V
Na úbočí strmého briežku nad dedinou, stojí malý zrubový domček. Pred ním, dreveným plotom ohradená záhradka. Ponad, až po vrchol, sa ťahá hustý brezový háj. Na ľavo od domčeka drevená maštaľ a za ňou zariadenie na pripúšťanie dobytka.
Domček dala postaviť obec pre dedinského pastiera, ktorý mal na starosti i dvoch obecných býkov. Tie sa najprv chovali v pastierni pri škole. No pre mravnú výchovu žiakov musela byť zbúraná a postavila sa nad dedinou. Na mieste bývalej pastierni, postavil si nový dom, obecný richtár, Ďuro Račko. Do novej pastierni, na Úbočie, sa nasťahoval aj dedinský pastier, so svojou ženou a malým dievčatkom. Dedinčania ho volali – Ďuro pastier a malé dievčatko Barborku – pastierča. Ďuro pásol dobytok dedinčanom, ktorí nemali svojich pastierov, alebo deti, súce na pasenie a staral sa o obecných býkov. Každé ráno schádzal do dediny. Remenným bičiskom, na brezovom porisku plieskal, a tak dával na známosť gazdom, by vyháňali zo stajní svoj dobytok, ktorí potom zaháňal na pašu. Cez plece mal prehodenú kapsu, ušitú z domáceho zrebného plátna, do ktorej mu každý deň, po rade, dávali gazdiné obživu. Na jeseň, keď sa skončilo pasenie, dostával plácu od gazdov, podľa toho, koľko kusov dobytka pre toho – ktorého pásol. I obec ho platila, že sa staral o obecné býky. Tiež si mohol na obecných lúkach nakosiť toľko sena, čo spotrebovala jeho jedna kravička. Pri pasení zhotovoval brezové metly, plietol koše z lieskových páraníc, alebo malé košíky z vŕbového prútia. Toto potom predával, buď dedinčanom, alebo chodieval nad dedinu, na hradskú cestu, po ktorej chodili dolniacky furmani na jarmoky do neďalekého mesta a ponúkal im svoj tovar. Takto si privyrábal, aby uživil svoju rodinu. Cez Vianoce zas chodieval po dedine z dom do domu, so zväzkom brezového prútia, po vinšovaní. Zastal si uprostred vykúrenej chyži a zarecitoval vianočný vinš.
Vinšujem vám tieto slávne sviatky,
Krista Pána narodenia,
Aby vám dal Pán Boh zdravia, šťastia,
hojné, božské požehnanie,
na poli úrod, pri dome príplot
v chyži zdravia, veselia
a ja vám vinšujem ,všetkým dobrého zdravia.
Gazdiná, alebo gazda, vytiahli z viazanice zo dva brezové prúty, vyšvihali vinšovníka po sárach vysokých čižiem, ten trochu podskočil a gazda mu nalial do kalíšteka hriateho. No, Ďuro pastier si nosil so sebou i kožené kapse. Na jednom pleci mal menšiu s fľaškami, do ktorých si zlieval pálenku a na druhom pleci väčšiu. Do tej mu dávali gazdiné výslužku, ako odmenu za vinšovanie.
Po rokoch sa Ďuro pastier pominul. Richtár premiestnil obecné býky do starej maštali pri šmikni, aby ich opatroval kováčov syn Paľo. Bol to silný chlap – starý mládenec, niečo vyše štyridsiatky. Mal kratšiu nohu, pri chôdzi pokrivkával a občas sa zatackal. Volali ho Paľo- targáč. Ten potom pásol i statok dedinským gazdom. Stal sa obecným pastierom.
V malom, zrubovom domčeku na Úbočí, ostala bývať Ďurova žena, chudobná vdova, so svojou dcérkou, Barborkou. Dievča rástlo ako z vody. Bola to pekná, veselá, driečna dievčina, za ktorou sa obzerali všetci dedinský mládenci. Aj na muzike sa okolo nej vrtili. I bohatší, štvrťkársky mládenci ju vykrúcali, ale viac mala nápadníkov z chudobnejšieho rodu. Bohatý gazdovia by nechceli za nevestu dievku, čo nemá žiadne veno. Matka jej preto pripomínala.
