moje poviedky

XVIII

Na cintoríne, v pravo od drevenej vchodovej brány, za kostenicou, pochovali telo Miša Koreňa. Na pohrebe sa zišla skoro celá dedina. I z okolia gazdovia, čo dávali svoje ovce do paše, sa prišli rozlúčiť s dobrým bačom. Po pohrebe sa jeho syn Martin i s valachmi, pobral, hrboľatou, lesnou cestou na Búdy. Smutní a skormútení, sadli si za dubový stôl a dumali. Ťažko bolo vyrieknuť slovo po tejto príhode. Martin sa z toho nevedel spamätať. Valasi vstali a pobrali sa do košiara, kde na nich čakali ovečky. Hútali, ako to teraz bude. Či Martin nahradí svojho otca, alebo všetko zanechá a rozlúči sa s ovečkami a tiež i s nimi.

-Musíme sa Martina opýtať, ako ďalej- oval sa  Ďuro, najstarší z valachov.

-Hneď ráno sa ho spýtaj, či si máme hľadať robotu inde, alebo máme ostať. Si najstarší a najdlhšie tu robíš- nabádali ostatní.

-Keď prejde týždeň, spýtam sa ho. A možno nám to aj sám povie. Musí sa rozhodnúť. Veď aj gazdovia budú zvedaví, či do zimy ovce budú v paši, alebo si ich budú musieť vziať hneď…. A čo bude na jar?-  Zamyslel sa Ďuro. – Ktohovie.-

Na tretí deň po pohrebe prišiel Martin medzi valachov.

-Kamaráti moji- začal smutným hlasom

-Stala sa strašná vec, s ktorou nikto z nás nepočítal. Najviac sa to dotklo mňa. Stratil som otca a ostal som celkom sám.-

-Sme s tebou- ozval sa Ďuro. – Na nás sa môžeš spoľahnúť vo všetkom. Vždy sme si rozumeli. Nikdy si nerobil rozdiel medzi nami. Sme kamaráti a nimi aj ostaneme, nech sa  rozhodneš akokoľvek.-

– Do zimy nejako vydržím. A čo bude potom… Čo bude potom?- Odmlčal sa. Oči sa mu zarosili. Utrel si ich opakom rukáva a pokračoval.

-Na zimu ovce  zídu z paše a gazdovia si ich rozoberú. Ak sa nič nestane a zvládnem to do zimy, možno skúsim ďalej. Ak nie… rozídeme sa…. – a pomalým krokom odišiel do koliby. Valasi sa uspokojili. Do zimy vydržia a na jar sa uvidí.

V posledný augustový deň, v podvečerných hodinách, vybral sa Martin k malému jazeru, do obydlia Kristínky. Prešiel hradskú cestu, zišiel malým briežkom  na kamennú hrádzu a po nej kráčal k drevenej ohrade, kde stál  tajchársky domček. Na jazere pomaly  plávali divé kačice a obďaleč, v tichej zátoke, hrdo dvíhali svoje  dlhé krky pyšné labute. Z vysokého stromu sa niesol slávičí spev a vedľa, do starého duba neprestajne ťukal doktor ďateľ. Martin prešiel drevenou bránkou a zaklopal na vchodové dvere. Bol v plnom očakávaní, kto sa vo dverách objaví. Dvere sa pomaly otvorili a pred ním stál vysoký, pochudnutý muž.

-Dobrý podvečer- pozdravil.   

-Dobrý- znela odpoveď. –Čo si prajete?-

-Chcel by som sa porozprávať s Kristínkou- bojazlivo začal Martin.

-Kristínka je nie doma. A kto ste?-

-Som jej známy. Potrebujem sa s ňou o niečom vážnom pozhovárať.-

-To nie je možné. Ja som jej otec. Môžete to povedať mne.-

-To nejde.-

-Ale bohužiaľ, potom vám nepomôžem. Odišla pred troma dňami do mesta na štúdiá. Príde už len o dva mesiace. Býva tam u starých rodičov.-

Martin ostal sklamaný. Sklopil zrak a pobral sa preč.

-Tak zbohom?-

-A nechcete jej nechať nejaký odkaz? O dva týždne sa za ňou vyberie jej sestra. Môžem aspoň vedieť, kto ju hľadá?-

-Odkážte jej, že Martin zo salaša. Ona už bude vedieť. Ešte raz, zbohom?-

Prešiel malým dvorom k bránke ako námesačný. Celý týždeň sa nevideli. Vedel, že odchádza na štúdiá, ale myslel si, že dnes ju ešte zastihne. Nezastihol. Prišiel už neskoro. Možno ho aj hľadala. Ale bol v dedine, kde mal starosti s pohrebom otca. Honelník pásol na opačnej strane, dolu v Rígli a v kolibe nebol nik. Preto sa vybral za ňou. Nedá sa nič robiť. Musí čakať.

