moje poviedky

alebo

Príbehy obyčajných ľudí.

Mená, názvy a príbehy

spomenuté v tomto rozpávaní

sú vymyslené.

Ich prípadná podobnosť so skutočnosťou,

môže byť iba náhodná.

Predslov

Jak zabudnúť by mohol na vás,

tie pahorky a vršky malebné,

tie grúne a dolinky úchvatné,

tie zátišia a háje tajomné,

tie chalúpky k zemi čupené,

tie bystrinky mútne i bralá vysoké.

Tá krásna panoráma tmavých hôr,

čo urobila mi  srdcu hoj,

tá paleta divých, lúčnych snov

čo duši vštepila radosti voj

tá tvrdá zem i hrebeň hôľ,

čo kropila ju z čela znoj.

Tá spomienka ostane mi stále,

kým pery šeptať budú to kraj môj,

to kolíska moja i rodisko moje,

jak neopísať príbeh tvoj.

                                                                             Autor

 I

     Keď z poza Vrškov vykuklo ranné slniečko, ožila i cigánska osada na Pirtiach, popod ktorú preteká žblnkajúci potôčik prameniaci v Lipovom háji. Do ranného spevu vtákov  občas zapadol ostrý hvizd malého cigánika Bebríka. Tak ho volali dedinčania. Iné meno mu nevedeli. Sedel na vysokom strome, ktorý stál nad cigánskou osadou. Pozeral pod seba, videl ako v dolinke popri potôčiku ženú pastieri statok na pašu a vykrikoval po nich cigánsky.

-Dedinskí pastieri, gadžovia, kraviari, fňukáči.-

Pastieri ho nemali radi. Vždy ho odháňali, keď sa priblížil k ich stádu, lebo im rozháňal pasúce kravky, alebo robil  iné neprístojnosti. A rušil tiež pokojné hry malých pastierikov. Občas sa strhla medzi nimi i bitka. Keď sa vracali domov z paši,  prechádzajúc popri ich cigánskej osade, zaháňali kravy čím ďalej od ich  chatrčí. Lebo Bebrík so svojim bratom a susedovie Janom hádzali do nich kamene a strieľali z prakov, ako odplatu za bitku, ktorú dostali od pastierikov. Pri svojich chatrčiach sa cítili istejšie, majúc neďaleko svojich rodičov, alebo starších súrodencov.

  Cigánske chatrče boli postavené z hlinených válkov a omazané blatom, pod vrškom, na malej, zrovnanej, ílovitej zemi. Války boli surové, formované tehly z vymiesenej hliny s plevami.

V strede osady stála najkrajšia chatrč, podobná dedinskému domu. Mala hladké, na žlto natreté steny, malé oblôčiky, okolo ktorých sa  ovíjali kreslené zeleno-hnedé ornamenty. Pred dverami stál starší cigán Pišta, strednej, zavalitej postavy, čiernych vlasov, ostrých očí,  s predĺženým ohnutým nosom, pod ktorým sa černeli do hora vykrútené fúzy. Za ním, vo farbistej, kvetovanej  sukni, stála jeho žena Anča. Pišta bol cigánsky richtár – vajda. Mal veľký vplyv v osade. Všetci ho poslúchali. Riešil ich vzájomné roztržky, dojednával a obhajoval ich záležitosti pred dedinským richtárom.  Za vajdovým domom bola menšia chatrč s bielymi  stenami, malými oblôčkami, z vonkajšej strany skrášlenými kvitnúcimi červenými muškátmi,  vsadenými do drevených črepníkov. Z jedného oblôčka vykúkala pekná dievčenská hlavička s čiernymi dlhými vlasmi. Bola to dcéra cigánky Vilmy, sestry  cigánskeho vajdu. V strede osady bolo veľké ohnisko obložené kameňmi. Okolo neho boli poukladané drevené klady, slúžiace ako lavice. Pri nich veľký, na vrchu zrovnaný kameň, ktorý používali za stôl. Z poslednej chatrči sa ozývali tóny huslí, na ktorých trdlikal nejakú nôtu starší, pomenší cigáň, Pankrác. Mal krátke ruky, ktorými ledva  dočiahol na hmatník trojštvrťových huslí.

