ju veľmi nezaujímajú. Žije viac utiahnutá, zaborená do svojich tajomných myšlienok. Z mužovej strany pozvala len jeho sestru Amáliu, hrdú a panovačnú ženu, ktorá ju len poúča, vyvyšuje sa nad ňu a preto ju nemá veľmi rada.  Avšak bola by to  veľká  urážka,  keby na  ňu  zabudla.  Amálie vždy  prekážalo, že si  jej brat nevybral ženu z hrdého grófskeho rodu, alebo nejakú zemanku, ale len obyčajné dievča z byrokratického aparátu svojho priateľa.  Od samého začiatku, ako sa narýchlo zosobášili a potom i predčasne narodený syn Matej, jej mysľou vírili myšlienky podozrievania.  Keď jej manžel náhle umrel, stretávali sa len veľmi málo.  Nemali sa o čom rozprávať. Amáliin manžel, gróf Gyóry i so svojim synom Ervínom boli o niečo príjemnejší. Už k vôli nim musela pozvať aj  manželovu  sestru.  Ďalej  si grófka Polgáryová  pozvala dcéru

zosnulého grófa Nyáryho s manželom a manželovu sesternicu, tetu Elenu, ako ju všetci volali. No najviac sa tešila na svoju dávnu priateľku z detstva, Júliu, s ktorou sa nevideli už dobrých dvadsať rokov. Príležitostne si napísali list, kde si o sebe niečo prezradili, avšak veľká diaľka nedovolila im stretnúť sa. Grófka v liste veľmi prosila svoju priateľku, aby si našla čas, prekonala tú diaľku a zavítala k nej. Aby sa po toľkých rokoch mohli stretnúť, pozhovárať a poprechádzať po tajomných uličkách tohto mesta, po ktorých tak radi blúdili v ich dievčenskom veku. A veľmi sa potešila, keď jej Júlia odpísala, že ju navštívi. Preto teraz v zadumaní sedela v knižnici a v spomienkach sa vracala do mladosti. Zo zadumania ju vyrušil hrkot koča. Rýchlo vstala, odhrnula ťažké okenné závesy a pozrela na kamenistú cestu pred ich bránkou. Zo schodíkov koča schádzal jej jediný syn Matej.  Bol to pekný, urastený,  dvadsaťštyri ročný mladík, modrých jasných očí a tmavých vlasov. Grófka zbehla po schodoch. Keď sluha otvoril ťažké, vchodové dvere, padli si do náručia.

     Matej sa vybalil a prišiel za matkou do knižnice. Odtiaľ sa pobrali k prestretému stolu do jedálne. Tam jej na zvedavé otázky o živote v ďalekom svete s úsmevom odpovedal. Študoval na konzervatóriu hudbu. Jeho láskou  boli harmonické tóny organa a jeho melodické akordy, ktoré vydával zo svojich útrob. A keď prišiel ku svojej matke, vždy musel zahrať jej obľúbenú pieseň, ktorú ho naučila. Často, keď ju hral pobadal, že sa jej oči zarosili a na tvár sadol smutný výraz, keď sa jej cez ešte stále pekné, červené pery tichučko predierali slovká tejto piesne.

-Na dedine jeden dom, pekné dievča býva v ňom,

keby mi ju chceli dať, vedel by im ďakovať.-

Vedel, že matka pri tejto piesni spomína. Spomína na dávne časy svojej mladosti. No nevedel, čo má táto pieseň spoločné s jej životom. Preto v jedno nedeľné popoludnie, keď už otec nebol medzi nimi, spýtal sa svojej matky.

– Moja drahá mamička. Odkiaľ poznáš túto pieseň? Prečo sa ti oči zaslzia, keď počuješ jej melodické tóny?-

Matka sa zadívala na svojho syna, prisadla si k nemu, vložila do svojich dlaní jeho ruku a začala pomaly a smutne rozprávať.  Rozprávať svoj príbeh, ktorý jej ostal v pamäti po toľkých rokoch.

