XIV
Z vyšného konca dediny, viedla hrboľatá, kamenná, lesná cesta cez hustú jedľovú horu, na vzdialené polia siahajúce až po okraj dedinského chotára. Na rázcestí, pred horskou bystrinou sa od nej oddeľovala užšia cestička stáčajúca sa vpravo. Obchádzala poľnú studničku a strácala sa v malom briežku kopcovitého terénu, na pasienky zarastenej kružinou. Na jej vrchole sa vypínalo nevysoké bralisko, okolo ktorého boli rozosiate menšie balvany a kamene, ktoré sa pod vplyvom času uvoľňovali, rúcali do hlbokej kotliny a zapĺňali ju. Dedinčania nazývali toto bralisko Sitienec. Z neho bol dobrý výhľad na dlhú Jelšovú dolinu siahajúcu až k Močidlu. Bolo vidno tiež špicu vysokej, dedinskej kostolnej veži a pri dobrom výhľade i rozsiahle dolniacke lány. Na severe sa vypínali vrcholy Čierneho pohoria, tiahnuce sa od neďalekého mesta až po Krupinské vrchy. Tam kde sa končili roztrúsené kamene a začínala žírna lúčna pažiť, si Mišo Koreň so svojim synom Martinom postavili búdu na letné bývanie a niekoľko prístreškov na náradie, ustajnenie oviec a spracovanie ovčieho mlieka. Za búdou si z jedľových rígľov oplotili košiar. Dedinčania zistili, že sa Mišo vyzná v chove oviec a vyrobí z ich mlieka dobrý ovčí syr. Požiadali ho, aby robil dedinského baču. Dohodli sa, že mu dajú do paše i svoje ovce a polovicu mlieka si môže spracovať pre seba. A tak každú jar, dávali Mišovi do paše i svoje ovce. Keď sa Mišovi začalo dariť, rozrástlo sa i stádo oviec a pribúdalo aj roboty. Postavil si zrubovú kolibu, najal dvoch valachov a honelníkov. Búdy ostali pre uskladnenie náradia, ustajnenie oviec cez zimné obdobie a spracovanie mlieka. Pasienku kde boli postavené búdy, rôzne prístrešky a chatrče, začali dedinčania nazývať Búdy. Pred kolibou bolo kameňmi obložené ohnisko, okolo ktorého stáli dubové kláty slúžiace za stoličky pre usadlíkov koliby i hostí, ak sa náhodou tam zatúlali, alebo prišli na čerstvý syr a žinčicu. Za košiarom sa rozprestierala rovinatá pasienka siahajúca k hradskej ceste, ktorá bola z oboch strán ohraničená vysokou jedľovou a smrekovou horou. Na pravo od Búdov bola hlboká kotlina, s dobrou, zelenou a hustou pašou okolo ktorej sa v polmesiaci tiahol strmý grúň ukončený mladou brezinkou. Pastieri a valasi nazývajú túto kotlinu pod Búdy jamka, z ktorej vedie úzka cesta k napájadlu. Do neho dreveným žliabkom vteká studená horská voda z neďalekého potoka. Na druhej strane napájadla sa rozprestiera krúhami husto zarastená, svahovitá pasienka, nazývaná Vlčí krúh. Na nej sa pod krúhami ukrývali dravý vlci, striehnuci na svoju korisť, zvyčajne na pokojne sa pasúce stádo oviec.
