Založ si blog

Neskoré priznanie

VI

     Starého Sameka Jakubovie viedli dlhými, tmavými chodbami a trojitým úzkym schodišťom do podzemných ciel. Vtedy mal na mysli len jedno. Bol to krutý omyl a z týchto podzemných kobiek sa už nikdy živý nedostane. Ani nepočítal koľkokrát sa pred ním odomykali ťažké kovové dvere, aby po ich prejdení opäť zahrmotala hrubá reťaz a cvakla mohutná zámka. Na konci dlhej chodby väzenský dozorca otvoril hrubé, zhrdzavené dvere a vsotil ho do tmavej úzkej cely. Dvere sa za ním zavreli. Ostal osamotený stáť. Obzeral sa okolo seba a skúmal v akom položení bude prežívať svoj ďalší starecký život. Keď sa   rozhliadol, zbadal, že  nad ním, pod samou povalou preniká k nemu úzky pás denného svetla, cez malý zamrežovaný oblôčik.

-Tak predsa nie som pod zemou, ako sa mi zdalo, keď som schádzal do podzemia po tých schodištiach –  hundral si sám pre seba.  

– Ale aj tak, pätnásť rokov stráviť v tomto žalári je veľa pre mladšieho, nie pre mňa päťašesťdesiatnika.  Ak by som to náhodou aj prežil a po odpykaní trestu vrátil sa medzi svojich, mal by som osemdesiatku na krku. Tí mladší by ma už nepoznali a tí starší tiež. A čo zo mňa za tých pätnásť rokov ostane?  Vyjsť z tohto žalára skôr? To by sa musel stať zázrak.- Takto si húdol starý Samek, posadiac sa na starú rozheganú pričňu. Hlavu vložil do dlaní  a z jeho smutných očí začali  padať veľké slzy ktoré, zmáčali potuchnutý prach na kamennej podlahe. Koľkokrát už oľutoval ten hrozný čin, ktorý ho postihol. Prečo len neposlúchol svoju ženu, ktorá ho prosila, aby nešiel do hory. Ako sa to len mohlo stať? Nikdy predtým nezacielil tak zle ako teraz, keď oproti nemu na druhej strane koristi stál človek. Ale veď aj teraz mal dobre namierené. Preto mu stále vírilo v hlave, akoby bol počul ešte jeden výstrel z boku v okamihu, keď spustil kohútik na svojej guľovnici. Darmo nad tým hútal. Verdikt súdu bol nemilosrdný. Pätnásť rokov ťažkého žalára. Musel sa stým zmieriť a pykať za to čo vykonal. V týchto myšlienkach sa prevalil na pričňu a zaspal. Koľko spal, nevedel. Keď sa prebudil, cez malý oblôčik stále prenikal k nemu slabý svetelný lúč. Lepšie sa poobzeral po cele a v kúte na malom stolíku  bola položená hlinená nádoba. Nazrel do nej. Bolo v nej nejaké jedlo. Vzal lyžičku položenú vedľa nádoby a začal hltavo jesť. Bol už hladný. Ani nevnímal čo jedol.  Najedol sa, pooblizoval lyžičku a zadíval sa na ňu.  Viac krát ju zohol, až sa mu na užšom mieste zlomila. Odlomený koniec schoval pod pričňu, na niečo mu poslúži.  Znova si ľahol a zaspal. Keď sa zobudil nádoba na stolíku už nebola.. Určite ju odniesol dozorca. Vzal úlomok z lyžičky a urobil s ním v kúte miestnosti do steny čiarku. Takto si bude značiť dni prežité v tejto cele. Každý deň urobí v stene jednu čiarku.  Keď ich urobí desať, nechá medzi nimi väčšiu medzeru, aby sa dali dni lepšie počítať. Koniec mesiaca označí krížikom. Vypočítal si, že za tých pätnásť rokov musí vyryť do steny päťtisícštyristosedemdesiatosem čiarok. Dokedy to vydrží, nevedel.  A či to vôbec vydrží?  Vedel len to, že do žalára bol uvrhnutý 10.októbra  roku 1908.