– Môj drahý syn. Už azda nadišiel ten čas, aby som ti povedala  niečo, prečo plačem, keď počujem lahodné tóny tejto melódie. Keď ešte žil tvoj otec, nepovažovala som to za vhodné a potrebné ti to povedať. Ale dnes, keď už nie je medzi nami a ty si sa stal dospelým mužom, musím, ba priam mám povinnosť objasniť ti niektoré skutočnosti, ktoré sa dotýkajú aj teba.  Sľúb mi,  že ma neodvrhneš,  nenahneváš  sa na mňa za

to, čo som pred tebou tajila tak dlhý čas, budeš si ma vážiť a ctiť i naďalej.-

– Čo to hovoríš mama – ostal prekvapený. –Ako by som ťa mohol odvrhnúť a nevážiť si ťa? Veď po celý môj život si mi bola oporou, prejavovala si mi veľkú materinskú lásku, mala si ma nadovšetko rada. Ba viac ako seba. Vychovala si ma a starala o mňa. Nikdy ba som ťa nemohol odvrhnúť, keby sa bolo v minulosti stalo čokoľvek. Si moja matka, mám  ťa veľmi rád, vážim a ctím si ťa –  díval sa uprene na matku a tuho ju objal.

Cítila jeho objatie ako prejav úprimností a lásky k nej. Potom začala pomaly hovoriť.

– Bolo to veľmi dávno… Zavítala som do jednej dediny so svojim nebohým otcom i so svojou priateľkou. Prežili sme tam tri krásne týždne v nádhernom prostredí, na ktoré často spomínam. Bola som mladá, veselá, bláznivá a roztopašná. A tam som stretla svoju prvú, veľkú lásku. Bola som zaľúbená.  Veľmi zaľúbená, ako nikdy predtým. Ani neviem, ako som sa zaľúbila. A vtedy urobí človek i nerozumný poklesok.- Odmlčala sa.  – No ja som ho urobila vedome, urobila som ho z lásky.- Po chvíľke pokračovala. – V posledný večer, keď sme sa lúčili sa to stalo. Keď som sa vrátila domov, do jedného mesiaca som sa vydala. Nie však za svoju veľkú lásku, ale za svojho priateľa, grófa Polgáryho. On sa o mňa veľmi zaujímal, ale ja som ho stále odmietala. Nemohla som si vziať za manžela toho ktorého som ľúbila.- Zase sa odmlčala a v očiach sa jej zjavili slzy. Matej bez slova počúval jej neskorú spoveď.

– Bol to obyčajný, sedliacky mládenec. On často spieval túto pieseň v mrazivé zimné večery a ja som so zatajeným dychom počúvala jeho melodický hlas a hltala tie slová, ktoré sa mi vryli hlboko do pamäti. Len pamiatka na neho my ostala. –  Zmĺkla. Po chvíli sa jej Matej opýtal.

– Aká pamiatka?-

Pozrela na svojho syna.

– Syn môj… Tá pamiatka si ty… – Nastalo hrobové ticho. Matej ho po dlhom čase prerušil.

-Teda môj otec, nebol mojim pravým otcom?-

– Nie… Nebol.- Sklopila svoju hlavu a po bledej tvári jej začali stekať slzy. Pozrel na ňu, chytiac ju za plecia. Zdvihla hlavu a pozrela mu do očí.

– A teraz ma súď….Záleží na tebe, ako sa rozhodneš, ako sa zachováš.- Ostala skrúšene sedieť v hlbokom kresle obtiahnutom hrubým zamatom. On sklopil hlavu a viac pre seba povedal.

– S týmto všetkým sa musím vyrovnať.-  Pozrel na matku. – No mojou matkou ostaneš stále. Vážiť a ctiť si ťa neprestanem. Ľúbim ťa, mamička. O mňa sa netráp. Náš vzťah nič nezmení. Keď sa mi to v hlave usadí, keď prejde viac času, znova sa k tomu vrátime. Všetko mi porozprávaš. Možno budem viac zvedavý. Ale čo môj otec? Ten o tomto všetkom vedel? – opýtal sa jej.