-Vrana k vrane sadá, rovný, rovného si hľadá. Toho sa ty dievka moja pridŕžaj. Netlač sa tam, kde ťa nechcú. A ty patríš k takým, čo veľa nemajú. Len svoju česť. A tú si chráň. Nebaž po bohatstve i keď je lákavé. Bohaté matere, hľadajú pre svojich synov inakšie nevesty, ako chudobnú sirotu z Ubôčky.-
I pridržiavala sa Barborka tejto rady. Preto i Ondreja, bohatého richtárovie syna začala obchádzať a vyhýbať sa mu. Nechcela ešte raz zažiť tú hanbu, keď jeho matka uprostred dediny jej vynadala a navykrikovala. I keď Ondreja mala rada, i keď sa jej páčil. Nemôže. Nesmie ho ľúbiť. Jemu hľadajú inú ženu. Zuzu Bohušku. Tú hrdú, namyslenú fiflenu, ktorá s ňou ani slovo nestratí, na pozdrav neodpovie. Nosí sa ako páva. Na muzike len Ondreja obletuje. A on si ju ani nevšíma. Keď sa začne s druhým dievčaťom rozprávať už je pri ňom. Oči z neho nespustí. A čo vystrája, keď ju náhodou vezme do tanca. Skáče, smeje sa, hlavou hádže. Jej dlhý vrkoč lieta ostatným popred oči, naráža do iných párov, ako keby bola celá krčma len jej. A richtárka so starou Bohuškou, stojace vedľa seba, sa len lakťami šťuchajú, usmievajú a šepocú. Kujú plány, ako z nich urobiť manželov. Ako dať do kopy ich majetky. Ako urobiť z Bohušovie Zuzy, mladú pani richtárku.
Dolu zo Strmých lúk, vchádzal do hlbokého závozku, plno naložený senný voz , ťahaný kravským záprahom. Pred ním šiel Mišo Hudák, pridržiavajúc za jarmá kravky, ktoré dolu strminou tlačila váha nákladu.
-Hamuj- volal na svojho dvanásťročného syna. Ten na konci voza krútil železným hamovcom , raz na jednu, potom na druhú stranu.
-Hamuj…hamuj… znova kričal Mišo. –Čo robíš? Hamuuuj…!
Kričal otec vidiac, že sa voz rozbieha a kravky ho nevládzu udržať.
-Hamuuuj, hamuj,- volala na brata i jeho staršia sestra Veronka. Otec sa vzpieral, no voz udržať nevládal. A malý Filip len krútil hamovcom, ale ten nefungoval.
-Nehamuje – volal Filip. Chytil sa preto drabín, šuchajúc nohami po zemi chcel i on voz udržať, aby spomalil.
-Hamuj- ešte raz zavolal otec, utekajúc popred kravský záprah, vidiac, že je zle. Voz dolu strmým svahom naskakoval po kamenistej ceste a nedal sa ovládať. Zrazu na konci závozku , predné koleso skočilo do záseku, oje so záprahom hodilo na pravú stranu, Miša odhodilo nabok a plno naložený senný voz sa prevrátil na neho. Vozové oje sa zlomilo a kravy uväznené v jarmách, bezhlavo utekali do poľa. Deti s hrôzou pozerali, kričali a plakali. A z pod voza sa ozval strašný výkrik. Mišovo telo ostalo pod ním uväznené. Z úst mu vychádzali ťažké vzdychy a volanie o pomoc. Keď pribehli k nemu deti, videli trčať len otcovu hlavu.
-Pomóc, pomóc, rata – volala Veronka a rozbehla sa dolu k malému drevenému domčeku, stojacom na Úbočí, pod brezovým hájom. Oproti nej už bežala Barborka. Tá sedela na drevenej lavičke a z diaľky pozorovala celý výjav. Ešte v behu zakričala na svoju matku čo sa stalo a utekala k prevrátenému vozu. Snažila sa spolu s Veronkou vyslobodiť jej otca z pod prevráteného voza. No, nešlo to. Ten bol pritlačený drevenou drabinou niekde pod pásom a hruď mal privalenú senom.
-Nohy si necítim- šepkal Mišo – v krížoch ma pichá.-
Barborka rozkázala Veronke vytrhať seno a tak aspoň z časti uvoľniť otcovu hruď.
-Ja idem do dediny pre pomoc- a rozbehla sa smerom k dedine.
-Ujca Hudáka privalil voz- ešte zakričala matke, ktorá práve zbiehala z Úbočia. Barborka vbehla do prvého domu na okraji dediny a rýchlo rozpovedala čo sa stalo. Takto zbuntošila skoro celý horný koniec. O chvíľku dobehlo pod Úbočie niekoľko chlapov.
-Musíme nadvihnúť voz a vytiahnuť Miša z pod neho – volali. Zo desať chlapov zdvihlo prednú časť drabiny a pomaly vytiahli Miša z pod voza. Ten mal nohavice celé zakrvavené a upadal do mdlôb.