     Jeho jednotvárny život v žalári a samota začali pôsobiť veľmi rýchlo. On, naučený žiť voľne,  slobodne, v lone krásnej prírody, obklopený horami, vdychovať vôňu poľných kvetín, rozprávať sa s ľuďmi, musel teraz vymeniť za malý priestor, plesňou  páchnucej väzenskej cely. A tu okrem zamračeného dozorcu, ktorý mu nepovie ani slovko, neodpovie na jeho otázku, len mlčky položí na malý polozhnitý stolík hlinenú nádobu s jedlom, ktoré by neponúkal ani svojmu psovi a zabuchne za sebou ťažké kovové dvere, nemá nikoho, komu by sa mohol vyžalovať. Pomaly si na tento ťažký a strašný život v žalári zvykal. Začal sa rozprávať sám so sebou, aby oklamal svoju samotu. Zhováral sa i s dozorcom, hoc mu on neodpovedal. Po čase sa začal zhovárať i s Bohom.  Pri vrúcnej modlitbe sa vždy upokojil a lepšie znášal krutosť žalára. A to bola jeho záchrana. Lebo keď sa dostával do zúfalstva, hodil sa na kolená, pozdvihol oči vozvyš  k malému oblôčku, zopäl ruky a jeho ústa začali ticho šeptať vrúcne slová modlitby.

A tak sa pomaly míňali dni. Na stene väzenskej cely pribúdali čiarky a prišiel čas, keď do steny vyryl dva krížiky, ako znamienko jedného roka. Tu si uvedomil, aký je ten rok dlhý. Koľko tých rokov má ešte pred sebou. Hodil sa na pričňu a hlasno plakal. No nik ho nepočul. Lebo hrubé kamenné múry tlmili jeho vzlyky a plač.  Zrazu sa postavil, podišiel pod oblôčik a začal sa vrúcne modliť. Upokojil sa. A tento pokoj priniesol na oči spánok. Prevalil sa na pričňu a zaspal.

     Takto pomaly plynuli dni, noci, týždne a mesiace. I rôčky si ukrajovali svoj čas z jeho väzenského života. Aj výzor jeho tváre sa menil. Dlhé šedivé vlasy, hustá brada, vpadnuté oči, chudá bledá zvráskavená tvár, zmenili ho na nepoznanie.  Už mal na svojom väzenskom kalendári zaznačené cez štyri roky tohto neznesiteľného života. Za tú dobu často myslel, ako by sa dostal na slobodu. Ako by zbúral tieto väzenské hradby a stratil sa niekde v hlbokých čiernych horách. No ani sily by už nestačili, podujať sa na ten počin a hneď v zárodku  zavrhol túto myšlienku.   Keď začal ryť do steny väzenskej cely jedentisícsedemstoštyridsiatu čiarku, začul na chodbe nejaké hlasy. Vo dverách jeho cely zaštrkal kľúč a ťažké kovové dvere sa pomaly otvorili. Prekvapil sa. V tento čas dozorca do cely neprichádzal. Zrazu sa vo dverách objavili dvaja. Jeden držal v ruke nejaký papier. Ten ho i oslovil.

-Ste väzeň číslo 1720 – Samek Jakubovie?                                                                    

– Áno – povedal po chvíľke prekvapený.

-Vezmite si svoje veci a poďte za mnou!  –

Aké veci si mám vziať, keď tu okrem už skoro zodratého pliešku z lyžičky nič nemám, hútal. Vzal si i to. Zhrnul z prični  starú plesnivú deku, skrútil ju pod pazuchu a bez slova stál pred dozorcami. Jeden dozorca vyšiel z cely a druhý ho posotil za ním. Zavrel kovové dvere a prikázal mu, aby nasledoval prvého. Ani nevedel koľko železných mreží sa pred ním otvorilo. Myslel si, že ho vedú do druhého žalára, alebo inej cely. Keď vyšli z chodby, ostal stáť oslepený denným svetlom na nádvorí žalára. Ostré slnečné lúče vrhali na neho svoj jas, ako by mu chceli vynahradiť všetok ten stratený čas, po ktorý ich nemohol vidieť. Ako tam nehybne stál, dozorca ho chytil za rukáv a viedol do malej budovy v rohu nádvoria. Vstúpili do miestnosti, v ktorej za stolíkom sedel ďalší dozorca v parádnejšej uniforme a hľadel do nejakej veľkej roztvorenej knihy.

-Tu je väzeň číslo 1720 – Samek Jakubovie – oznámil dozorca, ktorý ho doviedol do miestnosti.

Ten zdvihol hlavu a ponad okuliare hľadel na Sameka. Vzal z knihy nejaký papier, položil  na opačnú stranu stola a prikázal mu ho podpísať. Trasľavou rukou  pomaly podpísal svoje meno. Stačil len letmo prečítať dátum.