– Vedel – prisvedčila.  – Vedel a napriek tomu všetkému si ma chcel vziať za ženu.  Bol k tebe dobrý ako k svojmu vlastnému. Lebo sme mali len teba. Nedoprial nám Pán Boh viac detí. Mal ťa rád.-

Odvtedy,  ako sa Matej o tomto dozvedel vŕtalo mu v hlave len jedno. Kto  je ten muž, obyčajný sedliacky chlapec, do ktorého sa jeho matka tak veľmi zaľúbila? Kde býva, odkiaľ pochádza? Kto by mu to vedel prezradiť?  Od matky sa to určite nedozvie.  Tají svoju minulosť. Už sa to aj pokúšal, ale všetko bolo márne. Jedine by mu mohla pomôcť jej priateľka, ktorú v tomto príbehu spomína. Ale ani o nej nič nevedel. Preto sa rozhodol s matkou o tom ešte raz porozprávať.

V jeden večer, keď sedel sám za svojim organom, začal hrať matkinu obľúbenú pieseň. Tušil, že príde k nemu, keď začuje jej tóny. A naozaj. O malú chvíľku začul  slabunké  klopanie  na  dvere.  Tie sa trochu pootvorili a zbadal matku, ako pomaly cez ne prechádza.  Pozval ju, aby si prisadla. Pritiahla si drevenú čalúnenú stoličku, prekrížila nohy a milo sa na neho usmiala. Prestal hrať, otočiac sa k nej.

– Prečo nehráš? – spýtala sa ho.

– Prišiel čas, aby som sa ťa na veľa vecí opýtal. Chcem však vedieť, či mi budeš ochotná na ne odpovedať?-

– Ak budem vedieť, áno. Odpoviem ti.-

– Určite budeš vedieť. Len či budeš chcieť?-

Pozrela  znovu na neho tušiac, že tie otázky budú nepríjemné.

– Ak sa to nebude priečiť môjmu presvedčeniu, odpoviem ti.-

– Povieš mi, prosím ťa, kde sa ten príbeh tvojho nešťastného zaľúbenia odohral? Povieš mi meno tej dediny, kde si stretla svoju veľkú lásku?-

Ostala v pomykove, ale začala ticho hovoriť.

– Syn môj. Je to ďaleko odtiaľto. Ďaleko, ďaleko v chudobnom kraji, v dedinke obklopenej čiernymi horami a vysokými kopcami. To meno sa odo mňa nedozvieš. A načo by si to aj vedel?  Je zbytočné, aby si sa trápil a dozvedel sa podrobnejšie veci.

– Chcem vedieť odkiaľ pochádza môj otec a teda aj ja. Nemám azda na to právo?-

Zamyslela sa.

– Právo… Právo…- Chvíľku ostala ticho. Matej však pokračoval ďalej.

– Dobre. Povieš mi aspoň  jeho meno?- Pozrela na neho.

– Teba som dala podľa neho pomenovať. Stačí ti to?-

– A bol to pekný chlapec, keď si sa ty mamička do neho zaľúbila. Lebo každý hovorí, koľko si mala nápadníkov, zo všelijakých vznešených rodov. Veď si sa nakoniec vydala za grófa. A tebe sa zapáčil obyčajný, dedinský, sedliacky mládenec.-

– Áno. Bol pekný. Pekný, urastený. Čiernych vlasov, jasných očí, úzkych pier a tvrdých, mozoľnatých dlaní. Cítila som ich, keď mi vzal do nich moju malú ruku.

– Stretli ste sa ešte niekedy? Videl ma?-

– Nie, nevidel. Tuším, že nevidel.-  Zamyslela sa.  – Bol si raz, ešte ako malý chlapec v tej dedine. Ale vy ste sa nestretli. Nepozrel ti do očí.-

– A vie vôbec, že má niekde ďaleko svojho syna?-

– Áno, vie. Povedala som mu to, keď som ešte raz i s tebou a svojim manželom navštívila túto dedinku.  Ale odvtedy sme sa už nikdy viac nevideli a nič som o ňom nepočula. Akože som mohla aj počuť?  Je to veľmi ďaleko, nikdy viac som tam nebola. A doba sa zmenila, je to už tak dávno, skoro dvadsať rokov –  v zadumaní, ticho, akoby pre seba povedala. – Určite zabudol na nás.-

Matej sa zamyslel. Už sa viac nevyzvedal. Vstal od organa, prešiel sa po izbe. Zastal pri okne, zahľadel sa na mohutný Dunaj, ktorého vody valili sa na širokú, dolnú zem. Odvtedy sa o tejto veci nezhovárali. Matej chodil dlhý čas zadumaný, často sa zamýšľal. Grófka to pobadala. Nechala ho. Nechcela ho vyrušovať, nech si všetko v mysli  usporiada. Ku svojej matke sa správal ako predtým, ba zdalo sa jej, ako keby bol k nej milší, úprimnejší a pozornejší. Často sa ju snažil potešiť, rozveseliť.