     Celá cigánska osada pozostávala zo šiestych chatrčí, pri ktorých sa  čupilo niekoľko chlievikov, pozbíjaných zo starých dosák, slúžiacich na chov rôznej hydiny. Pred každou chatrčou vylihovali  jeden, alebo dva, veľké, chlpaté psi, strážcovia cigánskeho majetku. V čase nášho rozprávania tam žila rodina Bartošovie, Kalajovie, Kováčovie a Bukajovie. Boli to rodiny, ktoré sa navzájom sobášili a rozmnožovali. Mali i vlastnú cigánsku kapelu. Pišta bol primáš a jeho brat Ďuro mu držal terc. Dežo bol basista a Pankrác kontráš. Cez Vianoce chodili po dedine hrávať koledy a  na hostinu obľúbené dedinské pesničky. Pri nich si  gazdovia domov občas i zaspievali a cigánskej kapele sa ušlo po poháriku ostrého i pár grajciarov si vyhrali. Keď obišli všetky domy, zastavili sa v krčme. Zarobené peniaze prepili a niekedy zahrali i mladej chase do tanca. Ináč s dedinčanmi vychádzali dobre. Pri narodení dieťaťa povolávali si bielych gadžov za kmotrovcov, čo sa podľa náboženských zvyklostí odmietnuť nemalo. A tak spolu vznikali i rodinné vzťahy. Mladí sa však navzájom nesobášili. Hoci niektorí mládenci často pokukávali po zvodnej Eržike, keď s vyhrnutými sukňami prala v potoku a ukazovala svoje  pekné nôžky. Avšak pri muzike sa ju žiaden biely mládenec neodvážil pozvať do kola a tak niekedy prestála v kúte, pri starej, drevenej lavici celú muziku. Len občas ju dievky vzali medzi seba  do kola, keď muzikanti mali pauzu a mládenci si v šenku uhášali smäd zlatistým vínkom.  Cigáni si potom robili muziku vo svojej osade, na zrovnanom a udupanom mieste, pod starou košatou lipou. Tam svoje tanečné, cigánske umenie predvádzala i pekná Eržika. Radosť bolo na ňu pozerať, keď svojimi peknými nôžkami drobčila po udupanej zemi  a jej telo sa krútilo, vrtelo a chvelo v tanečnom cigánskom rytme.

     V jednu fašiangovú veselicu, v utorok,  posledný fašiang, keď sa už aj cigáni vrátili s ražňami domov a v krčme vyhrávala veselá kapela, zjavila sa Eržika v krčmových dverách. S veselou, usmiatou tvárou hľadela na točiace  sa páriky výskajúcej mládeže. Na sebe mala prehodenú háčkovanú šávolku a dlhé, čierne, kučeravé vlasy,  zvýrazňovali jej peknú, hnedú tváričku. Z náprotivnej strany ju prvý zbadal richtárov syn Ondrej. Oči sa mu zaiskrili a muzikanti zrýchľovali obľúbený čardáš. Odpil si z plného pohára, odložiac ho na stôl, pobral sa k vchodovým dverám, kde o firštok bola opretá pekná cigánka.

-Pôjdeš tancovať- oslovil ju.

