IX
Katarínska muzika bola poznačená udalosťou okolo zmiznutia Bohušovie dievky. Aj keď ju niektorí nemali rady, jej osud však každého zarmútil. Po prvý raz zavítal do krčmy aj Ondrej. Kapela veselo vyhrávala. Zasadol si za dubový stôl k mládencom, čo práve netancovali.
-Na zdravie, Ondrej!- Zdvihol pohár Števo Mišák.
-Hlavu hore. O chvíľu máš mena. Pripi si s nami.-
-Nemám chuť, ani náladu – ale vzal pohár a pripil si.
-Pôjdeš tancovať- opýtal sa Samotný. – Pozri na ne – ukázal na dievčence stojace v kúte pri dverách. – Len tak čakajú, kedy po ne prídeme. Poď – a dvíhal sa z lavici. Za ním sa zdvihli ďalší. V kole sa zvŕtalo už plno párov. V tom nenápadne nakukla cez dvere i cigánka Eržika. Prišiel s ňou aj Béla. Len čo vkročili do krčmy, začali tancovať. Ondrej sa na ňu uprene pozrel. Bokom šibol pohľadom i po Barborke. Tá tancovala s Paľom. Vedel, že Barbortka je pre neho už stratená. Ako jej jeho matka vynadala, ako sa zaplietol so Zuzou , ako sa po dedine roznieslo, že behá za cigánkou, nejavila o neho žiaden záujem. Aj starodávna frajerka Katarína sa teraz zvŕta v kole s Ďurom Debnárom. Každý mal svoju tanečnicu. Len on tu sedí zadumaný a premýšľa. Ten nešťastný bál. Zuza sa niekde vytratila a všetku vinu váľajú na neho. Všetci. Bohušovci, rodičia i celá dedina. Zuzu skántril richtárov syn.
Razom vstal od stola a vyšiel popri tancujúcich pároch na chodbu. Pri vchodových dverách zbadal stáť neznáme dievča. Rozprávalo sa s Markou Valachovie. Ako vychádzal, uprene pozrelo na neho. Trochu postál a zašiel bokom k dvojitým sklepeným dverám, vedúcim do kamennej pivnici. Dievča nespustilo z neho zrak. I on pozrel po dievčine. Bola pekná. Dva dlhé, tmavé vrkoče mala prehodené cez plecia, krátka ofinka sčesaná do čela, hnedé oči svietili ako hviezdičky, srdcovité pery sa milo usmievali a malá okrúhla tvár s červenými lícami, pôvabne pôsobila na neho. Na sebe mala bielu vyšívanú blúzku, tmavomodrú, bodkovanú sukňu, opásanú kvetovanou zásterou, na nohách čierne čižmy s nízkou sárou. Ondrej nemohol odtrhnúť od nej zrak. V tom k ním pristúpil Mišo Mukara a pobrali sa do krčmy. Keď vystúpila na schodík pred dverami, pozrela na neho a usmiala sa. Hľadel za ňou, až kým sa nestratila medzi tancujúcimi.
Vyšiel von. Oprel sa o drevené zábradlie kamenného mosta. Díval sa na bystré vlnky, preskakujúce po hladkých kamienkoch dedinského potoka. Z krčmy k nemu doliehali veselé tóny cigánskej muziky, vrava a spev zabávajúcej sa mládeži. Po čase sa pobral domov. Bol smutný, bez nálady. Trápilo ho svedomie, že už skoro vyše týždňa nik nevie, kde sa podela Zuza Bohuška. Prišiel do svojej chyži, zažal petrolejovku, sadol si za malý stolík a premýšľal. O nejaký čas začul slabé ťukanie na okno.
-Ondrej – ozvalo sa potichu z poza oblôčka.
-Ondrej, poď von –
Podľa hlasu poznal Miša. Vyšiel na dvor. Podišiel k nemu.
-Poď do krčmy. Na muziku- hovorí mu.
