moje poviedky

VII

-Tak  čo, Ondrej – tľapol Ondreja po pleci Kasnár.- Kedy bude rozlúčka so slobodou? Hádam sa s nami rozlúčiš?-

-Bude – zašomral Ondrej.  –Bude. –

-Pripravíme ti takú rozlúčku, akú dedina ešte nezažila. Veď sa bude ženiť prvý mládenec v dedine. Richtárov syn- pokračoval.

-Nerád sa lúčim. Ale ja aj tak medzi vás prídem.-

-Ak ti to Zuza dovolí. Ej tá si ťa už nepustí, aby si jej nebodaj neostal neverní a neskočil za inou.- zažartoval. Prehodil z pleca na plece nakovanú kosu a pobral sa hore dedinou.

Ondrejovi svitlo, že jeho voľnosť  bude obmedzená. Už nezájde do starej krčmy k mládencom. Nezastane si do kruhu na kamennom moste a večerom ťahať s nimi obľúbené pesničky. Už prestanú Veľkonočné oblievačky a Turíčne stavanie májov. Už nepôjde, cez dlhé zimné večery, za dievčencami, na priadky, alebo páračky. Už si nebude na muzike vyberať tanečnicu do kola z rozjasaných dievčenských tvárí. Už nebudú hádzať po ňom túžobné pohľady.  Všetka mládež od neho odvráti zrak. Ondrej už medzi nás nepatrí. Je ženáč. A ako ženáč, bude sa musieť tak chovať. Veľa  myšlienok prebehlo Ondrejovi hlavou. No rozlúčka so slobodou v sobotu bude. Posledný raz sa medzi mládežou zabaví. A tak po svojom. Veselo i smutne. Tak sa i s mládencami dohodol. Aj ony sa chcú zabaviť. Posledný raz, s ich dobrým kamarátom, ktorý už nebude patriť k nim, k slobodným. I v krčme si bude sadať na druhú stranu stola, k ženáčom.

V dedine každý vedel, že v sobotu večer sa Ondrej richtárovie  bude lúčiť so svojou slobodou. Vedela to i jeho nastávajúca. Každý mládenec, ktorý chcel vstúpiť do stavu manželského musel prejsť týmto obradom. Nemohol sa tomu vyhnúť. Kamaráti by mu to neodpustili. A ich budúce nastávajúce to dobre vedeli. Nebránili im v tom. Nech sa ešte posledný raz zabavia s kamarátmi. A Ondrej mal dobrých kamarátov. Medzi bohatými štvrťkárskymi mládencami, ale aj tí chudobnejší ho mali radi. Prehovorili krčmára, aby na túto rozlúčku mohli došikovať cigánsku kapelu z pod Lazu. A prehovorili i niektoré dievčence, aby prišli večer do krčmy. Ondrejovej frajerky to nepovedali. To by už nebola dobrá rozlúčka, keby tam bola ona.

Rozlúčka sa začala dobre. Ondrej postavil na stoly tri fľaše ostrého. I k stolu za ktorým sedeli ženáči jednu zaniesol. Keď prišli cigáni, zašli na svoje miesto, do kúta k obloku. Ďuro ponalieval do pohárikov. Všetci v krčme si pripili, aby sa Ondrejovi v manželstve dobre darilo. Popriali mu tiež veľa potomkov, dobrú ženu, veľa zdravia a majetku. Do stredu krčmy vstúpil mládenecký richtár Martin.

-Cigáni, hrajte – zavolal na kapelu.

-A túto-

-/:Nebudem sa ženiť ešte, bo ma žiadne dievča nechce, ťuhája:/ 

slobodnému sa mi páči na svete,

štyrom, piatym kurizovať, ani jednu nemilovať, ťuhája.-

Všetci mládenci s rukami nad hlavou veselo spievali a cigánska kapela hrala. Len čo dospievali prvú slohu, Jožo Kasnár spustil ďalšiu pesničku.

-Ešte som sa neoženil, už ma žena bije.

A ja som si prihotovil ,tri bukové kyje.

S jedným budem ženu biti a s tým druhým deti, deti, deti, deti,

a s tým tretím kyjačiskom, pôjdem na zálety. –

Keď pôjdeš ty, pôjdem aj ja, pôjdeme obaja.

Opýtame sa mlynára, čo to za novina.

Kolečka sa otáčajú, pšenička sa mele, mele, mele, mele.

