moje poviedky

XX

  Sená pominuli. Žatva bola v plnom prúde. Zlaté obilie sa zvážalo do stodôl, stohovalo, vymetali truhlice, aby bolo kde uskladniť nové. Chlapi chystali cepy, by z tučných, plných klasov, vymlátili životadarné zrnká pre chlieb každodenný. Aj ženci z dolniakov sa vrátili.  Gazdovia im na vozoch  vrchovato naložených doviezli odmenu za robotu, v podobe nového obilia. Dedinčania, po celodennej robote vracajú sa domov z polí, sadajú si unavene  k chudobne prestretým stolom. Snímajú z hláv široké klobúky, spínajú ruky k večernej modlitbe, keď ozve sa dedinou hlahol kostolného zvona. Ťažko, veľmi ťažko dorába sa chlebík v tejto horskej, pahorkatej oblasti, kde niet rovného lánu, ani ako dlaň. Tvrdá, ílovitá, ťažká zem sa nechcela poddať a prerobiť na úrodnú, čiernu zemičku. I keď sa každú zimu hnojila i keď sa už zdalo že sa prerába  na úrodnejšiu, jarné prívaly vody z roztápajúceho snehu, alebo letné búrky zmietli hnednúcu zem do roklín, jarkov a potokov,  odplaviac ju  niekde na dolnú zem. Ešte tí, čo mali svoje zemičky na prístupnejších a mierne svahovitých miestach, ako tak dokázali uživiť svoje početné rodiny. No chudobnejší predávali a zanechávali svoje polia, opúšťajúc dedinu,  hľadali šťastie v ďalekých neznámych krajinách.

-Barborka- oslovil  večer Paľko svoju verenicu, keď stáli osamote pod starou lipou neďaleko ich domu.

-Maco Chudoba prišiel z mesta. Doniesol správu, že chlapi sa chystajú za veľkú vodu, na robotu. Verbuje aj z dediny. Hlavne tých chudobnejších. Rozprával som sa s ním. Premýšľal som aj ja. Role nás neuživia. A rok by som vydržal, niečo zarobil.-

Barborka smutne a nechápavo pozerala na neho. Vedela, že Paľko už dávno premýšľa, ako zarobiť viac peňazí. Hútal i nad tým, že odíde do mesta. Ale čo jeho starí rodičia. Čo si tí tu počnú bez neho. Ale teraz bolo vidno na ňom, že by sa rád pobral do sveta. Ľudia odchádzali. Bolo počuť, že zo susednej dediny odišlo viac chlapov do Ameriky. A vrátili sa bohatí. Prikúpili si  pole a začali lepšie gazdovať, na väčších lánoch.

-Paľko. Ja ti rozkázať nemôžem. Ani brániť ti nebudem. Ak uznáš, že ti to pomôže, aby si sa zmohol…. Je to tvoja vec. Len mne bude smutno za tebou. Rok je dlhá doba.- Zamyslela sa.

-Ja  čakať budem, lebo ťa  mám rada.- Pokračovala.

-Ak  sa rozhodnem odísť, o jedno by som ťa prosil.- Odmlčal sa.

-O čo? Hovor!-

-Mám už starých rodičov. Keby si sa o nich občas obzrela. Ak by sa niečo prihodilo, dať správu mojej sestre na horniaky. Býva pri  Bystrici.  Stačí jej poslať list.-

-Pravdaže. Občas zájdem k ním.  Pomôžem. Ale dobre si to premysli, aby si nebanoval.-

-Už som sa rozhodol. Len som  chcel počuť, čo ty na to povieš.

Keď sa zdraví vrátim. Vezmeme sa. Do roka sa vrátim.- Uisťoval  ju. Pozrel po nej. Videl, ako jej z pekných očí  po bledých líčkach stekajú veľké slzy. Utrela si ich do zástery, ktorou bola opásaná. Privinul ju k sebe, objal a pobozkal. Prišlo mu ľúto.

-Neplač. Rok rýchlo ubehne. Potom budeme stále spolu. Len my dvaja. Len ty a ja. A naše deti. Neplač.- Utišoval ju. Rozlúčili sa

Na druhý deň zašiel za Macom do ich domu. Tam už sedeli za stolom Ďuro Debnár so Števom Mišákom. Reč bola o odchode za more. Maco spomenul, že  možno aj Jožo Kasnár pôjde, aj Vinco  Sľúka. Nevedeli sa ešte rozhodnúť. Aj druhí by šli, len nemajú peniaze na šífkartu.  

