moje poviedky

XII

Za dlhým dubovým stolom v dedinskej krčme, sedelo niekoľko mládencov, s veľkým záujmom a napätím počúvali Ďura Debnára.

-Ako som prišiel cez horu, na okraj Židovej lúky, vidím v neďalekom kroví  ženu oblečenú v bielych  háboch Mala rozpustené vlasy a niečo spevavo hovorila. Nič som nerozumel. Vietor a šum hory mi bránil spoznať čo hovorí. Boli to krátke, trhavé slová, ktoré sa často opakovali. Ja som stál ako prikovaný a nemohol  som sa odtrhnúť od zemi. Chcel som zakričať, ale nevládal som.  Trvalo to hodnú chvíľu ako som sa pozeral na ženskú postavu. Nepoznal som ju, lebo stála ku mne chrbtom.. Po čase sa rozbehla po lúke smerom k potoku čo preteká po jej okraji. Až vtedy som  zboku videl jej tvár. Podobala sa na….- odmlčal sa.

-Na koho- zvedavo sa pýtali mládenci.

-Neviem, či to môžem povedať.-

-Povedz- nabádali ho.

-Bola ako pomätená. Aspoň sa mi tak zdala.-

-Na koho sa podobala- pýtali sa znova.

-Na…..na…… na Zuzu.- stíchol.

-Na Zuzu?… A dobre si videl?-

No, tak dobre som nevidel. Bola noc a mesiačik nebol v splne. Ale zdalo sa mi ako keby to bola ona.-

-Čo sa z toho pomiatla?-

-Neviem. Na nohách mala len nejaké kapse a keď bežala háby sa len tak vznášali za ňou. Potom sa mi stratila v hustej jedľovej hore. Až vtedy som sa mohol pohnúť.-

-Nevymýšľaš si- zapochyboval Števo Mišák.

-Prisahám. Nevymýšľam. Skutočne som to videl- prízvukoval Ďuro.

-Alebo si mal videnie- nadhodil Pastorok.

-Neviem. Ale videl som to. Skutočne.-

-Chlapci- navrhol Jožo Kasnár. – Zoberme sa viacerí a zajtra v noci poďme na Lipovie k nocovkárom. Môžeme tam pobudnúť a potom sa vyberieme do hory okolo Židovej lúky.-

-Nedbám- súhlasil Samotný.

-Kto pôjde- opýtal sa Kasnár.

-Ja. Aj ja. Aj ja..- Prihlásili sa skoro všetci.

-Povieme to Ondrejovi?- Nadhodil Pastorok.

-Radšej nie- hovorí Ďuro.

-Bude sa hnevať, keď sa dozvie kde sme a nič mu nepovieme- zamiešal  sa Paľo od Markov.

-Kto mu to povie? Ja nie- zdráhal sa Ďuro.

-Ja mu poviem- ponúkol sa Kasnár. Ak je pravda čo hovorí Ďuro, mal by to vedieť Ak bude chcieť, môže ísť s nami.-

-Dobre- súhlasil aj Ďuro.

Mládenci boli dohodnutí. Zajtra večer sa vyberú na Lipovie, kde nocujú dedinský pastieri mladého dobytka. Pobudnú s nimi a potom sa rozlezú po hore. Ak sa tam neznáma biela žena potuluje, určite ju uvidia. Kasnár to zvestoval Ondrejovi. Ten sa na neho díval s vyvalenými očami.

-Je to pravda- opýtal sa Ondrej.