-Rýchlo zapriahnuť kone a do špitála s ním.-
Kým chlapi uvoľnili žrďku na voze, dobehol na miesto i mladý Paľko Markovie na svojich koníkoch. Do voza nahádzali sena a opatrne uložili naň zraneného Miša.
-Niekto poďte so mnou- zavolal.
-Ja idem- ozvala sa Barborka a už aj vyskočila na voz k Mišovi. Paľko sa pohol cez lúky smerom k hlavnej ceste vedúcej do malého mesta, aby zaviezol Miša do špitála. Keď na miesto prišla Mišova žena, voz už hrkotal vyše dediny po hradskej ceste. Miša v špitáli nechali. Jednu nohu mal zlomenú, dodrúzgané kríže a silne pomliaždenú hruď. Paľkovi oznámili, že Miša nechajú v špitáli. Ten otočil voz a pobral sa i s Barborkou domov. Sadli si spolu na predok voza. Paľko držal v rukách opraty a sem-tam pošibal koníky. Mlčali. Mysleli na zraneného Miša. Až po čase nadviazali medzi sebou rozhovor. Paľko mal prvú príležitosť osamote byť s Barborkou. Na muzikách sem-tam spolu tancovali, no Barborka mala veľa tanečníkov, ktorí jej nadbiehali. Často ju videl i vonku v prítmí postávať s mládencami. Vedel, že i mladý richtár má o ňu záujem. Preto sa neodvážil pozvať ju na prechádzku, alebo zájsť k ich domu na Úbočie, aby sa s ňou stretol. Ani nejavila o neho veľký záujem, len občas po ňom kukla. Boli ako kamaráti. On bol skôr utiahnutí, skromný, hanblivý dedinský mládenec. Nepatril medzi bohatých, štvrťkárskych mládencov, ale ani medzi najchudobnejších. Poľa mali päť holdov, jeden pár koní a štyri kusy dobytka. Jeho otec si slúžku, alebo paholka nedovolil držať. Mal tri staršie deti a tie pomáhali pri robote. Barborka sa mu veľmi páčila, hoc ona o tom nevedela. Hanbil sa vyjaviť svoje city pred ňou. Aj sa bál, že ho vysmeje a odmietne. Že mu ľúbosť neopätuje. A teraz tu sedeli vedľa seba. Okolo nich sa míňali vysoké, štíhle jedle, stojace po oboch stranách cesty. Barborka občas bokom pozrela na neho. Ostal nesvoj. Hniezdil sa na úzkej doske, čo na nej sedeli a do tvári sa mu začala tlačiť červeň. Rozpaľoval sa. Uvedomil si, že ak mu pozrie priamo do tvári, uvidí na ňom zmenu. Pritiahol opraty, aby spomalil chod voza a naviedol kone malým briežkom na poľnú cestu. Tak by sa skratkou dostali do dediny. Ako sa navážili na dolnú stranu, Barborka sa ho chytila. Pozrel na ňu. V tých veľkých, pekných, modrých očiach, ako by sa boli jagali blankytné perly. Usmiala sa. Koníky zišli na rovinku a zastali. Zrazu sa osmelil. Ľavou rukou založil opraty za vyčnievajúcu ľavču a pravou rukou ju jemne chytil okolo drieku. Nebránila sa. Otočila sa k nemu a pozerala do očí. Pritiahol si ju k sebe a pobozkal na ústa. Ju ešte žiaden mládenec nepobozkal na ústa. Už sa viacerí o to pokúšali, no nedovolila. I richtárovie Ondrej. Aj súhlasila, ale v poslednej chvíli otočila hlavu a nastavila líce. Ju môže na ústa pobozkať len ten, koho bude ľúbiť. Tí druhí len na čelo, alebo líce. Bozk na ústa je bozkom lásky. Bozk ľúbostný. Ona je nie poddajná, ako niektoré dedinské dievčence. A Paľkovi to dovolila. Aj sa zháčila, čo to vykonala. Bol to však bozk len taký, ostýchavý. Veď Paľko bol nesmelý, hanblivý. Nemal sa okolo dievčeniec Ani tancovať dobre nevedel. Na muzike tancoval len so svojou sestrou, ktorá ho k tancu priúčala. Preto si netrúfal popýtať o tanec iné dievča. Len pri dámskej volenke ho niektorá stiahla do kola. I s Barborkou už tancoval. Aj sa pred ňou hanbil, že je taká nemotora. A teraz ju pobozkal. To pekné, milé, veselé a usmievavé dievča, Barborku z Úbočia. I keď bola chudobná, povahou sa jej máloktorá vyrovná. Znova sa ju pokúsil pobozkať. Teraz ho chytila okolo pliec a bozkávali sa dlhšie. Keď ho pustila, povedala.
