moje poviedky

XIII

-Ocko, chcela by som sa od teba niečo dozvedieť- začala Katka rozhovor, keď sedeli spolu za  nedeľným, obedňajším stolom.

-A čo, dieťa moje- pýtal sa jej otec.

-Neviem ako začať. Ale trápi ma jedna vec, ktorú som sa náhodne v meste dozvedela.-

-Hovor. Ak ťa niečo trápi, pokúsime sa to spolu vyriešiť- nabádal ju.

– Dobre. Poviem ti to všetko od začiatku. Ale ty mi musíš niektoré veci vysvetliť.-

Otec s prekvapením pozeral po svojej dcére. Nebolo zvykom, aby začínala takto rozhovor. Predtým, ak sa o niečom rozprávali, bolo to len o robote, o spomienkach na matku a jej plánoch do budúcna.

-Tak, začni. Nech sa čím skôr dozviem o tvojom trápení.-

Katka trochu popremýšľala. Potom začala.

-V tom veľkom meste stretla som dvoch prijemných mladíkov. Jeden pochádza z neďalekého mesta. Je synom  váženého mešťanostu. Priatelíme sa. Možno, že je to i niečo viac, ako len priateľstvo.-

-Na tom je nie nič zvláštne. Si dospelá…

-Ale o to teraz nejde- skočila mu do reči.  – Ten druhý mladík, jeho najlepší kamarát, pochádza z grófskeho rodu. A ten mladý… ten mladý gróf mi raz povedal niečo, čo som nemohla pochopiť. Bolo to niečo hrozné.-

-Čo ti pre Boha povedal?-  S úžasom pozeral po nej otec.

-Ocko. Poznal si ty niekedy dávno, niekedy pred dvadsiatymi alebo tridsiatymi rokmi, nejakú grófku?-

Jano Matejovie ostal zarazený. Díval sa neprítomne na svoju dcéru a pred očami sa mu vynárali spomienky na čas minulí, na čas, keď spoznal dievčinu do ktorej sa zaľúbil, na svoju veľkú prvú lásku.

-Ocko, nezamlčal si mi niečo? Nezatajil si  niečo predo mnou?-

Díval sa na ňu a nevedel jej dať odpoveď  na túto otázku. Stál tam pred svojou dcérou a čakal na ortieľ, ktorý nad ním vyriekne. Po hodnej chvíľke sa spamätal.

-Vieš, dcérka moja. To čo bolo dávno predtým, ako som sa oženil, ako si sa narodila ty, ostalo veľkým otáznikom i pre mňa samého. Nechcel som ťa vťahovať do toho. A ešte predtým, ako sme sa vzali s tvojou matkou, vyjasnili sme si veci. Tvoja matka o všetkom vedela. V tejto dedine sa nedalo nič zatajiť. A to, že som sa pár krát stretol s dievčinou z panského rodu, ani všetci ľudia nevedeli.-

-A predsa to ostalo utajené predo mnou. Že sa tak nikto nenašiel, kto by mi to povedal?-

– Pred tebou to utajené nebolo, len nepovedané. Po čase sa na to všetko zabudlo. Veď to trvalo len niečo vyše desať dní. Ľudia mali iné starosti.-

-Ocko, ale ja som sa nedozvedela len to, že ste sa s tou dievčinou stretávali. Ja som stretla niekoho, čo sa vydáva za môjho nevlastného brata. A nemohla som tomu uveriť.-

Janova tvár skamenela. Jeho čelo posiate vráskami, ešte viac zvráskavelo. Jeho oči sa zúžili a ich pohľad spočinul na tvrdej, udupanej zemi v jeho chyži. Nemohol prísť k slovu. Toto nečakal.

-Preto chcem teraz vysvetlenie. Aby som vedela, aby som bola na čistom, že je to naozaj ten, za ktorého sa vydáva…. Ocko, počúvaš ma vôbec?-

Jano sa strhol a prebral z tejto ohromujúcej správy. Katka si prisadla k nemu, položila ruku na jeho plece a pozrela mu do očí. Zbadala v nich slzu, ktorá sa gúľala po bledej, chudej a zvráskavenej tvári.

