XXIII
Z hlavnej hradskej k dedine prihrkotal parádny koč. Na dvierkach nemal žiaden erb a ľudia ani nevideli dovnútra, lebo okienka boli zastreté tmavým súknom. Koč zastal na krížnych cestách. Vystúpil z neho starší pán a prišiel ku skupine dedinčanov, ktorí spolu debatovali.
-Prosím vás- oslovil ich. – Kde tu býva richtár?-
-Tam- ukázal rukou smerom ku kamennému mostu starý Mišák.
– Za mostom druhý dom. Zabúchajte na drevenú bránu.-
Starší pán poďakoval, naskočil do koča, ktorý sa pohol malým briežkom ku kamennému mostu. Pred veľkou drevenou bránou zastal a dotazujúci pán zabúchal päsťou na bránu. Prišla mu otvoriť slúžka Maryša.
-Čo si prajete – pýtala sa.
-Je doma richtár? Zavolajte ho – nečakal na jej odpoveď.
Richtár stojaci vo dverách domu prišiel ku bráne. Chvíľu sa rozprával s cudzím mužom a rukou mu ukazoval smerom na horný koniec dediny. Neznámy muž naskočil do koča a ten sa pohol v tú stranu, ako mu ukazoval richtár. Prišiel k hrdej, vyrezávanej, drevenej bráne, natretej do hneda. Muž zoskočil z koča, prejdúc malou bránkou , ocitol sa na veľkom priestrannom dvore.
-Hľadám gazdu. Je doma- spýtal sa paholka, ktorý práve vyšiel zo stajni.
-Doma. Polihuje. Ale gazdiná je za domom. Zavolám ju.-
Paholok zavolal gazdinú. Tá vyšla z poza domu utierajúc si ruky do tmavej zástery.
-Som zástupca pána Okoličányho, správcu grófskej kúrie na jednej dolniackej dedine. Chcem hovoriť s pánom domu – podávajúc gazdinej ruku.
Tá ostala prekvapená, že taký veľkomožný pán, zavítal do ich domu. Zaviedla ho do chyži. Matúš Bohuš sedel na drevenej lavici pri tehlovej peci. Pri sebe mal palicu, bez ktorej sa už nevedel pohybovať.
-Informoval som sa u richtára na vás. Som zástupca správcu grófskej kúrie, ktorý sa dozvedel, že predávate pozemky vo vašej dedine. Chce ich od vás odkúpiť a ponúka dobrú cenu. Z grumpuchu som vybral vlastnícke listiny. Zistil som, že vlastníte 35 holdov lúk a pasienok , 27 holdov oráčin a 13 holdov lesa. Spolu teda vlastníte 75 holdov pozemkov. Peniaze po spísaní kúpnej zmluvy vám ihneď vyplatím. Určite budete spokojný. Nikto vám viac nedá.
Bohuš sa len díval na fiškála, ktorý sa prehrabával v listinách a občas na neho pozrel ponad cviker. Zamyslel sa. Polia predať chce. Ale teraz, keď prišla tá chvíľa, je mu ľúto za nimi. Spomenul si ako hrdo po nich vykračoval a pýšil sa, lebo ležali na najúrodnejšej pôde v dedine. Ako rád každú nedeľu vychádzal na role s gazdami obzrieť, ako žitko dozrieva, či sa klasy napĺňajú, kedy treba žať, aby nezahorelo. Ako sa rád prešiel po svojej hore a pozeral na vysoké, rovné jedle, siahajúce skoro po oblaky. Ako sa rád chválil v krčme pred gazdami, že jeho role sú riadne obrobené a prinášajú hojnú úrodu, ktorá živý jeho rodinu a ostáva i na speňaženie. Ale odvtedy, ako sa stratila jeho jediná dcéra, začal chorľavieť, strácať záujem o robotu a statky mu boli už len na obtiaž. Preto sa rozhodol predať ich. Keď však prah jeho domu prekročil kupec, ťažko mu bolo pri pomyslení, že sa zbavuje svojho imania, svojej zeme, živiteľky.