-Poďme už.-
Paľko vzal do rúk opraty a šťastne šibol do koní, ktoré sa pobrali krížom cez rázcestie, smerom k dedine.
Nešťastie, ktoré sa prihodilo Mišovi , zanechalo na ňom trvalé stopy. Dodrúzganá noha stále bolela, znemožňovala pohyb a musel sa opierať o palicu. Pomliaždená hruď a dolámané rebrá, zapríčiňovali ťažkosti s dýchaním. Robiť nemohol nič, len smutne vysedával na lavičke pred domom. Bol odkázaný na pomoc cudzích ľudí. Jeho syn Filip musel chodiť po dedine prosiť ľudí o pomoc, pri kosení lúk, žatve, pri oračkách a iných robotách na poli. O dom, kone a statok sa starali spolu s matkou a sestrou. Keď dovŕšil štrnásty rok, pominul sa mu otec. Ostal mladý gazda v tomto dome. Ešte že bol vyrastený a silný. Veľa roboty urobil sám. Priučil ho otec. O dva roky, vystrojil svadbu svojej sestre Veronke. V dome ostal len s matkou. Tá ho nabádala, aby sa oženil, aby priviedol mladú gazdinú do domu. No chuť do ženenia ešte nemal.
-Keď príde čas i to bude- s úsmevom a rozvážne odpovedal matke.
-Ja by ti radila….-
-Len vy neraďte – prerušil matku. – Ja si poradím a vyberiem sám-
Matka sa len usmievala a čakala, kedy si Filip vyberie tú pravú podľa jeho vôli. No nedočkala sa. Choroba ju zložila skôr, ako zavítala na Hudákovie dvor nová gazdiná
VI
V jedno letné nedeľné popoludnie, keď krmoviny boli už zväčša pod strechou a na žatvu ešte nebol čas, zišli sa hrdé dedinské dievky v dome Bohušovcov, aby sa dohodli, že usporiadajú veľký dievčenský bál. Ako miesto si vybrali rovné priestranstvo v jedľovej hore. Poradila im ho stará Bohuška, kde aj ona za dávnych čias, takýto bál usporiadala.
Dievky požiadali bohatých, štvrťkárskych mládencov, aby im pri organizovaní bálu pomohli. A mládenci boli radi. Vyčistili priestranstvo, odstránili nežiaduce krovie, vyťali niektoré mladé stromčeky, zhotovili provizórne lavice a stoly a z dediny premiestnili zopár pouličných lámp. Dievky zase vyzdobili priestranstvo pestrofarebnými, papierovými stuhami. Postarali sa o občerstvenie, zaistili cigánsku kapelu a veselica sa mohla začať. Len, aby čas vyšiel, bolo ich zbožným želaním. A v poslednú júlovú nedeľu, na Annu, sa mohol dievčenský bál uskutočniť. Hneď po rannej nedeľňajšej omši, ešte vyzametali brezovými metlami celé priestranstvo, aby bolo všetko pripravené. Mládenci z neďalekého dolniackeho mestečka doviezli na voze cimbalovú kapelu. A keď ľudia poobede vychádzali z litánií, už v jedline veselo vyhrávala cigánska kapela.
V dedine to bola veľká a nevšedná udalosť. Zabávala sa skoro celá dedina. V kole sa zvŕtali všetci. Starí i mladí. Lebo cimbalová muzika, rozihrala žilky každému účastníkovi. Aj z cigánskej osady, aj zo susedných dedín prišlo niekoľko mládencov, lebo chýr o dievčenskom bále sa rýchlo rozniesol po okolí. Dievčence si mali z čoho vyberať. Boli na roztrhanie. Dedinský mládenci sa museli veľmi obzerať, aby sa dostali do kola. I šenkár si prišiel na svoje. Dal sa nahovoriť mládeži. Zavrel krčmu a premiestnil sa na bál, do jedliny. Richtárov syn vykrúcal dievky do radu. Jednu dievčinu márne hľadal medzi tancujúcimi. Až na súmraku sa objavila medzi mládežou. Už sa vybral pozvať ju do tanca, keď ho predbehol Mišo Mukara. Na pol ceste sa zvrtol späť ku stolíku, kde predtým sedel a popíjal. Zastavila ho Zuza Bohuška.
-Poďme tancovať-
Chcel sa vyhovoriť, no nástojila na svojom.
