moje poviedky

III

Pevné, dubové, krčmové dvere sa  roztvorili dokorán.  Zjavila sa v nich mohutná postava obecného richtára Ďura Račku. Všetci prísediaci razom stíchli  a pozerali na neho. Rozhliadol sa po krčme. Uprel svoj zrak na skupinu mládencov  usalašených pri stolíku, vedľa  latkového šenku. Zavrel dvere  a prešiel krížom cez krčmu do šenku. Bolo počuť len klepot jeho  ťažkých kožených čižiem,  opatrených na podpätkoch podkovičkami. Nazrel do výčapu. Vrátil sa do krčmy k mládencom.

-Nebol tu náš Ondrej- položil im otázku.

-Nie-  záporne pokrútili hlavami.

Vrátil sa znova do šenku, dal si naliať pohárik ostrého a vlial ho do seba.

-Ešte jeden- rozkázal krčmárovi. Vzal pohárik a sadol si k dubovému stolu naproti obloku, pri ktorom nik nesedel. Položil pohárik na stôl a zamyslel sa. Ondrej mu robí starosti. Jeho jediný syn sa vláči za dievkami, ktoré nie sú mu  po vôli. Zalieta k cigánskym chatrčiam, alebo k pastierskej chalupe v Úbočí. Chodí za takou, čo nemá ani štipku zeme, ani vlastnej strechy nad hlavou. Pastierča!  Keby jej otec nebol dedinským pastierom, nemali by kde hlavu skloniť. Sú horší, ako tí v chatrčiach z pod Kováčovie bána. Ako sa môže nakladať s takými?  S tými poslednými v dedine. Koľko raz mu to  vytýkal. Aj mater nastanovila. A nedbá. Ako keby im to robil napriek. Keď mu spomenú Zuzu Bohušovie, to nechce ani počuť. Hodí klobúk na hlavu a hneď sa z domu vytratí. A aká by to bola gazdiná.  Šikovná, robotná. Jedináčka. Aj do voza, aj do koča. Ich majetky zaberajú tretinu chotára. A keby ich spojili, bolo by viac ako polovica. V stajniach im bučí dvadsať kusov dobytka, troje párov koní, v chlievoch desať  ošípaných, po dvore behá plno hydiny, že sa ani spočítať nedá, senníky vrchovato naplnené krmov, sýpky plné obilia. Že je nie až  taká pekná? Daj sa mi svete.  To je nie veľká chyba. Aj tak sa  na muzike najviac vrtí medzi mladými. A koľko má nápadníkov? Keď ju Ondrej vezme do tanca, všetci mu závidia. Len čo ju popustí, už sa okolo nej vrtia aj piaty. No, ona najradšej Ondreja, hoci ten k nej veľkú náklonnosť neprejavuje. Stále pokukuje po Barbore, dcére chudobného pastiera Ďura. Tá sa mu teraz vyhýba, ako jej mater uprostred dediny vynadala a navykrikovala, že baží len po majetku, že si Ondreja omotala do osídiel, že by sa rada stala  pani richtárkou.  S pastierča, richtárka. To by sa jej hodilo. Ale že mi už nevestu máme. Ej, ale jej tá naša  mať  dala. Dlho sa na dedine ani neukazovala. Aj Ondrej sa nahneval, keď sa to dozvedel. Ale už sa upokojil.

Kde ten chlapčisko môže byť? Veď len tu vysedáva. S mládencami. Alebo, žeby bol zašiel k cigánskym chatrčiam? Ešte to by mi chýbalo. Hútal starý richtár.

Tá cigánska háveď. Nemá ničoho. Ba z čoho tí žijú? Neorú, nesejú. A predsa každý večer počuť z pred ich cigánskych chatrčí, muziku, spev, krik aj zvadu. Žijú si svoj obyčajný cigánsky život. A on sa nadrie, od svitu – do mrku. Honobí majetok, aby mohol čo najviac zanechať pre svojho jediného syna.  A on si to neváži.