Mišo Koreň so svojim synom Martinom, dvoma valachmi a honelníkom, bačoval už niečo vyše troch rokov. Chýr o dobrom bačovi sa rozniesol i po okolí. A tak mu na jar ponúkli svoje ovce do paši, na letné obdobie i gazdovia zo susedných dedín. Mišo mal z toho osoh a gazdovia boli spokojný. Každý týždeň si prišli na Búdy pre hrudy syra a dobrú, kyslú žinčicu. Gazdovia, čo mali viac oviec v paši, ešte ho na tržniciach aj predávali. Mišo zaúčal do tohto remesla i svojho syna Martina, keď už na staré kolená nebude vládať bačovať. Martin bol šikovný a učenlivý. Ovce mal rád. Bol hrdý, keď po grúňoch vykračoval pred nimi ako generál a veselo nôtil na svojej píšťalke. Keď sa z lúk zobrala krm, prechádzal cez Dedinské prídele a Sedliacke hole, do susedného chotára na Pustaninu a grúne okolo malého jazera. Zastal si raz pod starým smrekom, hodil na zem širicu a prevalil sa na ňu. Pribehli k nemu jeho verní psi a sadli si k nohám. Ovečky sa pokojne popásali okolo neho, poberajúc sa k malému vršku. Usnul. Zo spánku ho prebudil psí brechot. Pretrel si oči a poobzeral po stáde. To už bolo rozlezené po grúni nad Pustatinou. Z pod hrabovej mladiny počul brechot jeho Dunča. Zavesil na plece širicu, koženú kapsu hodil na druhé plece, do ruky vzal cifrovanú palicu a pobral sa dolu k mladine, ktorá rástla nad malým jazerom. Pod mladinou, na malej čistinke, zbadal dve jarky a pri nich zohnutú mladú devu. Hladkala ich po chlpatých chrbtoch. Boli pokojné. Len Dunčo sa hneval, že sa odtúlali od stáda.
-Dunčo, k nohe!- Zahriakol ho.
Dunčo pribehol k nemu, vrtil chvostom a obehoval ho. Podišiel nižšie na čistinku. Dievčina ho zbadala, postavila sa a pozdravila.
-Dobrý deň.-
Neodpovedal jej, len kývol hlavou.
-Také sú prítulné a pokojné. Dajú sa pohladiť. To sú vaše- spýtala sa.
-Moje. Odtúlali sa od stáda- bokom pozrel po nej. Bola pekná. Hnedé vlasy zapletené do hrubého vrkoča, odetá v jemnej kvetovanej blúzky a dlhšej voľnej sukni. Oči jej žiarili, okolo pier ihral veselý úsmev a milo pozerala po Martinovi.
-Ako ste sem prišli? Čo tu robíte, tak ďaleko od dediny- spýtal sa jej.
-Bývam tu neďaleko. Tam- ukázala na vrchol červenkastej strechy, nazerajúcej spoza nevysokého vršku za jazerom.
-Tam niekto býva?- Čudoval sa Martin. -Nikdy som vás tu nevidel.-
-Občas sa prejdem popri jazere a počúvam, ako si niekto vyhráva.-
-To ja…občas… na svojej píšťale.- Vytiahol z poza širokého opaska dlhú, vycifrovanú píšťalu a fúkol do nej. Píšťala vydala zo seba príjemné a lahodné tóny.
-Aj ja by som chcela tak pekne hrať- zatúžila.
-Skúste.- Podal jej píšťalu do rúk.
Fúkla do nej. Píšťala nevydala žiaden hlas, len slabo zmrnkla.
-Museli by ste sa naučiť do toho fúkať a preberať prstami.-
-Ale, kto by ma to naučil?- Pýtala sa o pozrela na neho.
-Dobrý učiteľ. Skúste ešte raz. Takto.- Ukázal jej ako ju chytiť a vložiť do úst.
-Palce dajte od spodku a prsty na dierky. Sem- chytil jej ruku a zoraďoval prsty na dierky. Boli jemné a hladké. Pozrela mu do očí a milo sa usmiala. Ostal v pomykove.
-Ja by sa to nenaučila. A nemám ani píšťalu.-
-Nechajte si túto. Ja mám doma ďalšie. Ak chcete, vyrobím vám menšiu. Takú… dievčenskú.-
-Vy to viete vyrobiť?- S úžasom pozrela na neho.
-Áno. Krátke, dlhé, rôznej hrúbky, cifrované. Naučil ma to môj otec.-
-Čo za to budete chcieť?- Opýtala sa ho.