-Pred chvíľkou som odtiaľ odišiel.-
-Viem. To dievča čo prišlo s Markou sa stále spytuje na teba. Všade som ťa hľadal. Nikde si nebol, tak som prišiel sem. Aj som myslel, že si išiel domov. Poď na muziku. Poď-
Ondrej chvíľku váhal. No hneď sa rozhodol.
-Dobre. Idem.- Spolu sa pobrali ku krčme. Keď prišli, kapela mala prestávku. Na dvore, vedľa dreveného zábradlia ponad dedinský potok, stála Marka aj s neznámou dievčinou. Mišo zaviedol Ondreja k ním.
-To je Ondrej. Syn dedinského richtára. A to je Žofka Bátorovie. Kamarátka mojej frajerky- predstavil ich navzájom. Podali si ruky. Žofka sa na neho usmiala.
-Poďme tancovať- navrhol Mišo, len čo počul tesklivý hlas primášových huslí. Chytil svoju verenicu za ruku a pobral sa do miestnosti. Ondrej ostal stáť v rozpakoch, pozerajúc po peknej dievčine. Po chvíľke sa ozval.
-Smiem prosiť- oslovil ju, hoc toto slovo sa mu zdalo veľmi panské. Medzi dedinčanmi sa nepoužívalo.
-Prosím- chytila ho za ruku a pobrali sa dnu. Zaplietli sa medzi ostatné páry. Dedinské dievčence zvedavo otáčali hlavy za dievčinou, čo tancovala s mladým richtárom. I mládenci s úsmevom pozerali po Ondrejovi. Ten tancoval nesmelo. Ešteže muzikanti hrali pomalé tango a v kole bola tlačenica. Žofka sa občas pritlačila k nemu a pritom mu pozrela do očí. Začervenal sa a usmial. Počas tanca mlčali. Nevedel, o čom by sa mali rozprávať. Až keď cigáni spustili veselý čardáš, utrúsil pár slov. Cez prestávku vyšli na dvor. Zbadali, ako Mišo vedie svoju tanečnicu cez kamenný most k Majeru.
-Pôjdeme sa aj my prejsť- spýtal sa Ondrej.
-Môžeme – odvetila. Pobrali sa na opačnú stranu. Prešli za krčmu a malým briežkom na krížne cesty. Tam odbočili v pravo a o chvíľku boli von z dediny. Dievčina sa chytila Ondreja za ruku.
-Počula som, že si veľmi utrápený.-
-Mišo už stihol klebetiť- odvetil.
-Nie. Len sa s Marienkou trápili, čo sa stalo s tou nešťastnou dievčinou.-
-Nehovorme o tom- zaprosil.
-Dobre- prikývla.
Vyše dediny zastali pod starými gaštanmi. Ondrej ju chytil za obe ruky a zahľadel sa jej do očí. I ona sa dívala na neho. Privinul ju k sebe
-Ak si môj osud, ďakujem Bohu, že ťa spoznávam- zašepkal.
-Ondrej- tíško jej vyšlo cez pery. – Prvý pohľad na teba vzbudil vo mne zvláštny cit.-
Pobozkal ju na čelo. Ako zacítila jeho bozk, zaklonila hlavu a pootvorila pery. Zakryl ich svojimi.
V tej chvíli pocítil v sebe veľké upokojenie. Ako by z neho padla všetka tá ťarcha, čo ho ťažila. Chytil ju pevnejšie a zvieral vo svojom objatí. Už ju nepustí. Už nie. Aj keby sa celá dedina postavila proti nemu. Aj celý svet. Vliala nádej do jeho skormútenej duši. Vliala mu lásku do jeho srdca. Tú pravú, ozajstnú lásku. Lásku na prvý pohľad.
-Ľúbim ťa – šepkal jej do ucha.
-Ľúbim ťa. No chcem ťa stokrát viac- vyznával jej lásku slovom básnika.
Ona so šťastím počúvala toto vyznanie lásky. A nad nimi, na vysokom nebi, trblietajúce hviezdičky, boli svedkami ich ľúbenia. Po čase sa pobrali späť na muziku.