-Je dievčenský bál. Pozývam ťa. Azda ma neohrdneš- a chytiac za ruku, ťahala ho do kola. Keď cigáni dohrali, nepustila jeho ruku. Rozhodla sa, že tento pekný a teplý večer bude stále pri ňom. Bude jej. Ukáže chudere Barbore, že len jej patrí. Nedovolí, aby s ňou tancoval ,čo len jedno kolo. Ťahala ho mimo dosah svetelných lúčov pouličných lámp, ktoré matne blikotali nad tanečným priestorom.. Ondrej nedobrovoľne šiel za ňou, až do tieňa mohutného smreka. Pod ním zastali. Pritlačila sa mu na hruď. Ruky ovinula okolo krku a začala ho náruživo bozkávať.
-Čo to robíš – bránil sa Ondrej a odtláčal ju od seba. Nedala sa. No keď zacítil cez jemnú letnú blúzku, ako sa jej chveje telo, akou vášňou prekypujú jej bozky, ako jej žiaria oči túžbou, začal sa u neho prejavovať mužský pud. Doteraz ruky, ktoré ju od seba odtláčali, pevne ju chytili okolo drieku a pritlačili na jeho mohutné mužské prsia. Na tento okamih tak dlho čakala.
-Ľúbim ťa- vydralo sa jej cez pery to slovko. Prvý raz mu ho takto do očí povedala. Prvý raz sa naskytla príležitosť, že ho mohla takto bozkávať. Prvý raz ho mala v náručí a bol celý jej. Už ho nikdy viac nepustí..
Ondrej bol ako omámený. Nevedel, či to od jej bozkov, alebo si viac uhol z pohárika. Zašli hlbšie do hory, na malú lesnú čistinku. Cigáni začali hrať ťahavú pieseň. Pritúlila sa k nemu. Ľahli si na machom pokrytú pažiť, z ktorej sem tam vyčnievali steblá horskej trávy.
Po čase sa vrátili medzi tancujúcich. Cigánsky primáš vyhlasoval sólo, pre organizátorky dievčenského bálu. Zuza hneď stiahla Ondreja na tanečný priestor a začali sa zvŕtať prví. K ním sa pridalo ďalších päť párov. Ostatné dievky okolo nich tancovali v kolečku. Keď skončil sólo tanec, roztancovala sa celá mladá chasa. Ondrej tancoval so Zuzou až do bieleho rána. Nepustila ho viac zo svojich rúk. Len sen tam pozrel bokom po Barborke, ako sa zvŕta s dedinskými mládencami. Dosť často ju videl v kole s Paľom Markovie. Bola veselá a radosť z nej prekypovala. Len teraz si uvedomil, ako sa zamotal do osídiel hrdej Bohušovie dievky. A ich matere, sediace vedľa seba na drevenej lavici poblíž tanečného priestoru, sa šťastne usmievali.
-Ako im to pristane- hovorili si.
Ondrejovi nebolo do smiechu, keď ho po mesiaci vyhľadala Zuza a povedala mu.
-Naše ľúbenie cez dievčenský bál, nebolo bez následkov. Som v tom. Čakám dieťa.-
Ondrej nechcel veriť.
-To je nie možné- vyhováral sa. No Zuza trvala na svojom.
-Ondrejko! Veď je to dobre.- chytila ho za ruku a pritúlila sa k nemu.
-Zoberieme sa a všetko bude v poriadku-
-Ale ja sa ženiť nechcem – nasrdil sa Ondrej.
Po bále sa dedinou rozniesol chýr, že richtárov syn sa bude ženiť. Stará Dora Hlavajovie roznášala túto novinu z dom do domu. Keď niekoho stretla na ulici, len o tom rozprávala.
-Ondrej richtárovie sa bude ženiť.- tajnostkársky hovorila. -Bude si brať Zuzku Bohušku. Musia sa vziať ešte pred adventom, pokým to nebude na nej vidieť.-
Túto zvesť sa dozvedeli aj richtárovci a začali naliehať na Ondreja, aby sa oženil. Ondrejovi to nebolo po vôli. No postupne sa poddával. Zuza chcela svadbu čím skôr, ale Ondrej čas odďaľoval. Nakoniec sa dohodli, že svadbu vystroja o desať týždňov, v poslednú októbrovú nedeľu. To ešte na Zuzke nebude nič poznať. A keby aj trochu. Utiahne sa a bude všetko v poriadku.
A tak pán farár, mesiac pred svadbou, ohlásil z kancľa, že do stavu manželského hodlajú vstúpiť, Zuzana Bohušovie s Ondrejom Račkom.
A to, čo sa po dedine povrávalo, stalo sa skutočnosťou. Richtárov syn Ondrej sa bude ženiť. Na radosť rodičov a na smútok viacerých dievčeniec, ktoré dúfali, že si práve ich vyberie.
Celá debata | RSS tejto debaty