Moja milá sa vydáva, pôjdem na veselie.-

V tom sa otvorili krčmové dubové, dvere v ktorých sa zjavil Števo Mišák. Cez ne vbehla tlupa rozjasaných dievok, držiac sa za ruky. V strede krčmy utvorili kolo, točili sa, tancovali a spievali.

-Bodaj by vás, vy mládenci čerti vzali,

 že ste vy mňa na ten tanec nepozvali.

Ja by bola tancovala, aj na cimbal niečo dala,

aj vás všetkých pobozkala.-

Rozbehli sa s výskotom k prekvapeným mládencom, pobozkali ich na líca a znova sa vrátili do kola. Mládenci sa nedali zahanbiť a začali novú pesničku.

-Dedinské dievčence, v čom sa umývate,

Že vy vaše líčka, vždy červené máte.-

Pripojili sa dievčence.

-My sa umývame, každý deň do rôčka,

v studenej vodičke, z bystrého potôčka

Z kola vystúpila Barborka, zastala si pred Ondreja, dala ruky v bok a spievala.

-A ja sama prvá, ja sa nemaľujem,

ja na svoje líčka farbu nekupujem.

Keby ja na líčka, farbu kupovala,

kdeže by moja mať peňazí nabrala.-

A mládenci znova začali.

-/:Ja parobok z Kapušian, nemám ženy len som sám.:/

/:Ej, načo mi je  načo mladá žena, keď ja mám so sebou dosť trápenia:/

Dievčence sa nedali zahanbiť.

/: Prídi Janík premilený, prídi k nám,

  ja ti za klobúčik pierko dám.

 Červenú ružičku rozmajrínček zelený, zelený,

  príď  šuhajko  milený.:/

Pokračovali mládenci.

/:Frajerôčka jak sa mávaš, či sa ešte nevydávaš,

  ej, či si ešte slobodná, frajerôčka moja úprimná:/

A potom začali cigáni hrať a spievala celá krčma.

Tancuj, tancuj, vykrúcaj, vykrúcaj,

   len mi piecku nezrúcaj, nezrúcaj,

   dobrá piecka na zimu, na zimu

   nemá každý perinu, perinu.

Všetci sa veselo a družne zabávali a spievali. A cigánska kapela hrala, až sa celá krčma v základoch otriasala. Keď si v  pesničkách  navzájom naodkazovali, roztrhli mládenci  dievčenské kolo a začali ich vykrúcať. Len teraz sa rozprúdila divoká zábava, ktorá do krčmy prilákala ďalšie dievčatá. Cez malé oblôčiky hľadelo do krčmy i niekoľko zvedavých báb. Aj ženáči sediaci za stolom pri peci, potúžený trungom, začali veselo pospevovať. Ondreja brali do tanca všetky. Ani jedna si nedala  ujsť príležitosť, naposledy zatancovať so slobodným richtárovie synom. O niekoľko dní už bude v rukách jeho vyvolenej. Oni  nebudú mať na neho právo.

-A čo sa ty nejdeš pozrieť  do dediny, ako sa ti milý  lúči so slobodou –  hovorila  svojej dcére, stará Bohuška.

-Nakukni   do krčmy cez oblok, čo sa tam robí – nahovárali Zuzku aj ženy, čo piekli radostníky a koláče na  veľkú svadbu hrdej  Bohušovie dievky.

Aj Zuzu to trápilo. Bola tiež zvedavá, ako sa Ondrej zabáva. Pobrala sa z dolného konca dediny ku krčme. „Potajomky nazrie dnu, prípadne  vyvolá Ondreja, porozprávajú sa a  pôjde domov. Veď s chystaním svadby mala aj ona dosť roboty,“ takto hútala. No keď schádzala malým briežkom ku krčme počula hudbu a spev.  Najprv si myslela, že si Ondrej pozval uja Martina od Štefankov s harmonikou a spolu s mládencami vyspevujú pri poháriku. Len čo sa priblížila ku krčme počula výskot dievčat a zvuky cigánskej kapely. Zastala na rohu budovy a zbadala, ako z dverí vychádza nejaký párik. Dievča ťahalo za ruku mládenca a uberali sa cez kamenný most,  smerom k zrubovej studni. Zarazila sa a zmeravela.