Prekvapene pozrela na neho a po čase prikývla na súhlas. Ondrej ju vzal za ruku, odložiac jej šávolku na operadlo stoličky, doviedol medzi tancujúcich do stredu kola. Všetky pohľady sa zabodli na túto dvojicu. Začali tancovať. Páriky postupne ustupovali nabok, prestanúc tancovať, uvoľnili priestor richtárovmu synovi s cigánkou. Pestrofarebná sukňa dvíhajúc sa v divokom tanci čardáša, odhaľovala jej pekné, štíhle nohy a kvetovaná blúzka, ktorá tesne obopínala driek, zvýrazňovala krivky ženského tela. Mládenci vyjdúc zo šenku postávali na prahu dverí a dívali sa na túto nevšednú tancujúcu dvojicu. Z iného kúta, so vzlykotom vybehla na dvor nejaká dievčina. Chlapi čo v kúte, pri starej, teplej peci hrali mariáš, prestali hrať, odháňali staré baby, ktoré im clonili vo výhľade a zvedavo hľadeli, čo sa to v tanečnom kole robí. Richtár čo hral mariáš za týmto stolom, ostal sedieť ako prikovaný. Neveril vlastným očiam, že jeho hrdý, bohatý syn Ondrej sa tak ponížil, nechajúc svoju verenicu vybehnúť zahanbenú z muziky, spriadol sa v tanec s cigánskou dievčinou. Tresol karty o stôl. Odhodil stoličku, zasiahnuc vedľa stojaceho chlapa, skočil do stredu krčmy. V zúrivosti chytil syna za rukáv, div mu ho neodtrhol, zastaviac ich čardášovému besneniu.

-Ty banda cigánska, prac sa  odtiaľto!- Natiahnuc ruku, tresol dievčinu cez tvár. Tá skrútiac, zastavila sa pri dverách a vybehnúc von, pohltila ju hustá, mrazivá noc.

-Ešte ťa raz s ňou uvidím, spakuješ sa z domu! Môžeš isť bývať do cigánskych chatrčí.- Odstrčiac syna k dverám šenku, ráznym krokom opustil miestnosť.

Ondrej zahanbený týmto počinom, chytil svoj pohár, tresol o dlážku, odišiel tiež. Vonku zbadal vzlykať svoju verenicu. Pristúpil k nej, ticho  jej šepnúc.  – Neplač.-

II

     Dolu dedinou hrkotal prázdny senný voz. Na malom vršku prešiel krížnymi cestami a zamieril  k väčšiemu priestranstvu pod Gáplom. Zabočil vľavo, stratiac sa v hlbokom závozku z dvoch strán obrastenom  bukovou mladinou a vyšiel pri sútoku dvoch potôčikov nad Heťou.  Na voze sedel richtárov syn Ondrej. Slabo šibal bičom do prázdna, držiac opraty pevne v rukách. Voz  ťahaný párom pekných gaštanových koní smeroval  popri dedinskom potoku k močidlu. Išiel tam pre seno na lesnú lúku  zvanú Pod tŕnie. Už od hrabového závozku videl, že v potoku  stojí s vyhrnutými sukňami cigánka Eržika a máča vo vode zrebné plachty. Od cigánskych chatrčí k potoku to bolo na skok. Potok pretekal pod nimi a popri ňom viedla i poľná cesta k lúkam, nachádzajúcich sa pri močidlu. Eržika zbadajúc prichádzajúci voz sa vzpriamila a žblnkajúca voda, zohriata teplým júlovým slniečkom, obmývala jej bosé nohy až po kolená.

– Pŕŕŕ… zastavil Ondrej svoje koníky, zoskočiac z voza prišiel k Eržike. Ona s prižmúrenými čiernymi očami a pousmiatou tvárou, hľadela na neho.  Od fašiangovej muziky, ako ju z nej hanblivo vyhnal jeho otec sa nestretli. Veľa raz hľadela z poza malých oblôčkov na neho, keď prechádzal touto cestou na sená, no vždy išiel i s rodičmi. Preto sa radšej neukazovala. Ani na muziku na Veľkonočný pondelok nešla. Do dediny veľa nechodila a stretnutiam s ním sa vyhýbala.  Často však na Ondreja myslela, keď sedávala na vyvrátenom dube nad ich osadou a pozorovala vychádzajúci mesiačik. I snívalo sa jej s ním. No len čo sa so snenia prebrala, snažila sa myseľ nasmerovať úplne inde a nemyslieť na neho. Vedela totiž, že to všetko, čo si v mysli predstavovala a tie obrazy vytvorené v snách, sa nemôžu naplniť. Veď ona je z úplne iného sveta, ako jediný richtárov syn, najbohatší mládenec v dedine, obletovaný všetkými hrdými dievkami. Že ona, obyčajné, bosonohé, cigánske dievča, z hlinených chatrčí nesmie ani len pomyslieť, aby sa s ním mohla čo i len pozhovárať. A teraz  pri nej, cez deň, verejne zastal s vozom, podišiel k nej a prihovoril sa. Čo ak ho dedinčania uvidia? Čo ak sa to dozvie jeho otec? Bola v pomykove.

