moje poviedky

V

     V jeden večer pozval starý mlynár svojho najmladšieho syna Rudka na reč k horskému prameňu neďaleko ich záhrady. Čistá, horská, pramenistá vodička, tečúca dreveným žliabkom, padala do kamennej studničky. Rozbíjala sa na jej stenách, vytvárala na povrchu jemné bublinky, ktoré pomaly vtekali do zurčiaceho potôčika prichádzajúceho svojim korytom, oddeľujúc sa od vôd z blízkej hati a zanechávajúc za sebou mlynicu i malú dedinku. Posadili sa na drevenú lavičku, zhotovenú na oddych pre náhodných chodcov a robotníkov vracajúcich sa z hory. Tu často sedávali po ťažkej celodennej robote a občerstvili sa dúškom dobrej studenej vody. I mladý Rudko sedával na drevenej lavičke, pozeral na žblnkotajúce vlnky, skackajúce po kamenných vrcholkoch  v potôčiku a čakal na odkaz od svojej milej. Tá iste sedí v malej besiedke ich panskej záhrady, lámuc jemné kúsky vŕbových prútikov, hádžuc ich do vody, aby zaniesli odkaz  jej milému na dolný koniec dediny, k starej mlynici. Usadili sa a starý  mlynár začal debatu.

-Vieš, syn môj. Pozval som ťa sem, aby sme sa pozhovárali ako chlap s chlapom. V našej mlynici  je to nie možné, lebo tvoja matka by takúto debatu ihneď rázne ukončila. Chcem sa ťa na niečo vážne opýtať.-

-Na čo- spozornel Rudko.

-Myslíš to vážne s dievčinou z majera?-

Rudko pozrel na otca. Po chvíľke sklopil zrak a tichým hlasom povedal.

– Myslím to celkom vážne. A dievča z majera to tiež myslí vážne.-

-Nechcem sa ti starieť do tvojho života. Nechcem ti nanucovať niečo, čo by bolo proti tvojej vôli. Ale musím ťa o niečom oboznámiť, aby si vedel a poznal moje stanovisko a môj pohľad na celú túto vec.-

 Na chvíľu sa odmlčal a znovu pokračoval.

-Ak to myslíš vážne, príde iste čas, keď budeš rozmýšľať i nad sobášom. A to je už veľmi vážna vec. Je to spojenie dvoch ľudí  na celý život.-

-Áno viem- prisvedčil Rudko. -A ten čas sobáša príde už čoskoro.-

-A práve preto ti chcem niečo povedať z minulosti našich rodín. Musíš to vedieť ešte skôr, ako vás kňaz zosobáši.-

Rudko pozrel na otca a pomaly začal hovoriť.

-Cítim, že medzi našimi rodinami sa niečo stalo. Cítim to vždy, keď sa naša rodina má stretnúť s rodinou horára. Čo to vlastne medzi našimi rodinami je? Aká bariera stojí v ceste nám mladým?-

Starý mlynár sa zahniezdil na lavici, povzdychol si a začal.

-Bolo to pred tridsiatimi rokmi. Ja ako dvadsaťpäťročný mládenec, chodil som s jedným pekným a príjemným dievčaťom. Mali sme sa radi a o krátky čas mala byť svadba. No náhle mi umrel otec. Svadbu sme odložili, aby sme dodržali smútočnú dobu. Chodili sme spolu šesť rokov dúfajúc, že rok ešte vydržíme. Do našej dediny sa prisťahoval mladý horár. Moju verenicu očaril a zaľúbila sa do neho. O pol roka sa vzali. Ten horár je otec tvojej milej a jeho žena, bola moja veľká láska.-

Rudko  so zatajením dychom počúval jeho vyznanie. Mlynár pokračoval.

-Bol som z toho nešťastný. Chcel som odísť z dediny i z mlynici. No ostal som. Naše vzťahy neboli od vtedy dobré. Obchádzali sme sa na široko-ďaleko. So svojou niekdajšou milou som sa stretol asi len dva krát a z jej mužom ani jediný raz. Keď sme náhodou prechádzali  popri sebe, či už sám, alebo s kamarátmi, otočil som sa na druhú stranu, aby som ho nevidel. A teraz, po toľkých rokoch by sme mali byť rodina?Vieš aký údel by to bol pre mňa?-  Odmlčal sa.

