moje poviedky

I

     Zvečerilo sa. Na starého Ďurikovom dvore vrzli vráta.  Od nich sa odlepila tmavá mužská postava, zamierila hore záhumním popri ostredkoch. Preskočila  starý latkový  plot cintorína, prejdúc medzi  hrobmi , vyšla na opačnej strane na cestu Pod chodníkmi. Predierala sa Brezinkou a zastala na jej konci pod Žliebkom. Skočila do hlbokého závozku, ktorým pretekal zurčiaci potôčik prameniaci pod Starými jabloňami a ocitla sa na čistinke  pri  Bani. Poobzerajúc, pomaly sa zakradla do ústia jej vchodu a zmizla v tmavých útrobách.

 Bola tichá, teplá, letná noc. Po nejakom čase sa znovu zjavila pred Baňou, na chrbte mala prehodený väčší batoh. Zakrádajúc a často sa obracajúc, vracala sa tou istou cestou, ako prišla, cez cintorín, záhumním k Ďurikovmu humnu. V dedine sa ozval hlas trúbky  oznamujúci jedenástu hodinu. Postava sa učupila, ako by bola niečo zbadala.  Zložila batoh z pleca a sadla si na chvíľku k oddychu. Znova sa postavila, hodila batoh na plece a zmizla za vŕzgajúcimi vrátami  Ďurikovho humna. Od Sádku  pomaly kráčal úzkym chodníkom k Vrškom starý polesný.  Cez plece mal prehodenú flintu, obuté vysoké čižmy , na boku visela  kožená horárska kapsa. Uberal sa na postriežku  do  Hudcovho vršku. Odtiaľ bol dobrý výhľad smerom k Bani,  za Kopaničky, na Lúky i do Hlbokých jarkov. O chvíľu mal vyjsť mesiac a teplá letná noc priam lákala pokochať sa podívanou na vysokú, obzrieť si jej cestičky a postrážiť, či nejaký nepovolaný lovec nečíha na ňu pri svojich osídlach. Lebo pri svojich potulkách viac krát  zbadal, že i v tejto malej dedinke ostali stopy po pytliačení.  V tú noc sa nič podozrivé neprihodilo a preto keď sa v dedine ozval hlas vartáša  oznamujúci druhú hodinu, pobral sa domov do Majera. Ráno ho čakala robota. Porozdeľovať lesných robotníkov do šichiet, dať príkaz zverostrážcovi, aby viac sliedil a dával pozor čo sa v ich revíri cez noc  robí. A zverostrážcovi nebolo treba veľa hovoriť. Jeho dlhé nohy, obuté v gumených čižmách prešli cez deň toľko, čo by iný horár neprešiel do týždňa. Vždy sa objavil tam kde ho najmenej čakali. A keď z jedného miesta aj odišiel, nik by sa nebol dušoval, že sa o nejaký čas znova tam neobjaví. Ťažko bolo ukradnúť drevo v hore, nedalo sa napásť kravy na lesných lúkach pridelených lesným robotníkom ako remanancie. Poznal každý chodník i cestičku lesnej zveri zachádzajúcej k napájadlám, každý kŕmelec, ktorý poctivo strážil a dopĺňal krmivom.  Viac krát našiel zbytky zveri po pytliačení. Avšak ten kto to  prevádzal, musel byť ešte šikovnejší a prefíkanejší, keď ho zverostrážca ešte v hore  nestretol a nevidel. 

     Starý Ďurik sa na brieždení zobudil a zišiel dolu z padláša po rebríku na dvor. Jeho prvé kroky viedli do stajne, aby sa popozeral po dobytku a potľapkal svoje dva koníky po šiji.  Pohľad mu skĺzol do kúta,  kde stával i kôň jeho syna Gusta. Ten však v maštali nebol. Gusto býval na dvore v malej izbičke i so svojou ženou Gertou, ktorú si doviedol z Nemecka, keď bol na robotách.

 – Tento chlapčisko niečo vyvedie. Buď pôjde do basy, alebo sa zašantroší.- hundral si starý Ďurik vychádzajúc zo stajne na dvor.