Ondrej bol pekný, driečny mládenec, strednej postavy, gaštanových vlasov, bystrých očí, silných vyrobených svalov a pevných mozoľnatých rúk. Bol hrdý, no milý a prívetivý. Vedel, že dievky mu nadbiehajú. No matka rada videla len  Bohušovie Zuzu. A ona sa  tak chovala, ako keby už bola nevestou u richtára. Jeho otec, dedinský richtár bol jeden z najbohatších v dedine. A preto bol aj richtárom. Lebo v tejto dedine mohol byť richtár len ten, čo niečo znamenal. Čo mal poľa, statku, povozov, pevnú ruku a hrdú myseľ. A na to bol jeho otec pyšný a sebavedomý. S gazdami si dobre rozumel. A tí chudobnejší sa museli poprosiť.

-Eržika-  podišiel k nej bližšie – už som ťa skoro pol roka nevidel. Kde sa  ukrývaš?-

-Neukrývam sa –  sklopila oči a hľadela na bystré vlnky v potoku, čo sa jej obtáčali okolo nôh.  I Ondrej sa pozrel na ne a pohľadom prešiel až po odhalené stehná, čo odkrývali jej vyhrnuté, chatrné šaty, aby sa nenamočili vo vode. Zrebná plachta, ktorú vo vode plákala, pomaly plávala dolu bystrým potôčikom. Ondrej skočil za ňou, preskočiac cez potok, položil ju na hladký kameň k drevenému piestu. Bol blízko  nej. Chytil ju za ruku. Pocítil ako sa zachvela. Pozrel jej do tváre. Bola hladká, pekná, trochu tmavšia. Oči orámované dlhými riasami, obrvy tmavé a dlhé čierne vlasy siahali až poniže pliec.

-Bude ťa niekto vidieť- pozrela na neho. Pustil ju.

-Príď večer do hrabového závozku. Budem ťa tam čakať- a pomaly od nej odchádzal. Naskočil na voz, šibol do koní, ktoré sa pobrali cestou popri potoku k močidlu. Eržika zložila zrebnú plachtu  do drevenej nádoby a odniesla ju spolu s piestom  do neďalekej chatrči v ktorej bývala.

Zvečerilo sa. Eržika vyšla von z chatrče a zišla k zurčiacemu potoku. Sadla si na lavičku preloženú cez potok a nohami kývala  ponad tečúcu vodičku. Rozmýšľala. O chvíľu sa pobrala na druhú stranu, proti prúdu potoka, smerom k močidlu.