Písal sa rok  1913.18.júl.   

Potom dozorca vyriekol tieto slová. 

-Keďže sa objavili nové skutočnosti okolo vášho prípadu, vyšší  krajanský súd zistil, že ste sa pokusu o zavraždenie horára nedopustili. K tomuto činu sa priznal skutočný vinník. Znížil sa vám trest ťažkého žalára na štyri a pol roka za pytliactvo. A keďže ste si tento trest už odpykal, prepúšťam vás na slobodu. Vezmite si svoje veci, ktoré máte v tomto batôžku, prezlečte sa a môžete opustiť múry väznice.-

Rozkázal dozorcovi, aby ho zaviedol do vedľajšej miestnosti a po prezlečení previedol cez bránu väznice. Samek ostal stáť neveriac vlastným očiam. Sníva sa mu, alebo je to skutočnosť. Až  keď ho dozorca znova chytil za rukáv a odviedol do vedľajšej miestnosti, zistil, že to bude asi skutočnosť. Rýchlo navliekol na seba svoj civilný mundúr, vyšiel z miestnosti a dozorca ho vyviedol cez ťažkú železnú bránu na rušnú ulicu..

Bol na slobode.

Až keď dozorca zmizol za bránou, spamätal sa a rýchlo prešiel na druhú  stranu ulice, aby si to náhodou nerozmysleli a neuvrhli ho späť do tmavej cely žalára. Z druhej strany sa dlho díval na bránu žalára, či sa náhodou neotvorí a nezačnú ho hľadať, aby ho priviedli späť. Až po dlhšom čase si začal všetko uvedomovať a vnímať rušný život tohto mestečka. Pozoroval ľudí, ktorí sa niekam náhlili i tých, ktorí ležérne a v družnej debate prechádzali popred neho, nevšímajúc si nikoho okolo seba. Ani vlastne nevedel kde je a ako sa dostane do rodnej dediny, k svojej rodine.

VII

     Odvtedy ako Samek Jakubovie postrelil horára uplynuli už  štyri roky. Samek sedel v žalári a horár svojimi dlhými krokmi znovu premeriaval horu krížom-krážom.  Gusto robil v hore a často sa túlal  po nociach tmavými horami, ako by niečo hľadal. I pytliačenie ustalo. Na tú udalosť dedinčania pomaly zabudli, len občas  si ju chlapi  v krčme pri poháriku pripomenuli. Mali iné starosti. Ako vyžiť z chudobnej úrody, ktorú im táto ílovitá a ťažká zem skúpo dávala. Aj Gusto akoby zabudol po nociach kradnúť drevo a kupčiť s ním s tesármi z okolitých dedín. Všimla si to i jeho žena. Často ho pozorovala, keď  večerom postával pred zrubovým humnom, hútal a hľadel na vychádzajúci mesiac a tisíce jagajúcich, hviezdičiek  trblietajúcich sa na nočnej oblohe. Niečo ho trápilo. Už ani krčma ho nelákala, hoc k ich chalúpke  doliehal každým večerom hurhaj a čulá vrava. Často sa posadil večer na starú posteľ stojacu vedľa dverí a na jeho tvári bolo badať kŕčovitú grimasu pochádzajúcu z bolesti. A keď vyprevadil na poslednej ceste i svojho staručkého otca Ďurika, do mesiaca zaľahol do posteli i on. Žena zavolala k nemu doktora. Ten jeho milej a prijemnej žene, potajomky  oznámil.

– Môžete čakať to najhoršie. Váš muž má nevyliečiteľnú chorobu. Či vydrží do zimy, to len sám Pán Boh vie.-

Aj Gusto to cítil. Často sa sťažoval na kŕčovité bolesti. Často jej hovoril, že ho v srdci niečo trápi a že prichodí ten čas, keď sa jej bude musieť s niečím zdôveriť. A ten čas prišiel. Keď sa na hore začalo červenieť lístie, z hôľ  do dediny schádzali pastieri s čriedami  jaloviny, denné svetlo krátilo svoj čas a nad ním prevládla chladnejšia noc, ako kruté svedectvo smutnej jesene. V jedno nedeľné popoludnie, zavolal si Gusto   k posteli svoju ženu. Vzal  jej ruku   do svojich chladných dlaní, zahľadel sa do ustarostenej tvári  a smutným hlasom prehovoril.