Nejednal sa. Navrhnutú cenu prijal. Zdala sa mu až príliš vysoká. Tľapli si do rúk. Správcov zástupca vytiahol kalamár s brkom a spísal kúpnu zmluvu. Bohuška sediaca pri peci vstala, utierajúc si zaslzené oči zásterou. Vyšla na dvor. Keď nebudú mať polia, nebudú mať ani statok. Nepotrebujú kone, voly, voz, ani paholka. Ich gazdovský dvor ostane pustý. Zašla do stajne. Sadla si na stolček, ktorý používala pri dojení a plakala. Ako sa len nádejala, keď bola v dome ešte Zuzka. Ako snuli plány, že si dovedie dobrého muža a budú pokračovať v ich šľapajoch, gazdovať a zveľaďovať rodný grunt. Všetko je však ináč. Nik nevie čo sa stalo s ich jedinou dcérou. Muž je viac v posteli ako na nohách a ju tiež sily opúšťajú. Bodaj by aj nie. Veď už ťahá na ôsmy krížik a Matúš ho už presiahol. Keď si poplakala, trochu sa upokojila. Vyšla na dvor, keď cez ich bránku prechádzal fiškál. Dlho pozerala za ním až kým sa jeho kočiar nestratil za ostrou zákrutou v Priehrade. Vrátila sa do chyži k mužovi. Ten sedel za stolom skormútený. V ruke držal nejaký papier a na stole hŕba peňazí.
-Záhradu a záhumnie som nepredal. Aby si mala kde zasadiť aspoň za vrece krumplí. –
-Dobre si urobil, starý- odpovedala Bohuška.
Sadla si k nemu a mĺkvo hľadeli na peniaze za ich majetok.
XXIV
Veľký žiaľ a smútok doľahol na Barborku, keď na večný odpočinok odprevadila svoju matku. V malej chalúpke na Úbočí ostala sama. Každý večer, keď sa vrátila od Bučanov, presedela pri malom stolíku a v spomienkach na svoju matku, vydržala do neskorej noci. Bučanovci boli dobrí ľudia. Jej matka sa tam cítila ako doma. Pekné, vľúdne slová a vďaka za jej robotu ju napĺňali šťastím. Vedeli sa rozdeliť so všetkým čo mali. I s odmenou za robotu bola spokojná. Služobníctvo sa tiež na gazdu nesťažovalo. Preto obrábali pôdu a starali sa o gazdovstvo, ako keby bolo ich vlastné. Barborka od začiatku pomáhala matke. Keď už ona nevládala a choroba ju úplne položila na posteľ, prevzala všetku starosť ona.
-Barborka- oslovil ju raz starý Bučan. – Ubočie je na kraji dediny, samota. Teraz si ostala sama v chalúpke. Ak by si chcela, môžeš sa presťahovať k nám. My ťa veľmi rady prijmeme. Uvoľníme ti zadnú chyžku, prevez si tam svoje veci a o domček v Úbôčky nech sa postará richtár.-
-My ťa už máme ako za svoju. Aj tebe tu bude veselšie- pridala sa Bučanka.
-Mišovi povieme, nech zapriahne do voza a zajtra ti tvoje veci dovezie- pokračoval Bučan.
-Tak čo, Barborka. Aj svadbu ti vystrojíme, keď sa vráti Paľko z Ameriky- dodala s úsmevom Bučanka.
Barborka rozmýšľala. Tento návrh sa jej pozdával i keď jej bude smutno za chalúpkou, v ktorej prežila skoro celé svoje detstvo. Nakoniec, po prehováraní, pristala. Paholok Mišo bol rád. Na druhý deň zapriahol do drabináka a všetky veci jej previezol.