Maco vybavil všetky potrebné veci na odchod.  V jedno ráno naložili na drabinák svoje kufre, rozlúčili sa s rodinami, s mládencami   i so svojimi dievčatami  sľúbiac, že sa do roka určite vrátia. Nasadli a odchádzali. Veľké kropaje sĺz stekalo po studených, nemých tvárach všetkým, čo ich prišli odprevadiť na ďalekú cestu do neznámeho sveta. Odchádzali zarobiť nejaký groš a priniesť ho do ubiedených a prihrbených chatrčí. Chceli tak prilepšiť tým, ktorí budú doma čakať na dar pochádzajúci z ich tvrdých  a mozoľnatých rúk. Boli to všetko mladíci sveta neskúsení, ktorí okrem blízkeho mesta,  nepoznali svet iný. Ešte posledný pozdrav, kývnutie na rozlúčku a už zmizol hrkotajúci drabinák za ostrou zákrutou, aby zaviezol týchto odvážlivcov na najbližšiu štáciu, kde sa stratili v hustom ľudskom víre, vrave, hukote s prenikavým piskotom, ťažkých, železných tátošov. Tam nasadli do železničných vozňov, aby ich odfukujúci obor zaviezol k rozľahlému mestu pri veľkej vode. V zadumaní a tíško ako pre seba zanôtil Maco smutnú slovenskú pesničku.

-Mať moja, mať moja, za dvoma horami-…..

Keď ostatní začuli prvé, nesmelé, clivé tóny tejto piesni, pomaly sa pridávali a v pravidelnom buchote železných kolies zanikala ich nôta strácajúc sa  v okolitom neznámom svete. Tak odchádzali bedári slovenskí, v iný cudzí kraj, aby ich pritúlil ako opustené siroty, keď vlastná rodná zem, nemala pre nich dostatok chleba na ich obživu. Niektorí sa po čase vracali obohatení o trpké skúsenosti i s tou trochu šťastia čo si priniesli v malých kožených kapsičkách. Niektorí hynuli v ďalekej cudzine pod jej závalou,  zanechajúc tam svoj mladý život. A niektorí zas ostávali dúfajúc, že cudzia zem k nim bude štedrejšia ako vlastná domovina.

Dlhá, veľmi dlhá to bola cesta, plná zážitkov, strachu i hrôzy, keď vysoké morské vlny. kolísali mohutným zaoceánskym parníkom i nádherných, krásnych svitaní, keď tiché more húdlo svoju nekonečnú pieseň. Veľká bola ich radosť, keď uzreli vytúženú a vybájenú zem, do ktorej vkladali všetku svoju nádej. A keď sa po prvý krát jej dotkli svojimi nohami, križovali svoje telo a ticho šeptali slová vrúcnej modlitby. Nevnímali okolo seba nič. Až po čase sa spamätali, hľadiac  na motajúci dav ľudských bytostí, ich nezrozumiteľnú vravu, tlačiacu sa im do  uší. Pobrali sa do stredu tohto prístavného mesta, kde ich na povrch vyhodil ľudský osud. Z úzkych ulíc, z dvoch strán obklopených vysokými múrmi starodávnych domov k ním doliehal ustavičný hurhaj. Pobrali sa cez ne, zastanúc pred dverami  otvorenými do miestnosti, odkiaľ doliehala vrava, krik a ruch. Vošli dnu, zbadajúc plno ľudí sediacich okolo malých stolíkov, popíjajúcich z hlinených džbánkov. Boli tam azda ľudia z celého sveta. Námorníci v uniformách, prístavní robotníci, tuláci, zlodeji, potulní speváci, vylodení cestujúci, strážnici, pouliční predavači a ďalší. Každý vravel svojou rečou, no reč ktorej by rozumeli nepočuli. Pobrali sa preč. Na rohu ulice postávala skupinka lepšie odetých mužov v strednom veku. Matej sa pristavil pri nich osloviac ich. Dívali sa na neho, nerozumeli mu. Otočil sa a prišiel k ostatným, vedomý si, že dohovoriť sa a zohnať robotu bude ťažko. Čo robiť ďalej? Kládli si otázku. Zrazu k nim prišiel muž osloviac ich. Rozumeli mu. Hovoril po česky. Zaradovali sa. Dali sa s ním do reči a povedali mu, že prišli hľadať robotu. Dozvedeli sa, že v prístavnom meste robotu nezoženú. Musia isť do ďalšieho a nech tam vyhľadajú firmu Ungenlich, ktorá hľadá robotníkov na stavbu veľkej fabriky. Aby sa obrátili na stavebného majstra Kotúľa, že ich odporúča pán Štajdl. Určite si tam nájdu robotu. Prisľúbil im, že sa bude o nich zaujímať, keď sa vráti do firmy. Teraz zabezpečuje naloženie tovaru na loď. Vysvetlil im ako sa dostanú do toho mesta a kde majú firmu hľadať. Nech sa pýtajú na ulicu, Franklinova 30. Potom sa rozlúčili. Pobrali sa teda do ďalšieho mesta a skutočne, tam ich zamestnali. Boli šťastní, že sa im to tak rýchlo podarilo. Ďakovali Bohu, že sa našiel dobrý človek, ktorý im poradil, keď bezradne stáli  na ulici v prístavnom meste. Túžba, nájsť si robotu v ďalekej, neznámej cudzine sa naplnila. Aký však bude ich osud ďalej, nevedeli.