-Hovorí, že ju skutočne videl. Zaprisahal sa. Chceš ísť v sobotu s nami?-

-Nechce sa mi to veriť. Ale ak idete, idem s vami. Len jedno mi nejde do hlavy.  Zuza je už nezvestná vyše pol roka. Ako mohla cez tú krutú zimu vydržať?-

-Aj ja som nad tým premýšľal. Ale Ďuro tvrdí, že videl nejakú ženu a zdala sa mu ako ona. Uvidíme zajtra.-

Večer po zvonení na Anjel Pána, zišli sa mládenci na kamennom moste. Niektorí si vzali aj širice, aby sa do nich zababušili, ak bude cez noc chladnejšie. I keď májové slniečko cez  deň prijemne zohrieva, noci sú ešte studené. Po krátkej debate, s valaškami v rukách, vybrali sa cez Mišákov dvor von z dediny. Keď ich dedinčania videli, mysleli si že idú na zboj. Mládenci prešli cez Sady, za Hrb, popri Močidlu a cez Richtársku horu sa dostali na Lipovie. Už z diaľky videli v ohrade obitej rígľami, stádo mladej jaloviny. Vedľa ohrady, bola z drevených trámov postavená provizórna koliba, slúžiaca pastierom k nocovaniu. Pred kolibou horel ohník a okolo neho na drevených klátikoch, sedelo niekoľko pastierov. Ako zbadali dedinských  mládencov, veselo na nich zaujúkali. Mládenci im tak isto odpovedali. Keď prišli ku kolibe, zvítali sa a posadali si okolo ohňa na pažiť. Začala družná debata. Pastieri boli zvedavý, čo doviedlo dedinských mládencov na Lipovie. Tí im rozpovedali načo prišli.

-Dievča oblečené v bielych háboch sme ešte nevideli. A každý deň zaháňame jalovinu na pasienky, až hen k Sedliackym holiam, cez Rígeľ, do Čerešňovho jarku, k Siatine a späť, cez Židovu lúku, na Lipovie. Ale v noci, keď vartujeme, občas  z diaľky počuť nejaké kvílenie, plač a volanie. Už sme sa nad tým aj pozastavili, čo to môže byť. Na nič sme neprišli. Tak si to ani nevšímame- rozpovedal pastier Kubo

Mladé jalovičky i býčky dávali gazdovia do paše na celé leto. Tie spásali pasienky, ktoré boli od dediny veľmi vzdialené a nocovali v provizórnych oplôtkach. Väčší gazdovia mali v paši aj po päť-šesť kusov a tak sa nazbieralo celé stádo. Gazdovia, ktorí mali viac sluhov, jedného posielali za pastiera. Menší gazdovia, ktorí sluhov nemali, posielali na striedačku syna, alebo sami sa vybrali na nocovku, keď prišiel na nich rad. Pri jalovine bolo vždy aspoň päť pastierov, ktorí cez deň pásli a v noci strážili, aby divé šelmy neohrozovali dobytok. Ozbrojení boli ostrými valaškami na ohybnom porisku. Tie si na noc zatínali do drevených trámov nad dverami v kolibe. Gazdovia im každý týždeň doviezli obživu, ktorú si potom sami pripravovali. Večerom si posadali okolo ohňa, zaspievali, zahrali na okarínach, alebo pastier Kubo spustil na gajdách.  Po troch týždňoch sa vymieňali. Len Kubo ostával  na nocovkách celé leto. A do dediny sa vracal  až v neskorej jeseni, keď sa  jalovina zháňala z paši.

Dedinský mládenci doniesli  na obživu, kus dobre zaúdenej slaniny, bochník  čerstvého chleba a fľašu ostrého. Keď to pastieri uvideli, veľmi sa zaradovali. Hneď pripravili ražne, nakrájali chlieb a cibuľu. Z neďalekej studničky doniesli dobrej studenej vody na občerstvenie a zapitie domácej pálenky. Takto sa spolu bavili až do neskorej noci. Mesiačik stál vysoko na oblohe, keď sa mládenci rozliezli po hore. Rozdelili sa po dvoch. I traja pastieri sa k nim pridali. Dvaja ostali strážiť dobytok. V prípade ohrozenia,  zvláštnej príhody alebo ukončenia hľadania si dajú znamenie silným zapísknutím na prstoch.