Bučanovci boli bezdetní. Nemali to šťastie splodiť potomka. Patrili k bohatším gazdom, preto si držali paholka i slúžku. Barborkina matka vypomáhala gazdinej pri ženských prácach.. Na väčšie roboty si najímali chudobnejších dedinčanov, ktorí k ním rady chodili, lebo sa vedeli dobre a spravodlivo odmeniť.
-Barborka- oslovil ju starý Bohuš večer pri jedle.
-S mojou starou sme sa dohodli, že ti dáme prepísať všetok náš majetok a to polia, horu a dom za to, že nás doopatruješ do smrti.-
-My deti nemáme- pokračovala Bučanka – a preto toto naše rozhodnutie je najlepšie. Čo by sa s týmto všetkým stalo, keď sa my pominieme? Už tvoja matka sa o nás starala ako o vlastných. Robila tak, ako by to bolo jej. My sme si to všímali. A taká si aj ty. –
-A rady by sme sa ešte dožili, aby po tomto dvore šantili tvoje deti- pridal sa Bučan.
-Si ako naša vlastná dcéra. Sme rady že si prišla sem. Lepšie a poctivejšie dievča v dedine nenájdeš.-
Barborka ostala prekvapená. I keď odmietala, aby bol ich majetok prepísaný na ňu, Bučanovci to urobili.
A tak z chudobnej dievčiny z Úbôčky, stala sa vážená a bohatá mladá pani u Bučanov.
XXV
Pod malým domčekom v Úbočí zastal panský kočiar ťahaný párom bielych vraníkov. Zoskočil z neho mladý muž vo sviatočnom oblečení. Prešiel cez bránku a zabúchal na vchodové dvere. Nik sa neozýval, tak zabúchal ešte raz. V domčeku bolo ticho. Prešiel k oblôčku a jemne naň zaklopal. Cez kamennú podstienku zašiel za roh domu, obzerajúc sa, či niekoho uvidí. Nikde nebolo ani živej duši. Vrátil sa ku kočiaru. Rozkázal kočišovi aby sa otočil a zastal pri najbližšom obydlí. Kočiš zastavil pri prvom dome vidiac na dvore zhrbenú starenku. Mladý muž zišiel z koča a podišiel k drevenému latkovému plotu.
-Babka- zavolal na starenku. -Môžem sa vás na niečo spýtať?-
Starenka prišla ku plotu, pýtajúc sa neznámeho muža.
-Niečo chceš, synak?-
-Nevideli ste mladú gazdinú z Úbôčky?-
-Nie, synak. Tá už tam nebýva. Ako jej umrela matka, vzali ju za svoju Bučanovci, kde slúžila. Tam ju určite nájdeš.-
Zadívala sa lepšie na mladého muža.
-Ale ty sa mi zdáš trocha povedomý. Akoby som ťa už niekde videla.-
-Možno sa na niekoho podobám- odvetil .
-Skús ju hľadať u Bučanov. Je to dom v strede dediny-
-Ďakujem, babka. Popýtam sa na ňu. Do videnia.-
Naskočil na kočiar, ktorý sa pobral smerom do dediny. Pri Bučanovie dome rozkázal kočišovi zastaviť.
-Choď s kočiarom vyše dediny a pri kríži na mňa počkaj- povedal kočišovi.
Ten sa pobral dedinou, prešiel cez kamenný most a vyše nej zastal na rovnej ceste, pod košatou lipou pri drevenom kríži.
Mladý, neznámy muž pristúpil k peknej, drevenej bráne a nazrel cez dverce na priestranný dvor. Zbadal ho paholok a hneď prišiel k nemu. Paholok sa na neho chvíľu zarazene pozeral, až nakoniec sa ho opýtal.