-Veď je to Ondrej.  A tá bosorka, belovlasá Madlena – zanadávala. Hudba a spev medzičasom utíchla. Pod oblôčikmi stálo niekoľko starých báb a nazerali dnu. Obďaleč nich  pozerala za odchádzajúcim párikom Hlavajovie Dora a niečo si šomrala. Zuza prišla pred krčmu, zišla do chodby a nazrela čo sa v miestnosti robí. V kúte videla cigánsku kapelu, ktorá začínala hrať rezký čardáš. Ďuro Sýkorovie ju zbadal.  Hneď prišiel za ňou a pozval ju do tanca. Hoci nerada, dala sa prehovoriť. Tanec jej veľmi nešiel. Na tvári  bolo vidieť, že je nahnevaná. Stále myslela na Ondreja, ako zahýbal k zrubovej studni. Ďuro jej  všeličo  hovoril a snažil sa ju rozveseliť. Nedarilo sa mu to.

Ondrej s Madlenou prišli k zrubovej studni a zastali si pod jej striežku. Madlena chytila Ondreja okolo pása, pritlačiac sa k nemu a pozrela mu do tvári.

-Ondrejko- s  úsmevom a milo mu položila otázku.

-Ty sa chceš, alebo musíš  ženiť?-

Ondreja zarazila táto otázka.

 -Prečo sa ma to pýtaš? Ja som si myslel, že si ma dotiahla sem pre niečo iné..-

-Áno, aj. Ale ty naozaj veríš tomu, že Zuza je v druhom stave? Či ťa náhodou neklame, aby ťa dostala.-

-To by si nedovolila.-

-Ty ju asi málo poznáš. Raz sa mi zdôverila, že musíš  byť jej i za cenu, že ťa oklame a podvedie.-

Ondrej sa  len pozeral po Madlene a nemohol prísť k slovu.

-Čo ak po svadbe vyjde najavo , že je to nie pravda? Čo potom urobíš?  Už bude tvoja zákonitá žena. Necháš ju?- Položila mu ďalšiu otázku.

-Rozmysli si to dobre. A uvažuj. Či sa chceš ženiť, alebo či sa musíš ženiť.-

Ondreja prešla nálada. Prestal myslieť na oslavu rozlúčky so slobodou. Začal pochybovať. „Čo ak má Madlena pravdu? Veď si to ani nepreveril. Uveril Zuze hneď ako mu povedala, že je v druhom stave.“

Odsotil Madlenu od seba a pobral sa do krčmy. Dať si za pohárik a zmiznúť niekde, kde bude sám, aby mohol nad všetkým riadne a pokojne pouvažovať. Madlena drobčila za ním. Vkročil ráznym krokom do krčmy. Kapela hrala a v kole sa točilo niekoľko párov. Ako ho Zuza zbadala, nechala svojho tanečníka a pribehla k nemu. Ondrej ju chytil za predlaktie a ťahal cez dvere von. Vo dverách sa ešte otočil a zavolal na celú krčmu.

-Rozlúčka sa skončila. Môžete sa všetci rozísť. Ja odchádzam a ostávam naďalej slobodný.-

-Ondrej, Ondrej. Kde ma to vedieš? Čo sa stalo?-

-Poď so mnou. Niečo mi musíš vysvetliť.-

Keď zašli do tmavej uličky za krčmu, chytil ju za plecia, pritlačil o latkový plot krčmárovie záhrady a spustil.

-A teraz mi povedz pravdu. Čo to hráš so mnou za komédiu?-

-Ondrej. O čom to hovoríš? Akú komédiu?-

-Povedz mi pravdu. Ale čistú pravdu. Si v druhom stave?-

Ostala zarazená. Keby neboli v tme, videl by jej rozpaky a blednúcu tvár.

-Ale, ale…. prečo…. prečo sa to pýtaš?-

-Lebo som si nie istý, žeby som bol otcom.-

-Ale veď na dievčenskom bále…-

-Áno. Na dievčenskom bále si ma zviedla. Ale to ešte neznamená, že to čo hovoríš,  musí byť pravda. Čo ak si  to vymyslela?-

-Ondrej…. Ja predsa…- zachvel sa jej hlas a ďalej nepokračovala.

-Vieš čo. Svadbu zrušíme. A vezmeme sa potom, keď budem naisto presvedčený, že ma neklameš. O štyri mesiace.-

-Ale, veď už svadbu chystáme. Už je skoro všetko…-

-Všetko sa zruší-  prerušil ju. –A čo je prichystané, rozdáme ľuďom. Chudákom, žobrákom, cigánom. A o štyri mesiace sa prihlás. Ak si ma neklamala, verejne sa ti ospravedlním.-

-Takto ma chceš pred celou dedinou potupiť, zahanbiť?-

-Ak ma neklameš, zahanbený budem ja. Svoje ospravedlnenie dám vyhlásiť obecnému bubeníkovi.- Nechal ju tam stáť opustenú, sklamanú a zúfalú. Ešte ho videla, ako prechádza cez kamenný most k svojmu domu.