-Ondrej sa zmenil – vraveli si medzi sebou jeho kamaráti.
On sa veselo bavil, až kým muzikanti nezahrali poslednú pesničku.
X
Parádny koč, ťahaný štvorzáprahom bielych vraníkov, prefrčal veľkou záhradnou bránou a zastal na rovnom priestranstve pred Modrým kaštieľom. Dvaja sluhovia pristúpili ku kočiaru, otvorili na ňom dvierka a pomáhali domácemu pánovi zísť po schodíkoch. Na druhej strane koča zoskočil zo schodíkov mladý pán gróf. Za ním schádzalo mladé dievča, oblečené v dedinských háboch, držiac v ruke malý batôžtek.
-Kornélia- oslovil mladý pán komornú, stojacu neďaleko koča.
-Ubytujte túto dievčinu v niektorej izbe a potom ju priveďte ku mne.-
Komorná viedla neznáme dievča cez spodnú chodbu na koniec staviska, kde boli izby pre služobníctvo. V neveľkej izbici boli štyri postele, dve delené skrine, malý stolík pri ktorom stáli dve stoličky.
-Tu je voľná posteľ. A do tejto skrine si môžeš zložiť svoje veci. Ak sa ťa smiem opýtať. Budeš tu slúžiť? –
Dievčina pokrčila plecami. – Neviem – odvetila.
-Poď, pôjdeme k mladému pánovi – oslovila ju komorná, keď si uložila veci do skrine. Vyšli na dvor a zamierili do honosnejšej budovy. Bola veľká, pekne upravená, do modra sfarbená, uprostred priestrannej záhrady. Modrý kaštieľ, tak volali sídlo grófa Nyáryho, rozprestierajúceho sa na rovinatej ploche. Cesty a chodníky boli pokryté bielym štrkom a lemované kvetinovými záhonmi. Pod rozkošatenými stromami stáli vyrezávané drevené lavičky a pred nimi malé okrúhle stolíky. Po okrajoch malých jazierok, stáli na podstavcoch umelecky zhotovené sochy dávnych predkov slávneho rodu grófa. Celá záhrada bola ohradená kamenným múrom, do ktorej sa vchádzalo vysokou drevenou bránou, opatrenou zdobeným kovaním.
Komorná doviedla neznámu dievčinu, cez mramorové schodište k mladému grófovi. Ten ju usadil do mäkkého kresla a komornej dovolil odísť. Sadol si za dlhý, lesklý, mahagónový stolík, pozrel po dievčine a s úsmevom sa jej opýtal.
-Už sa budeš so mnou rozprávať? Alebo mi nič nepovieš?-
Dievčina sa na neho bojazlivo pozrela a kladne zakývala hlavou.
-Dobre. Tak mi najprv povedz svoje meno, aby som vedel ako ťa mám volať.-
-Zuzana- nesmelo odpovedalo dievča.
-Zuzana- a po chvíľke pokračoval.- A teraz mi vyrozprávaj čo sa stalo, keď som ťa našiel v tej situácii.-
Zuzana pomaly a so slzami v očiach, vyrozprávala svoj príbeh.
-Už sa upokoj. Tu môžeš zostať dokedy budeš chcieť. Pozri sa vôkol seba. Tieto izby, komnaty, chodby a ostatné priestory v tomto kaštieli, potrebujú šikovné ruky. Moji starí rodičia tiež potrebujú pomoc a opateru. Ak sa o to budeš starať tak, že budeme spokojný, dobre sa ti odmeníme. Budeš tu mať i priateľov v takom veku ako si ty. I na zábavu budeš mať čas.
U nás sa všetci služobníci cítia dobre. Komorná ťa všetkému priučí. Tá to všetko riadi. Záleží na tebe, ako sa rozhodneš. Nezvyknem prijímať služobníctvo ja. Ale teraz robím výnimku. Tak sa rozhodni.-
Zuzana mlčala a hľadela na drevenú dlážku, pokrytú plyšovým kobercom s tureckým vzorom. Pri posledných slovách pozrela na mladého grófa. V očiach jej vzbĺkol plamienok slabej nádeje a okolo pier zaihral jemný úsmev.