 V nedeľu ide za richtárom, aby dal do poriadku veci okolo oviec a dohodol sa, ako ďalej. Gazdovia sú netrpezliví, nevedia na čom sú. A Martin tiež nevie, či syr, ktorý vyrobí on, bude gazdom vyhovovať. Musí sa snažiť, ale bude potrebovať ešte aspoň jedného valacha. On sa musí venovať výrobe a pasenie celkom prenechať valachom. Starosti pribudnú a toho sa bál. No život ide ďalej, zastaviť sa nedá. Treba sa s ním boriť, bojovať o každý čas v jeho napĺňaní. Martin bol  na to odhodlaný. Či sa mu to podarí, nevedel.

XIX

V jedno slnečné, nedeľné popoludnie, blúdila okolo salaša mladá dievčina. Zaklopala na vchodové dvere drevenej koliby. Keď sa nik neozval, nakukla do nej cez malý oblôčik. Koliba bola prázdna, len stará drevená lavica stála pri zadnej stene oproti dverám. Pomaly, s veľkým vrzgotom otvorila dvere dokorán. Zastala medzi nimi a nechápavo hľadela na tú prázdnotu, ktorá ju obklopovala. Ešte pred niekoľkými dňami pulzoval tu život a teraz také ticho. Tak ako v hrobe. Ba celý kraj stíchol. Ani hora tak nehučí, ako by sa bála rušiť pokoj, ktorý tu vládol.

-Čo sa stalo?… Kde odišli tí ľudia, čo tu bývali? Kde sa podelo stádo, kde strážny psi? Kde sa podel jej milý, do ktorého sa tak náhodne zaľúbila? Martin! Kde si- zavzlykala.

-Kde si sa  stratil? Kam si odišiel? Čo ťa prinútilo zanechať tento pokojný a krásny kraj? Tie nádherné vysoké, čierne hory, ten jasný, blankytný obzor nad nimi, tie údolia a zátišia, tie pahorky a bystrinky. Ten lahodný spev vtákov a prelety pestrofarebných motýľov sadajúcich na lúčne kvetiny. Prečo si ma zanechal? Či azda chybila som? – Ticho šeptala tieto nezodpovedané otázky.

Zanechajúc opustený salaš, pobrala sa  pomalým krokom, so smutným výrazom v tvári k svojmu domovu. Po tvári jej stekali kropaje sĺz a padali na suchú pažiť. A kde dopadli, akoby bola pažiť ožila, zazelenala sa a prebrala k novému životu. Akoby predzvesť šťastia, ktoré môže prísť po trpkom a krutom sklamaní.

Prišla smutná jeseň. Na horách červenelo lístie a pomaly padalo zo stromov. Noci ostávali chladnejšie a príroda sa začala ukladať  k zimnému odpočinku. Martin sa dohodol s richtárom, že do jesene vydrží a keď zíde stádo z paše, ponúkne svoje ovečky gazdom na predaj, vyrovná sa s valachmi a presťahuje na zimu do dedinskej drevenici. Na jar sa vyberie do severných častí krajiny, niekde na Liptov. Tam potrebujú pastierov a valachov. Ak sa dovtedy nestretne s Kristínkou, možno sa tam i usadí. Už sa nevenoval ani kolibe, do ktorej začalo zatekať cez borovicový šindel, ani prehnitým smrekovým rígľom na košiari, či prístreškom na odkladanie náradia. Všetky potrebné opravy chcel urobiť spolu s otcom, ešte do príchodu prvého snehu. Teraz sa všetko zmenilo.  O salaš sa prestal zaujímať a myslel len na to, či sa mu podarí do jari stretnúť s jeho priateľkou, alebo či odíde do iného kraja bez rozlúčky. Lebo v tejto dedine už nemá čo robiť. Otec s matkou snívajú svoj večný sen v tmavom hrobe  na banskej, prvá láska odišla preč, ani nevie kde, kamarátov v dedine nemá, lebo svoj mládenecký život strávil na samote pri ovciach a ostatných príbuzných nepozná. Skúsi to niekde inde, kde sa možno aj na neho šťastie usmeje.

Na konci novembra si gazdovia odviedli svoje ovečky. Vyrovnali sa s Martinom a smutní odišli domov, lebo už viac na Búdy ovečky do paši nedajú. Dobrý bača, Mišo Koreň, sa nešťastne pominul. Keď Martin rozpredal svoje ovečky, poprosil dedinského richtára, aby mu tých pár vecí previezol na doštenáku do dedinskej drevenici. Salaš na Búdach osirel. Martin zišiel do dediny, valasi s honelníkom sa pobrali ďalej hľadať službu u nových gazdov.