Nabádal ju, aby si vyšla medzi ľudí, priateľov, známych, do spoločnosti vznešenejších. Aby zabudla na smútok, ktorý mala po smrti svojho manžela, aby zabudla i na ten dávny čas, na ktorý tak často myslela vo svojej obľúbenej knižnici, kde sa zatvárala, venujúc sa knihám a čítaniu.

Matej bol príjemný i pre služobníctvo. Často sa s nimi bavil, zhováral, vypočul ich ťažkosti a trápenia a tešil sa s nimi keď mali radosť a boli veselí. I dnes, keď prišiel na oslavu narodením svojej matky ho s radosťou a úsmevom vítali. So všetkými si podal ruku, povypytoval sa ich na všeličo a žartoval s nimi.

     Na druhý deň začali prichádzať hostia. Oslava začala slávnostným prípitkom a obedom. Hostí veľa nebolo. Grófka sa najviac potešila Júlii, ktorá prišla tesne pred obedom i so svojim manželom. Tvár sa jej rozžiarila a celá sa zmenila. Bola veselá, usmiata, zhovorčivá a milá. Akoby sa vrátila do dávnych dievčenských čias. Už dávno ju takú nevideli. I Matej a služobníctvo to cítili. A keď sa začal po obede podávať dezert s kávou alebo čajom, začala družná debata. Niektorí hostia vstali od stola, poprechádzali sa hosťovskými izbami a dlhými chodbami, vyšli i do veľkej, peknej záhrady posiatej množstvom rôznych kvetov, kríkov a krásnych, voňavých ruží.

Vtedy prišiel čas i na spomienky dvoch dávnych priateliek. Grófka pozvala Júliu na vysunutú terasu, sadli si do pletených kresiel, zahľadeli sa na seba a z chuti sa rozosmiali.

– Taká som šťastná Júlia, že si prišla.  Keď pozerám na teba, pripomína mi to ten náš čas, ako sme spolu sedávali v malej, drevenej besiedke v dome  môjho otca, keď  sme  mali  osemnásť. Ako sme spolu vystrájali

huncútstva, bláznovstvá a tak bezstarostne prežívali našu dievčenskú mladosť. Ako ten čas rýchlo ubehol  – povzdychla si.

– Veru ubehol, – prikývla Júlia. – A ten čas tvojej sedliackej lásky. Spomínaš? – spýtala a zahľadela sa na jej tvár.

Grófka sklopila svoje pekné, modré oči, tvár jej osmutnela, len pokývla hlavou a tíško zašepkala.

– Spomínam.-

– A tie večerné prechádzky  po nábreží Dunaja, tmavými uličkami a nočnými cestičkami v zelenom Háji. Aké to bolo krásne a romantické – odmlčala sa.

– Nehovor viac… nehovor – prerušila ju grófka. – Žialim za tým časom. –

Po chvíľke chytila Júlie ruku.  – Júlia, keď sa hostia rozídu, necháš svojho manžela baviť sa  s mojim synom, alebo nech si niekde zájdu a my sa večer vyberieme po tých starých, známych cestičkách. Budeme sa túlať večerným mestom ako za mladých čias.-  Ten večer sa to nedalo. Hostia sa dobre bavili a zdržali sa až do neskorej noci. Niektoré koče odchádzali až po polnoci. Na druhý deň večer si to všetko vynahradili. Júlia sa vybrala ku svojej priateľke na dlhší čas, aby mali možnosť spolu pobudnúť a zaspomínať na všetko to krásne čo prežili v mladosti. A večer vyšli do ulíc. Prešli sa po nábreží, zašli i na druhú stranu Dunaja, zatúlali sa pod starodávny Slavín, vyšplhali sa na Hradný vŕšok, zastavili pod Michalskou bránou a domov sa vrátili neskoro  po polnoci. Júliin manžel s Matejom ich už netrpezlivo čakali. Len sa im vysmiali, keď ich karhali za neskorý návrat.