-Čo povieš na tú ponuku- spýtal sa jej. – Súhlasíš?-
-Áno- odvetila a vstala si.
-Tak choď za komornou, ona ti už povie čo máš robiť.-
Vyšla na chodbu. Komorná ju čakala na širokom schodišti. Povedala jej, že ostane ako slúžka.
-Neboj sa – potľapkala ju po pleci. – Mladý pán gróf je príjemný človek. Bude ti tu dobre- a pobrali sa do priestorov pre služobníctvo.
XI
Žofka pochádza z malej dediny od maďarských hraníc. Na horniaky chodí ku svojmu strýkovi, aby mu vypomohla, či už v záhradke alebo v kuchyni, na katolíckej fare v susednej dedine. S Marienkou sa zoznámila, keď tá navštevovala svojich starých rodičov a ostali dobrými priateľkami. Naskytla sa príležitosť a pozvala Žofku na návštevu i katarínsku muziku. Po zábave sa hneď ráno pobrala ku svojmu strýkovi, aby nemal o ňu strach.
Ondrej zašiel okolo obeda k Mišovi. Ten už z diaľky na neho mával.
-Tvoja známa odišla hneď ráno. Aj Marienka išla s ňou a bude tam pri starých rodičoch až do večera. Odkazuje ti, že ak chceš, môžeš v nedeľu poobede za ňou prísť. V pondelok ráno odchádza domov.-
Ondrej ostal prekvapený.
-A to skôr nemôžem, len o týždeň- pýtal sa.
-Ja neviem. Mne povedala, že ti mám nechať tento odkaz.-
-A kde odchádza? Kde má domov?-
-Ty nevieš? Nepovedala ti?-
-O tom sme sa nerozprávali.-
-Býva niekde pri maďarských hraniciach. Na dolniakoch. Občas príde do susednej dediny ku svojmu strýkovi na faru.-
Ondrej ostal smutný. Pobral sa domov. Darmo ho Mišo prehováral, aby ešte ostal. Potreboval byť sám. Cestou rozmýšľal. Zájde aj skôr za ňou. On to do týždňa nevydrží. Ale čo potom, keď odíde? Čo bude potom? Tak rýchlo a nečakane našiel šťastie a zrazu sa mu pomaly vzďaľuje, stráca. Či sa ešte niekedy uvidia. Čím skôr sa musí pobrať za ňou. Dohodnúť sa čo ďalej. Ako to bude, keď odíde.
Ten večer neodišiel. Na druhý deň sa vrátila i Marka zo susednej dediny a doniesla mu odkaz.
-Nechoď za Žofkou. Odišla domov. Umrela jej matka. Možno, že ešte niekedy príde navštíviť svojho strýka. Potom sa uvidíte.-
Srdce ho zabolelo. Do duši sadol smútok. Celý deň chodil ako námesačný. Nič ho nezaujímalo. Nič okolo seba nevnímal. Tak prešiel týždeň, dva, aj mesiac. Prišla zima. Po zime zavítala jar Príroda sa zazelenala, zakvitli stromy. A v poslednú májovú nedeľu, oznámil pán farár bývajúci na fare v susednej dedine, že odchádza z tejto farnosti. Ondrejom trhlo, keď počul v kostole tú správu. Už ju viac neuvidí. Už nepríde. Márne dúfal, že sa raz objaví a vezme ju do svojho náručia. Musí zabudnúť. Zabudnúť na ten jeden, jediný večer, čo spolu strávili v ľúbosti a objatí. Aký len bol vtedy šťastný. A teraz? Teraz mu srdce puká od žiaľu.
Život však ide ďalej. Čas kráča míľovými krokmi dopredu a za sebou zanecháva kopu nezahojených rán a smutných spomienok. Ale čas i rany hojí. A spomienky upadajú v zabudnutie, aby ich nahradili nové, možno príjemnejšie.
Celá debata | RSS tejto debaty