-Niekoho hľadáte?-
-Áno. Barborku z Úbôčky.-
-Mladá gazdiná je vo vnútri. Mám ju zavolať-
-Povedz jej, že sa chce s ňou niekto zhovárať. Ak nemá čas teraz, možno večerom. Počkám za bránou na odkaz. Vybav to.-
Paholok zašiel do domu s odkazom pre gazdinú. Tá ostala stáť prekvapená a pozerala udivene na paholka. Kto sa s ňou chce zhovárať a o čom? Prvé si pomyslela, že jej niekto nesie odkaz od Paľka z Ameriky. Vyšla na dvor zvedavá, pozrieť sa na toho človeka.
-Čaká za bránou- povedal jej paholok.
Otvorila malé vchodové dverce vložené do stredu veľkej brány, aby sa na neznámeho človeka pozrela. Ten hľadel do dediny obrátený k nej chrbtom.
-Niečo si prajete – spýtala sa ho.
Muž sa otočil. Barborka s úžasom pozerala na neho. Chvíľu na seba mĺkvo hľadeli. Je to skutočnosť, alebo sa mi to len zdá. Veď je to pastier Kubo. Ten, ktorý náhle z dediny zmizol asi pred dvoma rokmi. A teraz tu stojí v panskom oblečení, s vysokým klobúkom, v bielej košeli a tmavou stužkou okolo goliera.
-Jakub – prekvapene ho oslovila. -Si to ty? Kde sa tu berieš?-
On sa len usmieval a milo hľadel na ňu.
-A ja som si myslela, že si sa prepadol pod zem. Tak náhle a nečakane si sa stratil. Kde si sa túlal toľký čas? Ale veď si na nepoznanie v tom panskom oblečení.-
Kubo pristúpil k nej a nežne sa objali.
-Vidíš. Zmenil som sa. Životné osudy sú nevyspytateľné. Pred pár rokmi som bol pastier Kubo. A dnes? Dnes som Jakub Florián.-
-Nestoj tu takto. Poď ďalej- pozvala ho.
-Ak máš súrnu robotu, nechcem ťa zdržiavať. Ale chcem sa s tebou o niečom pozhovárať. Počkám do večera. Určite si nájdeš chvíľu, aby sme sa stretli. Môžeme sa stretnúť kde ty budeš chcieť.-
-Je to niečo súrne- spýtala sa ho.
-Súrne nie. Ale vážne – odpovedal.
-Tak dobre. Príď večer na lavičku do brezového hája nad našu chalúpku v Úbôčky.-
-Dobre- súhlasil.
-Tam mi musíš rozpovedať všetko, čo sa to vlastne s tebou stalo, že si sa tak zmenil.-
-Rozpoviem. Budeš určite prekvapená. Zatiaľ do videnia.-
-Do videnia.-
Rozlúčili sa. Keď odchádzal smerom do dediny, dlho za ním hľadela a len nechápavo krútila hlavou.
Zvečerilo sa. Barborka už sedela na lavičke, keď Kubo pomalým krokom vykračoval úzkym chodníkom, cez brezový háj k nej.
-Tak rozprávaj- oslovila ho, ako si prisadol na lavičku z opačnej strany dreveného stolíka. –Kde si sa stratil a čo si doteraz robil? Aké šťastie ťa postretlo, že si sa zmenil z chudobného pastiera na pána?-
A Kubo začal rozprávať, celý svoj neskutočný príbeh.
Ako sa pustil do skúmania Zbojníckej skaly, ako objavil jaskyňu, ako ju začal prehľadávať.