Takto dumal starý richtár a pomaly si popíjal z pohárika. Keď si k dlhému dubovému stolu začali prisadať prišlí hostia, vytratil sa z krčmy.

-Ja som videl Ondreja,  keď som išiel do krčmy- prehovoril Pastorok.  

-Zahýbal cez kamenný most k Majeru. Určite prešiel Kriepopu k cigánskej osade. Pekná Eržika ho láka.-

-Nech ho tam ide richtár hľadať- nadhodil Mišo Samotný.

-Možno by ich našiel v šianci, nakope. Alebo sa zvŕtať pri cigánskej muzike s bielou cigánkou-  rozrehotali sa mládenci.

-Čože je vám tak do smiechu?- ozval sa od vedľajšieho stola starý Debnár, bafkajúc zo svojej obľúbenej fajočky, s dlhým pipasárom.

-On najradšej peknú Barborku,  z Úbočí.- nadhodil Kasnár.

-Tá sa do ich rodiny nehodí. Je chudobná, ako kostolná myš.-

-Však majú dosť bohatstva.-

-Ondrej je veľký záletník. Vyberá si, všetky do radu-

-Len aby z radu nevyšiel.-

-Zuzu Bohušku už z radu vypustil. Tú nerád-

-Ale rodičia ju radi. Je bohatá.- takto viedli debatu medzi sebou dedinskí mládenci.

-Keď nemáme čo piť-,  zdvihol prázdny pohárik Ďuro Debnár  -poďme si zaspievať.

-Poďme- začali sa dvíhať od stola a vychádzať na dvor. Zašli na kamenný most, niektorí sa opreli o drevené zábradlie a spustili.

Keď sa večernou dedinou rozľahol spev veselých mládencov, nakukol starý richtár do Ondrejovej chyži. Bola prázdna. Vstúpil do prednej  a pripálil petrolejovku visiacu nad stolom. Žena sa na posteli prevrátila na druhú stranu.

-Už si doma?-  Zašomrala.

Neodpovedal. Zhodil zo seba vrchné ošatenie, zakryl sa  hrubou perinou a pokúšal sa zaspať.

IV

-Ondrej, vstávaj!-  zabúchala päsťou na dvere Ondrejovej chyži richtárka.

– Slnko už stojí nad Hrbom a ty ešte vylihuješ v posteli. Otec už na svitaní odišiel s koscami na Sedliacke hole. Tak vstávaj!-  Zabúchala ešte raz a odišla cez pitvor do prednej chyži.

-Už idem- ozval sa Ondrej. Posadil sa na okraj posteli a rukou si pretrel rozospaté oči. Premýšľal, čo sa to s ním včera stalo. Bol to sen, alebo skutočnosť? Potom rýchlo hodil na seba ľanové nohavice a košeľu. Pobral sa von, do stajni. Na dvore niečo prplila slúžka.

-Kone si už napojila- opýtal sa jej idúcky.

-V stajni je už všetko urobené- odvetila a odbehla smerom do záhrady. Richtárka vyšla do dvier volajúc na Ondreja.

-Máš zapriahnuť a keď sa budete vracať z kosenia, zveziete aj tie tri kôpky sena, čo ostalo na Dedinských prídeloch. Len sa poponáhľaj. Maryša pôjde s tebou. Vezme koscom fruštik a poroztriasa radky- dávala pokyny.

– A idúcky zveste aj Zuzku Bohušku. Bude vás vyzerať. Ide na prídely za chlapmi. Nemusí sa terigať pešo.-

-A to už ako viete, že ide na prídely – uštipačne sa pýtal Ondrej.

-Včera sme sa rozprávali. Nuž tak som ťa ponúkla, že ju zvezieš. Bola rada.-

-No ja som nie rád- zašomral popod nos. 

-Maryša, kde si? Poď! Už máš v  koši prichystané.- volala na slúžku richtárka.