-No ale, ak sa i napriek tomu všetkému rozhodneš vziať za ženu ich dcéru, pre tvoje dobro skloním hlavu a dám ti požehnanie. Ako sa zachová tvoja matka, to už neviem.-

Mlynár dopovedal a ostali mlčky sedieť na drevenej lavičke. Po čase mlynár vstal a pobral sa k mlynici, zanechajúc svojho syna v hlbokých myšlienkach. Rudko tam sedel dlho do noci. Nakoniec sa pobral k odpočinku, no nemohol zaspať. Jeho myšlienky sa stále vracali k otcovým slovám. Hútal, čo povie Betke. Ako sa ona zachová, čo povedia jej rodičia keď sa dozvedia o ich plánoch.

Ráno sa zobudil a chodil po dvore bez cieľa. Netrpezlivo čakal večer, aby sa pobral po vyšliapanom chodníku k ich záhrade, dal jej znamenie a mohli sa stretnúť. Prišiel večer. Zašiel k ich plotu, dávajúc dohovorené znamenie a čakal na ňu. Nechodila. Nemal pokoja a prešmykol sa dierou v plote. Pristúpil k besiedke v ktorej často sedávala a čakala na neho. Bola prázdna. Mal zlú predtuchu. Chcel sa priblížiť k ich staviskám, avšak brechot psov ho od toho odradil. Čakal dlho do noci, pozerajúc na svetielkujúce okienko jej izbičky.  Keď ostala i v ňom tma, dumajúc pomaly sa vracal domov. I na druhý večer sa pokúsil  stretnúť s ňou. Neprišla. V oblôčku jej izbičky však už bola tma. Prešiel týždeň a nevideli sa. Nevidel ju ani v nedeľu v kostole. Horárova rodina v kostole nebola. Čo sa mohlo stať? Nedalo mu to pokoja. Večer sa vybral do starej krčmy. Možno sa tam niečo dozvie od mládencov, ktorí chodili k horárovi na šichty. Nemal veľa kamarátov, lebo nechodieval medzi dedinskú mládež. Len občas zavítal medzi nich. Z mlynici to bolo do krčmy dosť ďaleko. I teraz sa vybral len na výzvedy. A keď prišiel medzi nich, hneď sa všetko dozvedel. Starý polesný i s celou rodinou z dediny odchádza. Keď sa to dopočul nemohol prísť k slovu. Tak toto bola príčina prečo sa nestretli. Ale prečo? Prečo mu to neprišla povedať? Už sa s ňou nevidel druhý týždeň. Nikto mu nevedel povedať o nej žiadnu správu. Až v jedno popoludnie, na tretí týždeň, mu doniesla jej dobrá priateľka, Zuzka od Horniakov  zalepenú obálku bez adresy. Mlčky mu ju podala a so slzami v očiach sa pobrala preč. S trasúcimi rukami ju otvoril. Keď roztvoril poskladaný biely papier, popred oči mu začali skákať čiernym atramentom napísané tieto slová.

„Drahomilovaný Rudko!“

Posielam Ti tento list, aby som Ti opísala v ňom, čo sa u nás v poslednom čase prihodilo. List Ti píšem už vzdialená z našej dediny. Stále myslím na Teba, na tie naše krásne večery.

