moje poviedky

XXVI

Slabo žblnkotajúci, mútny, dedinský potôčik, rozdeľoval túto dedinu na dve časti. Domy a chatrče postavené proti jeho prúdu na ľavej strane, nazývali dedinčania Za potokom.  Pri škole sa menší potôčik, prameniaci niekde pod Kalnými horami vlieval do väčšieho dedinského. Ten sa pod kostolom stáčal  a pokračoval súbežne so svojim prítokom až k prameňu a tak vytváral malý ostrovček štyroch domov  čupiacich sa pod malým briežkom ovocných záhrad, siahajúcich až ku Krivine.  V čase nášho rozprávania to boli domy jednej rodiny, Hlavajovie. Boli postavené dávno predtým, ako ich obyvatelia zanechali opustené stáť a pozerať sa na spoločné dvory, na ktorých bol pokoj ojedinelým javom. A len teraz ich kamenné múry a malé oblôčiky, potichu spomínajú a smutne hľadia na náhodilého chodca, ktorý potajme prejde popri nich, akoby sa obával, že naruší tichý pokoj niekdajších  obyvateľov. Možno do týchto domov raz prídu noví nájomníci, oživia ruch na ich dvoroch a zazneje veselý džavot malých deťúreniec. Avšak z mysle pamätníkov sa nikdy nevytratia príbehy, ktoré zanechali ich pôvodní vlastníci a stoja nad ich majestátom, ako veľký výkričník upozorňujúci, že zvady a hádky zmĺkli len ich pominuteľnosťou. A keď sa vrátime do minulosti zistíme, že všetko to bolo tak veľmi zbytočné a márne. Aby sme to pochopili, musíme zájsť do dávnych rokov meruôsmych.

     Pri dedinskom potoku, na svojich záhradách, cez ktoré viedla spoločná cesta na Zelenú lúku, si postavil v roku 1848 hrdý Matúš Hlavaj, nový, dlhý, kamenný dom. Cestu, ktorou dedinčania zvážali svoju úrodu z polí a záhumní, preložil k druhému potoku vlievajúceho sa do dedinského. Pred domom vykopal hlbokú studňu, pred ňu osadil grant na napájanie dobytka. Keď začal  Matúš stavať dom, mal ledva tridsať rokov. Okolo nôh sa mu už tmolilo štvoro deťúreniec. Jeho žena Barbora čakala ďalšie. No Hlavajovci sa nového potomka nedočkali. Pri stavbe domu, spadla Matúšova žena na hŕbu kamenia a pri potrate sa dedinskej babici ledva podarilo  zachrániť ju. Matúš bol donútený  začať si stavať nové obydlie, lebo v jednej izbici spolu s rodičmi, ženatým bratom a tromi sestrami nebolo veľa miesta, aby tam mohli šantiť aj ich štyri deti. A preto bol rád, keď na jar v roku 1849 si mohol preniesť svoju rozheganú posteľ, detský slamník a starú truhlicu do nového príbytku. Jeho strýko Karnál mu narýchlo zhotovil ťažký dubový stôl  s dvomi stoličkami, aby sa mali na čom aspoň najesť. A k murovanej peci i dlhú, vyrezávanú lavicu, na ktorej rád sedával a vyhrieval sa cez dlhé zimné večery. Keď sa Hlavajovie dievky začali vydávať a do domu pribúdali ich potomkovia, rozhodol sa i Matúšov brat Filip postaviť dom vedľa, na spoločnej záhrade a uvoľniť tak miesto v rodičovskom, dvom sestrám s rodinami. Filip začal stavať  na mieste, kde Matúš preložil cestu. Dom postavil  chrbtom do Matúšovho dvora, ktorý ostal úzky, len na prechod dobre naloženého senného voza. Ako začal Filip stavať, nastali spory s dedinčanmi, ktorým sa zahatila cesta na Zelenú lúku i záhumnie. Dohodli sa pred obecným richtárom, že po skončení stavby, Filip cestu obnoví popri potoku. Za ten čas sa môže chodiť s povozom i na pešo, cez Matúšov dvor. Dedinčania chceli túto skutočnosť vyznačiť i v grumpuchu ako vecné bremeno, no Hlavajovci s tým nesúhlasili. Keď v roku 1858 Filip dom dostaval, urobil pred ním malú záhradku, oplotil ju a upravil i dvor. Tak ostalo miesto i na cestu do polí. A tak sa začalo chodiť na záhumnia i na Zelenú lúku cez Hlavajovie dvory. Niektorí chodili cez Matúšov dvor a niektorí cez Filipov. Ako komu lepšie vyhovovalo. Tento zvyk ostal na veľa rokov. Zvykli si naň dedinčania i Hlavajovci. Nikomu to neprekážalo. Keď sa Filip nasťahoval do nového domu, po roku náhle ovdovel. Na krku mu ostali dve malé deti. Aby sa mal o ne kto starať, znova sa oženil. Za ženu si vzal dievku zo susednej dediny, z bohatého gazdovského rodu. Jeho žena nechcela odísť od rodičov a preto sa presťahoval i s deťmi k nej. Nový dom i s kusom záhrady predal Mišovi Šubovie, ktorý sa do neho nasťahoval z drevenej chatrči i so svojim hrbatým synom Alexandrom. Kde starý Šuba nabral toľko peňazí, že si mohol kúpiť nový dom, nik nevedel. Šubovci tiež trpeli, že im ľudia nakúkali do pitvora, keď prechádzali cez ich dvor. Občas si spolu pobesedovali s veľmi výrečnou Šubovou ženou a radi sa prihovorili i zastavili pri hrbatom Šandorkovi. Ten často vysedával na kamennej podstienke, niečo stružlikal a pozeral do dediny na bosonohé dievčence i hrdých mládencov, medzi ktorých vôbec nechodil.

