II
Mlynár Juraj Lehotský stál nad mlynicou a opravoval hať, ktorou preteká voda z blízkeho potoka, padá na veľké koleso a ženie mlynské kamene i celé súkolie mlyna. Do neho vozia dedinčania svoju úrodu, aby po zomletí mohli z nej napiecť peceň voňavého chlebíka. Pred mlynicou už stály dva vozy a netrpezlivý Ďuro Račko pokrikom zvolával mlynára, aby prišiel prevziať obilie čo doviezol na svojich mrcinách. Mlynárova ženu Zuza vybehla z kuchyne, kde niečo prplila pri kamennom šporáku. Ukázala Ďurovi miesto v mlynici kde má zložiť dovezené obilie a zašomrala.
-Čo ti vozy utekajú- vystrčiac hlavu z dvier, pozrela na dvor, či ešte nejaký zákazník čaká na zloženie. O voz opretý Mišo Bungáč pozeral na Ďura, pokiaľ nezloží posledné vrece, aby mohol začať nosiť do mlynice svoje obilie. Mlynár dokončil opravu a prišiel zadným vchodom do mlynice. Popozeral, či mlynské kamene dobre melú jemnú múčku. Hodil na seba biely plášť a vyšiel na dvor k zákazníkom. Pozdravil, prehodil s nimi pár slov a vošiel späť, aby poznačil koľko vriec obilia ktorý doviezol, by mohol z neho namlieť dobrú a kvalitnú múku, lebo jeho povesť dobrého mlynára siahala na široko-ďaleko. Preto zvážali k nemu obilie či už z dolniackych, alebo horniackych dedín, ba i zo vzdialenejších oblastí. Už viac ako dvadsať rokov robí túto bohumilú robotu. Je to odvtedy, ako ho náhle opustil jeho otec, keď mal dvadsať rokov. Bolo to práve v čase, keď mu otec chcel vychystať svadbu z jeho prvou veľkou láskou, s ktorou chodil od šestnástich rokov. A práve pre náhlu smrť staručkého otca svadbu odložili, aby dodržali jednoročný smútok. Mladý Ďurko sa so svojou verenicou Betkou dohodli, že svadbu odložia a zoberú sa o rok po Veľkej noci. Dovtedy budú chodiť spolu tak ako doteraz. Veď keď to vydržali toľký čas, ten rôčik ešte vydržia. Aj tak boli skoro každý deň spolu. Ďurko býval v mlyne a Betka prvý dom od mlyna. Avšak ich osudové cesty sa začali uberať inou cestou.
V polovici júna prišiel do dediny nový, mladý horár. Mal vypomáhať starému polesnému. Ubytovaný bol v majeri, kde mu bola uvoľnená jedna izbička a po zaučení mal nahradiť dosluhujúceho polesného. Ten sa chcel i so svojou ženou presťahovať do svojho rodiska a uvoľniť tak celý majer novému nástupcovi. Nový, mladý horár Vojtech Kiršner mal na starosti lesných robotníkov, povozníkov i ženy, ktoré občas robili v hore zalesňovacie roboty. Boli to zväčša mladé dievčence. Tie si v sezóne zarábali pár grošov. A keď i v rodine Betky chýbali peniaze, prihlásil svoju dievku i jej otec na robotu do hory. Dievčence si obľúbili nového, mladého pána horára. Chodil v horárskej uniforme, s vycifrovaným klobúčikom a rád si s nimi podebatoval a zažartoval. A veru nejedna mu nadbiehala, nedbajúc sa mu dostať do priazne. Mladý horár ich nadbiehanie bral s úsmevom a považoval to za roztopaš dievok, ktoré boli proti nemu v rečiach v presile. Len Betka bola zdržanlivejšia majúc na mysli, že je už zadaná a nebyť úmrtia otca jej milého, bola by už mladou ženou. Dozvedel sa to i mladý horár, lebo ženské reči sa dostali i jemu do uší. A tak sa ani veľmi nečudoval, keď ju videl cez obedňajšiu prestávku sedieť bez slova na boku od ostatných a nezapájala sa do debát a smiechot. Betka bola pekná a roztomilá. Svoje dlhé, čierne vlasy, spletené do mohutného vrkoča jej padali na chrbát a hlboké, veľké, čierne oči zvýrazňovali jemnú, bledú tvár. Mladý horár rád vyhľadával mladé dievčence, keď sa vracal od drevorubačov alebo povozníkov, aby mohol s nimi prehodiť pár veselých slov. Pri týchto stretnutiach občas úprimnejšie pozrel i na Betku, sediacu bokom od ostatných. I ona sa začala zapájať viac do rozhovoru i úsmev jej zaihral na tvári, keď sa im náhodou stretli pohľady. A tak pomaly a nenápadne začalo v nich oživovať priateľstvo a zvláštny cit, netušiac ešte aké. Ale čím dlhšie boli spolu, tým príjemnejšie sa cítili jeden pri druhom. Neušlo pozornosti aj ostatným dievčencom, že medzi mladým horárom a Betkou začína nový citový vzťah. Niekedy to dievčence nadhodili. Betka sa len začervenala a mlčky sklopila hlavu.