     Na ďalší deň si Matej našiel čas, aby sa stretol s matkinou priateľkou. Na lavičke pod starým košatým dubom, v ich veľkej priestrannej záhrade sa porozprávali. Pri rozhovore sa dozvedel názov dedinky, kde si jeho matka našla  svoju veľkú lásku. No meno mládenca Júlia prezradiť nechcela. I to mu však stačilo. A viac sa na dievčenskú minulosť svojej matky nevyzvedal. Keď sa Júlia so svojou priateľkou rozlúčila a odišla s ich príbytku i Matej odcestoval na štúdiá. Grófka ostala v priestrannej vile opustená so svojim služobníctvom. Mala síce priateľov s ktorými sa občas stretávala a navštevovali ju, no ona ich veľmi nevyhľadávala. Zašla si občas do svojho rodného mestečka, kde mala ešte svoju vzdialenejšiu rodinu. Idúcky sa zastavila na poľovníckom zámočku na Záhorí, ktorý spravoval jej švagor. No tam sa dlho nezdržala pre jeho všetečnú, klebetnú a dotieravú manželku. Najradšej bola doma vo svojej veľkej, peknej záhrade a venovala sa obľúbením ľaliám, ktoré tak rada pestovala.

     Minul sa rok. Syn ukončil štúdiá a vrátil sa domov. Oslávila ten čas v nádeji, že jej život bude zmysluplnejší a radostnejší. Pri spoločne strávenom čase skôr zabudne na trúchlivé spomienky, ktoré sa často prechádzali jej mysľou. V jednu peknú nedeľu si zasadli k obednému  stolu. Nadviazali medzi sebou rozhovor a syn jej oznámil, že navštívi svojho priateľa zo štúdií. Rozhodol sa tak narýchlo, že ostala prekvapená. Nepovedal do ktorého kraja sa vyberie, hoc sa ho na to pýtala. No nebránila mu v tom.

A tak v jedno pekné júlové ráno prikázal zapriahnuť do koča a vybral sa za svojim priateľom. Matke povedal, že sa tam zdrží dlhšie, lebo sa tak dohodli ešte na štúdiách. Cestou sa zastavil u tety Elene, kde prenocoval, aby sa mohol ráno pobrať za svojim cieľom. Bola to dlhá cesta do hornatého kraja. Prešli dlhočiznou rovinou a z diaľky sa im začali pred očami vynárať vysoké, masívne bralá, v ktorých útrobách od pradávna driemali zdatní rytieri. O chvíľu sa koč obrátil do kopcovitého  terénu, krútiac sa kľukatou, kamenistou cestou pomedzi vysoké stromy a on začal pozorovať okolitý kraj. Už z diaľky zbadal malú kostolnú vežičku a okolo nej drevené chalúpky. Na rázcestí rozkázal kočišovi zabočiť do tejto dedinky postavenej na vysokom kopci. Zastal uprostred nej, rozhliadol sa po okolitých nízkych dreveniciach a zočil väčšiu budovu, postavenú v malej záhrade, ohradenú dreveným, latkovým plotom. Prešiel cez vŕzgajúcu bránku a zabúchal na ťažké dubové dvere. Dvere sa otvorili a v nich sa zjavila mužská postava odetá v čiernej sutane. Muž v sutane pozval neznámeho hosťa do budovy a  ťažké, dubové dvere sa za nimi zatvorili. O necelú hodinku neznámy cestovateľ vyšiel cez bránku k svojmu koču. Kočiš čakajúci na kozlíku šibol do koní a koč sa pomaly pobral von z dediny. Ich cesta viedla do starého, zlatého, banského mesta, kde ich na priestrannom námestí vítal Matejov priateľ Juraj. Matej zoskočil zo schodíkov koča. Vrelo sa zvítal s priateľom, ktorý ho voviedol do hrdého meštiackeho domu rodiny Krečméryovcov, aby ho predstavil svojim rodičom i jeho krásnej sestre Želmírke.