-Tak čo, Šándorko, vyhrievaš sa, vyrezávaš?- Takto mu adresovali slová dedinčania. A on len súhlasne prikývol hlavou a s úsmevom odpovedal.

-Posedávam, posedávam. Vyhrievam sa na slniečku- a ďalej stružlikal svojim ostrým nožíkom nejakú tú postavičku, alebo detskú hračku. Tú potom starý Šuba za pár grajciarov predal buď v dedine, alebo na jarmoku v neďalekom meste. A veru Šándorko vystružlikal všelijaké pekné veci. Či už koníkov, pastierikov, ovečky, zhotovoval i malé vozíky a drevené bábiky, plietol vŕbové košíky, filkašky, robil brezové metly, ktoré potom nosil vyše dediny na hradskú cestu a predával dolniackym povozníkom, keď sa vracali z mestských trhov a jarmokov.

Roky sa míňali a Matúšovi Hlavajovie vypovedali  sily. Pomaly chradol, no na večnosť ho predbehla jeho žena. Najstarší syn Jano sa ujímal gazdovstva, lebo jeho otec už nevládal spravovať grunt. A keď v jeseni na hore začalo červenieť lístie a opadávať zo stromov, upadol Matúš do posteli, z ktorej už viac nevstal. Často, veľmi často prízvukoval svojim štyrom deťom, aby v svornosti nažívali, aby sa po jeho smrti spravodlivo rozdelili, aby si navzájom pomáhali a bratskú lásku k sebe cítili. Lebo ak niekto nepokoj zaseje do rodiny, ten veky pretrvá a z pokolenia na pokolenie bude sa prenášať. A beda tomu, z koho pohoršenie vychádza. Keď smutní a skormútení stáli okolo jeho posteli, vystrel k ním svoje trasľavé ruky, aby sa ich dotkol, vydral sa z jeho úst tichý, šepotavý odkaz.

-Moje deti. Znášajte sa medzi sebou, vážte a ctite sa navzájom, by pokoja bolo na vašom grunte. Vtedy sa i Božieho požehnania dočkáte.- Po vyrieknutí tejto poslednej prosby, klesli jeho ruky do páperovej periny a vydýchol naposledy. Poslednú novembrovú nedeľu ho vyniesli nad dedinu, aby uložili jeho pozostatky do tvrdej zemi na večný odpočinok. Na majetku ostali gazdovať deti Matúša Hlavaja. Najstarší syn Jano sa ujal gazdovať namiesto svojho otca. Po roku smútok pominul a Jano si doviedol do domu nevestu z horného konca, Zuzu od Petrov. Nová gazdiná začala riadiť domácnosť hneď od začiatku tak, ako sa patrí. Janov brat Mišo si musel preniesť svoju posteľ do pitvora a dve sestry do komôrky. Predná chyža ostala pre manželov. Janovej sestre  Jolane sa toto počínanie nepáčilo a tak začali zvady a škriepky. I keď sa Jolana ešte nechcela vydávať, chovanie jej švagrinej svadbu urýchlilo. Za manžela si vzala hneď prvého čo sa ohlásil. Vinca od Bičanov bývajúceho na druhej strane potoka. Často sa stretávali pri Hlavajovie studni, kde chodievali spolu na vodu. Tam dlho prestáli v družnej a veselej debate. Len keď Vincova matka zakričala na neho, že jej vodu dlho nenosil, rýchlo nastokol na hák drevené vedrá a načrel do nich dobrej, studenej vodičky. Prebehol cez drevenú lavičku, spoza bránky zakýval na Jolanu  a zadychčaný doniesol matky plné vedrá vody.

