III
Horárova dcéra Alžbetka netrpezlivo čakala na svojho milého a bola celá nesvoja, keď sa večer nedostavil včas k latkovému plotu ich panskej záhrady. Tá sa rozprestierala od malého potôčika až po strmé svahovité lúky v Sadoch a siahala do polovice vysokého kopca Hrb. Dočkala sa ho. Dnes večer mali spolu prežiť krásny zážitok pri pálení svätojánskych ohňov, spolu s dedinskou mládežou na neďalekom Jankovom vršku. Keď sa Rudko zjavil, pribehla k plotu, prešmykla sa dierou v ňom, vtisla mu na pery bozk a splynuli v pevnom objatí. Pomaly sa vybrali vyšliapaným chodníčkom cez záhrady k starej šmykni. Prešli krížnymi cestami Priehrady, idúc za mládežou, odkiaľ sa už ozýval spev a hurhaj, ktorý k nim z diaľky doliehal. Bola krásna, teplá, mesačná, svätojánska noc. Sem – tam sa im pred očami zjavovali svetielkujúce svätojánske mušky – lienky, ako by ich navádzali a svietili na cestu po ktorej kráčali. Pálenie svätojánskych ohňov bolo v malej dedinke vždy pre mládež veľkou udalosťou. Preskakovali sa ohne, tancovalo sa okolo nich, dlho do noci sa ozýval veselý spev, krik a výskot jasajúcej a roztopašnej mladej chase. Cez túto noc veľa mladých dvojíc utužilo svoje priateľstvo. Jej romantická a tajomná sila vypudila z nich množstvo krásnych citov. Tie sa premieňali v pevnú lásku, aby sa po čase spojili v manželskú dvojicu, ktorá si pred oltárom v malom kostolíku sľúbila zväzok na celý život. Mladé, zaľúbené páriky tam prežívali nádherné čaro noci svätojánskej. Hľadeli na ohnivé paprsky siahajúce vozvyš, z ktorých sa odlepovali tisíce zlatistých iskričiek strácajúcich sa vysoko medzi trblietajúcim hviezdami. Tam snovali svoje veľké plány v spoločnú budúcnosť, napĺňajúc túto zemskú planétu ďalšími potomkami, aby z nej nikdy nevymizol ľudský život. Aby detský džavot, spev a veselosť mladých, starosti a trápenie starších v tomto kolobehu života pretrvali ešte ďalšie tisícročia. Bol to krásny úkaz, keď svätojánske ohne rozjasali tmavú oblohu nad touto malou dedinkou. A z jej útrob oči starších hľadeli na vzdialený kopec, spomínajúc na dávny čas, keď i ony jasali radosťou a veselým spevom, ktorý sa niesol ponad vršky a pahorky, aby zanikal v tmavých čiernych horách hrebeňovitého pohoria. Aké to bolo krásne počúvať súzvuk akordických hlasov mládeže, keď zaznela ich pieseň – Ján,- Ján,- Ján…- nesúc sa ako vánok do diaľav a vracajúc sa s tisícorakou ozvanou. Tento nádherný sen noci svätojánskej očaril každého, kto ju prežíval v žiari ohňov roztrúsených po kopcoch širokého okolia. Tam vznikali nezabudnuteľné zážitky ukladajúc sa do pamäti, aby po roku znovu ožívali a premieňali sa v skutočnosť. A keď sa lúčil starý deň, dolu v dedine hlásnik oznamoval polnoc, brali do rúk horiace fakle, okolo ohňa spájali sa v kruh a vo speve a výskaní rozpŕchli sa vo všetky sveta strany. Ich svetielka ako lienky blúdili nocou po celom okolí a napĺňali čaro svätojánskej noci.
