moje poviedky

XI

Katka sediac vo svojej izbičke, so slzami v očiach čítala list od otca. Vyčítal jej, že už skoro rok sa neukázala doma, že na neho v ďalekom svete úplne zabudla. Zároveň ju pozýval, aby aspoň  na hostinu  prišla domov. Dlho nerozmýšľala. Zariadila si všetko tak, aby v septembri mohla odísť do svojho rodiska a navštíviť otca.

V malej dedinke veriaci už celý týždeň chystali oslavu piateho výročia vysviacky novopostaveného rímsko-katolíckeho kostola. Táto udalosť pripadla na 8. septembra, na sviatok  narodenia Panny Márie. Zúčastnili sa jej všetci dedinčania, pozvaní kňazi i hostia. Aj zo susedných dedín prišli veriaci. Kostol bol zaplnení do posledného miesta. Po slávnostnej svätej omši a zaspievaní  ďakovného chorálu, rozozvučali sa nad malou dedinkou všetky kostolné zvony. Ich radostný hlahol sa niesol ponad malé chalúpky  široko-ďaleko, presahujúc hranice dedinského chotára. Na školskom dvorci boli prikryté stoly k slávnostnému obedu pre kňazov a pozvaných vzácnych hostí. Miestny ľudia si zas pozvali do svojich príbytkov, rodinu alebo známych zo susedných dedín k slávnostnému obedu, na hostinu. Po obede sa začala veselá , ľudová muzika. Na dvore, pred starou krčmou, v pravo od vchodových dvier, bola rozložená cimbalová kapela a rezko vyhrávala do tanca. Niekoľko mladých párov sa veselo zvŕtalo v kole. Ľudia prichádzajúci z litánií sa zastavovali na kamennom moste,  ženy v hlúčikoch pozerali na tancujúcich a chlapi  smerovali do krčmy, aby  preliali smädné hrdlá pohárikom ostrého, alebo zlatistým vínnym mokom.  S veselým smiechom prišla i trojica mladých dievčeniec. Pretlačila sa pred staršie  ženy, zastali si pod ohnuté agáty, týčiace sa nad dedinským potokom. Keď ich zbadali mládenci popíjajúci v krčmovej chodbe, odložili poháre na vedľa stojací stôl a vybrali sa popýtať ich do  tanca. Dievčence ledva čakali, aby si ich mládenci všimli a začali sa s nimi zvŕtať v čardášovom rytme.

-Už som ťa skoro rok nevidel-  prihovoril sa svojej tanečnici mladý, pekný, švihák, kováčov syn Martin, keď sa  zvŕtal po vyzametanom, krčmovom dvore.

-Dávno som už nebola doma.- Odpovedala Katka, svojmu tanečníkovi.

-Páči sa ti v meste, keď tak málo chodíš domov- pýtal sa jej Martin.

-Áno. Páči. Ale občas je mi  smutno za otcom. Aj za kamarátkami z dediny.-

-A za chlapcami nie?- Pozrel jej do očí a usmial sa.

-Ale aj… aj za chlapcami – usmiala sa tiež.

-Už si panskejšia…. Vlasy máš iné… Obliekaš sa ináč… Hovoríš ináč. Aj chováš sa panskejšie.- Vyčítavo sa pozrel  po nej.

-Ja to tak nevnímam. To sa ti len zdá- protestovala.

-Ale milá…a … pekná si vždy. Ako predtým.-

-To je lichôtka.- Usmiala sa

-Už máš nejakého, panského  chlapca- vyzvedal sa ďalej Martin.

-Prečo ťa to zaujíma?-

-Len tak. Či sa náhodou nejdeš vydávať? Aby sme sa prichystali na prevezovačku a obrali toho fešáka o nejaký groš.-

-To určite nie. Na výdaj mám ešte času dosť.- Po chvíľke pokračovala.

-Ale keď sa tak o mne vyzvedáš, prezraď niečo aj o sebe. Frajerku máš?-

-No… čo už ja. Roboty neúrekom. Otcovi pomáham v šmykni. Keď treba zas na poli…. Frajerku zatiaľ nemám. A načo by mi teraz bola. Bol som na asentírke. Odviedli ma. Som regrút. Dnes držím regrútsku muziku. Som jej gazda.-

-Tak si regrútsky gazda?- Prekvapene sa ho spýtala.

-Áno. Sme piaty gazdovia.- Po chvíľke sa ostýchavo opýtal.

-Môžem ťa vziať do tanca, keď budú mať regrúti sólo?-

-Ak nemáš inú tanečnicu… nedbám.-

-Nemám. To som veľmi rád- radoval sa Martin.

-Ale ja ešte idem domov. Prídem neskôr. Musím vyprevadiť hostí. Sú tam len s otcom.- Povedala mu Katka.

-Dobre. Budem ťa čakať.-

– Zatiaľ sa len veselo zabávaj. Na vojne nebudeš mať čas na muziku. Využi to pokiaľ si ešte v civile.-

-Máš pravdu- prisvedčil jej, keď kapela prestala hrať. Odviedol svoju tanečnicu ku kamarátkam pod agáty a pobral sa za ostatnými regrútmi. Tí už v šenku popíjali a vyspevovali.

