IX
Dvaja mladíci prechádzali, slabo osvetlenými úzkymi uličkami, cez hlavné námestie, smerom k prístavnému nábrežiu. Opreli sa o drevené zábradlie a mĺkvo pozerali na trblietajúcu hladinu, od ktorej sa odrážali svetelné lúče blikotajúcich pouličných lámp. V diaľke ešte slabunko dohorievali červenkasté zore a tratili sa za panorámou vysokých alpských hôr. Nábrežnou promenádou prechádzali, k sebe sa túliace zaľúbené páriky, na drevených lavičkách vysedávali, dennou horúčavou unavení ľudia, vychutnávajúc teplý, večerný, júlový vánok, tiahnuci sa ponad šumiaci Dunaj. Odniekadiaľ zaznievali tesklivé tóny stradivárok, občas zaznel hlas lodnej trúbky, na rohu ulice bolo počuť vravu a huriavk. To mládež sa medzi sebou hlučne bavila. Jeden z mladíkov sa otočil smerom k vysokým budovám, ktoré stáli na náprotivnej strane ulice a začal pozorovať, malú skupinku veselých dievčeniec, debatujúcich medzi sebou.
– Matej, pozri. Nie je tam tvoje známa?- Poklepal osloveného po pleci, ukážuc na prichádzajúce dievčence.
Matej sa otočil a zbadal medzi prichodiacimi známu tvár. Podišli ku skupinke dievčeniec. Z pomedzi ich kruhu vystúpila Katka a zavolala na svoje priateľky, ktoré pokračovali v ceste ďalej.
-Ja prídem hneď za vami.-
Matej ju chytil za ruku a s úsmevom povedal.
-Nepustím ťa.-
-Prečo- spýtala sa ho.
-Poďme si niekde sadnúť a občerstviť limonádou.-
-Priateľky sa budú strachovať kde som.-
-To je len výhovorka. Poď.- Zaprosil.
-Dobre. Ale nie dlho.-
Zašli za roh ulice, do malého podniku, kde si objednali ovocnú limonádu. Odpili si z nej. Matej pozrel na kamaráta, svoju stoličku si viac pritiahol ku Katke a začal váhavo hovoriť.
-Chcem ti povedať niečo, čo by si mala vedieť. Len ťa prosím, vezmi to všetko, čo ti teraz poviem, pokojne a s chladnou hlavou.-
Ona nechápavo hľadela na neho. Čo jej môže povedať? Akú tajnosť pred ňou skrýva, že by sa to mala dozvedieť?
-Sľúb mi, že nezanevrieš na nikoho o kom bude teraz reč. Lebo sa to stalo veľmi dávno, skôr ako si sa narodila. Ale najprv mi povedz, či sa to chceš vôbec dozvedieť?-
Hľadela na neho a nevedela vyriecť slova. Po chvíli sa ho spýtala.
-A čo mi ty poradíš? Mala by som to vedieť, alebo je to niečo zlé a nepríjemné, že sa to radšej nemám dozvedieť? Že by som to nezvládla?-
-Záleží len na tebe, ako to prijmeš. Ale v každom prípade budem pri tebe, aby si sa s tým vyrovnala.-
-Tak hovor!- A pozrela odvážne na neho
Matej sa na ňu zahľadel a pozrel i po Jurajovi. Ten sa zdvihol a odišiel k výčapnému stolíku, aby ich nechal v tomto rozhovore osamote.
-Stalo sa to dávno. Veľmi dávno. Keď ešte ani jeden z nás nebol na svete. Stalo sa to v roku 1895. Odvtedy ubehlo už viac ako tridsať rokov.- Trochu sa odmlčal.