-Ocko, nechcem ti nič vyčítať, ani ťa súdiť. Len chcem vedieť, či je to pravda, čo som sa dozvedela v tom ďalekom, neznámom svete.-

Jano sa trochu upokojil a pozrel po svojej dcére, ktorá na neho milo hľadela.

Konečne mu vyšli z úst slová a bojazlivo sa jej spýtal.

-Ty si sa s ním stretla?… Ale kde… ako…? Ako ste sa spoznali?-

-Bola to veľká náhoda. Priam neskutočná. Že v tom veľkom meste, kde žije na tisíce ľudí, sme sa my stretli- a vyrozprávala  svojmu otcovi celý príbeh ich  spoznania. I to, ako prišiel Matej so svojim priateľom do tejto dediny, aby našiel svojho otca, ako sa náhodou stretli pri školskej lavici. Ďalej mu povedala, že sa na zásnubách svojho nevlastného brata stretla i s jeho matkou, ktorá ju veľmi úctivo,  radostne  privítala a milo sa k nej chovala.

-Vedela kto si? Odkiaľ pochádzaš?

-Áno, Matej jej to povedal. Ako začula moje priezvisko, prekvapila sa. No bola veľmi prijemná. A keď som odchádzala z ich grófskej vily, navrhla mi, že môžem prísť kedykoľvek na návštevu, aby sme sa lepšie spoznali. Ja som jej to sľúbila, ale neviem či sa odvážim tam ísť. Ona v tej vile, žije len so svojim synom a služobníctvom.-

-A rozprávali ste sa aj o mne?-

-Nie. Nie, ocko. O tebe nepadlo ani jedno slovko. Ani nebol na to čas. Možno, mi preto navrhla, aby som ju navštívila, že sa chce niečo viac dozvedieť.-

-Možno- v zadumaní prisvedčil Jano.

-A čo jej muž.- vyzvedal sa Jano ďalej.

-Muža už nemá. Umrel jej.-

-Vy sa často stretávate?-

-Áno. S Matejom, aj s mojim priateľom Jurajom.-

-Ten tvoj priateľ… to je ako že vážne?  Chodíte spolu?-

-Tak, neviem či  až tak vážne. Ale zatiaľ sa priatelíme. No. Máme sa radi.-

-A čo Martin? Kováčov syn zo šmikni. S tým si sa zabávala celú noc. Ten sa ti nepáči?-

-Mám ho rada, ako kamaráta. Veď vieš, že sme spolu rástli, tu vedľa v susedstve, pokiaľ sa nepresťahovali do kováčskeho domu. Ale Martin ide ešte na vojenčinu. O, joj. Ale ocko, veď ja sa ešte nechcem vydávať. Prečo sa ma na to tak vypytuješ?-

-Vieš, nerád by som bol, aby si sa sklamala.-

-Ako sklamala?-

-Katka! Jedno ti poviem. Musíš si veľmi dobre premyslieť, keď si nájdeš vážnu známosť. Neviem, aký je ten tvoj priateľ. Môže byť pekný, milý, príjemný a dobrý. Môže ťa mať veľmi rád. Ale vždy mysli na to z akého rodu pochádza. My sme len obyčajný ľudia, sedliaci, dedinčania. A takí nepatria  do honosných vil, meštiackych prepychových domov, do rodín, kde prekvitá bohatstvo, kde sa obdarúvajú zlatom  a striebrom. Čo by si ty doniesla do takej rodiny. Len svoju biedu, čestnosť a poctivosť. Ale to u nich nemá žiadnu cenu.-

-Ocko, ty ma poúčaš. Áno, prijímam tvoju radu, ako dobrú školu do budúcna. Ale prečo si sa ty spriatelil s grófkou? Ty si vtedy nehľadel na rod?-