-Moja drahá žena. Nadišiel čas, aby som sa ti s niečím zdôveril. Je to vec, ktorú musím povedať skôr, ako opustím tento svet. Chcem to zaznamenať na papier, chcem aby pri tom bola úradná osoba. –

Z jeho zakalených očí drali sa kvapky slaných sĺz a stekali po vyblednutej tvári, na ktorú cez malý oblôčik dopadalo skúpe denné svetlo. Žena nechápavo hľadela na jeho sotva sa otvárajúce ústa cez ktoré slabunko vychádzali tieto prosebné slová.  Keď si oddýchol pokračoval ďalej.

-Prosím ťa. Zájdi za richtárom, nech zo sebou privedie niektorého prísažného, pisára alebo učiteľa.- Po malej chvíľke znova pokračoval.

-Len choď a nečuduj sa. Aj ty vieš, že môj čas sa už napĺňa. Chcem, aby ľudia na mňa spomínali ako na človeka, ktorý aj keď nebol dobrý, aspoň pred smrťou učinil pokánie. Urob to o čo ťa teraz prosím-

A oči plakali. Tie oči, ktoré nepoznali smútok a žiaľ. Tie oči, ktoré žiarili šibalstvom, veselosťou a jeho tvár huncútstvom. Tie oči, čo i v tme videli a rozpoznali každého tvora túlajúceho sa po  čiernych horách tohto kraja. Tie oči teraz smútili a plakali.

Žena splnila jeho želanie. Večer prišiel richtár s prísažným i miestny učiteľ, aby zaznamenal na papier jeho želanie. Gusto ich poprosil, aby si prisadli k jeho posteli a začal pomaly rozprávať.

     Povedal všetko. Ako v tú noc keď Samek Jakubovie postrelil horára, šiel i on večerom na lesnú lúčku medzi Staré jablone. Videl horára isť hrebeňom Dlhých lúk, videl ako si zastal pod košatým bukom a čakal na vysokú. On sa vtiahol do hustého krovia v závoze a pozoroval čo sa bude diať. Keď na lesnú  lúčku pod Staré jablone vyšiel krásny šestnástorák, horár zacielil na jeleňa. I on zdvihol svoju guľovnicu a zacielil. V tom okamihu  padol výstrel.

Nastalo ticho. Len škrabot brka po papieri, ktoré zaznamenávalo tieto  udalosti rušilo toto  dusivé ticho. Všetci dychtivo  čakali na  ďalšie Gustove slová. Po chvíľke pokračoval.

-Ja som necielil na jeleňa. Ja som …Ja som postrelil horára- odmlčal sa.

– Ja som ho chcel zastreliť. – Zase sa odmlčal

Všetci s veľkým prekvapením pozerali  na neho. Obďaleč v kúte vzlykala jeho žena. Prvý sa ozval richtár

-Ty si spáchal ten ohavný čin. Ty si nechal uvrhnúť do žalára nevinného Sameka?-

– Áno. Ja… A odvtedy som nemohol spávať. Odvtedy ma trápilo svedomie. Až doteraz – priznal sa tichým hlasom.

– Ale prečo si to urobil?- spýtal sa richtár.

– Horár mi bol vždy v pätách. Tušil, že pytliačim. Že kradnem drevo, ktoré  potom predávam. Nikdy ma však nemohol prichytiť  pri čine. Preto som si povedal, že mu raz v tom zabránim. Vedel som, že v tú noc pôjde von. No nevedel som, že sa objaví aj Samek. O tom som nevedel. A to ma zmiatlo-

Zamyslel sa.

-A možno, že to bolo aj dobre. Lebo výstrel Sameka ma vyrušil a netrafil som tak, ako som chcel. Len chudák Samek.  Pyká za to čo nevykonal. Keby som ho bol  videl, nebol by som strieľal. Ja som ho zbadal až vtedy, keď vyšiel z úkrytu a blížil sa k strelenému zvieraťu. Ostal som prekvapený. Zatajil som sa a nebadane potajomky, ponáhľal domov. Nechal som obviniť Sameka. A ten pyká za čin, ktorý som spáchal ja.-

Nastalo ticho.