-Už idem- ozvala sa slúžka a pomaly vchádzala na dvor i s hrabľami. Zišla do domu. Vzala kôš s nachystaným proviantom. Ondrej zapriahol do voza a vybrali sa hore dedinou. Keď prichádzali k Bohušovie domu, Ondrej šibol do koní a voz prefrčal popred ich bránu. Z dvora práve   vyšla Zuza,  mávajúc za Ondrejom. Ten zabočil poza Bučanovie dom a stratil sa jej z dohľadu. Aj richtárka videla z dvora, ako Ondrej nechal Zuzu na ceste. Veľmi ju to rozhnevalo. Vedela, že Ondrej nerád hrdú Bohušovie dievku.

-Ej veď ja ho naučím, ako sa má k nej správať- zašomrala a namosúrená išla po svojej robote.

-Mladý pán richtár- ozvala sa Maryša – mali ste počkať na Zuzku.-

-Nech ide pešo- ozval sa Ondrej. – A ty sa do toho nestaraj.-

-Ale pani richtárka povedala…- namietala Maryša.

-Viem čo povedala- skočil jej do reči.

Maryša ostala ticho. – Ale z toho  nebude dobre- šomrala si pre seba.- Aj ja vyhrmím, že som nepripomenula.-

Keď vyšli nad dedinu, na poľnom chodníku zbadali dievčinu s košom na chrbte.  Prešla cez malú lavičku a zišla na poľnú cestu, keď práve dohrkotal k nej Ondrejov voz. Bola to Barborka z Úboči.

-Prrr…- zastavil kone a zoskočil z voza. -Kde si sa vybrala?- podíduc k nej. Pozrela na neho i na slúžku sediacu na voze.

-Na Dedinské prídele, za koscami.- a uberala sa ďalej.

-Počkaj. Zveziem ťa. Ja idem na hole a prejdem cez prídele.  Nasadni!-  Maryša jej už robila miesto vedľa seba. Sedela  z boku na voze. Jednou rukou sa držala drabiny a druhou pridržiavala kôš, aby sa neprevrátil.

-Nie! Ondrej. Len ty choď pekne ďalej. Čo by povedala na to tvoja matka?–  namietala Barborka.

-Len sa ty nestrachuj. Sadaj!- a bral jej  kôš z chrbta.

-Poď Barborka- volala ju i slúžka.- O mňa sa  neboj. Ja nič nepoviem.-

Ondrej jej nasilu stiahol kôš z chrbta a kládol na voz.

-Keď sa to dozvedia tvoji rodičia, zasa bude zle.-

-A čo keď sa to dozvedia. Hádam ešte aj ja mám nejaké slovo- a tlačil Barborku vedľa Maryši. Ondrej vyskočil na voz a šibol  kone po širokých chrbtoch. Tie sa vybrali hrboľatou cestou k Sedliackym holiam, ktoré sa rozprestierali na pretiahlom pahorku nad dedinou, pol hodiny cesty vozom. Slúžka mala Barborku radšej, ako hrdú Bohušovie dievku. Vedela, že Ondrej chodieva na Úbočie a stretáva sa s Barborkou v brezovom  hájiku. Koľko raz musela richtárovcom klamať a kryť ho, aby sa nedozvedeli, kde sa ich syn nachádza.  Vymýšľala, čo im povedať. No mala aj strach, aby sa nedozvedeli, že im luže a kryje Ondreja. Určite by ju vyhodili zo služby. Povedala to i Ondrejovi. Ten ju uistil, že sa báť nemusí a zastane ju. Aj tak sa radšej vyhovorila, že nevie kde je. No a teraz  tiež nebude dobre. Len, aby sa richtárka nedozvedela, že  zviezol Barborku. Ona to neprezradí. Lenže cestou stretávali ľudí, čo išli do poľa. A môže sa nájsť taký, čo to richtárke povie. To bude kriku v richtárovie dome, keď sa dozvedia, čo Ondrej vykonal.

Pomaly došli na Dedinské prídele. Boli to rozsiahle polia, ktoré kedysi patrili bohatým grófom. Po čase ich pridelili dedinčanom, podľa čiastky v urbáre. Bohatý gazdovia vlastnili väčšie čiastky. Pole na prídeloch mali skoro všetci  pôvodní dedinčania.  Niektorí svoje polia predali, hlavne tí trochári a tak sa  postupne pozemky sceľovali.