  “Keď mi prišla karta narukovať,

   dal som si muziku došikovať,

   páni muzikanti, zahrajte mi čardáš,

   prvého októbra mám rukovať.“

     Katka Matejovie prišla k otcovi, keď jej napísal list a prosil ju aby, došla domov aspoň na hostinu. Každý rok, na sviatok narodenia Panny Márie sa konali hody v tejto malej dedinke. Poschádzala sa  skoro celá rodina, príbuzní a tiež i známy z okolitých dedín. Spolu sa najedli, niečo si vypili, pobesedovali. Keď prišli dedinskí cigáni a zahrali im na svojich husličkách veselé pesničky aj si zaspievali. Občas sa zastavili aj otrhaní  žobráci, modliac sa prosili o kúsok koláčika, alebo Janko Šachtovný, ktorý falošne zahral na svojej malej  harmonike, aby si niečo nazbieral do svojho prúteného košíka, ktorý nosil na ohnutom chrbte. Na hostinu  sa každému po troške ušlo i keď niektorí dedinčania nemali toho veľa ani pre seba. Avšak vtedy sa patrilo dať ešte chudobnejším, keď sa už do dediny zatúlali. Večer sa skoro celá dedina zišla na muziku, do starej urbárskej krčmy. A tí čo sa nevmestili, hlavne staré ženy, vystávali vonku pod oblokmi a zízali dnu. Chceli vidieť, ktorý mládenec čiu dievku vykrúca, ktorá dievka v kúte postáva, alebo kto bitku začal a pre ktorú parádnicu sa strhla.

     Len čo sa Katka vrátila na muziku vyparádená a oblečená do nových šiat, s upravenými vlasmi a prikrášlenou tvárou, hneď k nej pristúpil kováčovie Martin. Bol nadšený jej výzorom. Z toho malého dievčatka, ktoré pred troma rokmi odišlo z dediny sa stala krásna deva. Aj ostatní mládenci pozerali na očarujúcu dievčinu a trocha i závideli Martinovi, ktorý sa okolo nej  viac zvŕtal. On pokukával po nej už dávnejšie. Aj sa spolu kamarátili, veď boli neďalekí susedia. No vtedy to bolo ešte malé dievčatko, s dlhým vrkôčikom, usmiatou tvárou a veselo vyspevujúce po dedine. A dnes taká slečna. Martin tancoval s Katkou každé kolo. Niektorí ho i požiadali, aby si s ňou zatancovali, aj im ju odovzdal, no hneď po ňu prišiel. Nechcel si ju pustiť z rúk. Tancovala nad všetky dievky, Veď sa to naučila v ďalekom svete. No nechcela sa predvádzať a preto krotila svoje tanečné kroky. Až keď prišlo regrútske sólo, vtedy ukázala celej dedine, čo sa naučila. Ostatné páriky im nechali celý tanečný priestor a Martin nevedel ako má tancovať, keď ju pustil z rúk a začala tancovať povestný čardáš. A cigánska, cimbalová kapela bola nadšená a hrala ostošesť. Takú tanečnicu ešte nevideli. I Katkin otec s úsmevom hľadel na svoju dcéru. Katka sa pozrela na neho a spomalila. Chytila Martina za ruky, zakývala na ostatných regrútov, aby tancovali a tí sa pridali. Veselá nálada nechýbala nikomu. Veď takáto kapela vedela rozohrať žilky každému. A po sóle tancovali všetci. Mladí i starí. Regrútska muzika sa vydarila. Gazdovia boli spokojní. A Martin zvlášť. S Katkou tancoval skoro celú muziku. Nad ránom ju vyprevadil domov. Dohodli sa, že večer pôjdu spolu na prechádzku, nad dedinu a porozprávajú sa. Katka súhlasila. Veď Martin bol súci a pekný mládenec.

XII

Po hostine sa dedinčania neponáhľali do roboty. Bolo si treba trochu prevetrať hlavy. Deň-dva robota počká, neujde, nie je zajac. Jesenné práce do prvých mrazov ešte porobia. I oddýchnuť si treba.

Katka prišla z muziky nad ránom. Do obeda si pospala a potom sa pustila do riadenia v dome. Jej otec sa motal po dvore a niečo opravoval. Do hory cez leto nechodil a gazdovia ho už teraz veľmi nepotrebujú. Kosba a žatva sa skončila. Na oračky, siatie a vývoz hnoja mali paholkov.

Keď sa zvečerilo, zbehla Katka malým briežkom ku kamennému mostu. Na dvore pred krčmou postávalo zopár mládencov.

-Poď medzi nás-  zavolal na ňu Filip od Horniakov, keď sa priblížila .

-Kde si sa vybrala- opýtal sa jej Matúš Beňovie, keď pri nich zastala.

-Sem. Medzi vás- odpovedala s úsmevom a začali spolu  debatovať.

O chvíľu sa na rohu školskej záhrady  objavil kováčovie Martin a smeroval k ním.

