moje poviedky

VII

Prešiel týždeň a Katka si pomaly zvykala na iný, mestský život. V nedeľný večer sa vybrali do mesta a zamierili do veľkého divadla. V priestrannej vstupnej hale ju Viktor predstavil svojim priateľom a Vierka zoznámila s  jej  známymi. Boli to všetko dámy a páni z umeleckého a muzikantského prostredia. Hanblivosť sa jej zračila z tvári a len veľmi ťažko znášala to neustále podávanie rúk, objímanie, bozkávanie a pohľady upierajúce sa na ňu. Potom prekročili prah dverí vedúcich do divadelnej sály. S úžasom hľadela na tú krásu, čo sa jej zjavila pred očami. Myslela si, že sa ocitla v samom nebi. Nádherné, rôznymi farebnými freskami vymaľované vysoké steny, parádne lóže, hlboké sedadlá obtiahnuté bordovým súknom, množstvo ligotavých, krištáľových svetiel, predná časť zakrytá mohutným závesom, až sa bála  pokročiť ďalej. Až keď ju Vierka chytila za ruku odvážila sa  urobiť prvý krok, na tejto, pre ňu posvätnej pôde. Celý výjav, čo sa pred ňou odohrával počas predstavenia, zanechal ne nej hlboký dojem, na ktorý sa nedá zabudnúť. Ale postupom času, sústavným oboznamovaním  s ľuďmi, vecami, skutočnosťami a vžívaním do života veľkomesta, začala si zvykať, cítiť sa istejšie a vnímať okolo seba všetko, ako súčasť každodenného života. Po čase  ju  začal Viktor vodiť do  súboru a pripravovať na spev. Spočiatku to bolo pre ňu veľmi ťažké, zvykať si na spev spoločne s kapelou. Neraz mu povedala, že to nezvládne a vráti sa domov k otcovi.  O nejaký čas sa znova pustila do roboty a ako plynuli dni, jej chuť byť v spoločnosti mladých ľudí a účinkovať s nimi, sa zväčšovala. Našla si i priateľov, ktorí jej pomáhali prekonať ťažké začiatky. A z uzavretej, málo vravnej dievčiny, sa stávalo veselé, usmiate a zhovorčivé dievča, obľúbené medzi jej priateľmi. Čas strávený s nimi, či už na skúškach, alebo mimo nich, sa jej zdal veľmi príjemný.

Katka zo začiatku spievala, učila sa nové melódie a piesne zozbierané z regiónov celej krajiny.  Boli to piesne, ktoré spieval obyčajný ľud. Tie sa umelecky pretvárali, podľa nich mladí tancovali a vracali ich ľuďom v nacvičenej podobe po celom kraji. Ako plynul čas, Katka začala skúšať i tanečné prvky. Niekedy ju jej šikovné nôžky nechceli poslúchať tak, ako to vyžadovali cvičitelia. Ale mladý človek sa rýchlo naučí i nemožné. Hodiny tvrdej a náročnej driny priniesli i prvé výsledky. Bola obsadené do súboru na verejné vystúpenie v neďalekom malom mestečku. Keď jej to povedali ostala prekvapená a mala strach, aby niečo nepokazila. Preto sa ešte viac venovala náročným cvikom a niekedy sama nabádala svojho tanečníka, aby to skúšali i keď sa už ostatní rozišli. Ešte že jej partner bol ochotný a vydržal to s ňou. Oplatilo sa. Jej prvé vystúpenie dopadlo nad očakávanie dobre. To ju posmelilo a začala si byť istejšia. A tak nová, mladá, neznáma dievčina, z malej dedinky, ležiacej niekde medzi tmavými horami na horniakoch, dostala sa do kolektívu, ktorý rozdával radosť a úsmev obyčajným ľuďom tejto krajiny.

VIII

-Poďme sa na chvíľku  posadiť- navrhla Katke jej priateľka Veronika, keď prechádzali vo večerných hodinách, popri malom, pohostinnom podniku v úzkej uličke mesta.

-Dáme si ovocnú limonádu, alebo šálku dobrého čaju.-

-Poďme-  pristala Lucia a už aj vchádzali do otvorených dvier, odkiaľ bolo počuť hluk a vravu.  Zašli do bočného výklenku a usadili sa na mäkkú lavicu k podlhovastému stolu vedľa dvier. Od vedľajšieho stolíka  na ne pozerali dvaja mladíci a medzi sebou sa šeptom zhovárali. Po nejakom čase jeden z mladíkov vstal a pristúpil k ich stolu.

– Dobrý večer – pozdravil. -Môžem si prisadnúť- spýtal sa dievčeniec.

Dievčence sa  na neho usmiali a Veronika odpovedala za všetky.

