moje poviedky

VIII

       Samek sa ocitol pred bránami väznice uvedomiac si, že je slobodný. Prvé čo ho napadlo bolo, vydať sa smerom k svojmu domovu.  Na konci ulice  zbadal stáť pri bicykli  staršieho drotára s nošou na chrbte. Pobral sa k nemu. Pomyslel si, že ten mu najskôr poradí, ako sa dostať čo najbližšie k svojmu rodisku. Ten po potulkách za robotou prešiel túto krajinu krížom- krážom. A nemýlil sa .Rozpovedal mu, odkiaľ ho pustili a kde sa chce dostať. Chvíľku porozmýšľal a hneď mu začal radiť.

– Najlepšie vám bude, keď vyjdete touto ulicou za mesto na hlavnú cestu. Po nej chodia povozníci, čo vozia kože pre veľkú obuvnícku fabriku v ďalšom meste. Možno sa nájde dobrý človek, čo vás zvezie. A to ste už na pol ceste od vášho domova. Odtiaľ by ste sa najskôr dostali na furmanských vozoch, čo zvážajú guľatinu cez Veľké polia, na Schneiderovu pílu. Je to slávna píla, možno ste o nej počuli – prízvukoval mu

–  Áno, počul.  Ak by som sa tam dostal, domov už prejdem pomaly aj pešo. A veľmi pekne vám ďakujem. Ak by ste sa náhodou zatúlali do našej dediny, navštívte ma. Rád vás pohostím. Som Samek Jakubovie. Viem, že si meno nezapamätáte. Ale pýtajte sa na človeka, ktorý sa omylom dostal do žalára, že chcel zastreliť horára. Dedinčania vás už naradia. A ešte raz vám veľmi pekne ďakujem. S Pánom Bohom.-

– S Pánom Bohom. A Šťastnú cestu. Ak sa tam zatúlam, určite vás vyhľadám.- Drotárik si sadol na svoj bicykel a pobral sa ďalej hľadať si robotu. O chvíľku už z druhej strany ulice ozýval sa jeho hlas. – Hrnce plátať, drôtovať. Dajte si ženičky, zaplátať hrnčeky. Hrnce plátať, drôtovať.- Samek sa vybral ako mu drotár naradil.. Išiel dlhou ulicou, ktorá ho vyviedla za mesto na hlavnú cestu. Stal si na jej okraj a čakal na povoz, ktorý by mohol prevážať kože do nasledujúceho mesta. O chvíľu zbadal v diaľke tri za sebou idúce povozy prekryté plachtami. Zastavoval ich. No ani jeden mu nezastal. Onedlho išiel ďalší povoz. Keď ho zastavoval, zdalo sa mu, akoby švihol do koní. O niečo ďalej začal spomaľovať, až zastal. Kočiš sediaci vpredu na lavičke sa nahol z povozu a zakýval na neho. Samek prehodil svoj batôžtek  na plece a pobehol k nemu.  Poprosil povozníka, či by ho nezviezol do najbližšieho mesta. Ten súhlasil. Bol asi štyridsiatnik , príjemný a zhovorčivý človek Len čo Samek naskočil a usalašil sa vedľa neho, začal sa ho vypytovať. Kde bol, kam ide, odkiaľ je. A Samek mu vyrozprával celý svoj príbeh. Ani sa nenazdali ako rýchlo im ubehla cesta. Pri fabrickej bráne zoskočil z voza, poďakoval  a s úsmevom sa rozlúčili. Ešte mať jedno také šťastie a o pár dní bude doma. Obuvnícka fabrika bola v strede mesta. Ak by chcel zastihnúť  nejaký furmanský voz, musí sa poponáhľať, lebo sa už schyľovalo k večeru. A furmani sa na noc nevydajú na dlhú cestu. Ak nie, musí niekde prespať a počkať do rána. Rozhodol sa, že  na kraji mesta si nájde nejaký útulok, ktorý ho ochráni pred dažďom a počká do rána. Zašiel za mesto. Aj tak sa tam musí dostať, lebo furmani zvážajú drevo z okolitých hôr a nebude sa musieť ráno náhliť za mesto. Už z diaľky videl neďaleko cesty stáť drevený senník. Prišiel k nemu a hneď sa mu pozdával. Senník ešte nebol zaplnený a na mäkkom senku sa do rána pohodlne vyspí. Ako  sa zvečerilo, hneď sa usalašil.

