II
Keď bol Janko Seman ešte mladý rád sa potuloval po bukových hájoch, pozerajúc na lesnú zver a kochajúc sa pohľadom na statné jelene, ktoré pyšne dvíhali svoje nádherné parohaté hlavy, počas studených jesenných večerov. Jeho otec, náruživý poľovník ho často bral na posiedku a priúčal poľovnému životu. Bol usilovný a všestranne sa zaujímal o prírodu, horu a jej obyvateľov. Preto ho rodičia dali študovať za horára. Po úspešnom ukončení školy, dostal skromné miesto v susednej dedine ako adjutant. Mladý, vysoký a pekný horársky tovariš v zelenej uniforme sa veľmi zapáčil bohatej richtárovej dcére. Tá z neho oči nespustila, keď sa objavil v jej prítomnosti a všestranne vyhľadávala jeho spoločnosť. A tak mladý Janko, či chcel, alebo nie, po roku nadbiehania, vzal si za ženu bohatú dcéru pána richtára. Manželstvo mu bolo skôr na obtiaž, než na osoh. Jeho samotárska a tulácka povaha sa nezmenila. Najlepšie sa cítil v hore, kde mohol vdychovať zdravý, čerstvý, voňavý lesný vzduch, zhovárať sa s velikánmi vysokých stromov, počúvať lahodný spev vtákov a pozorovať život lesných obyvateľov. Často sa vracal domov neskoro v noci alebo nad ránom, čo jeho mladá žena neznášala. A keď dostal miesto v horniackom kraji, odmietla s ním isť a ostala doma pri rodičoch. Keďže horárskych domov bolo málo a Janko sa presťahoval na horniaky len s poloprázdnym batohom na chrbte, ušlo sa mu miesto v starej zrubovej chatke vzdialenej od dediny na hodinu cesty pešo. Chatka bola postavená na malej lesnej lúčke obklopenej zo všetkých strán horami. Tam sa usadil sám, kde jeho susedia boli vysoké, štíhle jedle, prítulný vtáci a bystrá lesná zver. Mal za úlohu starať sa o ňu, zásobovať krmivom, dohliadať a strážiť, aby nepovolaný človek nesiahal na jej pokojný život a zbytočne ju nekántril. Stal sa zverostrážcom. Chodil, blúdil, prečesával jemu zverený revír deň a noc. Poznal každý kút, svah, dolinku, čistinku, každý chodník, studničku i bystrinku ku ktorej chodievala zver k napájaniu. Opravoval kŕmelce, postriežky a prispôsoboval ich, aby obyvatelia ktorých hájil a staral sa o nich mohli lepšie a pohodlnejšie prežívať. Bol vo svojej koži, bavilo ho to. Keď na nedeľu opúšťal toto pôsobisko a vracal sa k svojej žene, nerád sa lúčil s týmito priateľmi. Čím dlhšie žil v tejto samote, tým menej viedli jeho kroky na dolnú zem, ku svojej žene. I s ľuďmi sa stretával len občas, keď sa vybral do dediny na Majer, pre pokyny od polesného. Sem-tam prehodil pár slov s robotníkmi, alebo sa náhodne stretol s ľuďmi na poliach a lúkach pri ich zrábaní. Od chvíle, keď sa na záhumní stretol s jemu doteraz neznámou ženou, mysľou bol vždy pri nej. Niekedy ani nezbadal, že myslí na ňu, na tú krátku chvíľku, na jej smutné oči z ktorých vyžarovala iskierka nádeje, radosti i šťastia. Už bol v tejto malej dedinke skoro dva roky, už veľa raz prešiel tým úzkym chodníkom k cintorínu, no nikdy predtým ju nevidel. Jej ťažšie vypovedané slová s neznámym prízvukom, mu vírili mysľou . Kto to môže byť? Musí sa prezvedieť a presvedčiť, kto je to. Niekoľko raz prešiel i dedinou, aby zistil kde býva, čo nebolo u neho zvykom,. No dozvedieť sa niečo o nej mohol len od robotníkov alebo furmanov zvážajúcich drevo zo strmých lesných svahov na sklady. Raz sa teda vybral medzi nich, aby nadviazal rozhovor. Vypytoval a vyzvedal sa. A vravný Martin Behák mu zodpovedal na všetko o čo sa zaujímal. Dozvedel sa, že jemu neznáma žena, je ženou robotníka, povozcu, čo na svojom koníkovi sťahuje guľatinu na sklad. I na ten, na ktorom práve boli. Už z diaľky počuť jeho pokriky. Rýchlo sa pobral preč. Zvesť, ktorú sa dozvedel ho trochu zarmútila. Uvedomil si, že určitá nádej, ktorá mu sem-tam prebehla mysľou bola márna. A tak pomaly začal zabúdať a venovať sa robote, ktorá ho bavila. Niekedy však blúdil tmavými horami bez cieľa. Až keď sa spamätal, zastavil, popremýšľal a sám pred sebou zahanbený otočiac, pobral sa do svojej malej lesnej chatky. Zvalil sa na pričňu, privrel oči a zaháňal myšlienky, ktoré mu nedali pokoja, až kým ho únava nepremohla k spánku.