Videla ho i Madlena, stojaca pod starými agátmi,  rastúcimi na brehu potôčika, ktorý obmýval krčmový dvor. Bola spokojná. To sa jej podarilo. A teraz môže, mladého richtára, naďalej omotávať do svojich osídiel.

Po dedine sa rýchlo rozniesol chýr, že hrdopyšná richtárovie svadba nebude. Dora Hlavajovie to  roznášala z dom do domu. Aj na ulici, keď sa s niekým stretla.

-A či si to počula Marka, že tá Zuzka Bohušovie sa nebude vydávať. Ale, takéto jej ten richtárovie Ondrej vyviedol. A vraj len preto, že neverí tomu, že je v druhom stave. Ale, veď pri tom musel byť aj on. Ale takéto.- Takto pristavovala ženy,   prechádzajúce dedinou.

-A či vy tetka nemáte čo robiť, keď postávate na dedine a klebetíte?- Zahriakol Doru, Ondrejov kamarát, Matej, keď počul ako sa o mladom richtárovi vyjadruje.

-Ale, čo by som nemala, chlapče môj. Mám, mám. Veď ja len tak, na idúcky spomínam- odpovedala mu.

Zle- nedobre bolo u richtárov. Hlavne starému richtárovi sa nepáčilo, ako sa jeho syn zachoval. No  Ondrej trval na svojom. Pokiaľ si je nie na čistom, neprivolí.

U Bohušov bolo, kriku, plaču, kvílenia i nadávania. Bola to veľká hanba, ktorú hrdej Bohušovie dievke, Ondrej spôsobil.

A Madlena sa radovala. Ona vždy pásla po  mladom richtárovi. A teraz sa určite naskytne príležitosť, ako ho zlákať. Vedela to. Ondrej bol veľký frajerkár. Mal rád pekné a zvodné dievčatá. Madlena sa mu tiež páčila. A nielen ona. I Barborka, Hanka, Marka, Katka. Aj pekná, biela cigánka Eržika. A veľa iných. Koľko ich už ten mal. Vyobjímal, vybozkával. Koľko dlhých večerov strávil s nimi v tajuplných zákutiach malej dedinky. Koľko krát už prišiel do rečí. Raz s jednou, inokedy s druhou dievkou. Koľko sa jeho mať i otec nazlostili, že sa ich  jediný syn vláči s kadejakými. Nepomohlo nič. Ani prosby, ani hrozby. Ondrej si robil  podľa seba.  Bol mladý. A svoju mladosť chcel využiť naplno.

VIII

     Prešiel mesiac. Mládenci chystali katarínsku muziku.  Od vtedy ako sa Ondrej lúčil so slobodou, medzi nich nechodil. Občas ho videli zadumaného sedieť na voze a uprene pozerať na gaštanové koníky, ktoré pravidelne klopkali po kamenistej ceste, alebo vystávať pred domom opretého o starú košatú jabloň. Nebolo mu do reči aj keď sa s niektorým kamarátom stretol. Veselosť z tvári sa mu stratila. Ani dievčence ho nezaujímali. Len keď počul večerom spev mládencov, vyšiel za dom, na záhumnie, hľadel na tmavú oblohu a hútal. Od tej chvíle ani Zuzu nevidel. A nevideli ju ani  dedinčania. Celé dni a noci preplakala vo svojej komôrke. Darmo ju mať volala k jedeniu, alebo tíšila jej vzlykanie. Nič nepomáhalo.

-Ale Zuzka. Už sa len toľko netráp a nesužuj. Veď Pán Boh ho za to potrestá. Nájdeš si ty lepšieho, ako je hrdý Ondrej- hovorila jej.

-Choď medzi mladých, medzi dievky. Zabávaj sa, smej. Nech vidí, že i bez neho môžeš radostne prežívať svoju mladosť.-

Všetko bolo márne. Potupa a hanba, ktorú pocítila, bola na jej povahu krutá. Nemohla sa ukázať medzi dievčencami. Tie by si poza jej chrbát šuškali, usmievali a prstom ukazovali, ako dopadla. Veď týždeň pred sobášom zrušiť svadbu, to dedinčania ešte nezažili. Ako by sa im na oči ukázala? Musí prejsť veľa času, aby na to zabudli. A možno ani nezabudnú.