Ďuro Debnár  šiel spolu s Ondrejom. Viedol ho cez úžľabinu, do hustej mladiny, kde predtým videl bielu dievčinu. Odtiaľ sa pobrali kľukatým lesným chodníkom k úpätiu Klenovej hory. Mesačný svit dopadajúci na vrcholce starých klenov robil tmavý tieň a zmenšoval rozhľad. Hora postupne redla a mohutné kmene stromov nahradzovali veľké balvany. Medzi nimi sa  mihla biela postava. Zastali a pozerali za ňou, ako sa šplhá  na vrchol hory, ktorá bola posiata samými kameňmi zakončená obrovským bralom. Biela postava bola vrtká, lebo priam letela po kameňoch stúpajúc k vrcholu. Tie sa jej pod nohami uvoľňovali a s veľkým hrmotom, preskakujúc z jedného na druhý, rútili sa dolu strmým svahom. Ondrej s Ďurom museli pred nimi uhýbať, čo spomaľovalo ich postup. Boli len v polovici strmého svahu, keď im biela postava zmizla z dohľadu,  na vrchole brala. Trvalo hodnú chvíľu kým sa aj ony dostali na vrchol. Bralo bolo rovné ako stôl, len na západnej strane bola mohutná skala. Za ňou bola strmá skalná stena po ktorej sa nedalo zliezť. Zastali na  brale, obzerajúc sa, hľadali bielu postavu. Tá sa im stratila. Darmo pozerali zo skalnatej steny do hlbokej rokliny a tiež strminou na severnej strane. Dievčinu nevideli.

-Možno zliezla cez tieto skaly a stratila sa na opačnej strane brala v hustej mladine, pokiaľ sme sa mi terigali hore- nadhodil Ďuro.

-I keď je tma a nedovidíme ďaleko, počuli by sme aspoň lomoz za ňou- namietal Ondrej.

Hodnú chvíľu tam stáli a načúvali. Všade bolo ticho, len sem tam preleteli nočné vtáky a v skalných dierach sa   kolísali zavesené netopiere. Z vrcholu tohto brala bol široký rozhľad na okolité hory, vysoký Holík a mohutné Sitno. Nemali pojem o čase, ako dlho sem išli. Boli si však istý , že bielu dievčinu videli. Že to, čo Ďuro hovoril, je pravda. No potvrdiť, že je to Zuza,  nemohli. Preskúmať vrchol brala sa v tejto nočnej dobe nedalo. Vyberú sa sem za bieleho dňa. Vrátia sa späť ku kolibe. Zišli z Klenovej hory k hustej mladine. Ďuro vložil do úst dva prsty a silno zapískal.  Z viacerých strán mu prišla odpoveď. Bolo to znamenie, že sa všetci vracajú ku kolibe. Poslední prišli Ďuro s Ondrejom.

-Tak čo – pýtal sa ich Samotný. – Videli ste niečo.-

-Videli- odvetil Ďuro.

-Naozaj- zvedavo položil otázku Maco Šuták.

-Naozaj- prisvedčil Ondrej.

-Bola to Zuza?-

-Neviem- pokračoval Ondrej – Na brale Klenovej hory sa nám stratila.-

-Ako stratila? Zmizla?-

-Zmizla. My sme za ňou šli od Húštin a na vrchole sme ju nenašli.-

-Ale veď z druhej strany je roklina. Tadiaľ zísť nemohla.-

-Tadiaľ nie. Ale ešte mohla strminou do Hĺbín. No tam sme  nepočuli žiaden lomoz. A bez toho sa  tadiaľ nedá prejsť. Všade bolo ticho.-

-Tak sa vám ukryla na vrchole.-

-Ale kde? Kde sa tam mohla ukryť? Len ak nad priepasťou v nejakej diere.-

-Možno tam má nejakú skrýšu.-

-Teraz sa to nedá zistiť. Je tma.-

-Pôjdeme tam cez deň. Preskúmame to.-

Takto viedli mládenci medzi sebou rozhovor. Ani sa nenazdali a nad východným obzorom začalo blednúť nebo.

