Letí sokol, letí, vysoko sa vznáša,
ponad čierne hory v oblakoch sa stráca,
preletí nad bralom, zakýva na pozdrav,
zamáva krídlami, odletí do diaľav.
Pod vysokým bralom, samý les a hora
a medzi horami, kde tu ves ukrytá,
údolím bystrinka pokojne si žblnká,
do neveľkej riečky svoje vody vlieva.
Na behu bystrinky, biela breza vzlyká,
že jej žltý lístok dolu vodou pláva.
Na zelenej stráni srnka sa popása,
v neďalekom kroví zajačik sa skrýva.
Medzi horami je, to bralo vysoké,
jak majestát stojí a hrdo sa skveje.
To bralo vysoké, Sitno sa nazýva,
vo svojich útrobách zlatý poklad skrýva.
A ten zlatý poklad ukrytí v podzemí,
vo zbroji ho strážia rytieri v brnení.
Všetci sú vo zbroji a nohy v strmeni,
čakajú na povel keď strážnik zavelí.
Keď strážnik zavelí, povstanú do boja,
za práva Slovákov, celého národa.
Vtedy sa otvoria aj brány v podzemí,
odkliatie zacítia, sitniansky rytieri.
Na Sitne vysokom, Balašov hrad stojí
v ktorom prebývajú lúpežní rytieri.
Lúpežní rytieri, pekní to junáci,
na vysokom brale rozložia si vatry.
Vatry si rozložia, bralo sa rozsvieti,
to svietiace bralo, vidno z veľkej diaľky.
Z veľkej diaľky vidno, až z mesta Prešporka,
od tej veľkej vody, dravého Dunaja.
Sitno, slávne Sitno, to bralo vysoké,
už od pradávna je, piesňou ospievané.
Piesňou ospievané, básničkou ovité,
nebolo si nikdy, Tatárom dobité.
Cez Tatársku lúčku, chodník vyšliapaný
a po vrchol Sitna, celý je kamenný.
Vyšla si dievčina na Tatársku lúčku,
postretla šuhaja v zelenom klobúčku.
Rúčky si podali, milo sa usmiali
a tak pri poznaní priateľstvo zasiali.
Pod Sitnom vysokým, veľká hlbočina,
kto sa do nej pozrie, točí sa mu hlava.
Hlava sa zatočí, chudobnej dievčine,
že stretla junáka, na Tatárskej lúčke.
Junák to udatný, panský hájnik z grófstva,
po lese sa túla a srnčeka láka.
Z lákal aj dievčinu, hoc bola chudobná,
zaľúbila sa do panského hájnika.
Lesom sa túlali, láskou oplývali,
by svoje životy raz navždy spojili.
Netrvalo dlho, junák devu zradil,
chudobnej dievčine, srdce šíp prerazil.
Zaplakalo dievča, na Tatárskej lúčke,
zašlo slzy roniť ku velikej vode.
Vodička. vodička, ty voda hlboká,
zaplav moje oči svojimi vodama.
Zober si ma celú do svojho náručia,
junákove oči ma už neuvidia.
Dievčina skočila do hlbokej vody,
horko zaplakali aj tie čierne hory.
Aj bralo vysoké, celé sa zatriaslo,
že pre lásku zradnú, život si zobralo.
Nad Sitnom vysokým, čierne mračno stojí
a v jeho podzemí divoký hrom duní.
Blesky narážajú do skaly vysokej,
rozžiaria okolie, celú dedovizeň.
Keď sa už utíši, toto hromobitie,
zasvieti slniečko i mračno odíde.
Svitne zas všedný deň, nastane nový čas,
a skalu vysokú osvieti denný jas.
Kto si raz zastane na Sitnianskom brale,
dovidí do diaľav, na dolniacke zeme.
Dovidí do diaľav, na Tatranské štíte,
k modrému Dunaju, k tej velikej vode.
I na mesto zlaté, uličky Štiavnické,
ktoré nás privedú až ku Piarskej bráne.
A tam keď vstúpite na kráľovskú cestu,
zavedie vás rovno k Viedenskému mestu.
Po nej putovali, cisári a králi,
aj kupci kočovní, až do Románii.
Cesta, dlhá cesta, na stá kilometrov,
prinášala poštu do ďalekých krajov.
Nad Sitnom vysokým, zažiarila luna
a jej svit mesačný čo dopadol z hora,
osvietil celý kraj od Tatier k Dunaju,
aj pod Sitnom slávnym tú hlbokú vodu.
Po tej vodičke si plávali kačičky,
čo tam prileteli zo sitnianskej skaly.
Kačičky divoké milo štebotali,
po malej chvíľočke v diaľku odleteli.
Veľkú žltú lunu zatienil čierny mrak,
ožil aj tajomný, starý Balašov hrad.
Lúpežní rytieri osedlali kone,
keď strážnik zavelil, vyhupli sa na ne.
Zišli do úbočia, až na Krížnu cestu,
vybrali sa smerom ku Zlatému mestu.
Navštíviť tam pánov, grófov a zemanov,
by ich olúpili o tisíc dukátov.
Na Salašovisku, balvan preveliký,
podobný je psovi, strážiac tam poklady,
čo tam zakopali lúpežní rytieri,
by ich nik nenašiel, ostali tam navždy.
Na Sitnianskom vrchu biela ruža kvitne,
keď jej kvet odpadne i sláva zanikne.
Bralo však ostane v najjasnejšom svite,
ľud si bude spievať, pesničky o Sitne.
J.M
Celá debata | RSS tejto debaty