moje poviedky

(Humoreska)

Hory tmavé, hory čierne,

aj diaľavy nekonečné,

tam dedinka, tu mestečko,

je naše rodné Slovensko.

Učila nás naša mať,

po slovensky rozprávať.

Dcérka moja, aj syn môj,

po slovensky vždy hovor!  

A keď sa aj naučíš,

cudziu reč. Tým nezhrešíš.

Používaj ju len vtedy,

by ti cudzí rozumeli.

Nespájaj ju s rodnou rečou,

tou, slovenskou, materinskou.

Naša reč je krásna, zvučná,

aj pieseň je melodická.

Preto si ju spievaj rád,

dedičstvo si zachováš.

Rob tak vždycky, v každý čas,

nech vedia, že si Slovák.

No prišiel však iný čas,

začali reč dopĺňať,

dávali jej iné slová,

dneska je to taká móda.

Keď si spieva syn pieseň,

nerozumie mu mater,

nerozumie mu otec

bo on nevie cudziu reč.

Pustíte si rádio,

by slovensky spievalo,

počujete cudzí hit,

nerozumie tomu nik.

Len mladí sa kolíšu,

ruky dajú nad hlavu.

Vykrikujú waw, waw, waw,

to je pieseň, pre náš kraj.

I keď jej nerozumejú,

čujú buchot a ozvenu,

hlavne, že je veľký krik.

My chceme kultúrne žiť!

V slovenčine nám pribudli,

nové slová i výrazy.

Kto ich nevie, nie je fit

a nie je tiež odborník.

Miesto krčmy máme Pub

a krčmár je veľký hňup,

doniesol nám na stôl Um,

lebo nevie čo je Rum.

Miesto mesta, máme City,

úspešné sú zase hity,

v prevádzke sme zas online,

živo vysielame live.

Elegán je ten náš Smart,

kúpiš sveter v secon-hand.

Mladých nápad, je Smart-Up,

casting zmeníš na konkurz.

Obchodík je zase shop

a z divadla máme shov.

Keď začínam, som starup,

stav vecí je náš status.

Ak sa zdravím, dávam Čau,

vraj slovenský to pozdrav.

Senzáciu ja mám rád,

skríknem waw a je to tak.

Dostanem dar od detí,

poďakujem sa im dík.

Poviem novú story vám,

to je môj prvý román.

Keď ideš popri shope,

nevieš čo vo vnútri je,

či tam kúpiš pečivo,

či topánky, či pivo.

Možno tam predávajú,

počítače a telku,

alebo veľkú trúbu,

zatrúbiš do pozoru.

Kumulujem na kopu,

robím z toho hromadu.

Verifikáciu mám,

pravosti sa ja nevzdám.

Sofistikovať by chcel,

hoc zložitý je to cieľ.

Entuaizmus ja rád mám,

je môj pracovný zápal.

Asimilovať sa má,

keď sa migrant presúva.

Rovnako robíš detto,

skutočnosť je de facto.

Fake News vyslovujem,

viem, že vravím nezmysel,

mne to však už nevadí,

nech sa každý pobaví.

Urobili taký plán,

zatvorili mi aj krám,

zakázali vychádzať,

má sa to lockdown volať.

Prácu mám z domu robiť,

bude to vraj homofis,

vymysleli kurzarbeit,

peniaze tak budem mať.

Veľa tých slov vymysleli,

zo sveta ich pozbierali,

len aby sa ukázali,

akí sme my tu svetový.

Spĺzňuje to našu reč,

urobí z nás blbcov tiež,

že nevieme vysloviť,

cudzie slovo preložiť.

Keď to nevieš, tak si nič,

s celebritou nevieš žiť,

si len človek obyčajný,

netlač sa medzi elity.

Komolia to už aj deti,

tak ich učia naši vedci.

Slovenčinu premieňame,

hoc ju dobre ovládame.

Dávame jej nový punc,

by nemala taký zvuk,

jak nás mater naučila

a do vienka pribalila.

Už sa nám to viac raz stalo,

že podmanil si nás niekto.

Raz bol Turčin, raz Maďar,

zobrali nám reč, náš dar.

Turčina sme porazili,

no urobil veľa škody.

Druhý krát nás zachránilo,

keď sa Uhorsko rozpadlo.

Nech je to naša výstraha,

nech je nám naša reč drahá.

Poučme sa z toho všetci,

tak učme aj naše deti.

Chráňme si jak oko v hlave,

všetko čo je nám tak drahé.

Naše zvyky, folklór náš,

našu zem a jazyk náš.

Keď si sami dnes vládneme,

v jednotu sa všetci spojme.

Zanechajme nenávisť,

bude sa nám lepšie žiť.

Buďme hrdí na kraj náš,

kdes sa zrodil, kde bývaš.

Nech nás pozná svet celý,

že sme hrdí Slováci.

Hovorme po slovensky,

jak nás učili  matky.

Splaťme im tú námahu,

za tú našu reč drahú.