-Ideme domov- zavelil Ďuro.

Rozlúčili sa s pastiermi a tou istou cestou ako prišli, vracali sa späť do dediny.

XIII

Vysoké rovné bralo nad Klenovou horou, nazývané Zbojnícka skala, sa týči ako majestát v dedinskom pohorí. Z rozprávania starých ľudí vznikla povesť, ktorá sa prenáša z pokolenia na pokolenie. Keď na skalu vystúpi o polnoci mladá dievčina ako panna, zajmú ju rytieri strážiaci vzácny poklad, ukrytí v jej útrobách. Pri splne mesiaca môže sa pohybovať po okolitých horách, avšak ich magická moc je taká silná, že sa znovu vráti do ich skrýši. Tiež sa hovorí, že na skale sa schádzala Jánošíkovská družina, keď sa zatúlala do týchto končín. Odvtedy ju dedinčania volajú Zbojnícka skala a pod ňou ležiace priepasti, rokliny, hlbiny a úvaliny Zbojisko. Mládenci sa vybrali preskúmať Zbojnícku skalu o dva dni. Vyšli na jej vrchol, nazerali do hlbokej priepasti, preskúmali aj veľký balvan stojaci na okraji priepasti, či nie je pri ňom nejaká skrýša. Zišli i nižšie strminou, no nenašli nič, kde by sa mohla biela  postava ukryť. Zašli i na  vrchol jedľovej hory na náprotivnú stranu, no pre koruny vysokých stromov nedohliadli na kolmú skalnú stenu. Nechápali, ako sa mohla na tomto vrchole stratiť, kde sa mohla ukryť a zmiznúť. Začali veriť v poveru, že ju ukrývajú neznámi rytieri strážiaci vzácny poklad. Nakoniec sa pobrali k pastierom na Lipovie. V kolibe našli len Jakuba, ktorý pripravoval pre ostatných jedlo. Ponúkol ich bryndzovými haluškami  so slaninkou a dobrou horskou vodičkou. Potom sa vrátili späť do dediny. Cestou vymýšľali čo ešte mali preskúmať, aké náradie si mali vziať, aby sa mohli dostať nižšie na kolmú skalnú stenu. Nakoniec sa upokojili stým, že  o dievčinu v dlhých bielych háboch sa prestanú zaujímať a že Zuza to určite nie je.

Na konci týždňa oznámil pastier Kubo svojim kamarátom, že sa musí pobrať do dediny ku gazdovi. Pastieri ostali prekvapení, lebo on do dediny nikdy nechodieval.

-Určite má niečo za lubom- zašomral Mišo.

Kubo v sobotu okolo obeda odišiel. Nešiel ku svojmu gazdovi, ale zamieril do zadného Bučanovie dvora, kde slúžil jeho bratranec Ferko. Vyrozprával mu všetko o neznámom dievčati túlajúcom sa v okolitých horách, i o mládencoch čo hľadali na Zbojníckej skale. Ten mu povedal, že i v dedine sa o tom povráva. Kubo mu prezradil svoj plán a zasvätil ho do neho. Povedal mu, aby zohnal dlhý povraz, v šmikni dal ukovať dve dlhé a pevné skoby, od hasičov požičal široký opasok na ktorý  sa dá navliecť železná obruč na uchopenie povrazu. K tomu by mal pridať čakan a pre prípad, že by tam bol aj cez noc i vozový lampáš. Toto  mal doniesť na Lipovie tak, aby to ostatní pastieri nevideli. Dohodli sa, že Ferko ukryje tieto veci  pod bukový vývrat, neďaleko chodníka v Húštinách. Pri návrate stretol Kubo na Bučanovie dvore Barborku. Prihovoril sa jej a chvíľku sa porozprávali. Pýtala sa ho kde je, keď ho už dávno nevidela, ako sa má, či bol navštíviť Ferka. On jej povedal pár  lichôtok a rozišli sa.