-Do vašej´, malej dedinky, prišiel na poľovačku veľký pán, ktorý mal tam svoje majetky. V jeho sprievode boli i dve mladé dievčatá. Pobudli tam dva týždne. Jedna z nich sa zaľúbila do driečneho, dedinského mládenca a strávili spolu krásne večery. Z tejto veľkej lásky, ktorá ich tak veľmi rodovo rozdeľovala, im ostala pamiatka. Bol to ich syn. Ten dedinský mládenec sa o svojom synovi dozvedel až o šesť rokov, keď dievčina znovu zavítala do tejto dedinky.-
Znovu sa odmlčal a pozrúc na ňu pomaly pokračoval.
-Tá dievčina bola moja matka… A ten mládenec, ….ten mládenec bol,
… . tvoj otec.-
Katka zmeravela. Pozrela na Mateja. Vyskočila od stola, prevrátiac pohár, ktorý dopadol na tvrdú podlahu a jeho črepy sa rozleteli na všetky strany. Návštevníci v miestnosti stŕpli, upierajúc pohľady k tomuto stolu. Matej tiež vyskočil a chytil Katku za ruku. I Juraj pribehol od pultu, aby zachraňoval situáciu. Katka zbadajúc, že vzbudila veľkú pozornosť a okolo sediaci sa pozerajú nechápavo po nej, klesla na stoličku. Rukami si zakryla tvár a začala plakať. Nič nevnímala okolo seba. V ušiach jej hučalo a akoby z diaľky doliehali k nej posledné Matejove slová. „A ten mládenec bol tvoj otec.“
Aj Juraj si prisadol k stolu a jemne ju chytil za predlaktie. Celá sa chvela. Začula len jeho tichý šepot. – Neplač.- Zo stolíka vzala obrúsok a utierala si ním oči. Bokom pozrela na Juraja. Pohľady sa im stretli. Akoby bola zacítila úľavu, keď jej znovu zašepkal – Neplač. S chladnou mysľou sa všetko vyjasní.- Potom pozrela na Mateja. Ten len nechápavo hľadel na ňu a celým výjavom ostal prekvapený. Mlčal. Aj niečo chcel povedať, no cez pery nedokázali prejsť slová. O chvíľku prišla čašníčka aby upratala poháre a priniesla novú limonádu.
-Prepáčte – zašepkala Katka. Ostala veľmi zahanbená, čo prezrádzala červeň na jej tvári. Pomaly sa upokojovala. O chvíľu sa spamätal aj Matej.
-Ospravedlňujem sa, že som to v nevhodnom čase a práve tu povedal. Prepáč mi. Nechcel som, aby sa to takto skončilo. Ešte raz mi prepáč – a zo zármutkom v očiach pozeral do jej tvári. Pozrela mu do očí. Sklopila zrak a zahľadela sa na kvietkovaný obrus, na ktorom ostali červenkasté škvrny od limonády. Potom zdvihla hlavu a znovu pozrela na Mateja. Nechápavo zakývala hlavou.
-Nezvládla som to.- Odmlčala sa.
-Je to pre mňa niečo nepochopiteľné. Nemôžem tomu uveriť.-
-Keď sa dvaja mladí ľudia zaľúbia všetko sa dá pochopiť- začal bojazlivo Matej.
-Aj pre mňa to bolo prekvapenie, keď som sa dozvedel pravdu- pokračoval. -Ale veci sa už zmeniť nedajú. Je to tak. Musíme s tým žiť, či chceme alebo nie. Aj po tom všetkom s matkou veľmi dobre vychádzam. Pochopil som ju. Tvoj otec musel byť veľký fešák, keď sa do neho zaľúbilo panské dievča.-
-Ale prečo sa to dozvedám až teraz? Po osemnástych rokoch. A prečo od teba? A ja som….- nedopovedala. Sklopila hlavu a dve veľké slzy jej stekali po peknej tváričke. Juraj ju chytil okolo pliec. Položila mu hlavu na plece a bokom pozerala po Matejovi.
-Čo si mi chcela povedať- spýtal sa jej Matej.
Neodpovedala mu. Len hlavou jej prebehlo mnoho myšlienok. Myšlienky, ktoré nemohla teraz vypovedať. A nie len teraz. Už ich nikdy nevypovie. Nikdy. Tento rozhovor všetko ukončil. Ukončil nádej, ktorá ju napĺňala Nakoniec sa spamätala, vystrela k Matejovi ruku.