Močidlo bolo malé jazierko, skôr močarisko, v ktorom dedinčania máčali ľan a konope. Nachádzalo sa na ľavom brehu dedinského potoka, na rovinatej lúke. Zo severnej strany rástla buková mladina, popod ktorú sa čupili malé kríky borievok, sem-tam poprepletané divou ožinou.  Dedinčania sem zvážali  snopy ľanu a konope, aby ich v močidle  nechali nejaký čas namočiť a potom  ďalej spracovávali. Toto jazierko urobil ešte ded terajšieho richtára na svojej lúke zvanej Richtárska. V jej strede bola neveľká priehlbina. Za daždivého počasie, alebo keď sa na jar stápal sneh, utvárala sa v priehlbine vodná plocha, ktorá však po určitom čase posiakla, alebo vyschla. Preto z neďalekého potoka preoral hlbokú brázdu a naviedol do priehlbiny vodu. Na  dolnej strane vykopal malý jarček, aby voda mohla i  odtekať späť do potoka. A v priehlbine  ostávala vždy voda, tak asi vyše pása človeka. Sem potom vozil snopy ľanu a konope, aby ich v malom jazierku  namáčal. Dedinský cigáni začali toto jazierko využívať i na kúpanie a šantenie v ňom. Eržika často,  do neskorých nočných hodín sedávala na brehu tohto jazierka, hľadiac na tmavú oblohu a vychádzajúci mesiac, ktorý sa gúľal z poza vysokých čiernych hôr. I teraz si sadla na jeho breh a premýšľala. Oproti nej na tmavom horizonte sa začal zjavovať blednúci oblúk. To bolo predzvesťou , že o chvíľku sa nad siluetou čiernych hôr zjaví  veľká mesačná guľa a svoje lúče vrhne i na lesklý povrch malého jazierka. Pomaly vstala. Poobzerala sa vôkol seba. Bola teplá, letná noc.  Nočné ticho panovalo nad touto krajinou. Len slabý šelest lístkov, ktoré plávali v jemnom vánku  ho narúšali.  Zo seba ľahko spustila voľné kvetované šaty. Tie odhalili krásu jej dievčenského tela. Pomaly kráčala k jazierku. Vstúpila doň po vyše kolien. Mávnuc  do vody oboma rukami, schladila svoje rozpálené telo. Zašla do stredu jazierka, ktoré ju zahalilo vyše pása a ponorila sa do teplej vody. Len hlava jej vyčnievala nad vodou a tmavé kučeravé vlasy ostali plávať na hladine trblietajúceho jazierka. Viac krát sa vynorila a znova ponorila do vody. Bola ako nočná víla v tomto tichom, nočnom prostredí, nad  ktorým sa obďaleč týčili majestáty vysokých jedlí. Bola si istá, že v tomto nočnom čase je tu  samotná a len ona ruší pokoj panenskej prírody svojou prítomnosťou. Odniekadiaľ  sa ozval hlas  sovy, ako by jej dával na vedomie, že i nebeské vtáctvo a lesná zver majú tu svoje práva. To ju však nerušilo. Na ich hlas bola zvyknutá. A tak pokojne sa vyžívala v chladení a obmývaní svojho tela, jemnými vlnkami tohto malého jazierka.

Ondrej prišiel s plno naloženým vozom na dvor. Rodičia ho už čakali. Tí prešli skratkou cez Lúky, Záhumním a záhradou k domu. Slúžka zavrela za vozom drevenú bránu a pomáhala spolu s richtárom skladať seno do veľkého senníka. Ondrej hádzal celé kopy sena tak, že ich nestíhali upratovať a ukladať na určené miesto. Za to si vyslúžil od otca pár nepekných nadávok. Keď vyprázdnili voz, Ondrej vypriahol kone a odviedol do maštale. Prikázal slúžke, aby ich obriadila a nakŕmila. Rýchlo sa pobral do domu. Niečo narýchlo zjedol. Trochu sa umyl  studenou vodou, nahodil na seba čistú vyšívanú ľanovú  košeľu  a odišiel z domu. Na dedinu sadal súmrak. Ondrej prešiel cez kamenný most smerom k Majeru. Prehupol sa cez dedinský potok a zamieril úzkym chodníkom cez Priedomie k hrabovému závozku. Skĺzol jeho prudkým svahom na poľnú cestu  a ocitol sa  ako v tuneli, z dvoch strán obklopený štíhlymi hrabovými stromami.  Prešiel na jeho dolný okraj a dolu pri potoku, pod cigánskymi chatrčami, zbadal siluetu ženskej postavy. „ Určite je to Eržika“ pomyslel si. Stál tam v úkryte a čakal na ňu. No postava trochu postála a pobrala sa opačným smerom. Keď sa mu začala strácať medzi hrubými kmeňmi starých vŕb a jelší,  rastúcich na brehu potoka a miznúť v silnejúcej tme, pobral sa za ňou. Nešiel však smerom k cigánskej osade, okolo ktorej bolo počuť čulý ruch a iskry z horiaceho ohňa vysoko vyletovali k tmavej oblohe. Zabočil do malého vŕšku k bukovému háju. Pozoroval postavu ako kráča popri potoku k lúkam rozprestierajúcim sa od Jelšovej doliny, pod Hrebienok  k jedľovej  hore. Pomaly sa  prikradol k bukovej mladine. Musel prejsť cez otvorené priestranstvo, aby sa dostal za kopček. Preto sa prekĺzol pomedzi krovie a ocitol  nad malým jazierkom. Nevedel čo urobí ženská postava a kde sa vlastne vybrala. Či ju niekto čaká, či  má dohovorené tajné stretnutie. Potichu sa  priblížil k jazierku tak, aby bol pri ňom čo najbližšie, ale ostal v úkryte. Trvalo mu to dlhšie, ak sa nechcel prezradiť. Nakoniec sa ukryl za hustý ker. Bolo už načase, lebo z poza vysokej jedľovej hory začal vychádzať bledý mesiac. Vyšplhal sa  nad vysoké, štíhle, jedľové koruny stáročných stromov a na oblohe sa ukázal celý. Vrhol svoj svit na okolité stráne, malé hôrky i dolinu, kde sa čupilo malé jazierko. A v tomto mesačnom svite v  jazierku niečo čľuplo. Pomaly z neho vychádzala ženská postava. Jej obnažené telo bolo posiate tisícami jemných kvapiek, ktoré sa skveli a jagali, ako hviezdy na tmavej nebeskej oblohe, na ktoré dopadali  zlatisté mesačné lúče. Teraz spoznal, že je to Eržika. Hľadel na ňu  očarený jej krásnym telom, až pokiaľ neprišla k svojmu odevu a nezahalila sa doň. Sadla si na hustú pažiť, lakte oprela na kolená,  podoprúc rukami hlavu, dívala sa na  jemné vlnky  zlatistého jazierka.