III
Koncom apríla zmizol aj posledný sneh a príroda začala dýchať jarou i les ožil väčším ruchom. Ženy z dediny začali chodiť do hory, kopať kvadráty a sadiť lesné stromčeky. Ich hlas sa niesol celou dolinou. Keď mali náladu a robota sa darila, veselý spev nesúc sa horami narážal na kmene stromov, vysoké horské masívy a jeho ozvena strácala sa v nekonečnej diaľke a vracala späť niekoľkonásobne. I horári mali viac roboty. Museli dohliadať na šichníčky , na robotníkov prevádzajúcich prerezávky, na furmanov sťahujúcich drevo, na sklady, zabezpečiť čistenie chodníkov, opravu lesných ciest, zaistiť poriadok v porastoch po krutých zimných mesiacoch, cez ktoré boli narobené kalamity. Veľa lesných robôt bolo treba urobiť zavčasu na jar, pokiaľ nezačali práce na vlastných políčkach. Po jarných prácach nasledovala kosba. Lúky ožili veselým hurhajom ľudí, čo vyšli na sená a pasienky krikom a spevom malých pastierikov. Za ňou prišla žatva, zber úrody a doma bolo dosť roboty až do neskorej jeseni.
Zverostrážca sa v jedno letné ráno vracal z nočnej obchôdzky a v dolnej časti Veselej lúky videl dvoch zhrbených koscov. Nevšímajúc si ich zašiel do svojej chatky, oblečený sa vystrel na drevenú pričňu oddýchnuc si pred cestou do dediny. Trocha unavený po nočnej potulke zdriemol. Slnko stálo už hodne vysoko, keď sa prebral zo spokojného spánku. Rýchlo vstal, prehodil flintu cez plece, na chrbát zavesil zelený ruksak a vybral sa úzkym chodníčkom cez hustú bukovú horu smerom k dedine. Schádzajúc strmým kamenným briežkom pod Biely kameň, zbadal v doline ženskú postavu. Na chrbte mala pletený kôš a kráčala oproti nemu. Trochu postál, snažiac sa ju rozpoznať, aby jej po chvíľke vyšiel v ústrety. Spoznal ju. Srdce mu poskočilo, tvár sa mu rozjasnila a na perách zaihral slabunký úsmev. Stretáva ju ďaleko od dediny, samú. Keď sa stretli nadvihol k pozdravu svoj klobúk. Odpovedala mu a s úsmevom ustato skladala ťažký kôš na dubový peň. Začali rozhovor. Išla koscom na Veselú lúku s raňajkami i s obedom zároveň. Zrábali lesnú remananciu na krm pre svojho koníka. Janko vyslovil pár lichôtok pri ktorých sa len usmievala. Bola veselá. Pomaly sa osmelila a pustila do debaty. Zacítil, že je rada keď sa spolu stretli a pohovorili si. Zrazu sa spamätala, že sa dosť dlho zabavila. Určite ju bude muž hrešiť, že neskoro chodí. Snažila sa vyložiť ťažký kôš na chrbát. Podišiel k nej, aby jej pomohol. Začala si upínať plátené popruhy na plecia a on ju nenápadne chytil za obnažené predlaktie. Cítil, ako sa zachvela. Pozrela na neho, usmiala sa. Zacítila jeho jemný stisk a snažila sa odtlačiť jeho ruku. Jemne ju privinul k sebe. Slabunko sa dotkla jeho hrudi. Položila obe ruky na jeho plecia, jemne ho odtlačiac, vypovedala slovko – nie. Pobrala sa stúpajúcim chodníkom. Vyšla na malú rovinku, otočila a zakývala mu. Dlho hľadel za ňou, až kým mu nezmizla z dohľadu. Ten pohľad, úsmev, zakývanie, niečo znamená. Rýchlo zbehol do dediny. Súril polesného, aby ho čím skôr vybavil a dlhými krokmi uberal sa späť. Dúfal, že ju zastihne. Nemýlil sa. Kosci už boli odídení. Ona ešte rozhadzovala posledné radky pokosenej hustej trávy. Keď skončila, podišla neďaleko zrubovej chatky, pod starý košatý dub, kde mala zložený svoj kôš. Kľačiačky ukladala riad do koša, vtedy ku nej pristúpil. Preľakla sa. Ako ho zbadala na tvári jej zaihral úsmev. Pozval ju na lavičku k stolíku pred jeho chatku. Neodmietla. Ponúkol jej pohár červeného vína, ktoré nosil z dolniakov, zo svojho rodičovského domu. Štrngli si na zoznámenie a dobré priateľstvo. Zapýrila sa. Ich rozhovor zo začiatku trocha ostýchavý, prerástol v družnú a veselú debatu. Podozvedali sa jeden o druhom trochu viac. Pri lúčení jej podal ruku, objal okolo pliec a jemne pritlačil na svoju hruď. S veselým úsmevom sa vyslobodzovala z jeho objatia pripomenúc, že sú len priatelia. Z jej očí, tváre, z celého jej konania bolo badať, že sa cíti šťastná. Dlho sa díval za ňou ako odchádza, až kým nezmizla v hustom lesnom stromoradí.
Celá debata | RSS tejto debaty