moje poviedky

XVI

Martin sa stretával s mladou dievčinou. Často vychádzala za ním na pasienky a pomaly  sa priúčala i ľahším pesničkám. A keď on zachádzal na druhú stranu so svojim stádom, sedela na lavičke pred domom a skoro celý deň nôtila. Sestra ju počúvala i smiala sa na nej, ako sa hnevá,  keď zatiahne falošný tón. No nič ju neodradilo. Skúšala ďalej, lebo si zaumienila naučiť sa cez tieto vakácie hrať na píšťalke a ukázať sa i pred kamarátkami v škole.

V jedno nedeľné popoludnie začula cinganie zvončekov Martinovho stáda. Vzala si píšťalku a vybrala sa za nim. Už z diaľky  ho videla stáť na grúni opretého o palicu a pozerať sa dolu do údolia. Zbadal ju. Zakýval jej. Celým telom ju prenikla radosť, že sa stretnú.

-Už sme sa skoro týždeň nevideli- zadýchaná povedala keď prišla k nemu a chytila mu ruku. On ju objal okolo pása a pritlačil k sebe. Potom sa spamätal a pustil ju. Pozrela na neho a zadívala sa mu do očí. Privinula sa k nemu a bozkala na ústa. Znovu ju objal a pritisol pevne k sebe, div nevytlačil z nej dušu.

-Som šťastná, že som pri tebe.- Položila mu hlavu na hruď. Hladil jej jemné vlásky, pohrávajúc sa s dlhými vrkočmi.

-Martin. Mám ťa rada. Keď si nie so mnou túžim vidieť ťa.-  Dívala sa mu do tváre s pootvorenými perami čakajúcimi na  bozk. Neodvážil sa. On neľúbil ešte žiadne dievča.  Do dediny zašiel len občas a dievčence videl len na poli, alebo  pri stretnutí keď vychádzali k senám na lúky. Žil tu len medzi svojimi ovečkami. A teraz, keď k nemu skoro neznáme dievča prejavuje náklonnosť a bozkala ho, neopätoval to. Musí prejsť čas, aby sa u neho prejavili city, aby vzplanula láska a stratila sa hanblivosť. Keď ju však dlhšie nevidel túžil po nej. Srdce mu podskočilo, zažiaril radosťou a šťastím, keď sa zjavila, alebo počul hlas jej píšťalky. Raz prešiel i hradskú cestu , dostal sa poblíž jazera a spásal žírnu trávu ponad ich domček. Hľadel dolu do dvora, no neuvidel ju. Určite nie je doma, myslel si. Vždy keď začula zvončeky jeho oviec vyšla k nemu. Pobral sa preto druhou stranou späť k Pustatine, prešiel popri strážnom domčeku, aby sa dostal na Sedliacke hole a dolu k salašu. Na hradskej uvidel dievčinu. Je to ona. Zrýchlil  krok.  Zišiel bližšie k ceste a zavolal na ňu.

-Kristínka!-

Obzrela sa a pokračovala ďalej.

-Kristínka, počkaj!-

Nezastala. Díval sa za ňou prekvapený. Zašla za hrabovú mladinu smerom k domu.  Čo sa stalo, že sa nepristavila? Na niečo sa nahnevala?  Ublížil jej? Už sa s ním nechce stretnúť? Nespočetné množstvo otázok mu vírilo hlavou. Smutný sa pobral domov. I valasi pobadali na ňom zmenu. Nehovoril s nimi. Vyhýbal sa im. Utiahol sa do koliby a rozmýšľal. Na nič neprišiel. Naposledy sa pekne a milo rozlúčili. Ešte ho aj pobozkala. Videli ich spolu jej rodičia a bránia jej stýkať sa s ním, za to že je obyčajný pastier? To môže byť príčina. Nesmie viac zaháňať k jej obydliu. Ale veď on si nevynucuje jej náklonnosť. Ona začala chodiť za ním na pasienky. A to, že sa naposledy objali a bozkala ho? On je nie vinný. Je pravda, že je panské dievča. Študuje. A on ledva že vychodil obecnú školu. Aj to len tak z polovice, lebo musel doma robiť, pomáhať rodičom, aby mohli vyžiť. Na učenie nebolo času. Pomaly sa začal zmierovať s tým, že sa prestanú stretávať.  Aj na pasenie posielal valachov. On ostával v kolibe, na salaši.

Raz, keď sa vrátil honelník z pasenia, prišiel za Martinom s odkazom.

-Jedno dievča ma stretlo pri Pustatine a pýtalo sa na teba. Poznáte sa?-

Ostal v pomykove.

-Ja…ja… nepoznám. – Zajakal sa. Potom sa spamätal.