-No predsa nič. Darujem vám.-
-Vy by ste mi ju darovali? A naučíte ma na tom aj hrať?-
-Ale ako? To potrebuje dlhší čas. Mňa to učil otec ešte keď som bol malý. A pri pasení som hrával každý deň. Aj ovečky si zvykli keď som vyhrával. Lepšie sa pásli. –
-Ja mám dosť času. Prišla by som za vami na pašu. Tam by ste ma učili.-
-Vy máte toľko času, že by ste chodili ku mne?-
-Áno. Aj tak nemám čo robiť. Len vymýšľame so sestrou ako tráviť čas. A školy už mám vyše hlavy. Aspoň cez vakácie si oddýchnem a naučím niečo iné. To by bolo, keby som v škole dievčatám zahrala. Tie by sa čudovali. Naučíte ma?- Zaprosila.
-Ako myslíte. Nedbám.-
-Môžem ísť aj hneď- ponúkla sa.
-Dnes už nie. Musím isť k dojeniu. Ale zajtra prídem ráno rovno sem. Donesiem vám aj novú, menšiu píšťalu. Keď začujete hrať, už budem tu. Nad touto mladinou.-
-Dobre. Určite prídem. A veľmi pekne ďakujem.-
-Skúšajte do toho fúkať. Tak ako som vám ukázal. Aby ste sa naučili vydať z nej lahodný hlas- radil jej.
-Tak sme dohovorený. Do videnia.- Rozlúčili sa.
Martin sa pobral za svojim stádom. Dve jarky išli poslušne za ním. Dunčo ich doprevádzal, aby si náhodou niečo nezmysleli.
Také milé dievča. A on ju má učiť hrať. Ako ju chytil za jemnú rúčku, ako uprela na neho pohľad a zahľadela sa do očí zacítil v sebe zvláštny pocit. To je panské dievča. Jej oblečenie, chovanie, hladká, biela pleť a jemné ruky značia, že nedrie ako dedinské dievčatá. Tie sa neprechádzajú okolo jazera bez roboty. Tie sú v poli, na senách, v žatve, pri zbere úrody.
Takto dumal Martin, keď kráčal popred stádo dolu k Búdam a navádzal ovečky do košiara. Valasi s honelníkom ho už čakali, aby sa mohli pustiť do svojej roboty.
XV
Na druhý deň ráno, kým valasi s honelníkom dojili a bača Mišo dohliadal na nich, Martin sa chystal na pašu. Na stôl si položil novú, krátku píšťalu, zo šuplódkasni vytiahol čisté, ľanové nohavice a vyšívanú košeľu.
-Čo ideš na fraj – opýtal sa ho otec, ktorý vstúpil do koliby práve keď si Martin naťahoval cez hlavu košeľu.
-Nie.- pozrel po ňom. –Len tá je už špinavá.- Odpovedal mu.
-Veď si ju len predvčerom vybral z truhlici.-
Martin vzal zo stola píšťalu a rýchlo vyšiel za kolibu. Valasi už vypúšťali z košiara stádo. Zvesil z dreveného háka, pribitého na rohu koliby koženú kapsu, do ruky vzal pastiersku palicu a pobral sa pred ovcami smerom na Dedinské prídeli. Ovečky pomaly sa pasúc šli za ním. Bača Mišo vyšiel z koliby, oprel sa o drevený rígeľ na košiari a hľadel za svojim synom. Zamyslel sa. Pred očami sa mu začali odohrávať príbehy z mladosti až po čas, kým neprišiel na túto samotu, aby zabudol na príkoria, ktoré ho v živote postihli. Ťažký, veľmi ťažký život mal. Otec pijan, svetobežník. Pole, kone a voly popredal, aby mal na pijatiku. Keď bol podgurážený bil ženu aj deti. Tá často utekala pred ním, aj s deťmi k susedom. Tí ich prichýlili pokiaľ sa nevyzúril a nevytriezvel. Keď prišiel k peniazom odišiel do sveta za kamarátmi z mokrej štvrti. Bol náruživý kartár. Tam končili aj peniaze za majetok, ktorý sa pomaly zmenšoval. Občas aj vyhral a doniesol domov nejaký groš. Splatil dlh krčmárovi, pár grajciarov hodil žena, ale dlho sa doma neohrial. Zvyšok peňazí zobral a znova odišiel svetom. Pokiaľ trvali hral. Keď sa vrátil domov obohratý, znova niečo predal a zmizol z domu. Mišova matka musela žobrať o kúsok chleba aby nakŕmila tri hladné hrdlá. V kartách prehral i rodičovský dom. Museli sa z neho vysťahovať do starej dedinskej drevenici, ktorú im z milosti prenajal richtár. Ich dom kúpil od neznámych ľudí mlynár, pre svojho ženatého syna. Ten sa do neho presťahoval so svojou ženou a šestnásťročnou dcérou Viktorkou.