-Hľadel. A často som na to myslel, keď sme spolu trávili zimné večery. Vedel som, že to naše stretávanie nemá budúcnosť. Bol som mladý, nerozmýšľal som. Videl som len krásnu devu, jej pekné oči a dlhé,  kučeravé, zlatožlté  vlasy. Preto ťa teraz vystríham.-

-Budem o tom uvažovať. Ale spýtam sa ťa ešte na niečo. Keby som ťa náhodou neuposlúchla. Keby som sa tak zaľúbila a chceli by sme sa vziať. Dal by si mi svoje požehnanie?-

-Áno, dal. Určite by som ti nerobil prekážku v tom, koho si vyberieš. Ani ti nebudem vtom brániť. Ja ti dávam len ponaučenie. Rodičovské ponaučenie. O tom koho si ty vyberieš záleží len na tebe. Nemám právo miešať sa ti do tvojich citov. I keď som tvoj otec.-

-Ďakujem ti ocko. Veľmi pekne ti ďakujem. Som rada, že ťa mám.-

-A ešte niečo. Keby som ti niekedy chcela svojho priateľa predstaviť. Môžem prísť s ním domov, alebo prídeš ty ku mne k Viktorovi.?-

-To je vážna vec. Ale ak prídeš sem, do svojho rodičovského domu, určite ťa nevyženiem. Ani tvojho priateľa nie. Bude v našom skromnom príbytku vítaný. Lenže, on by sa v našej chalúpke asi zle cítil.-

-Veď to sa tak rýchlo určite nestane. A možno že sa to vôbec nestane.

-Dobre ocko.- Katka vstala od stola a zberala sa odísť.

-Počkaj ešte.- Zadržal ju otec.  –Povedz mi niečo aj o mojom synovi. Aký je? Čo robí? Ako sa k tebe chová?-

Sadla si naspäť k stolu a začala rozprávať.

-Je to veľmi milý, príjemný a rozumný mládenec. Študoval v Paríži. O nejaký čas sa bude ženiť. Má veľmi peknú, zhovorčivú a múdru snúbenicu. Je to sestra môjho priateľa. Rád by spoznal svojho otca. Ešte ho nikdy nevidel.- Bokom  pozrela po otcovi a pokračovala.

-Je rád že spoznal svoju sestru. Chová sa ku mne veľmi milo. Trochu sa podobá na teba. Lenže on je mladý pán gróf a jeho sestra dedinské dievča. Ešte chceš niečo vedieť?-

-Nie. Stačí mi.-

-Ocko, ozaj. A ty si ho už  niekedy videl?-

– Keď mal šesť rokov, prišla mi jeho matka oznámiť, že máme spolu syna. Bavil sa na školskom dvorci, tak som ho videl z pred nášho domu. Ale to, ako keby som ho ani nevidel.-

-Nie si na neho zvedavý, aký je?-

-Zvedavý… som…. ale…-

-Ale, čo?-

-Neviem.- Pokrčil Jano plecami a viac sa už na nič nepýtal. Vstal od stola, vyšiel na dvor a pobral sa smerom na záhradu. Vyšiel na jej vrchol, zahľadel sa na vysokú kostolnú vežu i na ďaleký obzor tiahnuci sa poza ňu. Započúval sa do šumu lístia, ktoré pomaly padalo zo starých jabloní, rastúcich na jeho záhrade. Ako vo sne sa mu zdalo, že počuje hrkotať odchádzajúci kočiar a v ňom odchádza do neznáma i jeho veľká láska, tak ako pred rokmi, ktoré ubehli v jeho živote, bez jej prítomnosti. Potom sa spamätal a prebral zo snenia. Zbadal, že skutočnosť je úplne iná. Že jeho život išiel iným smerom. Že len spomienky, ktoré ešte v pamäti ostali, môžu pripomenúť tie časy z pred dávnych rokov jeho mladosti. Zišiel dolu do dvora. Sadol si na drevenú podstienku pred domom. Zahľadel sa na malé okienko v školskej budove, odkiaľ niekedy dávno hľadeli do ich dvora dve mladé devy, z ktorých jednu tak veľmi ľúbil. Z myšlienok ho vyrušila jeho dcéra, ktorej obetoval všetku  lásku a nehu, ktorá ho milovala a on miloval ju.