Barborka sa mu páčila. Začal po nej aj pokukávať. Ona sa  rada s ním rozprávala a často spolu prestáli pod ich chalúpkou v Úbôčky, keď tadiaľ  preháňal dobytok na pašu. Ale keď pobadal, ako sa okolo nej točí richtárovie Ondrej, alebo iní bohatší mládenci, uvedomil si, že obyčajný chudobný paholok – sirota sa im nevyrovná. Barborka i keď je chudobná, skôr uprednostní mládenca z bohatšieho rodu ako jeho, čo okrem tých roztrhaných nohavíc nič nemá. Kubo často hútal ako sa dostať k nejakému imaniu. Ako niečo nahonobiť, aby si našiel dievča, čo by za neho šlo a mal ju kde prichýliť. Pri tomto lakomom gazdovi sa mu to nepodarí. Tam sa mu dostane viac kriku, nadávok a šomrania ako jedla. Preto radšej celé leto trávil na nocovkách pri mladej jalovine. Jeho gazda, vdovec, švagor starého Bučana, si ho doviedol od sirotského otca, zo susednej dediny, keď mal trinásť rokov. V dedine je už skoro desať rokov,  všetci ho dobre poznajú a on pozná každého. Medzi mladých nechodí, ani na muziku nie, hoci mládenci ho aj volajú. Vo vrecku ani šesták. A tých pár grošov čo dostane  do roka, mu  gazda odkladá na neskorší čas. Už rozmýšľal, že sa poberie do lepšej služby. Ale kde? Gazdovia sú všade rovnaký. Pre úbohé siroty pochopenia nemajú.

Ku koncu týždňa, Ferko  priniesol na Lipovie potrebné veci.

-Ja nemôžem ostať. Musím isť s gazdom do mesta – povedal Kubovi.

-Daj pozor na povraz, aby sa nepoškodil. Po nedeli ho musím vrátiť Mišovi. Vzal ho z humna dedinskému bubeníkovi, ktorý ho mal odložený na kostolný zvon – prízvukoval.

Dedinský bubeník bol na všetko. Pri obci roznášal úradné listiny, zakazoval, v noci s halapartňou vartoval, robil hlásnika, zvonára i hrobára.

-Veci som ukryl v Húštinách, ako sme sa dohovorili. Už idem. Musím sa ponáhľať.-

Kubo ostal na preskúmanie Zbojníckej skaly sám. Nejako si poradí, keď nechce, aby sa to ostatní dozvedeli.

-Idem do dediny. Ostanem tam aj cez noc. O všetko sa dobre postarajte. Gazda mi kázal prísť, keď som bol naposledy u neho – zaluhal Kubo.