-Čo si bol na ňu na Žliebku- častovala ho slovami – alebo ti padlo vedro do studni. Ej, Vinco, Vinco! Nemal by si pozerať v tú stranu za potok. Zlý dvor si vyberáš. Nebude pokoja na tých dvoroch, keď dvaja gazdovia budú na nich rozkazovať. I keď poľa, statku a bohatstva majú. Uvidíš čo bude, keď si to po nebohom otcovi začnú deliť. Nebudú už dlhé a široké lány. Ale úzke švíky polí, z ktorých si budú navzájom odkrajovať. Nebude to už ten starý, pokojný, Hlavajovie rod. Zlé semeno sa už zasialo do ich rodu. Prišlo z horného konca. Zuzin brat Ďuro bol rád, keď sa jeho sestra vydala a mohol jej naložiť na voz truhlicu s perinami a zaviesť na Hlavajovie dvor hneď po svadbe. Jolana sa chce vydať, lebo potrebuje ochrancu. A ty už dievča máš. Ako sa zachováš k Hanky z pod Vršku?-

Vinco však nedbal na matkine slová. Jolana si ho omotala okolo prsta. Nebolo to už len nevinné stretávanie pri studni. Aj dlhé večery trávili spolu na lavičke  pri starom zrubovom humne na ich záhradách. Vinco rýchlo zabudol na Hanku z pod Vršku, chudobné dievča dedinského vartáša. Keď sa to dozvedela  jej matka veľmi sa nahnevala, že hrdý Vinco Bičanovie tri roky zavádzal jej dcéru.  Nakoniec ju vymenil za bohatú Jolanu a ona ostala na posmech celej dedine. A to len preto, že je chudobná a bosonohá. Radšej ho mala metlou z chatrči vyhnať, keď sa po prvýkrát u nich ukázal.

Onedlho bola svadba. V malom kostolíku, na vršku sa v jednu nedeľu sobášili naraz tri páry. Medzi nimi i Vinco s Jolanou. Po sobáši šli svadobčania z kostola úzkou, drevenou lavičkou ponad dedinský potok, do Hlavajovie dvora. Vtedy si uprostred kamenistej cesty, pred Vincovým domom, zastala Hankina mater. Podoprela ruky v bok a vyriekla túto kliatbu.

-Bodaj by si s ňou nikdy nebol šťastný a pokoj nezavládol na vašich dvoroch, keď si ty oklamal moju najmilšiu dcéru.-

Po svadbe sa Vinco nasťahoval do Hlavajovie domu. Doniesol si sebou staršiu, maľovanú, šuplódkasňu, drevený stojatý vešiak, jednu kratšiu vyrezávanú lavičku, drevený, vojenský kufor v ktorom mal naukladané oblečenie. Bolo tam  niekoľko doma utkaných, bavlnených košieľ, dvoje zrebných nohavíc, zopár uterákov, kostolný lajblík  a pár drobností. Z komôrky preniesli Jolaninu posteľ do chyži. Postavili ju pod malí oblôčik od dvora. Predná chyža sa musela rozdeliť. Na jednu stranu si uložil svoj nábytok Jano so Zuzou a na druhú, od dvora Vinco s Jolanou. Stôl dali do stredu k predným oblokom od cesty k dlhej lavici a na každú stranu po dve stoličky. Keď chyžu zariaďovali, švagriné si nepovedali ani slova. Len Jano s Vincom občas preriekli pár slov, aj to len v nutných prípadoch, keď sa bolo treba na niečom dohodnúť. Jolana doniesla doma tkaný, ľanový, vyšívaný obrus a zakryla ním stôl. Vtedy priskočila k stolu Zuza, strhla obrus zo stola a hodila ho k Jolaninej posteli.