-Aké bolo? Čo sa pýtalo?-

-Či už nechodíš pásť, že ťa dávno nevidela. Aby som ťa pozdravil.-

Táto zvesť ho trochu potešila. Na druhý deň sa vybral na pašu. Začal vyhrávať na svojej píšťalke smutnú pieseň. Trápilo ho, že sa vtedy pri ňom nepristavila. Len čo prišiel pod Pustatinu, zbadal ako sa  od jazera približuje dievčina.

-Je to ona- povedal si pre seba. Už z diaľky ju spoznal. Keď prišla k nemu, len sa na ňu smutne pozeral.

-Už som ťa tak dávno nevidela. Kde si bol toľký čas?- Prihovorila sa

a podišla k nemu.

On sa na ňu díval a nemohol jej odpovedať. Nakoniec sa jej spýtal.

-Prečo si sa nepristavila, keď si prechádzala cestou a zavolal som na teba? Nahnevala si sa, alebo som ti niečo urobil? Rodičia ti zakázali stretávať sa so mnou? Povedz mi pravdu. Nič predo mnou netaj. Ja viem…..-

-Čo to hovoríš?- Skočila mu do reči. –Nič si mi neurobil, nikto mi nezakazuje. Ja som tu vyše týždňa nebola. Nemohla som sa s tebou stretnúť.-

-Ale veď som ťa videl pred troma dňami dolu na ceste, pri jazere.-

-Tak si zle videl. To som nebola ja.-

-Tak to bol tvoj duch?-

V tom sa začala veľmi smiať.

-Čo ti je? Prečo sa smeješ? Vysmievaš sa mi?- Ostal urazene pozerať po nej.

-Nie. Nie. Nevysmievam. Len mi je to veľmi smiešne. To bola moja sestra.-

-Tvoja sestra?- Ostal v pomykove. –Ale veď si to bola ty.-

-Áno. Ona je ako ja. Podobá sa na mňa. Často si nás ľudia mýlia. Sme dvojičky. Ona je však trochu vyššia. Ale cudzí to nespozná.-

-Tak to si nebola ty?-

-Nie. Nebola. Ja by som neprešla popri tebe len tak bez slova. Ver  mi. Som rada keď sme spolu. Alebo mi azda neveríš?-

-Teraz už verím. Ale ste také podobné. Na nerozoznanie. Bolo to však pre mňa veľmi kruté. Celý čas som premýšľal, čo som ti urobil, že sa nechceš so mnou stretnúť. Bol som z toho smutný a nešťastný.-

-Vieš dobre, že som rada keď sme spolu-

-Tak  prosím ťa, nehnevaj sa, že som ti to vytýkal. Ale prečo si mi  nepovedala, že máš sestru podobnú tebe. A vidíš, ako to dopadlo.-

-Nič to. Vyjasnilo sa. A ver mi.- Podišla k nemu, chytila ho za ruku a pritúlila sa k nemu. Po tomto výstupe zistili, že k sebe prechovávajú niečo viac ako len priateľstvo. Že medzi nimi začína zahorievať láska. Z Martinovej  tvári zmizol mrak a usadilo sa na nej šťastie, spokojnosť a veselosť. Chytiac ju okolo pása, pobrali sa úbočím dolu k Sedliackym holiam. Aj chlpatý Dunčo  veselo behal okolo nich, ako by vycítil, že jeho gazda sa upokojil, keď si vedľa seba vedie svoju známu, ktorá za ním na dedinské grúne len pred nedávnom začala chodiť. A keď zišli dolu k smrekovému háju nad Zbojisko, zastali si pod vysokú jedličku, objímajúc, navzájom sa zasypali  vrúcnymi bozkami.

XVII

-Už len týždeň a rozlúčime sa.  Ako to rýchlo ubehlo. Tak krásne prázdniny som ešte nezažila. Bude mi smutno za tebou v ďalekom meste. Stále budem na teba myslieť.- Smutne hovorila Kristínka svojmu milému, sediac na vyvrátenom bučiaku na vrchole Sitienca, držiac sa s Martinom za ruky. Martin mlčal. Nepovedal v ten pekný, letný, augustový večer skoro žiadne slovo. Vedel, že čas ich častého stretávania sa naplnil. Vedel, že po lete odíde a ich ľúbosť sa  možno stratí v ruchu veľkého mesta, medzi jej známymi a priateľmi. Možno, že na neho zabudne, nájde si niekoho iného, nie obyčajného pastiera oviec. Hľadel  do diaľky, na ďaleký obzor, na hrebene čiernych hôr, na vrchol pasienky Vlčí krúh, kde  na zadných nohách sedela svorka zavýjajúcich vlkov hľadiacich na vychádzajúcu veľkú mesačnú guľu a hútal ako to bude ďalej.

-Martin!-  Oslovila ho.