-Prepáč mi a nehnevaj sa na mňa… Prepáč mi … braček.- Milo sa usmiala
Matej chytil jej ruku a dlho držal vo svojich dlaniach. Naklonil sa cez malý stolík a pobozkal ju na líce.
Bol to prvý bozk od mládenca, do ktorého sa zaľúbila, prebehlo jej mysľou.
A nakoniec bol to bozk od jej nevlastného brata.
X
V grófskej vile, slávnej rodiny Polgáryovskej, stojacej na nábreží Dunaja, sa robia veľké prípravy na nezvyčajnú slávnosť. Služobníctvo pripravuje hosťovské izby, chystá a prestiera stoly, robí rôznu výzdobu, aby sa pozvaní cítili prijemne. Pani grófka očakáva svoju budúcu nevestu s rodičmi. Syn Matej jej ich chce predstaviť a zároveň odovzdať i zásnubný prstienok. A ako to už vo vybranej spoločnosti chodí, nezaobíde sa to bez oslavy. Matej si pozval svojich známych a priateľov a pani grófka, niektorých rodinných príbuzných. Budúcu nevestu ešte nikdy nevidela a pozná ju len z rozprávania svojho syna. Aj tak pociťuje k nej náklonnosť preto, lebo jej brat Juraj často u nich prebýva a je Matejov najlepší priateľ. Matej však chodí nervózne po dlhých chodbách domu, ako by ho niečo trápilo.
-Syn môj. Čo ti je- pýtala sa ho matka.
-Niečo ťa trápi? Vidím na tebe, že si nespokojný, roztržitý a nervózny. Máš nejaký problém?-
-Nie mamička – odpovedal jej Matej a pobral sa ďalej.
-Počkaj chvíľu. Zdôver sa mi. Trápi ťa niečo s tvojou milou?
-To vôbec nie. S ňou to nemá nič spoločné.-
-Tak predsa ťa niečo trápi. Povedz mi to. Vieš, že si veľmi dobre rozumieme a vo všetkom ťa viem pochopiť.-
-Poviem ti to. Aj tak sa to skôr či neskôr musíš dozvedieť.-
-Dobre. Zájdime vedľa na terasu. Tam ostaneme sami a všetko mi rozpovieš.- Chytila Mateja za ruku, vedúc ho na vonkajšiu terasu. Sadli si k malému okrúhlemu stolíku na ktorom boli vo váze krásne ľalie.
-Rozprávaj- nabádala ho.
-Mamička. Na túto oslavu som pozval i jedno veľmi sympatické a milé dievča.-
Grófka sa pozrela na neho.
-Hádam nie nejakú vážnu známosť?- Opýtala sa, no potom sa veselo usmiala. –Prepáč. Ja to len zo žartu. Viem, že máš veľmi rád Želmírku.-
-Áno. Želmírku mám veľmi rád. Ale toto je moja dobrá priateľka. Zoznámili sme sa nie tak dávno. A vážne sa o ňu zaujíma Juraj. I on je jej sympatický. No nechcela sem prísť. Je veľmi hanblivá a necítila by sa dobre sama medzi hosťami. Juraj pre ňu zájde, keď dorazia. Potom ti ju predstavím. –
-Čo je to za dievča Odkiaľ je?-
-Je to jednoduché, obyčajné dievča. Je z ďaleka. Ale je veľmi milé, príjemné a pekné.-
-Počujem hrkot koča- povedala grófka a zbystrila sluch.
-Už prišli- zaradoval sa Matej. Nazrel cez veľký, dvojitý oblok na cestu pred ich bránkou, kde zastal panský kočiar. Z koča vystúpil Juraj, za ním mladá a pekná Želmírka a ich rodičia. Matej zbehol po schodoch a vítal vzácnych hostí. Otvoriac vchodovú bránku, sprevádzal ich do peknej a honosnej grófskej vily. Keď prišli do priestrannej haly predstavil Želmírku a jej rodičov svojej matke.