-Ty môj stôl prikrývať nebudeš. Ja ešte zato obrus mám, aby som si ho mohla zakryť.-

Jolana nechápavo hľadela na švagrinú a so zlosťou jej odvrkla.

-Stôl je nie tvoj. Ten nám zanechali otec a patrí nám všetkým. Tvoje je len to, čo ti tvoja mater nadelila.-

-Môj muž je najstarší- rozkričala sa Zuza, -vedie gazdovstvo, hrdlačí i na vás, má naň prvotné právo.-

-V tomto dome máme všetci rovnaké právo, len ty nemáš žiadne. Ty si sa votrela pod našu strechu a chceš nám rozkazovať. Ale nemysli si, že ťa budeme poslúchať a báť sa ťa. A to ti tu prisahám, že z tohto domu nedostaneš nikdy moju štvrtú čiastku i keby som odišla aj na kraj sveta. Vždy jeden kút bude patriť mne a do neho sa budem môcť kedykoľvek smelo postaviť.- Rýchlim krokom vybehla na dvor, zabuchla za sebou dvere, až sa malé oblôčiky hľadiace do dediny bojazlivo rozhrkotali. Oprela sa o firštok stajňových dvier a Vinco pomalým krokom prišiel za ňou. Mišo sedel v pitvore na lavici a mlčky sledoval ženskú škriepku.  Táto škriepka však nebola posledná. Ako sa Jolana s mužom presťahovala do prednej chyži, hádky a škriepky boli na dennom poriadku. I v pitvore pri murovanom sporáku, nad ktorým stál otvorený koch, sa hádali. Keď bola pri sporáku Jolana pritiahla si na oheň svoje hrnce, ktoré jej Zuza odtisla na kraj. A keď bola pri sporáku Zuza urobila to isté zase ona. Ani za stôl si spoločne nesadli. I petrolejovky mali každý na svojej strane, lebo sa nevedeli dohodnúť ako ich budú dopĺňať. A tak niekedy svietili aj obe naraz. Najradšej by boli aj im rozkázali, aby nesvietili na druhú polovicu chyži. Zvady boli nielen doma, ale aj na poli. Keď si už majetok po otcovi vysporiadali, nevedeli sa dohodnúť komu pripadnú kone. Tak ich radšej predali a pár grošov čo za ne dostali si rozdelili. Keď bolo treba pole zorať, alebo sená zviesť najali si furmanov a tak sa grošíky chytro rozkotúľali. Čím ďalej, bolo na Hlavajovie dvore horšie. Preto sa Vinco rozhodol buď z domu odísť, alebo si postaviť nové obydlie. Nakoniec sa dohodli s Jolanou, že na záhrade vyše rodičovského domu si postavia nový dom. Vymenili si kúsok záhrady s bratom Mišom a Hanou, aby mali viac miesta, oplotili si ho a do domu budú vchádzať cez spoločný rodičovský dvor v ktorom mali štvrtú čiastku. Zuza s Janom boli rady, keď si Jolana s Vincom odniesli z polovice domu nábytok a chyža ostala len pre nich. Len čo sa Jolana odsťahovala oženil sa aj Mišo, ako by bol čakal, kedy sa uvoľní miesto v chyži pre neho. Nevestu si doviedol zo susednej dediny. Tí tiež nechceli bývať v komôrke, alebo v pitvore, keď mali štvrtú čiastku v celom dome. A tak zvady a škriepky začali znovu. Hana tá odišla radšej do kláštora, aby sa vyhla nepokojom. Keď prišli do toho deti, bolo ešte horšie. I tie sa medzi sebou neznášali. Bili sa, škriepili a posmievali. A zvád pribúdalo. Ani Vinco nemal pokoja, lebo musel prechádzať cez spoločný dvor. Keď na dvore niečo zavadzalo musel i pol dňa vyčkávať na svojom voze, ťahanom kravičkami, aby sa dostal do svojho dvora. Často sa stalo, že vec odhodil, odtlačil, alebo poškodil. A už bol oheň na streche. Nebolo veru pokoja na týchto spoločných dvoroch. Pribúdajúcim časom začali škriepky i na poliach. Neboli spokojní ako sa podelili, tak si začali jeden druhému odorávať. Vyvaľovali cieľové kamene a presádzali sa. Krokovali  polia a keď chýbalo na jednej, alebo druhej strane pol brázdy, aj do bitky sa pochytili. Veľa roboty mal s nimi dedinský richtár Ďuro Račko i jeho prísažní, aby poriešili spor. Neporiešili. Prišli na rad fiškáli, po nich súdy. Sporiaci len platili. Predávali svoje imanie, aby mali z čoho zaplatiť fiškálom, sudcom a meračom. Tí boli radi. Raz vyhral spor jeden, inokedy druhý. Celý spor sa nikdy nevyriešil. Na Hlavajovie dvoroch boli vždy zvady a škriepky. Hotové peklo. Toto peklo sa začalo prenášať i na deti, na nové pokolenie. A kedy skončí? To nik nevedel.