-Nech sa páči.-

Od vedľajšieho stolíka prisunul stoličku a prisadol si.

-Prepáčte mi, že sa vnucujem – ospravedlňoval sa . –Ale jedna z vás  sa mi zdá povedomá. Nie ste vy Katka – opýtal sa dievčine sediacej oproti nemu.

Katka ostala prekvapená a začudovane sa pozrela po ňom. Ostatné dievčence sa začali smiať.

-Ale ja vás nepoznám- povedala po chvíľke. –Alebo sme sa už niekde stretli?-

Usmial sa a milo  na ňu pozrel.

-Tak som sa nemýlil- povedal viac pre seba.

Ostala zadumane premýšľať. No nemohlo jej prísť do mysle, že by tohto mladíka niekedy videla. Dievčence vidiac, že mladík sa zaujíma o Katku, chceli taktne odísť a nechať ich osamote. Katka sa však poberala s nimi.

-Mohli by sme sa niekedy stretnúť- požiadal ju keď vstávali od stola.

-Ja. Ja nemôžem- namietala a zapýrila sa.

-Chcem sa len s vami o niečom vážnom pozhovárať.

-Jasné. Príde.- Povedala za ňu Veronika, ktorá bola z dievčeniec najsmelšia. Katka však začala uvažovať odkiaľ ju môže tento neznámy  mladík poznať. Po zopakovanej ponuke na stretnutie a tiež zvedavosť, dozvedieť sa o ňom niečo viac, nakoniec súhlasila.

-Tak v sobotu večer tu. Budem vás čakať- povedal jej.

-Ak si to ešte nerozmyslím- utrúsila na odchode.

Vyšli do nočného mesta. Veľmi ju mrzelo, že sa dala nahovoriť na stretnutie. Pred priateľkami sa vyjadrila, že na stretnutie nepôjde.

-Ako by to bolo? Dala si sľub. To sa nepatrí, len tak bezdôvodne neprísť na schôdzku. Veď ten mladík vyzeral slušný. Bol elegantný a určite ťa odniekadiaľ pozná.- vytýkala jej Veronika.

-Prídeme sem s tebou. My pôjdeme do vedľajšieho podniku a tam ťa počkáme- navrhla Lucia. Nakoniec ju prehovorili.

V sobotu večer sa zjavila vo dverách a nesmelo sa obzerala po plnej miestnosti. Zrazu k nej pristúpil jej neznámy. Chytil ju za ruku a priviedol k tomu istému stolíku, pri ktorom sedeli predtým.

V strede stolíka bola krištáľová váza s kyticou krásnych ruží. Vedľa nej, na trblietavej tácke džbánik s vínom a vedľa neho, na bielych kvetovaných obrúskoch, dva  poháriky na vysokých stopkách.

-Nech sa páči. Sadnite si.- Sadla si  a on na opačnú stranu oproti nej. Vzal džbán a ponalieval do pohárikov.

-Som rád, že ste prišla. Pripime si na naše stretnutie. Na zdravie- ponúkol ju.

-Ja také nepijem- brala však pohárik do ruky. Celá sa chvela. Nikdy predtým niečo také nezažila. Tento mladý muž sa k nej správa ako k nejakej princeznej.

-To len kvôli vám. Ale len trošku.- Štrngli si a trochu sa napila.

-Dlho som rozmýšľala, či mám na túto schôdzku prísť. Len priateľky ma prehovorili.- Hovorila tichšie, ako by sa bola bála.

-Ja s vami nemám žiaden zlý úmysel.-

-To netvrdím. Ale ja sa nestretávam sama s mužmi.-

Usmial sa.

-Len som zvedavá, odkiaľ viete moje meno. Alebo poznáte môjho bratranca Viktora a ten vám ho prezradil?-

-Nie. Viktor mi nič nepovedal. Bol to niekto iný. Ja som sa s vami už stretol.

-So mnou?- Ostala prekvapená a zadívala sa na neho.

-Áno. S vami. A vôbec som nečakal, že sa tu niekedy stretneme. Keď som vás uvidel  ako ste vošli do tejto miestnosti, ostal som prekvapený. Chvíľu som vás pozoroval a bol som si istý, že ste to vy. Ako som vyslovil vaše meno a zistil vašu reakciu, hneď som sa uistil, že sa nemýlim. Bol som veľmi rád, že vás tu stretávam. Nevydržal som a musel som prísť k vášmu stolíku, hoci to bolo trochu neslušné.-

Katka mlčky počúvala a premýšľala, kde sa s týmto mladíkom stretla.