-Ty ma vôbec nepočúvaš.-

-Počúvam- odpovedal jej ako zo sna. –Počúvam, ale rozmýšľam, ako to bude s nami ďalej.  Už sme si tak zvykli, že ťažko mi bude odlúčiť sa od teba. Každé ráno som vychádzal z koliby s nádejou, že sa stretneme a uvidíme. Už to tak nebude. Možno že som sebecký, že si namýšľam,  robím si nárok na teba, hoci nemám na to právo. Veď sa poznáme len niečo vyše mesiaca. Ale je mi pri tebe dobre.- Sklonil hlavu a hľadel do zemi. Vzal do ruky malú bukovú vetvičku a prehrabával s ňou steblá suchej trávy. Znovu sa zahľadel do diaľky na svorku vlkov, ktoré práve dospievali svoju nočnú pieseň a spustili sa na opačnú stranu pasienky, cez husté tŕnie smerom k Čerešňovmu jarku, za korisťou.

Zo štítov vysokých jedlí začal sa k tmavomodrej oblohe dvíhať jemný opar, zahaľovať ju bielymi oblakmi, zakrývajúc i spodnú časť veľkého mesiaca. Okolo neho sa začínala tvoriť červenožltá obruba, ako predzvesť zmeny počasia. Lebo teplé, slnečné a sparné počasie trvalo už skoro celý mesiac. Zrazu od spodku, niekde od salaša, strhol sa veľký lomoz,  krik a silný brechot psov. Martin vyskočil a pozrel smerom odkiaľ  brechot prichádzal.

-Vlci napadli stádo.-

Chytil Kristínku za ruku a už bežali dolu k salašu. Keď dobehli, valasi s fakľami v rukách behali po košiari, strážni psi sa išli roztrhať od brechania a bača Mišo so sekerou v ruke stál pri vrátach, aby bránil svoje ovce.

-Choď do koliby- zavolal na Kristínku. Tá ostala meravo stáť a dívať sa prestrašene na tento výjav.

-Rýchlo vbehni do koliby- znovu jej prikázal. Ona  zišla do koliby a cez malí oblôčik pozerala, čo sa vonku deje. Martin skočil k ohnisku, zapálil fakľu a rozbehol sa na opačnú stranu košiara, kde bol najväčší krik a mečanie oviec. Mišo medzitým pustil dvoch vlčiakov, ktoré sa rozbehli tým istým smerom a vrhli sa na vlkov. Tie vidiac ohnivé fakle, a rozzúrených psov dali sa na ústup.  Po čase sa aj psi upokojili. Martin pribehol ku ohrade, k  poraneným ovciam. Dobehli i valasi. Aj psi, ktorí na chvíľku prenasledovali vlkov sa vrátili. Stáli s vyplazenými jazykmi a dychtivo fučali. Vlci neurobili veľa škody, lebo valasi boli ešte pri ohni pred kolibou a keď začuli brechot psov, hneď pobrali fakle a rozbehli sa do košiara. Valasi vzali na ruky dve zranené ovečky, doniesli pred kolibu k ohnisku a položili ich na zem.

-Tie sa z toho ešte vylížu- začuli za chrbtom  Mišov hlas.

-A to je kto?- Ukázal rukou na dievčinu, ktorá práve vychádzala z koliby. Martin sa začervenal.  No v tme a v žiari ohňa, to nikto na ňom nezbadal.

-To je moja priateľka-

Dievčina prišla bližšie a zastala si po boku Martina.

-Je to Kristínka, a býva vedľa malého jazera na druhej strane hradskej.- Začal vysvetľovať Martin, trochu sa zajakávajúc.

-Viem, kto tam býva. Tajchár.- Ozval sa Martinov otec. -Tak vás pekne vítam v našom obydlí- a podával dievčine ruku. Valasi sa len  usmievali a pozerali raz na dievčina a potom na Martina. Ony už vedeli, že Martin má priateľku. Prezradil im to honelník. No bačovi to nepovedali.

-Ale  prišli ste práve v nevhod, keď sme mali inú návštevu. Nie veľmi vítanú.- pokračoval bača Mišo.

-Aspoň viem, aké nebezpečné je  bývať takto na samote.- Osmelila sa Kristínka.

-Pôjdem ju vyprevadiť, aby ju niekde vlci nestretli-

-Vezmi si horiacu fakľu. Hoci teraz už zalezú, lebo sú vystrašené- nadhodil bača.