Premýšľala. Po chvíľke vyšiel z poza kríka aj Ondrej. Nevidela ho. Bola otočená k nemu chrbtom. Nevedel, či sa jej ukázať, alebo ostať utajený. Hlavou mu za ten krátky čas  prebehlo veľa myšlienok. I tá, prečo sa pekná Eržika  odlišuje od ostatných cigánov. Má bledšiu pleť i črty jej tváre naznačovali, že nie je pravá cigánka.

     Po dedine sa povráva, že sa jej matka zaľúbila do bieleho mládenca, paholka u bohatého gazdu. Ako pätnásťročné dievča, behalo za ním po dedinských pasienkoch  kde pásol statok. Sadala mu na voz, keď prechádzal popred  ich chatrče do polí k oračkám, alebo keď zvážal krm a obilie k mlatbe. Občas zavítala aj do gazdovej sýpky a prešmyknúc sa záhumním i do gazdových stajní, keď opatroval a kŕmil dobytok. Aj do jeho komôrky na konci staviska, kde prespával. Po čase i gazda pobadal, že sa mu obšmieta okolo staviska. Ba raz ju uvidel keď vychádzala z paholkovej komôrky. Pohrozil jej palicou i vyšľahal bičiskom po jej bosých nohách. Nedbala. Prikázal paholkovi, aby sa s ňou nestýkal. Ak neprestane, vyženie ho zo služby, lebo dom si nedá zaplieniť cigánskou ledačou. Po tejto výstrahe začali sa stretávať tajne, aby ich nikto nevidel, lebo od dedinčanov  by sa to ľahko donieslo k bohatému gazdovi. Tajomstvo však dlho nevydržalo. Na svet sa po čase začalo pýtať malé cigánča. Keď sa to gazda dozvedel, vyhnal paholka z domu. Nabalil mu do batôžka trochu obživy, do vrecka štuchol pár šestákov a na voze vyviezol za dedinu, aby sa s cigánskou frajerkou viac nestretol. I vybral sa paholok hľadať službu do iného kraja.