Rudko držiac za ruku svoju milú, s veselým smiechom bežal k starej bútľavej lipe na úpätí bukovej hory. Zapichol fakľu do čiernej zemi a v objatí líhali si do mäkkého machového lôžka, ktoré ako by tu na nich čakalo. Hlboko vdychovali do pľúc teplý nočný vánok, ktorý jemne šuchoril v korune starej lipy a rozhojdával jej tmavozelené lístky. Takto ležiac pozerali na trblietajúce hviezdičky, ktoré sa občas odtrhli od nebeskej oblohy a padali na zemskú planétu. A tam si bezstarostne vyznávali svoju lásku. Keď pri ohni už utíchol ruch a mládež sa pomaly uberala dolu kopcom k dedine i posledné plamienky vytryskli z pahreby svätojánskeho ohňa, chytiac sa za ruky i ony schádzali za ostatnými veselí, usmiati a šťastní. Lebo tam pod starou lipou, dali si svoj sľub, zdeliť rodičom svoj úmysel, ešte pred hostinou zviazať svoje životy v spoločný manželský stav. Bolo to ich pevné rozhodnutie. Vedeli, že povedať to rodičom bude ťažký a tvrdý oriešok. Tušili, že ich rodiny niečo veľmi tajomné vzďaľuje od seba. Keď sa ich rodičia náhodou stretli, prešli vedľa seba mlčky, ako keby sa nikdy neboli videli a poznali. Betka ešte ako decko sedávala na starej, drevenej lavici na priedomí susedovho domu a staručký ujo Martin jej sem-tam nadhodil slovko o zrade, ak náhodou prišli do reči jej rodičia. Hovoril jej akí boli za mladi. Hovoril jej, ako sa otec dostal do majera, ako si vzal za manželku dievča z „Pod heti“, ako starí ľudia nazývali tú časť dolného konca, ktorej domy susedili s mlynicou a stáli pri mlynskej hati. Netušila a nedávala význam tým slovám. Len neskôr si začala uvedomovať, že medzi ich rodinami sa muselo niečo stať, keď ani obilie na zomletie nevozili k mlynárovi, ale radšej ho zaviezli na tretiu dolniacku dedinu, odkiaľ pochádza jej otec. Ona však bola tomu rada. Sedela na plno naloženom voze s obilím, ktorý prefrkol popri mlynici a potom sa uberal dlhou dolinou. Tam sa stretla so starými rodičmi, ktorí ju s veľkou láskou prijali a objímali, keď sa zjavila na ich dvore. A ako ťažko sa jej odchádzalo, tak ich mala rada. Aj slzy jej vyhŕkli z očí, keď im mávala na rozlúčku z plno naloženého voza. I veľa dobrých priateliek tu spoznala počas návštev v tejto dolniackej dedine. Otca sa občas pýtala, prečo ony chodia mlieť obilie do druhej dediny. Ten len nevrlo zašomral. „Lepšie a jemnejšie zomelú a navštívim si i rodičov.“ Túto odpoveď už vopred poznala. Už si na to zvykla tak sa ho viac už nevypytovala. To všetko jej prišlo na um teraz, keď nastala chvíľa povedať rodičom to, čo pred nimi taký dlhý čas skrývala. Povedať, že má milého s ktorým sa chce zosobášiť. Prezradiť to tajomstvo a vyjsť s tým na svetlo. A možno, že toto tajomstvo rodičia aj odhalili. .Možno, že vedia s kým chodí, koho vyčkáva v malej besiedke na brehu zurčiaceho potôčka. Veď v tejto malej dedinke sa nič neudrží v tajnosti. Tu sa všetci poznajú, vidia si do hrnca, vedia o svojich starostiach, trápeniach i radostiach.
Možno, že to rodičia pred ňou taja, tak ako ona tají pred nimi svoju veľkú lásku.
O tomto všetkom premýšľala, keď sa na krížnych cestách rozlúčila s Rudkom a malým briežkom, prejdúc cez kamenný most, sa uberala k svojmu domovu, k majeru.
Celá debata | RSS tejto debaty