V jedno neskoré popoludnie sa dievčence vracali zo Židovej lúky, kde vyžínali burinu okolo vysadených stromčekov. Prechádzali popri zurčiacom potôčiku, cez Jelšový háj, vedľa Štubňovho prameňa. Keď boli pri murovanej studničke odskočila sa Betka napiť dobrej, horskej vody. Ostatné dievčence pokračovali po kamenistej ceste ďalej, však ona má šikovné nôžky, dobehne ich, hovorili si. Viac sa o ňu nestarali. Betka prišla ku studničke. Z malého dreveného vešiačika zložila hlinený krčiažtek, ktorý tam dali kosci, aby im slúžil pri kosení lúk. Kľakla si na rovný kameň a načrela čistej horskej vody, aby si uhasila smäd v letnej horúčave. Napila sa a zvyšok vody vyliala do odtekajúceho potôčika. Vstala a zavesila krčiažtek na svoje miesto, aby sa pobrala za ostatnými. Otočila sa a skríkla od ľaku. Potočiac sa, jednou nohou stupila do malého, odtekajúceho jarčeka. Ak by ju nebola zachytila mužská postava určite by spadla. Mladý horár sa zjavil za ňou a zachytil padajúcu Betku do náručia. Pridržal ju pri sebe a milo sa na ňu usmial.
-Prišiel som práve vhod. Ak ťa nechytím upadneš.-
-Ale bola by som spadla len preto, že som sa zľakla a stupila pri tom do tohto jarčeka- bránila sa Betka a vyslobodzovala z jeho rúk.
Mladý horár ju pevne držal a keď sa od neho i odtiahla, jednu ruku jej stále držal vo svojej dlani. Betka mu pozrela do tváre, ktorá sa na neho milo usmievala.
-I ja som smädný. Dobrý dúšok zdravej, čerstvej, horskej vodičky od pekného a milého dievčaťa, by ma určite osviežil. Nepodáš mi ju- spýtal sa jej.
Betka si vyslobodila ruku z jeho dlaní, zvesila hlinený krčiažtek, nabrala do neho vody a podala mladému horárovi. Ten ho s úsmevom vzal a z chuti sa napil.
-Ďakujem. Je veľmi dobrá a studená- podávajúc jej krčiažtek.
-Nech vám padne na úžitok- vzala krčiažtek a zavesila na svoje miesto.
-Už musím ísť. Určite budú vyzerať, kde som sa tak dlho zdržala- a pobrala sa za dievčencami.
-Neponáhľaj sa. Aj ja už idem domov. Môžeme ísť spolu- ponúkol sa.
-Ale mňa budú čakať- namietala. Nakoniec sa pobrala s ním. Keď prechádzali cez potok, pretekajúci popod horu a pretínajúci im cestu, chytil ju za ruku aby ju pridržal, keď stúpala po hladkých kameňoch vyčnievajúcich z vody, aby prešla na druhý breh potoka. Za potokom ju pridržal, zahľadel sa do jej očí s otázkou.
-Mohli by sme sa večer stretnúť?-
Ostala na neho nechápavo hľadieť a nevedela akú má dať odpoveď. Jeho ponuka ju prekvapila, ale váhala či má na ňu pristať. V hlave jej vírilo mnoho myšlienok. Aj by pristala, ale veď je sľúbená Ďurkovi. Čo ak by sa to dozvedel? Už pri tejto jeho ponuke a váhavom prístupe i pripustení, že by sa s mladým horárom mohla večer stretnúť, začalo sa pomalé citové chladnutie k Ďurkovi a oživovať nový vzťah k mladému horárovi. Po dlhšom uvažovaní, nových ponukách a žiadostiach horára, nakoniec na stretnutie pristala. Podmienkou však bolo, že sa o tom nesmie nikto dozvedieť a aj to je ešte otázne, či si to do večera nerozmyslí. Nerozmyslela si. Večer sa stretli. A keď sa po prvý raz pobozkali, celkom zabudla na svoj sľub, ktorý dala Ďurkovi, že sa o rok po Veľkej noci zosobášia. I Juraj po čase pobadal, že ostáva k nemu chladná. Nemala nikdy čas, keď ju požiadal, aby sa spolu vybrali na prechádzku ich starou cestičkou, voňavým smrekovým hájom ponad mlynicu. Raz ju aj prehovoril, ale mlčky šli tou cestičkou, ktorou toľko raz prešli tak šťastný. Zrazu z neho vyšla, pre ňu tak nepríjemná otázka. Na ňu vždy čakala, keď boli s Ďurkom spolu a ona sa tajne stretávala s mladým horárom.