XXI

Od vtedy ako zmizla Bohušovie Zuza uplynuli už skoro dva roky. Už sa zabúdalo na tú udalosť, len  rodičia sa nevedeli  zmieriť s jej stratou a zanechalo to stopy na ich zdravý. Starý Bohuš už nevládal robiť na poli a dohliadať na paholkov. Viac preležal v posteli a tak gazdovstvo išlo dolu vodou. Pomaly predával dobytok, povozy  a bohatším gazdom ponúkal i svoje polia. Zmienil sa aj pred richtárom, ak bude vedieť o nejakom kupcovi, nech ho naradí k nemu. On už nemá pre koho honobiť statky, keď jeho jediná dcéra zmizla bez stopy. Aj príhoda okolo ženy v bielom, ktorá sa potuluje v okolí Zbojníckej skaly sa vyjasnila. Furmani, ktorí robia v Holíku doniesli správu, že je to pomätené dievča z niektorého lazu od Krupinských vrchov, ktoré sa  zatúlalo do týchto končín. Iní zas  vravia, že je to duch mladej Dorotky, ktorá hľadá svojho milého  v banských šachtách a štôlňach, kde ho uvrhol jej brat, za to že ju  oklamal a zneužil. I Kubo Florián, pastier u bohatého, lakomého gazdu, stratil sa z dediny a ani jeho kamarát Ferko nevedel kde sa podel. Mládenci, čo odišli do Ameriky s Macom Chudobom sa nevracali, hoci rok už dávno pominul. Barborka vyzerala každý deň čakajúc svojho milého kedy sa vráti. Nechodil. Ani žiadna správa neprišla, ani list nenapísal. Mala  zlé tušenie. Už sa začali okolo nej zvŕtať iný mládenci, no ona stále čakala na svojho Paľka. Madlena si čím ďalej tým viac omotávala okolo prsta richtárovie Ondreja  dúfajúc, že sa  jej ho podarí zviesť a tak donútiť k sobášu. Niektorí mládenci zo štvrťkárskej partie sa už poženili a založili si svoje rodiny. Len Ondrej vždy odmietal, čakajúc na tú pravú. Už prestal lietať  za bielou cigánkou Eržikou, na Barborku len smutne pozeral, keď prechádzala dedinou vediac, že čaká na Paľa, ktorý bol v ďalekej  cudzine. Starodávna frajerka Katarína sa vydala, aj Anička Kováčovie i Marka  od potoka, ktorým kurizoval.  Partia sa tiež rozpadáva a medzi chudobných, lapuškárskych mládencov nechodil. Len v krčme si občas pobesedovali s Martinom, ktorý žezlo mládeneckého richtára prenechal Filipovi od Horniakov.  A tak, v kolobehu života a tvrdej sedliackej robote sa minul ďalší rok. Keď sa oženil aj Martin, začal rozmýšľať o ženbe i Ondrej. Jeho staručký otec nebol nadšený, že sa vláči s Madlenou, o ktorej sa v dedine hovorilo, že je veľmi prelietavá. Ani starej richtárke to nebolo  po vôli. Ale robota už nešla tak od ruky a v dome bolo treba mladú, energickú gazdinú. Nakoniec sa Ondrej predsa rozhodol.  V sobotu večer na Katarínu,  pobrali sa do Madleninho domu  s ním i dvaja pytači.  Zastali si uprostred chyži a bez okolkov vyjadrili svoju vôľu.