-Ale si sa vyobliekal, ako na fraj- posmešne nadhodil Filip, keď prišiel bližšie k ním. Martin len niečo zašomral a zaradil sa medzi nich. Mládenci, keď zbadali vyobliekaného Martina vedeli, že Katka neprišla na kamenný most náhodne,.

-Poďme dnu- zavelil Ďuro Bednár a prvý vykročil ku krčmovým dverám. Ostatní sa pobrali za ním. Len Martin s Katkou ostali stáť vonku, pozerajúc za  odchádzajúcimi.

Mladá dvojica sa vybrala prašnou cestou smerom von z dediny. Za posledným domom chytil Martin  Katku za ruku. Tá pozrela na neho, no nebránila sa. Cestou prehodili len pár slov. Zastali pod starou, košatou lipou na krížnych cestách. Martin jej pozrel do tváre, do jej svetielkujúcich očí, na dlhé zvlnené vlasy, ktoré sa ovíjali okolo peknej, okrúhlej tváričke. Na východnom obzore začal vychádzať bledý mesiac. Objal ju rukami okolo drieku a jemne pritlačil k sebe. Ona mu položila ruky na hruď a odtláčala ho od seba.

-Ľúbim ťa- túžobne hľadel na ňu. –Už ako malé dievča som ťa ľúbil. I vtedy, keď sme sa hrávali v potoku a chytali raky, keď sme behali po zarastených pasienkoch, aj keď sme drali školské lavice. No hanbil som sa ti to povedať.-

-Martin- vyslovila to slovko ako by bojazlivo.

-Keď si odišla z dediny často som sa utiahol na samotu a smútil som. A keď si občas prišla pozrieť otca, horel som túžbou aspoň ťa uvidieť. Včera som prekypoval šťastím  keď sme spolu tancovali celý večer. Dnes keď sme tu sami, chcem  sa ti vyznať zo svojich citov.-

-Ja ťa mám tiež rada…. ale ako kamaráta. Vždy to tak bolo. Preto som veľmi prekvapená tvojim vyznaním.-

-Máš azda v meste chlapca a toho ľúbiš- pýtal sa jej a pokračoval.

-Áno, viem. Ja som len obyčajný syn dedinského kováča. Ty si už vyberáš z inej vrstvy.-

-Čo to hovoríš? Aj ja som len obyčajné, chudobné dievča, sirota. Nikdy si nebudem vyberať chlapca podľa bohatstva.-

-Ty  naozaj nič ku mne necítiš- smutne sa jej opýtal.

-Ale áno. Priateľstvo. To áno. Ale lásku nie. Ak chceš zachovať naše priateľstvo, neurob nič čo by ho narušilo-

-Ani pobozkať ťa nemôžem?-

-Ak sa aj pobozkáme, len ako priatelia.- Zamyslela sa a po chvíľke pokračovala.

-A zaľúbiť sa do regrúta, ktorý za chvíľu odíde na dlhú dobu preč….? Za ten čas sa môže všeličo zmeniť.-

Martin sa smutne pozeral po nej. Oči mu zvlhli a premáhal sa, aby mu slzy nestekali po tvári. Pustil Katku a zahľadel sa na vychádzajúci mesiac. O dva týždne už bude ďaleko odtiaľto. Už bude v okovaných čižmách búchať, po kameňmi vydláždenom, kasárenskom dvore. No myseľ mu bude často zalietať na domov, na rodičov i na svoju, vysnívanú milú. Lebo on ju, za svoju lásku považuje. I keď sa zdráha, i keď  ho teraz neľúbi. Možno príde čas, keď sa to všetko obráti.

-Poďme domov- povedala Katka a pobrala sa smerom k dedine. On kráčal pomaly za ňou, hľadiac na hrboľatú, kamenistú cestu. V dedine, pred jej domom sa rozlúčili.

-Dobrú noc- zaželala mu.

-Dobrú…- zašepkal  Martin. Ani ruky si nepodali, ani sa nepobozkali. Rozišli sa každý k svojmu domu.

 Katka si s povzdychom ľahla do posteli. Dlho do noci premýšľala, čo jej povedal Martin. “Ty si už vyberáš z inej vrstvy.“  Nemohla sa s tým zmieriť. Myšlienkami bola pri Jurajovi. On je syn mešťanostu. A jej nevlastný brat Matej, je syn pani grófky. A jej otec sa tiež naložil s dievčinou z inej vrstvy. Vie to Martin? Možno, že preto jej to povedal…. Ale nie. To nemôže vedieť. Aj pochybovala, aj sa  v tom utvrdzovala. Čo ak o jej otcovi vie celá dedina, len ona nie? Len pred ňou to každý tají. Aj otec. Musí si to vyjasniť. Musí sa ho na to spýtať. Prečo toľko rokov tajil, že niekde ďaleko vo svete má syna? A vedela to aspoň moja matka? Veľa nevyjasnených otázok jej vírilo v hlave. Nakoniec sa začali navzájom prelínať, až unavené viečka zakryli jej oči.