-Srdečne vás všetkých vítam v tomto našom príbytku- privítala ich pani grófka. Hostia stojaci po okraji haly s úsmevom pozerali na prichodiacich.
-Matej vám ukáže hosťovské izby kde sa zložíte a potom vás očakávam v jedálni. Nech sa páči.- Viedla ich na chodbu, aby sa dostali do izieb.
Medzitým Matej s Jurajom utrúsili pár slov. Potom sa Matej ujal hostí. Želmírku chytil za ruku a viedol do izieb, ktoré boli pre nich pripravené.
-O chvíľu prídem za vami- povedal Juraj a niekam odbehol. Rýchlo zišiel dolu ku kočiaru, prikázal kočišovi, aby šibol do koní a pobrali sa poklusom cez úzke uličky veľkomesta. Zastali pri jednom stavisku z ktorého vyšla mladá dievčina. Juraj zoskočil z koča, pribehol k dievčine, objal ju a pomohol vystúpiť do koča.
Hostia sa práve usádzali v jedálni, keď prišiel Juraj s dievčinou do vstupnej haly. Matej ho zbadal. Šepol niečo Želmírke a pristúpil k matke.
-Už prišiel i Juraj s priateľkou. Predstavím ti ju.-
Grófka vstala od stola a prešla s Matejom do vstupnej haly.
-Vítam ťa v našom dome- privítal ju Matej a podal dievčine ruku.
-Ďakujem- odpovedala dievčina.
-Toto je moja matka- ukázal na grófku.
-A toto je moja známa, Katka- a po čase tichšie dokončil –Matejovie.-
Grófka objala Katku, avšak pri posledných Matejových slovách stŕpla.
-Prosím?- Otočila sa k Matejovi.
-Matej! Ako si povedal to posledné slovo? Dobre som počula?-
Katka sa začervenala. Nečakala, že Matej prezradí jej celé meno. Pobadala, že jeho matka sa čudne zatvárila. Čakala, čo bude ďalej.
-Počula si dobre.-
-Zopakuj to slovo!- Nabádala grófka svojho syna.
-Nemusím ho opakovať.-
Grófka sa spamätala.
-Prepáčte.- Požiadala ich, aby prešli do jedálne a sadli si na určené miesto. Juraj si prisadol k svojim rodičom a Katku posadil vedľa seba. Jeho rodičia sa zvedavo dívali na synovu priateľku. Juraj im o nej povedal, no teraz ju videli prvý raz. Preto si ju občas nenápadne prezerali. Juraj to zbadal. Vstal od stola a z poza chrbta im potichu povedal.
-Po slávnostnom prípitku, cez prestávku, vám ju oficiálne predstavím.-
Otec pozrel na neho, zdvihol prst na výstrahu, pokýval ním a usmial sa. Zrejme sa mu Jurajova známa pozdávala.
-A ja že si zabudol predstaviť nám to milé a pekné dievča.-
V strede, za veľkým a dlhým dubovým stolom, vo veľkej jedálni, sedel Matej so Želmírkou. Pri ňom sedela jeho matka, a pri Želmírke jej rodičia Vedľa nich Juraj so svojou priateľkou. Od nich na ľavo i v pravo ostatní hostia. Keď sa už všetci usadili, Matej poklepal malou, striebornou lyžičkou po krištáľovom pohári a povstal. Jedáleň stíchla, len vedľa v kuchyni bolo počuť slabý ruch. I ten po čase utíchol. Aj služobníctvo vyšlo do dvier a pozeralo do jedálni.
-Všetkých vás tu veľmi srdečne vítam.- začal Matej.