-Gazda a gazdiná. Prišli sme do tohto domu v dobrej veci. Vy máte dievku Madlenu a tu je mládenec Ondrej.  Bolo by dobré spojiť ich v manželstvo. Pýtame od vás súhlas, či by ste ju dali za neho.-

-My dievku máme. Ak sa dohodneme a ona pristane, my súhlas dáme – odpovedal gazda.

-Tak čo Madlena – pýtal sa jej jeden z pytačov. – Pristaneš?-

Madlena vstala od stola, z almary v kúte chyži vzala pripravené pierko a zastokla ho Ondrejovi za klobúk, na znak súhlasu.

-A teraz si podajte ruky.- vyzval mladých pytač.

-Madlena. Dones uctenie pre pytačov a môžeme urobiť dohodu o svadbe.-

Po dedine sa rýchlo roznieslo, že richtárovie Ondrej bol na pytačkách a bude sa ženiť. Za klobúkom nosí pierko od svojej verenice. Madlena ho predsa dostane. Svadba bude cez fašiangy. Bude to veľká a hrdá svadba, hovorili dedinčania. Richtár sa nedá zahanbiť.  Ani  rodičia Madleny neboli chudáci. Pre svoju jedinú dcéru urobia svadbu, akú dedina nepamätá. Nech ľudia vidia, že na to majú. Veď Madlena bude, mladá, pani richtárka.

XXII

Písal sa rok 1903. Nad východným obzorom zahoreli  ranné zore. Po teplej, letnej, mesačnej noci sa ukazoval  pekný, slnečný deň. Len cez noc ohradený veľký mesiac pripomínal dedinčanom, že deň prinesie i zmenu počasia. Často vravievali, keď videli okolo mesiaca jasný, žlto-červenkastý pruh „ Bude pršať – mesiac je ohradený“. A preto, len čo začalo svitať, dedina ožívala. Hrkotali cez ňu dlhé senné vozy, aby rýchlo pozvážali úrodu z polí, kým nenamokne. Ešte je len  ráno, už bolo teplo a sparno. „ Príde hrôza“ hovorili starší, skúsenejší. No nič nerušilo kolobeh života tejto malej dedinky. Gazdovia a služobníctvo šlo do polí. Obecný pastier a deti vyháňali dobytok na pašu a tí čo nevládali, vychádzali na priedomie, sadajúc si na drevené lavičky, alebo kamenné podstienky a vartovali dom. K poludniu ostala dedina pustá. I starčekovia stiahli sa do chládku a niekde v ústraní podriemkavali. Na slnku, v tej horúčave a v spare, vydržať sa nedalo. Niekde v diaľke, od dolnej strany dediny,  bolo počuť slabunké dunenie.  Južný obzor začal tmavieť.  Ťažké, tmavomodré mraky sa rýchlo približovali. Dolina sa zaťahovala.  Zvon na vysokej kostolnej veži, oznamujúci poludnie, práve dotĺkol. Jeho hlahol, ktorý sa niesol ponad dedinu a prenikol aj na vzdialené dedinské polia, stíchol. Dedinčania, ktorí prerušili robotu  k vôli obedňajšej modlitbe povstávali, znova nasadili širáky na obnažené hlavy a pokračovali ďalej v sedliackej drine. Len občas hodili pohľad na kopcovité, dažďové mraky, ktoré sa nebezpečne približovali a zastierali túto malú kotlinu. Ostávala tma. Dunenie sa  približovalo a silnelo. Nad Dolinou sa križovali blesky. Niektorí rýchlo naložili vozy,   trielili a hnali svoje paripy do dediny, aby sa ukryli pred prichádzajúcim dažďom. I na pešo utekali ľudia k domovu. Malí pastierikovia rýchlo zaháňali statok z paši. Nad dedinou ostalo šero. Reťazové blesky bili do vysokých  stromov týčiacich sa na okrajoch vrchov, ožarovali učupené domčeky a siluetu vysokej kostolnej veži. Hromy sa navzájom prehlušovali, ohnivé blesky ich rozrážali a vytvárali  nové hromobitie. Ľudia sa uzavreli vo svojich príbytkoch a v malých oblokoch rozhoreli sa hromničné sviece. Spustil sa veľký lejak. Zo slamených striech  malých domčekov valila sa voda, ako keby ju krhlami lievali. Z okolitých kopcov a strání brala všetko, čo jej stálo v ceste. Niesla so sebou vyvrátené kmene stromov, haluzí, raždie, kopy usušeného sena, kamene, podmývala stodoly a chatrné chlieviky. To všetko smerovalo do malého a úzkeho koryta dedinského potoka. Koryto sa napĺňalo a rozlievalo po cestách, chodníkoch a dvoroch. Voda sa nepratala pod drevené lávky, ktoré odnášala až ku kamennému mostu,  zahatila  jeho prietok a valila sa ponad, strhnúc so sebou drevené zábradlie. Unášala so sebou drevené ploty, hydinu, ošípané,   časti vozov a ostatné náradie, ktoré bolo  uložené  na sedliackych dvoroch. Hukot prívalu vody sa miešal s ľudským krikom, bedákaním, bukotom dobytka a rachotom hromov. Zrazu sa dedina ožiarila silným bleskom, ako by sa bolo otvorilo nebo. Silno udrelo až sa domy zatriasli.  Niekde pri kostole vytryskol  vysoký kúdol čierneho dymu. Za ním vyšľahli vysoké ohnivé plamene, ktoré sa rozšírili ponad okolité domy. Ľudia prestrašení vybehli zo svojich domov.  Niekde od Strmých dielov ozval sa srdcervúci výkrik.   „ Horí!… Horí! „