XIV

Po kamenistej, hradskej ceste, uháňal k slávnemu banskému mestu panský kočiar, s hrdým erbom váženej Krečmériovskej rodiny.  V kočiari sedela mladá dvojica, držiac sa za ruky, zaľúbene pozerala na seba. Občas  hodila bočný pohľad na staršieho muža, sediaceho naproti. Ten celý čas, hľadel cez malé okienko na kmene mohutných stromov, lemujúce hradskú cestu, ktoré sa mu mihali pred očami a len sem-tam pozrel na mladých zaľúbencov. V duchu stále uvažoval nad tým, prečo sa dal prehovoriť mladému páru a splniť tak želanie človeku, ktorého  nikdy z blízka nevidel. No zvedavosť a prosba svojej dcéry nakoniec zvíťazili nad jeho postojom. A teraz rozpačito stál nad otázkou, ako sa zachovať pri stretnutí s ním a jeho matkou.

Kočiar prefrčal cez mestskú bránu, zišiel malým briežkom popri Frauenbergu, popod banskú klopačku, vedľa mestského domu, zabočiac vľavo zastal  pred farským kostolom. Na malom, rovnom priestranstve pri vchode do kostola stál svadobný sprievod. Len čo z kočiara vystúpila mladá dvojica so starším mužom, pobral sa sprievod do kostola. Nad mestom sa rozzvučal hlahol kostolných zvonov, sprevádzajúc snúbencov k slávnostne vyzdobenému oltáru, kde ich už netrpezlivo očakával kňaz. Po purpurovom koberci jemne šuchotal nevestin svadobný závoj. Z chóra sa ozval tichý hlas organa a zborový spev nábožnej, svadobnej piesne.

Rodičia sprevádzali snúbencov pred slávnostne vyzdobený oltár. Nevestu viedol Želmírkin otec Štefan Krčéčméry a ženícha Matejova matka. Snúbencov odovzdali kňazovi, aby vykonal sobášny obrad a zasadli si do prvých kostolných lavíc.

Po obrade vyprevadil kňaz novomanželov na malé priestranstvo pred kostol, kde ich už čakali svadobčania, gratulanti i mnoho zvedavcov. Keď svadobčania  vstúpili do svojich vyparádených kočiarov, i gratulanti sa rozišli, ostali pred kostolom len novomanželia s ich rodičmi, aby nasadli do veľkého otvoreného kočiara a vybrali sa k slávnostne prestretému, svadobnému stolu. Vtedy v sprievode prvého družbu a družičky pristúpil k novomanželom neznámy, straší muž. V ruke držal veľkú kyticu, krásnych, červených ruží, ktorú podal očarujúcej mladej neveste. Potom jeho pohľad spočinul  na ženíchovi. Hľadel na neho, na jeho peknú mladú tvár, na jeho jasný pohľad, na jeho  bujné,  tmavé vlasy. Hľadel na svojho syna. Z očí mu začali padať slzy a stekali po chudej tvári.. Boli to slzy radosti, slzy šťastia.

-Syn môj-  zašepkal.

-Otec… otec… konečne vás spoznávam.- Padli si do náručia.  I prizerajúci nemohli zakryť v tvári svoje dojatie.

Jano Matejovie, po dvadsiatych piatych rokoch našiel svojho syna a syn svojho otca. Jano vybral z vrecka malý balíček a podal ho synovi.