-Vezmem – a Martin už pripaľoval od ohniska fakľu. Hneď sa pobrali cez rovnú pasienku, smerom na hradskú, k malému jazeru, ku obydliu mladej dievčiny.  Martin postál obďaleč, hľadiac za odchádzajúcou Kristínkou, až kým neprišla k vchodovej bránke ich dvora, ktorý bol ohradený vysokým, nepriehľadným, doskovým plotom. Zakývala mu na rozlúčku, zavrúc za sebou dvere, aby sa pobrala k nočnému odpočinku. Aj Martin sa pomaly vracal k svojmu salašu. Keď vkročil do koliby, otec sedel za dubovým stolom a o niečom premýšľal.

-S tou dievčinou sa už dávno poznáš- pýtal sa Martina.

-Nie.- Odpovedal Martin. –Len asi mesiac. Počula ma hrať na píšťale, tak prišla ku mne, aby som aj ju  naučil. Odvtedy sa poznáme.-

-A odvtedy sa aj stretávate?-

-Hej. Občas príde za mnou na pasienku.- Po chvíľke sa Martin opýtal.

-Prečo sa vyzvedáš. Už mám dosť rokov….

-Veď ja nič.- Prerušil ho otec. -Len si mi nič nepovedal.-

– Nie je to nič zvláštne, ani dôležité. S priatelili sme sa. Trochu sa pozhovárame.-

-Zakurizuješ. Však – usmial sa bača Mišo. -Ale veď si mladý, potrebuješ sa trochu rozptýliť, tu na tejto samote. Len všetko s mierou, aby si sa slepo nezaľúbil a potom nebanoval. Ja si už idem ľahnúť. Dobrú noc.- Odišiel do druhej miestnosti a prevalil sa na drevenú pričňu. Aj Martin sa uložil k spánku.

Nad ránom sa prebudil na ťažké dunenie. Otočil sa na posteli, aby sa pozrel von cez malý oblôčik, ktorým prenikalo slabunké svetlo. Dunenie sa blížilo a s ním sa začala ožarovať i celá obloha. Pomaly vstal, obliekol sa a vyšiel pred kolibu. Valasi práve vypúšťali z košiara ovce na pašu. Obloha bola zatiahnutá, tmavými, ťažkými dažďovými  oblakmi. Dunenie silnelo a blesky sa približovali smerom od dediny. Valasi so stádom už prešli pod hradskú. Prepásali sa k Dedinským prídelom okolo strážneho domčeka, ktorý tam stál od čias tureckých vpádov a slúžil pre vartášov, dávajúcich znamenie, keď sa blížilo nebezpečenstvo k slávnemu banskému mestu. Martin tušil, že príde zlá chvíľa. Pobral sa za pastiermi, ak bude treba pomôcť pri zháňaní stáda do košiara, pred blížiacim sa nebezpečenstvom. V kolibe ostal jeho otec aby z čerstvého pôdoja vyrobil  ovčí syr. Dolu nad dedinou už silno pršalo. Ostré blesky udierali do vysokých jedlí blízkej hory a hromy ohlušujúco burácali. Pustil sa prudký lejak cez ktorý bolo ledva vidieť na pár krokov. Po dlhých sparných dňoch sa to dalo čakať. Valasi už hnali stádo dolu zo Sedliackych hôľ a Martin im bežal v ústrety, aby ich naviedol do košiara. I ovčiarske psy im pri tom dobre pomáhali.  Od koliby sa odtrhla nejaká postava a bežala oproti, popod ojedinelé, vysoké jedle, sem tam roztrúsené po Búdach. Bol to bača Mišo, náhliaci sa pomôcť so stádom. Zrazu sa z nebeskej oblohy  odtrhla veľká, ohnivá guľa, udrela do vysokej jedli, ktorú zaliala ohnivými plameňmi a skrížila cestu bežiacej postave. Vtom sa ozval strašný úder a celá krajina sa zatriasla. Bol to okamih. Ohnivá guľa sa stratila v zemskom povrchu. Za ňou ostal spálený strom  a pod ním malá kôpka ľudského tela.  Ohlušujúce dunenie sa strácalo niekde v diaľavách vysokých, čiernych hôr a mizlo v nekonečne. Za ním však prichádzalo nové. Blesky ďalej ožarovali tmavú oblohu. Martin z diaľky videl celý výjav, no ľudskú postavu v silnom daždi nezbadal.  Psy zanechajúc pastierov a stádo, rozbehli sa cez pahorkovitú pasienku k svojmu gazdovi, ktorý ležal pod vysokou spálenou jedlicou. Keď dobehol Martin a valasi, už nejavil známky života. Len obhorené, nehybné telo ležalo na mokrej pažiti. Valasi sňali z hlavy čierne širáky a prekrižovali sa. Martin sa vrhol k svojmu otcovi a srdcervúcne plakal. Ťažké dunenie pokračovalo ďalej a zanechávalo v tomto kraji žiaľ a smútok Dobrý, dedinský bača,  Mišo Koreň, zahynul..