-Zvlášť vítam, moju milú Želmírku a jej vážených rodičov. Jej brata Juraja, môjho najlepšieho kamaráta so svojou priateľkou a moju se… známu. Ďalej celú rodinu z otcovej i matkinej strany a ostatných priateľov. Pozval som vás, aby som vám predstavil mne najmilšiu bytosť, ktorú veľmi milujem a pri tejto príležitosti jej odovzdal zásnubný prstienok.-
Z bočného vrecka vytiahol malú krabičku obtiahnutú tmavomodrým, zamatovým súknom. Otvoril ju a v nej sa blýskal zlatý prstienok s jasnomodrým briliantovým očkom. Chytil Želmírke ruku a nastokol jej ho na prst. Na to sa vrúcne pobozkali. Potom otvoril väčšiu striebornú kazetu, v ktorej sa jagal drahými kameňmi vykladaný náhrdelník a pripol ho svojej nastávajúcej okolo krku.
-A teraz, po predchádzajúcom súhlase tvojich rodičov sa ťa, Želmírka pýtam. Chceš sa stať mojou ženou?-
Želmírka sa trochu začervenala. Súhlasne prikývla hlavou a vyriekla.
-Áno.-
Všetci hostia, ktorí po celí čas hľadeli na túto mladú a peknú dvojicu, začali tlieskať. Matej ich tlieskanie prerušil ďalšími slovami.
-Pri tejto príležitosti, by som sa chcel poďakovať svojej matke za to, že sa o mňa trpezlivo starala a tiež i rodičom Želmírke za to, že vychovali pre mňa takú vznešenú a krásnu dievčinu.-
Potom vstal od stola pán Krečméry. Vzal do ruky naplnený pohár a predniesol slávnostný prípitok.
-Keďže náš mladý pár sa rozhodol spoločne znášať životné osudy, pripime im na zdravie, na spokojné a šťastné chvíle, aby ich túžba stať sa manželmi sa v čo najkratšom čase naplnila. Na ich zdravie!-
Všetci hostia povstali a pripili mladým zaľúbencom dobrým francúzskym koňakom.
-Teraz vám všetkým prajem dobrú chuť- ukončil Matej tento slávnostný obrad.
Z vedľajšej miestnosti začalo služobníctvo roznášať na prestreté stoly, plno naložené misy jedál. Počas hodovania sa hostia medzi sebou hlučne bavili. I Juraj predstavil rodičom svoju priateľku. Jeho otec sa veľmi zaujímal o ňu. Neprestajné otázky, odkiaľ pochádza, z akej je rodiny, kde robí, aké má vzdelanie, prinútili Juraja, aby to vyzvedanie ukončil a odviedol Katku do spoločnosti mladých. Tiež prišiel k Matejovi a predstavil ju svojej sestre, s ktorou sa veľmi milo zvítali.
Okamih, keď sa Želmírka bavila so svojim bratom a jej priateľkou, využila pani grófka na rozhovor s Matejom. Otočiac k nemu, pýtala sa ho.
-Matej. Syn môj. Povieš mi, prosím ťa ešte raz meno Jurajovej priateľky?-
-Áno, mama. Prečo nie. Je to Katka Matejovie.-
Grófka sa na neho uprene zadívala. Jej tvár ako by bola skamenela. Po chvíli sa ho znova spýtala.
-Odkiaľ pochádza?-
-Mamka, netráp sa. Vidím, že horíš zvedavosťou. Viem, že sa ti v mysli vynárajú rôzne predtuchy. Ale pamätáš sa, čo som ti niekedy dávno povedal? Chcem vedieť, odkiaľ pochádza môj otec, teda aj ja. A zistil som to. I keď nie všetko, predsa aspoň niečo som zistil.-
-To dievča….- odmlčala sa grófka. Po chvíľke však pokračovala.
-To dievča…. to dievča… je teda…. je dcéra…-
-Áno- doplnil ju Matej.