     Raz v noci ju zobudil strašný sen. Pozrela sa cez malý oblôčik a videla na jasnej oblohe veľký, bledý mesiac. Posadila sa na kraj postele. Niečo ju napadlo. Zviazala do batôžka pár vecí na oblečenie. Potichu vyšla na dvor a cez zrubové humno na záhrady. Odtiaľ v diaľke videla tmavú siluetu  vysokého kopca. Pobrala sa krížom cez Sady, na Dlhé lúky k Močidlu. Vyškriabala sa na vrchol Židovej hory. Práve začalo svitať. Zacítila chlad, ktorý na ňu doľahol od veľkej vody. I jesenné rána už boli studené. Hodila na seba tmavú šávolku a pobrala sa naprieč k hradskej ceste. Chcela odísť niekam ďaleko, do neznáma, medzi iných ľudí. Tam, kde by zabudla na všetko to, čo v posledných dňoch zažila. Ale kde sa pobrať? V ktorú sveta stranu? Ku komu? Keď v živote ešte nikde nebola. Ani len v neďalekom meste. Alebo ukončiť toto trápenie tu? V tejto veľkej, hlbočiznej vode?  

Zastala na brehu veľkého jazera. Zahľadela sa na ligotavé vlnky od ktorých sa odrážali ranné zore, dumajúc, čo urobiť. Zo zadumania ju  vytrhol hrkot prichádzajúceho koča. Počká, až koč prejde a potom to urobí. Aby nik nevedel, kde sa podelo jej telo.

     Ráno stará Bohuška zišla do komôrky. Vstúpila cez dvere a uvidela prázdnu posteľ. Drevená truhlica bola pootvorená a niekoľko vecí rozhodených okolo nej.

-Matúš-  zavolala na muža.  – Matúš, nevidel si Zuzku?-

Starý Bohuš prišiel do pitvora s bičom v ruke.

-Čo je-  spýtal sa žene.

-Nevieš kde je Zuzka? Truhlica je otvorená, nejaké háby sú tu rozhodené  a o nej ani stopy.-

-Ja som ju ešte dnes nevidel. Nakŕmil som statok a zapriahol. Dovtedy vonku nebola. V komôrke bolo ešte ticho. Určite ešte spala.-

Bohušovci čakali svoju dcéru do obeda, dúfajúc, že niekde odbehla. No blížilo sa už k večeru a Zuzky nikde. Starý Boduš zašiel za richtárom, aby sa poradil, čo robiť. I Ondreja sa vypytoval, či ju nevidel. Bohušovci čakali celú noc pri rozsvietenej petrolejovke. Nedočkali sa.  Ráno sa rozišli po dedine, vypytujúc  každého, či nevideli Zuzku. Nik ju nevidel. Richtár zohnal pár chlapov a pustili sa ju hľadať. Aj mládenci a dievky sa pridali. Hľadali v dedine, okolo dediny a rozliezli sa i ďalej. Trvalo to už piaty deň, no bezvýsledne. Prešli dva týždne a Zuzky nikde.

Z pod Holíka sa vrátili furmani, čo sťahovali guľatinu. Keď sa dozvedeli, čo sa stalo,  že Zuzka Bohušovie sa stratila, zarazilo ich to. Na drevorubačskú chalupu prišiel chýr, že pred niekoľkými dňami našiel tajchár vo veľkej vode, utopené neznáme dievča. Povedali to richtárovi. Vybral sa starý Bohuš aj s richtárom k veľkej vode za tajchárom. Ten im rozpovedal, že v jarku, ktorý vyteká z veľkej vody našiel utopenú neznámu ženu. Pochovali ju pod lesíkom, kde odpočívajú ostatní osadníci, alebo neznámi utopenci. Pohreb bol  deň predtým , ako sa Zuzka stratila.

-To nemohla byť ona. To nemohla byť ona…- hundral si starý Bohuš.

-Asi nie- prisvedčil tajchár. -Táto žena musela byť utopená skôr.-

Vrátil sa starý Bohuš s richtárom do dediny s tým, že neznáma utopená žena, nemohla byť Zuzka Bohušovie. Jej rodičia každý večer dúfali, že sa otvoria na ich chyžke dvere a objaví sa v nich. Márne však čakali Bohušovci svoju dcéru. Neprišla.

Na richtárovie Ondreja mali ťažké srdce. On je príčina tomu, že stratili svoju jedinú dcéru. To najmilšie, čo mali.