Raz v noci, doviezli otca na voze povozníci zo susednej dediny. Bol celý dokaličený a v bezvedomý. Položili ho v drevenici na pričňu, na poli mŕtveho. Matka zavolala k nemu doktora, ktorý jej oznámil, že ak sa ešte postaví na nohy stane sa zázrak. Nestal sa. Otec sa už viac z posteli nepozviechal. Ostal k nej pripútaný. Dve sestry sa vydali do susednej dediny a on ostal v dome s rodičmi. Začal pokukovať po peknej mlynárovej Viktorke, ktorá bývala v ich dome. Aj sa spolu potajme stretávali. Jej otec im vtom veľmi bránil.
-Nenalož sa so synom pijana, svetobežníka a mrzáka. Inakšieho chlapca si zaslúžiš. Nie chudáka z drevenici na zvalenie,- hovorieval jej. A ona podľahla otcovmu naliehaniu. Vydali ju za bohatého, gazdovského mládenca. Keď Mišovvi umrela matka, staral sa o bezvládneho otca sám. Občas ho prišli pozrieť i jeho sestry, no tie už mali svoje rodiny. Museli sa starať o ne. Po dovŕšení triadvadsiateho roku sa oženil. Vzal si chudobnú a chudorľavú dievčinu Marku od Veličkov, zo susednej dediny. Nemali ničoho. Aspoň si nezávideli. Žili šťastne a do roka sa im narodil syn Martin. Opatrovali otca a Mišo chodil pomáhať gazdom na pole, aby si niečo zarobil. Raz si doviedol domov ako výplatu za robotu jednu ovečku. O rok mu priviedla na svet dve ďalšie. Tešil sa z nich. Pri drevenici urobil prístrešok, nakosil trávy a začal chovať ovce. Aby mal z nich nejaký úžitok, zašiel na salaš do druhej dediny za bačom Šarinom, aby sa niečomu priučil. A ten ho naučil, ako sa o ne starať, dojiť a spracovať mlieko. Tak sa mu to zapáčilo, že túžil mať svoj salaš a veľké stádo. Po čase mu umrel otec. No starosti mu začala robiť i jeho žena. Čím ďalej , tým viac chorľavela. Keď Martin dovŕšil štrnásť rokov, do kraja prišla zákerná epidémia. Slabá a chudorľavá žena ju neprežila. Ostal sám so svojim synom Martinom. Stará drevenica sa začala rozpadávať. Bolo ju treba opraviť. Mišo často prechádzal dedinou a pozeral na svoj niekdajší dom. Z dvora na neho smutne pozerala jeho prvá láska a občas mu potajme zamávala. Zrýchlil krok, opakom ruky si pretrel zarosené oči a pobral sa preč, aby mu to nepripomínalo čas, keď ju mal vo svojom náručí.
-Preč, preč, odtiaľto. Byť sám. Zabudnúť – hovorieval si a hútal, kde by odišiel, aby sa mohol venovať svojim ovečkám.