-To dievča je dcéra môjho vlastného otca. Je to moja nevlastná sestra. Mamička, zistil som to. Stálo to veľa námahy. Ale zistil som to. Ďakujem za to môjmu najlepšiemu kamarátovi, Jurajovi. A pri tom zisťovaní som spoznal i svoju veľkú lásku, svoju Želmírku.- Pohľadom hľadal svoju lásku, ktorá stála pri rodičoch a veselo sa bavila s Jurajom i Katkou. Držala ju za ruku, usmievala sa na ňu. Šťastie a radosť z nej prekypovala. Matej pokračoval ďalej.
-Mamička. Je to veľmi milé, príjemné a skromné dievča. Prijmi ju do našej rodiny. Maj ju rada. Matku už nemá. Umrela jej. Žije len so svojim otcom, v tej malej, podhorskej dedinke, kde si spoznala svoju veľkú, sedliacku lásku.-
-Matej, syn môj. Som tak prekvapená, že nenachádzam slov. Ale sľubujem ti, že ju budem mať rada. Len uznaj, že po toľkých rokoch sa mi znova vracajú spomienky na moju mladosť. Na človeka, ktorý tak veľmi vstúpil do môjho života v okamihu, keď som ho uvidela prvý raz. A srdce sa znovu rozozvučalo, ako ťažké zvony na vysokej kostolnej veži. Bije a spomína. Spomína i smúti. Smúti, že okolnosti nedovolili nám stáť pri sebe po celý život. A koľko to vlastne už je rokov , čo sme sa nevideli- položila si túto otázku s povzdychom.
-Veľa, veľa rokov. Viac ako dvadsaťpäť.-
Ostala sedieť zadumaná. Nad čím asi premýšľa jeho matka, kládol si v duchu otázku Matej.
Keď pristúpila k nim Želmírka, grófka vstala a odišla za služobníctvom s poznámkou..
-Rozkážem služobníctvu, aby podávali dezert.-
Po celý večer bola grófka málovravná a zadumaná. Všimol si to i Matej aj Jurajovi rodičia. K ním sa však správala veľmi milo, no i tak pobadali, že sa zmenila od vtedy, ako s Matejom sedeli osamote a rozprávali sa. Náladu v grófskej vile to však nenarušilo. Hostia sa veselo bavili. Po slávnostnej večeri prišlo i malé hudobné kvarteto, ktoré hosťom zahralo do zábavy. A mládež vo veľkej priestrannej hale veselo tancovala. Matej nahovoril malú kapelu, aby zahrala rezkú ľudovú pesničku. V Katke sa rozohrali žilky a začala tancovať tak, ako sa naučila v súbore. Ani jej tanečník Juraj sa nestačil okolo nej zvŕtať.
Grófka bola očami vždy na mladom dievčati. Porovnávala črty jej tvári s črtami mládenca z pred štvrťstoročia, do ktorého sa tak bezhlavo zaľúbila. Ale jeho črty, jeho tvár sa jej zmysle z časti vytratila. Už bola neurčitá, zahmlená. Čas ju zatienil, rozmazal a niekedy unikala a tratila sa v diaľavách minulosti. Určite by ho už nespoznala, keby sa teraz postavil pred ňu. Ten, ktorého tak ľúbila, na ktorého nemôže ani po toľkých rokoch zabudnúť. Bola rada, že spoznala jeho dcéru. Ale bála sa osudu, ak by náhodou zariadil stretnutie s ním.
V neskorej noci sa hostia rozišli. Len mladí, sa v dvojiciach potulovali po veľkej panskej záhrade a niektorí sa usadili v hosťovských izbách. Grófka si sadla do prítmia v jedálni, pozerajúc cez okno, rozmýšľala. Započúvala sa do šumu modrého Dunaja a zadívala na nebeskú oblohu, po ktorej blúdilo tisíce hviezdičiek. Občas ju vyrušil ruch v kuchyni. V tom prišiel k nej Matej. Vzal ju za ruku a odviedol do svojej izby. Zaspať však nemohla. Prehadzovala sa pod páperovými perinami, mysľou bola vždy pri svojej veľkej láske a len nad ránom unavená ťažkou, nočnou morou, usnula.
Celá debata | RSS tejto debaty