-Ešte je čas… Ešte je čas… Samek dostal pätnásť rokov. V žalári už sedí vyše štyroch rokov. A keďže moje dni sú spočítané, zariaďte, aby ho pustili na slobodu. Nech do žalára uvrhnú mňa. Nech pykám za to, čo som urobil. Nech si aspoň čas toho trestu odpykám, ak už nedožijem odpykať si celý.-  Zmĺkol.

– A ty, žena moja – nadvihol sa na posteli, obrátiac v tú stranu kde mĺkvo počúvala toto priznanie – keď už ja nestihnem odprosiť Sameka, prosím ťa, urob to za mňa. Odpros ho. Nech mi odpustí tú veľkú krivdu, ktorú som na ňom spáchal.

Odpros ho za kus zničeného života, ktorý prežil v ťažkom žalári, za tú potupu.-

Klesol späť na posteľ.  Chvejúcou rukou podpísal priznanie.  Keď ho podpísal, rozplakal sa. Plakal ako malé decko. Plakal na tým, čo vykonal. Plakal i nad svojim životom, ktorý dožíval.

V miestnosti ostalo ticho. Bolo počuť len vzlykot Gustovej ženy a jeho ťažké dýchanie. Pobral sa i richtár s prísažným a učiteľom preč. Ako vyšli do tmavej noci, zastanúc na dvore, vzal richtár podpísané priznanie, aby ho odovzdal súdu.

Gusto v bolestiach a utrpení pomaly chradol. Vydržal niečo vyše mesiaca.

A keď starého Sameka Jakubovie previedli cez ťažkú železnú bránu žalára, aby sa ocitol na slobode, v ťažkých bolestiach vydýchol Gusto naposledy.

Strieborná osada

29.07.2022

XII Na malú Striebornú osadu sadal večerný súmrak. V zadnej časti baníckeho stavania, cez úzku bránku, vyšla ženská postava, odetá v čiernom oblečení. Pobrala sa popri drevenej ohrade poľnou cestičkou, smerom k novým banským štôlňam. Chvíľku postála pri horskom prameni, ktorý vytekal spod mohutného brala a kamenným [...]

Strieborná osada

28.07.2022

VIII V pondelok ráno sa Judim dostavil na dvor banskej spoločnosti, kde ho privítal jej správca, Alfréd Bobal. -Tebe nemusím vysvetľovať a poúčať ťa, aké povinnosti ťa čakajú v tejto staronovej robote. To, čo si robil predtým, budeš aj teraz. Zájdi do stajne, zapriahni do voza a budeš voziť banskú guľatinu k novým [...]

Strieborná osada

27.07.2022

IV Bola tmavá noc. Po lesnej kľukatej ceste z Bardoňovho lesa vyšli na širokú planinu dvaja ozbrojení jazdci. – Musíme sa dostať na miesto skôr, ako spoza čiernych hôr vyjde mesiac.- Prehovoril jeden z nich. – Dajme sa do klusu,- podotkol druhý a bodol ostrohami svojho jazdeckého koňa do mierneho cvalu. Jazdci sa [...]

FTX Bankman Fried

Súd poslal zakladateľa kryptomenovej burzy FTX na 25 rokov do väzenia

28.03.2024 17:13

Pred kolapsom v novembri 2022 bola druhou najväčšou kryptomenovou burzou na svete.

Crocus, Moskva, Rusko, teroristický útok

Teroristický útok si objednali Ukrajinci máme dôkaz, tvrdí Moskva. Nezmysel, opakovane sme vás varovali, reaguje USA

28.03.2024 16:36, aktualizované: 16:48

Za útok v koncertnej sieni v Krasnogorsku na predmestí Moskvy je zodpovedný výlučne Islamský štát, vyhlásil bezpečnostný hovorca Bieleho domu John Kirby.

Tomáš Drucker

Ministerstvo školstva: Prístup k tehotným študentkám by sa novelou zákona mohol zmeniť

28.03.2024 16:17

Ako priblížili z rezortu, podľa navrhovaných úprav má VŠ povinnosť prihliadať na ich potreby, najmä pri tvorbe študijných plánov.

Polícia / Pomáhať a chrániť / Policajné auto /

Polícia vyšetruje prípad sexuálneho zneužitia dvoch dievčat pri Košiciach

28.03.2024 16:01

Mali byť v aute sexuálne zneužité dve 11-ročné dievčatá.

mada

Len ďalšia Blog - Pravda stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 89
Celková čítanosť: 102978x
Priemerná čítanosť článkov: 1157x

Autor blogu

Kategórie