Barborka išla s fruštikom na Bučanovie prídel. Jej matka tam slúžila a niekedy, keď mala viac roboty jej  pomáhala. Aj teraz pripravovali s gazdinou obed. Preto poslali z rána do poľa Barborku , aby rozhodila radky, pokiaľ nepríde za koscami gazdiná s obedom.

Bučanovie prídel bol rozsiahli, na troch koscov. Odkúpili ho postupne od chudobnejších dedinčanov. Keď ráno na svitaní začali švihať kosami, končili až za vysoké hory zašlo slniečko. I teraz bolo na prídeloch veľa ľudí. Jedni kosili, druhí sušili a niektorí už zvážali. Bola tam skoro celá dedina. I nad prídelmi, rozprestierajúce veľké Sedliacke hole sa ozývali ľudskou vravou, ujúkaním a spevom veselých dievok, ktoré vyšli na sená. Ľudia si navzájom pomáhali. Keď ženy zhrabali jednému, pomohli druhému. A tak to bolo aj s koscami. Preto, kto sa vybral na prídele, alebo hole,  neprišiel domov skôr, než sa zvečerilo.

Ondrej prešiel s povozom cez jedľovú horu, na rázcestie a zastal na začiatku Dedinských prídelov. Barborka zišla z voza a slúžka jej podávala  kôš, naplnení proviantom.

-Ďakujem- zavolala i Ondrejovi a pobrala sa krížom cez lúky, k smrekovému háju, odkiaľ začínali Bučanovie lúky.

-Pánboh pomáhaj- idúcky sa zdravila dedinčanom.

-Pánboh uslyš- odpovedali niektorí a pokračovali vo svojej robote.

-Dá sa rozvážať, ako nejaká mecenáška- podpichla stará Dora Hlavajovie, ktorá hrabala sená na okraji lúky s niekoľkými ženami.

 – Len keby to vedela richtárka- začínala znova.  Priblížila sa k Ele Matušovie a ich ostré jazyky mali o čom klebetiť.

-I onehdy som ju videla, ako zahýbala za richtárovie Ondrejom, až hen na Mrváňov breh.-

-Ale, richtárka jej riadne nadelila, nedávno uprostred dediny- pridala sa Ela.

-Letela do Ubôčky s fňukaním, len sa tak za ňou prášilo.-

-Do gazdovstva by sa chcela vtrieť. Ešte že to starí pobadali a Ondrejovi bránia. Lebo mladí môžu hocičo vyviesť. A potom si čo počne stará richtárka? Bude mať na krku pankharta. –

-A vidíš. Zasa za ním lezie.- Takto omieľali Barborku dedinské klebetnice.

Tá  už bola od nich ďaleko. Nič nepočula. Došla do stredu Bučanovie lúky, kde rástla stará čerešňa. Na zem rozprestrela biely obrus a vyložila naň nachystanú stravu.

O chvíľku prišiel i gazda s koscami. Posadali si  okolo obrusa. Gazda vzal hranatú fľašu, ponalieval ostrého a pustili sa s chuťou do jedenia. Keď  Ondrej vchádzal do malého briežku na Sedliacke hole, vyzeral  starý Bohuš, či nedoviezol i  jeho dievku. Na voze sedela len richtárova slúžka. Pokrútil nahnevane hlavou a mávol svojou mozoľnatou rukou. Vybral z oselníka osličku, naostriac kosu, pustil sa znova do roboty. Zuza dorazila hodne neskoro. Prestrela chlapom a povykladala jedlo. Namosúrená, bez slova odišla na lúku. Šmŕľala okolo seba nakosenú trávu, div pekné, vyrezávané hrable, nedolámala.

-No veď, ja sa mu  za to odplatím- šomrala. Po jej zlostnej a z červenelej tvári, začali stekať  dve veľké slzy. Miešali sa s kropajami potu a padali do hustej pokosenej trávy.