V tom vyšla z dvier malej chalúpky i jeho nevesta Gerta, ktorá zbadajúc Ďurika, zvrtla sa a vrátila späť do chalúpky. Málo rečí viedli medzi sebou Ďurik s nevestou. Ona Nemka, po našom ešte dobre nevedela. Svokra ju nemala rada, preto do ich domu skoro vôbec nechodila. Jej domovom bola malá izbička postavená na kamennej pivničke, ktorá slúžila na všetko. Veľa krát si poplakala a spomínala na svoj domov v ďalekej krajine. Ako mladé dievča zbláznila sa do pekného, neznámeho Slováka,  sľuboval jej hory-doly a krásny život. I proti vôli svojich rodičov  odišla s ním do neznámeho kraja. Vzali sa a usídlili v malej chudobnej dedinke a ešte  chudobnejšom obydlí. Z toho všetkého bola veľmi sklamaná. Muž sa celkom zmenil. Ba ani nezmenil, len začal žiť ten svoj život samotára a tuláka. Jeho veľkou láskou bol kôň, s ktorým po nociach a zavčas ráno chodil po horách,  sťahoval drevo a potom s ním kupčil. Veľa divej zveri padlo do jeho osídiel a to bola pre neho azda najväčšia vášeň. Gerta musela drieť na malej zemičke, aby dopestovala trochu zeleniny a zo dve vrecká krumpľov. Priateľov nemala. Roboty nebolo a peňazí tiež. Čo Gusto vykupčil, stačil minúť v krčme. Od rodičov tiež nemohol nič žiadať, nemali. A tak pomaly čas bežal, roky plynuli a z mladého pekného  dievčaťa sa stávala zadumaná, málovravná a ubitá žena. I bitky sa jej občas ušlo, keď sa jej muž vrátil z krčmy podgurážený.  Občas sa potešila listu čo jej napísala sestra. Koľkokrát ju volala späť, aby sa vrátila domov, do svojho rodného kraja. Tam  mohla žiť iný, lepší život.  Ona však neodišla. Tu pri svojom mužovi zdieľala svoj osud, v ďalekej  neznámej cudzine,  ktorý si sama vybrala, hoc podvedená v krajší život,.

     Raz v jej očiach zažiarila iskierka šťastia a na perách zaihral slabunký úsmev. Bola to však len maličká chvíľočka, keď sa náhodou stretla s jedným neznámym mužom. V jedno jesenné popoludnie kopala na záhumní a vyberala zeleninu. Popri ich ostredku prechádzal mladší, asi tridsaťročný švihák v horárskej uniforme v hnedých vysokých čižmách s flintou na pleci. Keď prechádzal popri nej nadvihol svoj formovaný, orlím pierkom zdobený klobúk k pozdravu.

-Pán Boh pomáhaj –  postál a oprel sa o palicu, ktorú nosil so sebou. S úľubou pozrel po mladej žene. Gerta zohnutá  zbierala plody zeme a hádzala do pleteného košíka.

 – Pán Boh uslyš – narovnala sa a otočila  k nemu. Zotrela si pot z čela a chvíľku obaja mlčky stáli pozerajúc po sebe.

– Kopete, kopete? – Podišiel bližšie. – Sú pekné- a pozrel do košíka, kde bolo zopár vykopaných zemiakov.

– Zbavia – odpovedala, pozerajúc po ňom z blízka. Zahľadel sa jej do tváre. Sklopila oči, ako by sa zahanbila. Po chvíli ich zdvihla a pozrela na neho. Celým telom jej preskočila iskra a srdce sa jej rozbúšilo. Spomenula si na čas, keď po prvý raz uvidela Gusta, tam vo svojej rodnej zemi. Aj vtedy cez ňu ako by bola prebehla elektrina a srdce jej začalo rýchlejšie búšiť. Z toho pocitu vznikla prvá láska a nemohla ich oddeliť ani veľká vzdialenosť. Keď sa Gusto vracal domov z robôt v Nemecku, odišla s ním. A tu, v tejto malej chudobnej dedinke sa usadila, aby znášala svoj osud s mužom, ktorého tak veľmi milovala.

– Kde ste sa vybrali – prerušila mlčanie.

– Na postriežku… sliedim… chodím… hľadám, ba túlam sa  dňom i nocou týmto krajom.-

– Za čím sliedite? Čo hľadáte? – Zvedavo sa pýtala pozerajúc mu stále do tváre.

– Niekto nám tu v revíri šarapatí, zver nivočí. Ale raz ho dostanem a beda mu.- zastrájal sa.

Vtedy odtrhla od neho zrak, pozrela do zemi a pobrala sa po svojej robote.