Ráno sa prebudil do krásneho slnečného júlového dňa. Pretrel si oči a z diaľky už počul pokriky povozníkov a hrkotajúce furmanské vozy. Rýchlo  vstal a  pobral sa na okraj cesty, kde sa spájala lesná s hlavnou. Na ňu práve vychádzali prví furmani. Hneď najbližšieho zastavil a ten mu povolil, aby si sadol na naloženú guľatinu. A tak sa zviezol až do mesta na Schneiderovu pílu. Bolo práve poludnie. Bol už hladný i smädný. Vo vrecku však nemal ani grajciar. Prešiel na kúsok od píly  a na dvore jedného chatrného domku zbadal stáť útlu starenku ako kŕmi  hydinu. Cez drevený plot ju poprosil o trochu vody. Starenka mu ju ochotne priniesla a hneď sa dali do debaty. Dozvedela sa o jeho strastiplnej ceste a pozvala ho do dvora, na lavičku pred dom. Priniesla mu dva krajce chleba natreté maslom s nakrájanou cibuľou. Z chuti to zjedol.  Trochu sa ešte pozhovárali, poďakoval a pobral sa ďalej. Do večera už domov nepríde, preto si musel znovu hľadať niečo na prespanie. Našiel si staré humno, už skoro na zvalenie. Tam sa utiahol. Ráno sa prebral na štebotajúci spev vtákov a vzdialený ranný hlas kohútov. Vstal, trochu si pretrel oči čerstvou vodou vytekajúcou z dreveného žliabku a krížom cez malú dedinku pobral sa domov. Prešiel hlbokou roklinou a vyškriabal sa na vrchol bukovej hory. Z nej sa pustil na dedinské pasienky. Zastavil sa na krížnych cestách, ktoré viedli do susedných dedín a vrúcne sa pomodlil pod dreveným krížom ako vďaku, že sa zdravý vracia do rodného kraja. Vyšiel na malý kopček. Z diaľky  sa pred ním ukázal malý kríž, na vysokej kostolnej veži, rodnej dediny. Zbehol dolu na strmé Diely a doľahol k nemu hlas zvonov. Postál. Zahľadel sa na tmavú húsenicu ľudských tiel, ktorá sa  tiahla  briežkom od kostola k starému cintorínu, až kým mu nezmizla v hlbokom závozku a nezakryli ju konáre starých agátov. Vedel, že hlahol zvonov a tmavý zástup,  vyprevádza niekoho na miesto posledného odpočinku. Hlahol zvonov utíchol a on sa pobral  smerom k brezovému háju odkiaľ zamieril k svojmu rodnému domu. Otvoril drevenú bránku na svojom dvore. Pred dverami na kamenných schodíkoch zastala jeho žena, pozerajúc na prichodiaceho človeka. Zahľadel na ňu a pomaly prejdúc cez bránku blížil sa k nej. Až teraz ho spoznala a vyšla mu oproti. Z úst sa jej vydral radostný výkrik.

-Samek! Vrátil si sa …- Padli si do náručia. Rozplakali sa. Slzy šťastia im stekali po ich stareckých, zvráskavených tvárach.

     A keď prekračoval prah rodného domu, práve vkladali do otvoreného hrobu drevenú rakvu s človekom, ktorý mu tak veľmi ublížil, aby ho tvrdá, ťažká, ílovitá, banská zem, navždy ukryla vo svojich útrobách.

IX

Minul sa jeden dlhý rok. Dni v ňom sa pomaly vliekli, ako keď ustaté kravky ťahajú plno naložený senný voz do strmého briežku. Janko Seman sa občas objavil na Ďurikovom dvore  a vošiel i do malej chalúpky kde bývala Gerta. Tá ťažko znášala stratu svojho muža a preto neodmietla keď k nej občas zavítal, aby s ňou prehodil pár milých slov. Keď sa skončilo smútočné obdobie, požiadal ju, aby sa za neho vydala. Dlho sa nevedela rozhodnúť. No keď sa jej v dvore nedostalo dobrého  slova  a zo dňa na deň sa stupňovalo napätie, rozhodla sa.  Súhlasila.

     V jedno nedeľné popoludnie  vybrala sa do Jakubovie domu, aby splnila mužovo želanie. Poprosila starého Sameka o odpustenie, za krutosť, čo mu jej muž v živote spôsobil. Potom si do dreveného kufra nabalila svoj skromný majetok, zanechajúc malú chalúpku svojmu osudu, odišla s Jankom do iného kraja.

     Ich spoločný život však nebol na ružiach ustlaný. Tvrdá a ťažká robota na dolniackom poli. Časté nezhody s jeho dospelými deťmi. Po čase začali vznikať prvé nedorozumenia i medzi nimi, ktoré prerástli v hádky a neskôr pocítila i tvrdosť mužových dlaní. No znášala všetko, čo jej život nadelil s pokorou. Už nemala kde odísť. V ďalekej rodnej zemi nebolo nikoho, kto by ju prichýlil. A v tomto kraji, kde ju doviedla slepá dievčenská láska, sa šťastia a radosti nedočkala. I oči sa jej zatienili tmou a myseľ zahmlila. A tak v ťažkých dumách a v opatere cudzích ľudí dožívala svoj nešťastný život.

     Pomaly ľudia zabúdali i na príhodu, čo sa udiala medzi Starými jabloňami.

     Čas neúprosne plynul ďalej. Živí pamätníci týchto udalostí sa míňali i spomienky vytrácali. Terajší dedinčania ich už nepoznajú.

No nenašiel sa nik, kto by zaznamenal a vložil na papier, dianie tých dávnych čias, by ostali pre pamäť  budúcich generácií.

                                                                    Koniec.

  Skončila sa moja ďalšia  poviedka  „ Neskoré priznanie.“

A tým sa vyčerpali aj moje krátke poviedky, napísané v minulosti, ktoré som uverejnil v tomto blogu. No v písaní poviedok som neprestal. Tie sú však už rozsiahlejšie, z viacerými príbehmi aj z väčším množstvom postáv a sú zviazané v knihách. Preto ich uverejňovanie v blogu je náročnejšie, z dôvodu časového priestoru a prípadného záujmu čitateľov blogu. Ak by však bol o ne záujem, môžem ich po zvážení začať po čase uverejňovať.

     Ako ďalšia poviedka z roku 2007 je, „Dedinčania alebo Príbehy obyčajných ľudí “,  ktorá obsahuje 110 strán textu a je zviazaná v knižnej podobe. Už jej podtekt naznačuje, že táto práca zahŕňa životné osudy a rôzne príbehy ľudí žijúcich na dedine, ktoré sú popretkávané zaujímavými a dramatickými udalosťami v ich živote.

     A na uľahčenie uverejním jednu báseň z mojej zbierky „Slovenčina naša“ z knižočky Veršované humoresky, kde mám napísanú aj moju najdlhšiu báseň, zo 1582 veršami.

Prajem všetko dobré.

                                                                 mada  –  J.M.