„Horí!“… ozvalo sa i z druhej strany.

„Ľudia!  Rata! Horí! Horí! Bednárovci  horia! Pomáhajte! Horí! Horí!….

Z horného konca dediny utekalo niekoľko chlapov.

„Horí! Vedrá! Vedrá! Horí! Už horia aj Martinovci!“

Na kostolnej veži sa rozozvučal veľký zvon. Od Kamenného mosta bolo počuť hlas hasičskej trubky.

Horííí,….Horííí…

Oheň sa rýchlo šíril. Vedľa seba postavené  domy, medzi ktorými boli len úzke medzierky a slamené strechy, bolo príčinou rýchleho   prenášania ohňa z domu na dom. Pri domoch stojace  drevené humná  naplnené

krmov , ešte viac dávali možnosti rozširovania ohňa. Už horeli štyri domy a ľudia len behali, kričali, bedákali a zalamovali rukami. Niekoľko chlapov zahatilo dedinský potok, aby mohli načierať do vedier vodu. Ešte šťastie, že výdatný lejak zvlhčil slamené strechy a tak sa oheň šíril trochu pomalšie. No i tak skoro celý kút za potokom bol v plameňoch, kým hasiči dotiahli k požiaru ručnú striekačku. Ponad dedinu lietali horiace otiepky, ktoré ako keby boli vystreľovali do výšky a potom dopadali i na vzdialenejšie domy. Preto sa museli chrániť i domy na ktoré dopadali horiace snopky. Oheň sa veľmi rozširoval. Kostolný otec zapriahol do koča a hnal kone do susednej dediny pre pána farára. Dedinčania verili, že za hranicu,  kadiaľ  prenesú Prevelebnú  sviatosť sa oheň nedostane. Aj tak zhorela celá horná časť dediny, okrem troch domov, ktoré boli oddelené od seba  širokou záhradou , cez ktorú pretekal malý potôčik prameniaci v brezovom Háji.

Hrozný bol pohľad na zhorené domy, sýpky, humná a maštale, uhynuté zvieratá, na celé zhorenisko, ktoré sa rozprestieralo za potokom smerom na horný koniec. Ale ešte hroznejšie bolo, keď zo zbúranej maštale vynášali obhorené nevládne telo mladého Martina Bednárovie, ktorý chcel pred pustošivým živlom zachrániť ich jedinú kravku a sám prišiel o to najcennejšie, o svoj život.