-Až keď som rozsvietil vozový lampáš v útrobách jaskyne, zistil som, že sa stále zvažuje. Úzkou chodbičkou som sa musel niekde i plaziť a zdalo sa mi že klesám do samého pekla. Na kamenných stenách sa trblietali jemné čiastočky a z diaľky som počul hukot vody. Stále som zostupoval a čím nižšie som šiel, dostával som väčší strach, aby sa na mňa nezrútili tie mohutné balvany a neprivalili ma. Predo mnou som zbadal slabý lúč svetla. Zacítil som svieži vzduch a slabý vánok preťahujúci úzkou chodbičkou. Niekde musí byť otvor, pomyslel som si. Nemýlil som sa. Ocitol som sa vo väčšom priestore a zbadal som v skale škáru, asi na dve dlane širokú a lakeť vysokú. Prišiel som k otvoru. Nazrel som ním von. Zistil som, že je na tej istej strane, ako ten nado mnou. Táto jaskyňa bola väčšia a mohol som sa v nej postaviť. Oproti otvoru, v jej zadnej časti bola tmavá diera, ktorá sa stáčala v pravo. Prišiel som k nej a pred sebou som videl navŕšený kopec kamenia, zeminy a mohutný balvan.. Tu som si spomenul, ako mi ded môjho gazdu rozprával príhodu o Jánošíkovskej družine, ktorá ukryla v skale nazbíjaný poklad. Mal byť zakopaný na konci úzkej, tmavej chodby, pod veľkým balvanom. Potom mi povedal, že táto legenda sa po dedine rozpráva od čias, keď do okolia sitnianskych vrchov prišla Jánošíkovská družina a prebývala aj na Zbojníckej skale. Chvíľu som hľadel na túto hŕbu a po čase som holou rukou začal odhadzovať z nej kamene. Tie však boli veľké a zasypané zeminou. Zašiel som si na povrch pre čakan, ktorý som si priniesol vo vreci. Kopal som a rukami vyhadzoval suť. Keď som urobil jamu po kolená, čakanom som narazil na niečo tvrdé. Odkryl som to a predo mnou som zbadal železnú truhlicu. Opatrne som obkopal a pokúšal sa vytiahnuť ju z jamy. Bola ťažká. Nevládal som ju ani pohnúť. Zavadil som čakanom o železnú zámku a vytrhol ju. Nadvihol som poklop. Ostal som s úžasom pozerať do vnútra truhlice. Jagalo sa v nej nespočetné množstvo rôznych ligotavých vecí, náramkov, korálov, náhrdelníkov, retiazok prsteňov, šperkov, drahokamov, zlatých a strieborných mincí. Tieto veci mohli používať len veľmi bohatý grófi. Bál som sa ich dotknúť a neveril som, že je to skutočnosť. Až po hodnej chvíli som pár kusov vybral z truhlici a podišiel k otvoru, aby som sa na ne pozrel pri dennom svetle. Jagali sa na ňom, až ma oslepovali. Vo vzácnych šperkoch sa trblietali kamene rôznych farieb. Rýchlo som sa vrátil k truhlici, vzal som niektoré veci, tak aby som ich mohol odniesť a zavrel ju. Nasypal som na ňu zeminu, aby ju nebolo vidieť. Čakan som ukryl vo vrchnej časti jaskyne a povrazovým rebríkom som vyšiel na povrch. Dieru som zakryl pôvodným kameňom a prisypal zeminou. Naň som nahrnul machu, aby som zakryl stopy pre prípad, že by niekto vyšiel na balvan. Do dediny som sa už nevrátil, ale pobral sa do svojho rodiska. V rodnom, ošarpanom dome som pobudol pár dní a potom sa vybral do mesta k starému židovi, zlatníkovi. Ukázal som mu tie veci a on ostal prekvapene na ne hľadieť. „ Také vzácne veci som dávno nevidel. Sú z číreho zlata s drahými kameňmi.“ Povedal mi. Predal som ich. „Za tie peniaze si môžete kúpiť veľký meštiacky dom.“ Poradil mi zlatník. Ale ja som si kúpil kočiar a vraníky do neho, aby som si mohol všetko bohatstvo čím skôr odviesť do svojej rodičovskej chalúpky. A tak som sa stal bohatý. Z chudobného pastiera, boháč – dokončil Kubo rozprávania.
Barborka so zatajením dychom počúvala Kubovu výpoveď. Ani ho neprerušila. Nechcelo sa jej veriť, že to môže byť skutočnosť. Jeho oblečenie napovedá, že to pravda byť môže.