     Po čase pribudlo v cigánskej osade malé dievčatko. Bledú hlávku lemovali kučeravé vlásky a čierne očká  nechápavo hľadeli na svoju mladú matku. Všetci vedeli, že toto dievčatko je iné ako ostatní v tejto osade. Jej tvárička bola bledšia, strácali sa v nej cigánske črty a len čierne očká a tmavé vlasy  pripomínali, že patrí do tohto rodu. Nazvali ju „biela cigánka.“ Matka jej dala meno Eržika. I v dedine ju tak volali. Malá, biela, cigánka, Eržika. Ako dievčatko dorastalo, opeknievalo. Začali ju volať,  „čukar čajori“ pekné dievčatko – pekná Eržika. Iného mena nemala. I dedinský mládenci po nej pokukávali. No stretávať sa s ňou veľmi nechceli. Občas zašla i na dedinskú muziku, do tanca sa ju nik neodvážil vziať. Až raz to urobil richtárov syn. No zle to dopadlo. Ten sa Eržike páčil. Z jej osady bol najschopnejší Béla. Kamarátili sa. No za muža by ho nechcela, pre jeho príliš veľké cigánske móresy.  Ona už mala inú krv. Pomiešanú. Pomyslieť však na to, aby sa s ňou naložil richtárov syn, bola veľká opovážlivosť. I preto nešla do hrabového závozku, kam ju pozval.

     Z poza vysokého rozkošateného stromu vyletel nočný vták. Zatrepotal krídlami a prerušil toto nočné ticho. Ondrej sa pohol a stupil na suchú haluz, ktorá pod ním zaprašťala. Eržika sa obzrela a uvidela pred sebou mužskú postavu. Zvýskla a vyskočila. Ondrej sa pohol k nej. Otočila sa a rozbehla popri malom jazierku. Dobehol ju až pri potoku. Keď ju chytil za ruku celá sa triasla. Až teraz ho spoznala.

-Tak si ma vystrašil-

– Neboj sa, už je dobre- chytil ju  okolo pása a  pritisol  k sebe. Na hrudi cítil tlkot jej preľaknutého srdca. Vlhké šaty, ktoré vsali  kvapôčky vody, čo ostala po nočnom kúpeli, boli priľnuté na jej driečnej, štíhlej postave. Hľadel jej do tvári, do  jej čiernych očí. Pozerala na neho. Uvedomila si, že ju musel vidieť, keď sa nahá máčala v malom jazierku. Trochu sa zahanbila a sklopila zrak. No ako sa jeho ústa približovali k jej plným perám, znova sa pozrela na neho.  Pobozkal ju. Nebránila sa. Na túto chvíľu už dávno čakala.  Znova ju pobozkal. Objala ho a vyslala na jeho pery dlhý vášnivý bozk. Tu v tejto panenskej prírode ich nik nevidel. Len bledý mesiac, čo sa jagal nad korunami  mohutných stromov a tisíce  hviezdičiek, trblietajúcich sa  na nočnej oblohe, boli ich svedkami. Nevedeli, či sa takto zasialo medzi nich semeno lásky, alebo to bol len ošiaľ mladíckej náruživosti. Keď sa nasýtili vášnivých bozkov, chytiac za ruky, pobrali sa letnou mesačnou nocou k dedine, ktorá ticho driemala v pokojnom údolí.