Kým v hornej časti dediny vyčíňal oheň, dolu kde sa spájali  dva dedinské potoky, zápasili ľudia s prívalmi vody. Tá sa liala z vysokých kopcov, stráni a hôr, cez rokliny, výmole a jarky, aj na chatrné, hlinené, cigánske chatrče. Podmáčala ich, tie sa  rúcali a prudké  vody ich  odnášali do rozvodneného dedinského potoka. Veľký plač a nárek vydávali zo seba obyvatelia cigánskej osady, nad stratou svojho chatrného obydlia. Všetky hlinené chatrče zmizli a stratili sa v mútnych  prívalových vodách. Len na okraji ostala stáť polozbúraná chatrč cigánskeho vajdu, ktorá bola postavená z kameňa na hlinu.  Smútok nastal u všetkých obyvateľov tejto osady. Sedeli na vyvrátenom strome a pozerali na spúšť, ktorú im pripravila voda. Na miesto, kde ešte pred chvíľkou stálo ich obydlie.

     Nad dedinou sa začali trhať mraky. Na východe už bolo vidieť i kúsok modrej oblohy. A tak rýchlo, ako sa ťažké mraky prihnali i odišli. Bola to hrozná chvíľa, akú dedinčania nepamätajú a budú na ňu dlho spomínať.

Večer sa na vysokej kostolnej veži ozval hlahol umieračíka. Zaplakal a niesol sa  ponad spustošenú dedinu oznamujúc, že obhorené Martinovo telo navždy znehybnelo.  Dedina stíchla.  Zachvátil ju veľký žiaľ a smútok.

     Keď svitlo nové ráno, dedinou sa niesol zápach zhoreniska. Ľudí z vyhorených domov  pritúlili príbuzný, alebo tí, ktorí neprišli o strechu nad hlavou. Aj cigánska osada osirela. Cigáni prehodili na chrbát batôžky s vecami, čo stihli uchmatnúť zo svojich chatrčí a pobrali sa svetom. Eržika s matkou sa  vydali lesnou cestou, dlhou Dolinou obklopenou  z obidvoch strán dubovou horou. Po chvíľke počuli  za sebou hrkot voza. Obzreli sa a videli prichádzať  furmanský drabinák. Kočiš pri nich zastal.

-Kde ste sa vybrali- opýtal sa ich.

-Ideme niekde na dolniaky. Tam mám  sesternicu. Či by nás neprichýlila.- Odpovedala matka

-Nezviezli by ste nás- zaprosila.

-Nasadnite- povolil furman. Usalašili sa, švihol do koní a pobral sa ďalej. Furmani zvážali drevo z vysokých lesných štítov a vozili na sklad do dolniackej dediny, k staviskám grófa Nyáryho. Kočiš odbočil na úzku cestičku a zastal.

-Idem na  tamten kopec. Keď naložím, budem pokračovať ďalej. Ak vás ešte zastihnem, zveziem vás. Matka s Eržikou zišli z voza a pobrali sa  lesnou cestou pešo. Furman vyšiel na kopec a rozhliadol sa. V diaľke, kde sa križovali cesty,  videl dve ženské postavy. Od neďalekého mesta prichádzala k nim skupinka kočovných vozov. Furman sa pustil do svojej roboty a viac sa o ne nezaujímal. Pocestné videli, ako sa k nim približujú vozy. Zastali pri nich. Vpredu sedel  cigán s dlhou šedivou bradou, do hora vykrútenými fúzami  a čiernym, širokým klobúkom na hlave. Takto z miesta na miesto kočovali olašskí cigáni a kšeftovali. Z pod plachty  vyskočilo zopár detí, dve mladé dievčence a jeden cigánsky mládenec. Dali sa s nimi do reči. Matka rozpovedala, čo sa im prihodilo,  či by ich nezviezli. Bradatý cigán súhlasil. Cigánsky mládenec s úsmevom hľadel na peknú cigánsku dievčinu a bol rád, že sa zvezú s nimi. I urobil pre ňu miesto vedľa seba. Furman naložil na voz a pozrel sa smerom ku krížnym cestám. Už videl ako v diaľke, za agátovým hájom, strácajú sa  kočovné vozy olašských cigánov.

Cigánska osada osirela.  Ostala po nej len malá rovinka, a pozostatky hlinených chatrčí. Aj rovinka pomaly  zarástla burinou a ožinou.

V dedine si ľudia začali stavať nové domy, alebo opravovať vyhorené. Strechy už nepokrývali slamenými otiepkami, ale pálenou škridlou  z továrni, v neďalekom meste. Postihnutým rodinám pomáhali všetci dedinčania, aby sa ešte pred zimou mohli nasťahovať do svojich príbytkov. Aby na tú  hroznú udalosť, ktorá ich zastihla v roku Pána 1903,  mohli čím skôr zabudnúť.