-Môžete mi prezradiť, ak je to nie tajomstvo, kde ste sa  so mnou stretli. Kde ste sa dozvedeli moje meno.- pýtala sa ho.   -Lebo ja som do tohto mesta prišla len pred nedávnom.-

-Nie. Nie je to tajomstvo. Bolo to asi pred rokom vo vašej rodnej dedine.-

Zamyslela sa. Pomaly zdvihla hlavu vyššie.

-Áno. Už asi viem.- Kývla súhlasne hlavou.

-Stretla som tam dvoch neznámych mladíkov. Ale ja som s nimi prehovorila len pár slov.-

-Áno, len pár slov. Ale ujček Ondrej nám o vás veľa povedal. A chcete vidieť aj môjho priateľa, čo bol vtedy so mnou? Tam je- ukázal rukou k stolíka v kúte miestnosti, kde sedel jeho kamarát. Ten ich nenápadne pozoroval. Pozreli sa tým smerom, vtedy sa na nich usmial a zakýval im.

Keď sa pred časom s týmito mladými ľuďmi rozišla vo svojej dedine, nezaujímala sa o nich. Nespýtala sa ujčeka Ondreja na nich. Pre ňu to boli dvaja cudzí mladí ľudia s ktorými sa  stretla náhodne na ulici. Ale prečo sa  o ňu zaujímajú? Veď v tomto veľkom meste žije toľko ľudí, že sa jeden malý, nenápadný človiečik v ňom ľahko stratí. A tu sa stretáva s tými, čo sa náhodou uvideli pred časom a spoznajú ju  Čo ako premýšľala, nemohla prísť na to, aký úmysel má s ňou tento neznámy muž. Nakoniec sa rozhodla.

-Keď vy poznáte moje meno, prezradíte mi aj vaše?-

-Prečo nie. Som Matej.-

-A priezvisko? Priezvisko nemáte?-

-Pýtali ste sa len na meno. To som vám povedal- usmial sa.

-Áno, dobre. Teda prezraďte mi aj vaše priezvisko.-

-Prezradím. Polgáry. Matej Polgáry.-

-Nejaké priezvisko…no… nie slovenské.-

-Nie. Maďarské.-

-Ozaj? Maďarské?  Polgáry…Matej….Matej…- hovorila si viac pre seba. Zamyslela sa.

-Nad čím rozmýšľate?-

-Matej… Nad vaším menom.-

-Niečo je nie v poriadku- spýtal sa jej.

Začala sa smiať.

-Matej… Ja som Matejovie. Keď vypustím ovie, ostane Matej.

Ako vy- znovu sa zasmiala

-Áno moja matka to urobila.-

-Čo urobila?-

-Vypustila ovie a ostal Matej.- Obaja sa zasmiali.

-Aspoň sa máme na čom baviť- nadhodila. – Matej Matejovie…

-Keby som bol Matejovie, nebol by som Matej. Ale že som Matej, nie som Matejovie.- Po chvíľke však povedal. – Ale to spolu súvisí.-

-Nechápem. Čo spolu súvisí?-

-Nič. Nateraz nič. Neskôr.-

-Akože, nateraz nič  Prečo neskôr? Niečo skrývate? Všetko sa mi to zdá podozrivé.-

-Ak sa budeme častejšie stretávať, dozviete sa.-

-Čo sa dozviem?-

-Nateraz nič.-

A ak sa už nestretneme? Pre Boha. Netrápte ma. Prečo hovoríte v hádankách? Ja som zvedavá.-

-Ženská duša je už taká. Zvedavá.- Usmial sa.

-Vidíte, ako sme sa na našich menách pobavili. A sú to len obyčajné mená. Niektoré priezviská sú odvodené z mien, alebo sú prezývky. Ľudia si ich dali preto, aby sa navzájom rozlíšili. Keď vám dali meno Katka a v dedine ich bolo viac, aby vedeli ktorá Katka, tak hovorili z horného konca. A tak bola Katka Horná, ďalšia bola od potoka, tá bola Potočná, iná zas z mlyna, tak bola Mlynárová, ďalšia od studničky tak sa volala Studničková. Vy ste mali možno otca Mateja, tak sa voláte Matejovie.-

-Ale ja mám otca Jána, tak by som sa mala volať Jánová- zasmiala sa.

-Ale možno váš dedko sa volal Matej, tak ste ostali Matejovie. A tak z prezývok sa stali priezviská. Aké je to jednoduché. Však?-

Ani nenazdali ako ubehol čas. Katka sa zberala odísť. V spoločnosti Mateja sa cítila dobre. Navrhol jej ďalšiu schôdzku. Už sa tomu nebránila

-Ale nabudúce mi musíte prezradiť to, čo  predo mnou skrývate.-

-Príde  čas, že vám to prezradím.- A rozlúčili sa.