Na jar, keď na vrcholy kopčekov okolo dediny dopadali teplejšie slnečné lúče a príroda sa prebúdzala k novému životu, prišiel  Martin ešte raz k malému jazeru. Postál pri hrabovej mladine. Hľadel na trblietajúce modré vlnky, od ktorých sa odrážali jarné slnečné lúče. Rozhliadol sa po spustnutých grúňoch  ležiacich okolo Pustatiny, na rozsiahle Sedliacke hole, tiahnuce sa popri hustej jedľovej hore od Zbojiska po okraj dedinského chotára, na vysoký vrchol Tanádu týčiaci sa na opačnej strane za malým jazerom. A tam kde sa oddeľovala poľná cesta vedúca na vzdialené horské lúky od cesty točiacej sa okolo malého jazera, zjavila sa postava mladej dievčiny.

Zrýchlila krok. Zbadala ho.  Keď k nemu prišla, hodila sa mu okolo krku a plakala. Objal ju a plakal s ňou. Po čase prehovorila.

-Všetko viem. Je to hrozné. Také nešťastie.- Utierala si zaslzené oči.

-Čo budeš teraz robiť? Bola som na salaši, ten je pustý. Kde si odišiel- pýtala sa ho.

Všetko jej vyrozprával, že zišiel do dediny, rozpredal ovce a odíde do iného kraja hľadať šťastie.

-A mňa necháš tu?-

-Nie, nenechám. Rozmýšľal som nad nami. Ty ešte študuješ, teraz si ťa odviesť nemôžem. A nemám ani kde. Ja budem tvrdo robiť a keď budem mať nejaké peniaze, postavím si obydlie. Po dvoch rokoch, keď skončíš štúdiá, si prídem po teba. Ak to budeš chcieť ty a budeš ma čakať slobodná. To ti sľubujem.-

-Budem.-

-Tento sľub dodržím. Záleží len na tebe ako sa zachováš.-

-Martin. Zajtra znova odchádzam. Budem  ťa čakať. Sľubujem.-

Bola to smutná rozlúčka. Nešťastný osud ich na čas rozdelí. Sľub, ktorý si dali, dáva nádej, že sa znova stretnú.

Po dvoch rokoch, zastal pred malým, tajchárskym domčekom tmavý kočiar. Zišiel z  neho mladý elegán. Vošiel cez malú bránku do dvora a zaklopal na vchodové dvere. Z domu vyšiel neznámy mladý muž.

-Kto ste. Čo si želáte-  opýtal sa elegána.

-Som Martin. Hľadám mladú dievčinu, svoju priateľku, Kristínku.-

-Tu nebýva žiadna Kristínka.- Potom sa mladý muž rozpamätal a pokračoval.

-To myslíte dievčinu predchádzajúceho tajchára?-

-Áno- prisvedčil Martin.

-Starý tajchár pred rokom umrel- pokračoval. – Jeho rodina sa musela odsťahovať a prenechať bývanie novému tajchárovi.

-A neviete kde sa presťahovali- smutne a prekvapene sa ho pýtal.

-To neviem-

Martin sklonil hlavu, ani nezbadal ako sa pred ním zatvorili dvere, za ktorými malo byť jeho šťastie. No nebolo. Pomalým krokom prišiel ku kočiaru, nasadol naň a povedal kočišovi.

-Môžete to otočiť. Ideme späť. Tu už nemám čo robiť-

Kočiar vyšiel na hradskú cestu a mladý bača, Martin Koreň, poberal sa späť na Liptovské lazy, aby pokračoval v robote čo ho naučil jeho nebohý otec. A či nájde svoju milú, svoju prvú lásku, nevedel.

Po rokoch i salaš na Búdach poznačil zub času. Z koliby ostali len zhnité trámy, ktoré sa tiež postupne rozpadli. Nenašiel sa viac nový, dedinský bača. Aj ovečky prestali dedinčania chovať menej, až ovčiarstvo celkom zaniklo. Ojedinele, vyháňali na vzdialené pasienky rožný statok, aby sa tam pásol po celý deň. Len postupne ožil na nich pravý pastiersky život. Pestrý cengot ovčiarskych zvončekov a veselé tóny Martinovej píšťalky, nesúce sa po širokom okolí,  nahradilo  bučanie kráv a pokriky malých pastierikov.

No pasienky Búdy, pomenované po drevených chatrčiach, prístreškoch a búdach dedinského baču, pretrvajú veľmi veľa rokov, až kým sa  budúcim generáciám ich názov nestratí celkom z pamäti.