-Je to dar, ktorý som uchoval na vzácnu príležitosť. Nech ti pripomína čas nášho spoznania. Dostal som ho od svojho strýka z cudziny. Nikdy som ho nenosil. Budem veľmi šťastný, keď ho prijmeš s takou láskou s akou ti ho dávam ja.-

A odovzdal svojmu synovi zlaté, náramkové hodinky, ktoré dostal v deň svojej svadby.

-Ďakujem- a podali si ruky.

Matej sa potom pozrel na svoju matku, stojacu obďaleč. Keď sa im stretli pohľady, pristúpila bližšie. Bola odetá v dlhých, jasnomodrých šatoch. Jej tvár bola  svieža, len oči mala zarosené.

-Vitaj- podala Janovi ruku.

Po toľkých rokoch znovu hľadí, na toho, ktorého tak veľmi ľúbila. Lenže čas zanechal stopy v jeho tvári.

-Toľko rokov sme sa nevideli- tichým hlasom prehovoril Jano a pokračoval.

-Nebol by som uveril, že sa niekedy ešte uvidíme. Aký osud nás znova  spojil, aká sila nás priblížila, že sa znova stretáme?-

-Muselo to tak byť. Naše deti nás spojili, zariadili stretnutie. Tým doprial osud spoznať  sa a tak  nás priviesť  k sebe. A my aspoň  na chvíľku môžme  vidieť jeden druhého a spomínať. I po toľkých rokoch stáť vedľa seba, cítiť stisk  rúk a hľadieť si do očí.  Nie si azda rád?- Vyčítavo na neho pozrela

Mladí, chytiac sa za ruky odišli ku kočiaru a túto dvojicu nechali osamote, aby svoje city vyjavili len pre seba.

-Som rád. Lenže, toto už  nie je náš čas.-

Zamyslela sa a so smútkom v očiach mu  vyznala to, čo v sebe cítila.

-Pri našej rozlúčke pred tridsiatimi rokmi som ti povedala. Ja nikdy nezabudnem. I keď roky prejdú, nezabudnem. A slovo som dodržala. Vždy, keď ma obklopila samota, myslela som na teba.  A náš syn mi ťa pripomínal. Pri pohľade na neho myseľ mi zalietala k tebe. I keď roky prešli. I vtedy, keď čas tak neúprosne bežal a strácal si sa mi z povedomia. I vtedy, keď som cítila, že sa už nikdy neuvidíme. Lebo som ťa mala rada. Lebo som ťa ľúbila.- Skoro s plačom mu vyriekla tieto slová.

     On chytil jej ruku. Cítil, že sa chveje, že láska, ktorú k sebe mali ešte nevymizla. Že city ožívajú a prebúdzajú sa k životu, ako keď na vyprahnutú zem dopadnú jemné kvapky tichého dažďa.

     A keby nestáli na tomto mieste, kde pohľady svadobčanov spočívajú na nich, vzal by ju do náručia a odniesol do svojho domova, aby navždy ostala s ním.

Jeho prvá, veľká láska, zo vznešeného rodu.

                                                 Koniec.

Krátky doslov.

       Skončila sa poviedka, „ I keď roky prejdú “ jej druhou  

  a záverečnou časťou „ Keď roky prešli“…

       Inšpiráciou k jej napísaniu bola skutočná udalosť, ktorá sa    stala pred 125 rokmi, doplnená o historické  príbehy,  premiešaná  s fantáziou autora a ponúknutá k nahliadnutiu tým, ktorí prejavia o ňu záujem.   

  A nech si čitateľ zhodnotí sám, ako ho poviedka oslovila.

  Po krátkej prestávke uverejním ďalšiu poviedku „ Kruté osudy“.   

 Túto prestávku vyplním dvoma básňami „To Sitno vysoké“  

  a „Slovensko  moje“, z mojej malej zbierky „Zozbierané verše“.

     Prajem všetkým príjemné chvíle. V roku 2022 veľa zdravia a šťastia v tejto pochmúrnej dobe.

                                                                   mada – J.M.