Do nášho domu k otcovi prišiel jeden pán s oznamom, že z tohto pôsobiska odchádzame na severnú Oravu. Keď som sa to dozvedela nevydržala som túto hroznú správu. Zovrelo mi srdce a omdlela som. Prebrala som sa až v nemocnici, kde ma odviezli moji rodičia. Tí sa už medzičasom odsťahovali. Presťahovali i moju izbičku, z ktorej okna som často pozerala na moju milú besiedku a vyšliapaný chodníček, po ktorom si ku mne chodieval. Mňa si už odvezú z nemocnici na nové pôsobisko. Aký je ten osud krutý. V čase, keď sa naše životy mali spojiť, oddelil nás, ani sme sa nestačili rozlúčiť. Cítim stále Tvoje bozky na perách, teplo Tvojich dlaní, ako mi hladia vlasy a stisk Tvojho objatia. Je mi veľmi smutno a srdce mi puká od žiaľu pri pomyslení, žeby sme sa už nemali vidieť. Ľúbim Ťa. Vidím Ťa stále pred sebou, môj milovaný. Moje sny obšťastňuje Tvoj úsmev a moje srdce bije len pre Teba.

Keď vyzdraviem a odvezú ma z nemocnice,  pošlem Ti list, aby si vedel kde som. Spomínam stále na Teba a verím, že sa ešte uvidíme.

Do videnia,  môj drahý!                                           

                                                                                     Tvoja Betka.

List dočíta a neveril vlastným očiam. Znova ho začal čítať, ani nevedel koľko krát už. Čítal ho s nádejou, že v ňom objaví iné, veselšie slová. Pomaly so spustenými rukami zašiel za mlynicu, kde prudké vody z hate dopadajú na veľké, drevené, mlynské koleso a ich hukot prehlušuje jeho chmúrne myšlienky Už zbytočne pôjde vyšliapaným chodníkom k drevenej besiedke, kde ho očakávala jeho milá. Chodník zarastie burinou a opustená besiedka bude márne čakať na svoju vernú priateľku. Nastal pre neho smutný čas. Chodil ako bez seba. Nepúšťal sa s nikým do reči. A keď sa na hore začalo červenieť lístie a od Betky neprichádzala žiadna správa, začal byť nespokojný. Zašiel i za Zuzkou od Horniakov, aby sa niečo dozvedel. Nevedela nič. Nemala žiadnu správu o svojej kamarátke.

Dni pomaly plynuli odkrajujúc zo života svoj čas, ktorý ako bežec utekal do neznámych končín, zanechávajúc za sebou kopu nezabudnuteľných spomienok. Prešla krutá zima. Na jar, keď sa príroda začala prebúdzať k novému životu a z mládnikov stromov vyháňali drobné púčky, rozhodol sa že nájde svoju milú v neznámych končinách ďalekej Oravy. Nepoznal však mesto, ani dedinu,  kde by ju hľadal.

     V tom čase prišli do dediny verbovať za vojakov. S inými zverboval sa i on mysliac, že v cudzom svete zabudne na svoj veľký žiaľ. Odišiel na vojenčinu. Mlynárove deti sa poženili, povydávali a rozpŕchli po svete. Starý mlynár predal svoju mlynicu a odsťahoval sa do svojho rodiska, na sever krajiny, aby ho na starobu pritúlila jeho rodná drevenica, by v pokoji mohol dožiť svoj život.

     Po roku dostala Zuzka od Horniakov smutnú správu. Jej verná priateľka Betka umrela. Nevydržalo krehké, mladé srdiečko ten veľký žiaľ a odlúčenie od svojho milého.

     Prišla svetová vojna. Rudka odvelili do ďalekej talianskej zemi. V zúrivom, pekelnom ohni, pri vodách mútnej Pijavy zahynul v ťažkom boji. Nik nevie kde leží jeho telo.  A či sa našiel niekto, kto by na jeho mohylu zasadil jednoduchý, drevený kríž.

Koniec.

Doslov.

     Skončilo sa poviedkové rozprávanie, „Kruté osudy“.  Za ňou budem uverejňovať ďalšiu poviedku, „Neskoré priznanie“ napísanú v roku 2006.

     Krátku prestávku znovu vyplním básničkou z mojej básnickej zbierky s názvom, „ Zlaté mesto“.

      Nepočítal som s tým, že moje poviedky, ktoré som uverejnil na tomto blogu niekoho oslovia. Prajem všetkým, ktorí si ich prečítali, príjemné chvíle a pohodu.  

                                                           mada – J.M.