– Tak, do videnia – pomaly sa pobral úzkym chodníkom k bôrinke, zíduc do závozku, aby pokračoval svojou cestou. Keď schádzal malým briežkom, zadumane pozerala za ním, až kým jej nezmizol z dohľadu. Jej oči sa upierali v tú stranu ešte dlhú dobu. Dostala strach. Tušila, že to sliedenie a hľadanie je namierené na jej muža. Veľa raz mu vyčítala aby to nechal. Aby žil len z toho, čo zarobí pri sťahovaní guľatiny pre lesný erár. No nedbal a nedal na jej  reči. Popri sťahovaní pre lesy, vždy nejaký ten kus večerom, alebo zavčas rána dotiahol  i pre seba, do starej pajty na záhumní. A potom v noci vyvážal,  predával tesárom po okolí a tak si privyrábal. Zatiaľ sa mu to darilo. Lebo vedel o všetkom, o každom kroku polesného, horárov i zverostrážcu. Každé ráno v Majeri pri rozdeľovaní roboty, pokiaľ sa iný robotníci medzi sebou bavili alebo zaujímali len o príkazy, Gusto pozorne počúval každú debatu, ktorú medzi sebou viedli horári, polesný a zverostrážca. Vedel kde sa čo bude robiť,  v ktorú stranu sa rozídu, kde sa budú zdržiavať, kde budú sliediť v nočných hodinách. I preto sa im nedarilo prichytiť ho na jeho potulkách, v týchto hlbokých čiernych horách. 

Gerta rýchlo pozbierala zopár zemiakov, vyhodila na chrbát pletený kôš, vezmúc do ruky motyku, ponáhľala sa zo záhumnia domov v zlej predtuche, či Gusto neodišiel do hory.  Ako zbehla do dvora zbadala muža sedieť pri dverách  na lavičke, zhotovenej starým Karnálom, ktorý býval poniže ich chalúpky v malej dielničke.

– Chvála Bohu, že si doma – prihovorila sa mu.                                                                       

– Prečo –  Čo sa stalo? – nevrlo odvrkol Gusto.

– Horár od polesného išiel záhumním a hovoril, že sliedi a hľadá niekoho čo im v hore šarapatí.-

– Nech len hľadá-  zdvihol sa z lavičky – aj tak nič nenájde. Dobre ich mám prečítaných.- Zašiel do domu, obliekol si krátky súkenný plášť a pobral sa dolu dvorom.

– Kam ideš- opýtala sa ho tušiac, že cieli do starej krčmy, ktorá stála  za plotom oproti ich domu. Neodpovedal. Prešiel cez kamenný most a zamieril sklepenými  dverami rovno do šenku.

– Prišiel si Gustík ? – Prihovorila sa mu stará krčmárka a nazerajúc z poza latkového šenku, nalievala mu do pohára trblietavý vínny mok. Mlčal. Hodil pár šestákov na dubový pult, vzal pohár, trochu odpil a sadol si do kúta na vŕzgajúcu lavicu.  Pohár položil na stôl a v zadumaní si začal ohrýzať nechty. Oproti nemu, okolo veľkej železnej peci bafkali z fajočiek starý Janek, Zorvan, Dučko, Mišák, statný Valach a ešte niekoľkí prešedivelí starci.

– Gusto si nechty ohrýza, určite niečo špekuluje – ozval sa starý Janek.

– Ako prejsť polesnému cez rozum.- zahundral statný Valach.

– Zverostrážca Jano už niečo šípi. Len ho nemôže dolapiť. A nie si je istý či on v hore šarapatí.- pridal sa Dučko. V tom Gusto rýchlo vstal. Odstrčil od seba prázdny pohár, ktorý sa z gúľal na drevenú dlážku a vyšiel opačnou stranou cez chodbu na  dvor, do večerného šera. Trochu postál pod starými agátmi prevesenými ponad mútny potok a pobral sa domov. Niečo ho trápilo. Ako mu žena povedala, že za ním sliedia , ostal nepokojný. Prešiel hore dvorom do chalúpky, zhodil zo seba súkenný  kabátec, prehodil si zelený hubertusový plášť a vyšiel na dvor. Zamieril do starého dreveného humna. Po rebríku sa dostal  na holomnicu, kde bola zložená jačmenná slama. Odhodil od priečnej hrady dvoje hrstí z nej, strčil ruku pod hradu a vytiahol okrúhli lipový klát. Odtisol západku a klát sa oddelil v polovici ako drevený kufor. V jeho zadlabanom vnútri, v zahalených handrách, leskla sa krátka guľovnica. Položil ju na hradu, klát znova zložil a zasunul pod hradu, prihodiac chlpom slamy. Zišiel dolu, flintu strčil pod dlhý zelený hubertus. Vyjdúc z humna malými vrátami, zamieril na záhumnie, stratiac sa v tmavej noci medzi  náhrobnými kameňmi cintorína, ako mátožný tieň.