Vybral sa úzkym chodníkom cez hustú horu až sa dostal k malej rokline. Pred ňou zabočil v ľavo obzrúc sa, či ho niekto nesleduje. Prešiel hustou mladinou k Húštinám. Našiel ukryté vrece s vecami, prehodil si ho cez plece a pomaly došiel na úpätie Klenovej hory. Tam si oddýchol a pustil sa na jej vrchol. Bol mladý, silný, preto mu nerobilo ťažkosti rýchlo postupovať nahor. Na vrchole zhodil z pleca vrece, oprúc sa o veľký balvan. Rozhliadol sa po okolí. Jasný a priezračný vzduch dovoľoval široký rozhľad na všetky svetové strany. Od  severu smerom na východ sa tiahlo vysoké pohorie. Nad  ním sa vypínalo mohutné sitnianske bralo, s pozostatkami starého hradu, zničeného cisárskym vojskom.  Na opačnej strane bola otvorená kotlina, za ktorou sa rozprestierali nekonečné roviny posiate množstvom malých osád a dedín. Tam niekde leží i jeho rodná dedina, z ktorej ho odviedli keď mal sedem rokov a odvtedy prebýva u cudzích ľudí. Na západe stál na vysokom vršku malý kostolík, okolo ktorého sa čupilo niekoľko drevených domcov susednej dediny. A najbližšie k nemu, z hlbokej doliny vyčnievala špica vysokej kostolnej veži, malej dediny v ktorej teraz býva. Keď sa nakochal pohľadom na tento šíri svet, rozviazal vrece a vybral z neho potrebné náradie. Zistil, že Ferko na nič nezabudol. Len škoda, že teraz je nie s ním. Pri takejto robote by mu veľmi pomohol. Rozmýšľal kde začať. Prešiel po okraji kolmej steny, zašiel i na strmý svah, kde sa uvoľnilo pod ním niekoľko veľkých kameňov a rútilo s lomozom do hlbokej rokliny. Vrátil sa späť. Pohľad upriamil na veľký balvan pod ktorým stál a prevyšoval ho o celú jeho výšku. Rozhodol sa, že vylezie naň. Bez rebríka sa tam nedostane. Neďaleko na strmine rástol mladý smrek. Zoťal ho, konáre skrátil tak, aby sa po nich dalo liezť. Oprel o balvan a vyšiel ako po rebríku na jeho vrchol. V jeho strede bola rovná kamenná platňa. Nič nenasvedčovalo, že by tu bola skrýša. Stúpol na platňu, ktorá sa pod jeho váhou pohla. Zbystril sluch. Zdalo sa mu, že z pod kamennej platni sa sypú kamienky a padajú  do hĺbky. Zišiel z nej a rukami ju posúval po vrchole balvana. Počul ešte viac padať štrk a kamene. Platňu odsunul o tretinu svojej veľkosti a na jej okraji zbadal malý otvor. Vzoprel sa a kamennú platňu odsunul celú. Pred ním sa zjavila tmavá diera, pripomínajúca studňu. Kľačal nad ňou prekvapený. Naklonil sa a pozrel do nej. Od vrchu bola diera úzka, ale hlbšie sa rozširovala. Na jej dne videl slabunký svetelný lúč. – Do tejto diery musí prenikať denné svetlo – pomyslel si. Hlavu strčil celú do diery, aby ju lepšie preskúmal.  V úzkej štrbine zbadal skrútený povrazový rebrík. Načiahol sa a pokúšal ho vybrať. Rebrík bol o niečo uchytený. Rozvinul ho a pustil z vonkajšej strany balvana. Zišiel po ňom na bralo a rozvinul celý. Rebrík bol dva raz tak dlhý, ako  sa rozvinul, keď ho spustil z balvana.  Vzal do ruky valašku, povraz, opasok a vrátil sa na vrchol balvana. Rebrík spustil do diery. Ten dopadol až na jej dno. O kamennú platňu uviazal i povraz, spustil ho do diery, aby sa ním istil.  Dal si na sebe opasok, zaistil sa povrazom a stúpol na rebrík, či ho udrží. Zistil, že je dobre uchytení. Pohľadom skúmal priestor okolo seba a pomaly stúpal dolu. Zišiel až na dno diery a pred sebou videl priestrannú jaskyňu, slabo osvetlenú denným svetlom.  Podišiel k otvoru, ktorým prenikalo do jaskyni svetlo a nazrel ním von. Uvidel pred sebou hlbokú priepasť a v diaľke široké dolniacke roviny. Otvor bol niečo vyššie ako podlaha v jaskyni a vypadal ako malý oblôčik na dedinských chalúpkach. Tu sa musela skryť neznáma biela postava pred zrakmi svojich prenasledovateľov. Začal skúmať jaskyňu a prehľadávať jej kúty. Na opačnej strane od  malého oblôčka sa jaskyňa zvažovala a zužovala. Kľakol si a postupoval ďalej štvornožky, až sa ocitol v čírej tme.  Vrátil sa a vystúpil z jaskyne  na vrchol balvana. Vzal so sebou vozový lampáš a znovu zostúpil, aby mohol pri svetle skúmať útroby tejto zvláštnej  a tajomnej Zbojníckej skaly.