-Možno pochybuješ o mojich slovách- pokračoval.
-Aby som ťa presvedčil, niečo ti darujem.- Vytiahol z vnútorného vrecka kabátca zlatý prsteň s briliantovým očkom, trblietajúcu retiazku a náramok z čistého zlata.
-Prijmi odo mňa tento dar, Barborka. Prijmi to za tvoju srdečnosť, za tvoju úprimnosť, za tvoje priateľstvo ku mne.-
-To nemôžem prijať.- odporovala. – Ja som sa k tebe chovala ako k seberovnému. Ja som bola len chudobné dievča, slúžka a pastierča z Úbôčky.
-Áno, viem. Práve preto ti chcem tieto veci darovať. Aby si na mňa v dobrom spomínala. Mal som ťa rád Barborka, hoc si ty o tom ani nevedela. Ja som prišiel i pre niečo iné. Ale ako som sa túlal po dedine a zistil, že čakáš na svojho milého, nedovolil som ťa požiadať, aby si sa stala mojou ženou. Teraz však odídem s tým, že som prišiel neskoro Jeden poklad som našiel, ale druhý stratil. Možno som sa mal ponáhľať. –
Barborka sklopila hlavu, zrak zabodla do zemi a v spomienkach bola pri svojom Paľkovi.
-Vezmi si ich. Nemusíš nikomu hovoriť kto ti to dal. Nechaj si ich na horšie časy. Možno sa ti niekedy zídu a vložil do jej rúk tie drahocennosti, ktoré našiel v Zbojníckej skale.
-Odchádzam z tejto dediny už natrvalo. Po mne však v tomto chotári pamiatka ostane. Zbohom Barborka. A šťastne tu prebývaj.-
-Zbohom- odpovedala mu so zarosenými očami. Rozlúčili sa. Jakub Florián- dedinský pastier Kubo, pobral sa nočnou dedinou k svojmu povozu.
O nejaký čas, v dolnej časti dedinského chotára, na vysokom kopci, vyrástla drevená stavba v podobe zámčeka. Pri nej sa vypína štíhla vežička. Kopec je zo všetkých strán obklopený hustou ihličnatou horou.
V dedine sa povráva, že kopec i s priľahlými pozemkami odkúpil bohatý, neznámy muž, na ktorom dal postaviť malý drevený zámoček. Večer k stavisku chodieva neznáma dievčina v bielom oblečení. Pozerá do malých oblôčkov, spoza ktorých sa ozýva hudba a spev, až do bieleho rána. Každé ráno odtiaľ odcvála jazdec na bielom vraníkovi. Večerom sa znovu vracia a s tajomnými bytosťami trávi nočné radovánky. Keď sa dedinčania dozvedeli, kto v útrobách Zbojníckej skaly našiel vzácny poklad hovorili, že tam prebýva pastier Kubo s lesnými žienkami
Po rokoch, drevený zámoček na vysokom vršku osirel a ostali z neho len ruiny. Vysoký vršok obklopený ihličnatou horou, pomenovali dedinčania po pastierovi Kubovi – Pastiersky vrch. I Zbojnícka skala zvetrala a zrútila sa do útrob vlastnej jaskyne. Ostala z nej len hŕba kamenia, ktoré sa roztrúsilo po roklinách okolo Zbojiska.
Či sa pastier Kubo stal bohatý, alebo či je to len legenda, nevie presne nik. No povera, ktorú medzi sebou hovoria dedinčania, prechádza z pokolenia na pokolenie. S veľkým záujmom ju počúvajú mladí, cez dlhé zimné večery, na priadkach alebo páračkách, pokiaľ trvať budú tieto zvyky dedinské, alebo deti od svojich dedkov, posedávajúcich na priedomí malých kamenných domčekov.
Celá debata | RSS tejto debaty