Raz v krčme pri debate s dedinským richtárom sa ho opýtal, či by si mohol niekde vyše dediny postaviť chatrč a búdy pre svoje ovečky. Richtár mu poradil, že vyše jedľovej hory je dosť miesta, aby si tam cez leto premiestnil svoje ovečky. Syna má už veľkého, ktorý by ich vartoval a on za ten čas si môže opraviť drevenicu, aby sa na zimu mohol do nej znova nasťahovať. Mišo dlho nerozmýšľal. Vyšiel si obzrieť to miesto a rozhodol sa. Toto všetko mu preblyslo hlavou keď pozeral za vzďaľujúcim sa Martinom. Ten už prešiel Dedinské prídely a stádo sa strácalo za malým kopčekom vedľa Sedliackych hôľ. Od nich sa odrážali veselé tóny jeho píšťalky. Lahodne sa niesli ponad stojaté vody malého jazera doliehajúc k mladej dievčine, kráčajúcej úzkym chodníkom popri hrabovej mladine a zanikali niekde, pod vysokým kopcom na opačnej strane jedľovej hory. Keď dievčina začula jeho prvé tóny, zrýchlila krok a pobrala sa za hlasom pastierovej píšťalky. Už z diaľky ho videla stáť na grúni, medzi pasúcimi sa ovečkami. Usmiata prišla k nemu.
-Dobrý deň. Som tu.-
-Aj ste sa niečo naučila- pýtal sa jej.
-Niečo. Ale veľmi málo. Taký čudný zvuk mi to dáva. Ale niekedy sa mi podarí aj lepší.-
-Skúste na tejto – podával jej novú píšťalu. –Tak, ako som vám to včera ukázal. Nie silno do toho fúkať. Jemne a s citom- poúčal ju.
Dievčina skúsila. Podarilo sa jej vydať z nej dosť čistý ton.
-No, vidíte. Pôjde to. Len treba času.- Pochválil ju.
-Na tejto to ide ľahšie.-
-Áno. Je menšia, jemnejšia. Pre začiatočníkov. Dievčenská.- Pousmial sa.
Fúkala do nej skoro celé doobedie, až ju začali pobolievať líca.
-Už nemôžem- a tlačila si boľavé líca.
-Na dnes stačí. Pomaly sa to naučíte. Do týždňa budete vedieť do toho obstojne fúkať, aby vám vydala čistý tón. A potom začneme s piesňou- hovoril jej a pokračoval.
-Zajtra to skúste doma. Ja idem pásť na druhú stranu, ale pozajtra znova prídem sem. Môžme sa stretnúť na tomto mieste. Budem zaháňať ďalej, lebo tu už všetko vypásli.-
-Mne to nevadí- odpovedala mu.
-Ochutnáte z môjho obeda?- Opýtal sa jej a rozprestrel na zem svoju širicu. Z kapsy vytiahol nakrájaný chlieb, položil ho na čistý, biely obrúsok a naň naukladal plátky údeného syra. Do dvoch malých črpákov nalial žinčice.
-Nech vám chutná. Vezmite si- ponúkol ju.
-Ďakujem.- Sadli si na širicu. Odpila si z črpáka, pozrela po ňom s otázkou.
-To je čo? Ešte som to nepila.-
-Žinčica. Je čerstvá. Robil som ju pre vás.-
Usmiala sa na neho.
-Už sme spolu druhý deň a ešte si nevieme mená. Ako sa voláte- spýtala sa.
-Martin. Bývam dolu na pasienkoch, v drevenej kolibe. A vy?-
-Ja sa menujem Kristínka. No volajú ma Tina- Tinka. Ako kto. Bývam v domčeku pri jazere. Môj otec je tajchár. Mám ešte sestru. Raz vám ju predstavím – a podala mu ruku.
Chytil ju a podržal vo svojej dlani. Pozrela mu do očí, usmiala sa a opätovala jeho stisk.
Keď si zajedli, Martin zbalil obrúsok do kapsy a pobral sa za stádom. Kristínka išla za ním. Vyšli na kopec týčiaci sa nad Pustatinou.
-Ešte som tu nebola. Aký krásny výhľad- pozrela na všetky strany.
-Tam vidno i náš dom- ukazovala smerom k jazeru.
-Už budem musieť isť, aby sa o mňa nestrachovali.-
-Aby ste nezablúdili- zažartoval.
-Asi nie. Pôjdem smerom k jazeru a odtiaľ už trafím k domu. Bolo mi s vami príjemne. Teším sa znova na stretnutie.-
-Aj ja.-
Rozlúčili sa. Zišla z vršku, obzrela sa a zakývala mu. Martin dlho hľadel za ňou, až kým nezmizla v malej húštine hrabovej mladiny.
Celá debata | RSS tejto debaty