-Betka! Odpovedz mi prosím ťa, ale úprimne! Máš ma ešte rada, alebo tvoja láska pomaly vädne?-
Zahľadela sa na čiernu zem a nemohla tak rýchlo odpovedať. A keď jeho otázky dopadali stále na ňu a tlačili ju k zemi ako veľký balvan, ktorý sa zgúľal z vysokého Pôlomu, gniavil a dusil ju, rozhodla sa povedať mu pravdu.
-Vieš Juraj! Veľmi ťažko mi je odpovedať na túto otázku.-
Odmlčala sa.
-Prečo ťažko?- Spýtal sa jej.
-Možno, keby sme neboli hľadeli na tvoj smútok a vzali sa po dvoch, troch mesiacoch, už sme mohli byť svoji. Teraz je to už celkom ináč. Zradila som ťa. Neviem, či by bolo dobré, aby sme sa navzájom….. -Nedopovedala. Sklopila svoje zradné, čierne oči a mlčky pozerala do zemi. Hanbila sa pozrieť na neho.
-Niekoho máš?- Opýtal sa jej.
Stále mlčala.
-Kto mlčí, ten svedčí- pokračoval.
-A ja hlupák nechcel som veriť tým šuškandám a posmešným slovám kamarátov, ktorí mi často vyhadzovali na oči nejakého mladého pána v zelenom. Teraz už viem. Všetko som pochopil. Je to on. Mladý horár. Však?- Po chvíľke pokračoval s výčitkami.
-Preto si na mňa od určitej doby nemala čas. Preto tie výhovorky. Preto, keď som ťa chytil za ruku vždy si ju vyslobodzovala z mojich dlaní. Preto si sa odťahovala, keď som ťa chcel objať a pobozkať. Preto…. Preto….,- hádzal jej do očí kopu výčitiek a tie dopadali na ňu ako ohnivé plamene horiacej pochodni a pálili ju. Nepovedala ani slova. Znášala skormútená všetky tie nepríjemné a tvrdé slová, znášala tú ťarchu obvinení valiacu sa na jej plecia, až sa jej z toho začala točiť hlava a hučalo jej v ušiach. Keď prestal, pozrela na neho a tichým hlasom povedala.
-Viem, že som v tvojich očiach tá najhoršia. Viem že som ťa sklamala, že som v tvojom srdci spôsobila veľkú ranu a v duši žiaľ. Viem, že som sa zachovala nečestne, keď po toľkých rokoch našej lásky som sa zaľúbila do iného. Všetko viem. Ale sama neviem, čo sa to so mnou stalo. Ale vždy je lepšie teraz, ako keby sme mali celý život byť k sebe chladný, bez lásky.
-Ale veď sme sa ľúbili? Veď toľko raz si mi vyslovila to krásne slovo láska a teraz sa tak rýchlo vyparilo z tvojho srdca. Alebo si ma azda neľúbila?-
Viac už nepovedala ani slova. Pobrali sa späť. Mlčky prešli smrekovým hájom k mlynici. Otočila sa smerom k svojmu domu so slzami v očiach. Juraj jej ticho zaželal.
-Dobrú noc a veľa šťastia v ďalšom živote. Nech sa ti pri tvojej novej láske lepšie darí. A zabudni na čas nášho ľúbenia.-
O šesť mesiacov, hneď po Veľkej noci bola svadba. Mladý horár Vojtech Kiršner si doviedol do majera peknú nevestu. Starý polesný doslúžil. Odsťahoval sa a Betka sa stala pani horárkou, novou pani na majeri.
I Juraj Lehotský sa oženil, Vzal si za ženu energickú a herskú ženu Zuzanu z horného konca. Tá sa rada presťahovala do horného mlyna. Bola dobrá gazdiná. Spolu mali štyri deti, Juraja, Máriu, Jána a najmladšieho Rudka.
Celá debata | RSS tejto debaty