     Pod cigánskou osadou sa  rozlúčili. Ondrej preskočil dedinský potok a pobral sa cez Laz  smerom k dedine. No nejaká tajomná sila ho ťahala na opačnú stranu. Ako námesačný, začal stúpať k malému vršku a vyšplhal sa na jeho vrchol. Pozrel sa smerom k dedine, kde matne videl slabo blikotajúce pouličné lampy, ktoré nočný vartáš každý večer pripaľoval. Doľahol k nemu i slabý a ťahavý spev dedinských mládencov. Pokračoval ďalej smerom na veľkú a priestrannú Kováčovie lúku. Prešiel krížom cez ňu a zastal pod košatým stromom, pri dubovom báni. Sadol si a oprel chrbtom o jeho mohutný kmeň. Bol ako omámený. Veľký, bledý mesiac stál vysoko na jasnej oblohe a len z diaľky, od západu, sa  pomaly približoval ťažký, čierny mrak.  Z dediny začul slabé, krátke zvuky hlásnikovej trúby, oznamujúce polnočnú hodinu. Oproti nemu, na opačnej strane lúky, z nevysokého krovia, dvíhal sa slabý opar. Ten sa približoval, až zastrel celé krovisko. Z bledého oparu, vychádzali na kvetnatú Kováčovie lúku ženské postavy, odeté v dlhých, jemných, bielych šatoch, s tvárami zahalenými priesvitnými závojmi. Prichádzali za sebou, do stredu lúky.  Za nimi sa niesol v povetrí hlas zvláštnej  hudby a doliehal k nemu i jemný dievčenský spev. Biele ženské postavy  prišli do stredu lúky, pochytali sa za ruky, utvoriac kruh, začali lahodne tancovať. Boli to lesné víly o ktorých dedinčania hovorili, že do svojich osídiel zlákajú všetkých zblúdilých mládencov. Po čase sa v zástupe priblížili k Ondrejovi. Znova vytvorili kruh okolo neho a v tanci pokračovali ďalej. Z kola vystúpila jedna víla s trblietajúcou sa korunkou na hlave. Bola to ich kráľovná. Chytila Ondreja za obe ruky a v tiahla do stredu  kola.  Pri tanci ho začal ovíjať jej dlhý závoj, plietol sa mu pod nohami a hudba i tanec sa zrýchľovali. Takto sa vystriedalo v tanci všetkých dvanásť lesných víl. Postupne sa tancujúce víly dostali do stredu lúky.  Do kola vstúpila ich kráľovná, ktorá si z hlavy stiahla závoj, hodila  do povetria a ten vznášajúc, stratil sa v bledom opare. Kráľovná víl sa mu zdala povedomá, ako keby ju bol niekde videl. Bola krásna. Jej dlhé, zlatisté vlasy siahajúce až k pásu,  trblietajúce sa oči v ktorých horeli malé plamienky a jemné biele ruky mu niekoho pripomínali.  Keď ho do tanca vzala ďalšia víla a odhodila svoj závoj,  mala tmavšiu tvár, čierne vlasy, iskriace oči s dlhými riasami a magickým pohľadom. Ondrej i napriek vysileniu, vznášal sa v tanci a jeho nohy lietali v povetrí. Tanečný ošiaľ sa stupňoval. Ondrej už nevládal prepletať nohami, začalo sa sním všetko točiť až  klesal od únavy.

     Tu veľký bledý mesiac zahalil čierny mrak. Nad nimi zahúkala nočná sova a zatrepotala svojimi krídlami. Razom všetko stíchlo. Nočné, lesné víly sa rozutekali a stratili v neprehľadnom opare. Ten sa zdvihol k nebeskej oblohe a rozplynul po nej. Nastala číra tma. Ondrej vysilený klesol na zem. Ako dlho takto ležal, nevedel. Keď sa pozviechal a poobzeral vôkol seba, zbadal obďaleč dve mladé srnky, ako sa popásali po lesnej lúke. Až keď sa postavil, ušli do neďalekého krovia. Čierny mrak odkryl bledý mesiac a na krajinu zoslal svoj svit. Ondrej sa  pozrel okolo seba, na udupanú trávu veľkej Kováčovie lúky, na svoju dotrhanú košeľu. Tackajúc, pobral sa k dedine.  Prišiel na kamenný most a  oproti nemu sa valilo niečo „ čierno, ako sud okrúhle. Oči mu svietili a iskrili.“ Dostal veľký strach. Ostal stáť ako prikovaný. To čierne čudu zastalo tiež. Po chvíľke sa  otočil a rozbehol krížom cez cestu k svojmu domu. Prerazil drevenú vchodovú bránku a vrazil do pitvora. Zahasproval dvere a zašiel do malej zadnej chyži, kde spával. Zhodil zo seba roztrhanú košeľu a zababušil sa do páperových perín. Bolo už neskoro po polnoci, keď rozrušený a preľaknutý tvrdo usnul.