Čas rýchlo plynul. Široké polia sa zužovali, dlhé lány skracovali, ubúdalo z nich. Hlavajovci prichádzali o dobytok, neskôr o zeme. Hrozili aj exekútori, lebo dlžôb za nezaplatené  súdne trovy pribúdalo. Prvý sa spamätal Vinco, keď si dolniacky kupec odvádzal na povrázku jeho poslednú jalovičku. Tá so smutným bučaním zanechávala svojho gazdu. Vyšiel zo stajňových dvier, v trasúcej ruke žmolil šuchotavý peniaz a so slzami v očiach hľadel za ňou, ako dolu dvorom  pomaly odchádza a jemu ostávajú len stuchnuté múry prázdnej stajni. Vtedy mu prebehlo mysľou.

-Musí to takto byť. Na čo je to všetko? Prečo to robí? Ak to takto pôjde ďalej, príde i o strechu nad hlavou.-

Pozrel na Jolanu. Tá vyšla do vchodových dvier a pozerala ako odchádza ich Rysuľa, vysoko teľná jalovička. Pod jej vemeno  si mohla začať sadať, aby do gliedeného žochtára nacvrkala poživeň pre svoje deti. Ostala smutná. Prišli o poslednú živiteľku ich rodiny. A peniaze, čo Vinco držal v zvráskavenej, trasúcej sa dlani, mali putovať na súd, za prehratý spor, fiškálom a zameriavačom, ktorí premerali šírku Janovej a Vincovej roli. Tie dve odorané brázdy musel Vinco vrátiť. A tak mal nielen škodu, ale aj posmech.

Dolniacky kupec prechádzal s jalovičkou cez dedinský potok. Z poza dreveného plota svojho dvora,  hľadela na neho staručká Vincova matka. Po jej zvráskavenej tvári stekali veľké slzy. Povzdychla si.

-Ale dopadol ten náš Vinco. Nikdy nemal vkročiť na ten dvor. Radšej mohol s Hankou z pod Vršku, chudobne a pokojne žiť.-

Kupec s jalovičkou sa stratil z jej dohľadu. Podopierajúc sa lieskovou palicou vošla do pitvora. Sadla si na drevenú lavičku a zavolala svojho najstaršieho syna.

-Martin, Martin! Nože poď dnu.- Martin počul volanie matky a vyšiel zo stajne kde čistil svoje koníky. Zastal na prahu domu.

-Čo je, mama? Stalo sa niečo?-

-Stalo. Veru stalo, syn môj. Prejdi do chyži. Pozhovárame sa.- Pomaly vstala a došupkala sa k vajcovitému stolu. Sadla si na lavicu pod malý oblôčik, paličku oprela o bok lavice, ukážuc Martinovi, aby sa posadil. Začala pomaly hovoriť.

-Martin, môj Martin. Po smrti otca si ostal gazdovať na rodnej hrudi. Gazduješ dobre. Tvoja žena je šikovná, šetrná, dobrá hospodárka. Mám radosť z teba, tvojich troch detí, z toho, že sa ti darí. Ja už tu dlho nebudem. Pomaly ťahám na deviaty krížik. No srdce mi krváca. Krváca, keď vidím ako sa môj najmladší syn trápi, sužuje a vychádza na mizinu.-

-Sám si je na vine.- V zadumaní pripomenul Martin.

-Áno, sám. No ak to takto ďalej pôjde príde i o strechu nad hlavou. O dom, ktorý svojimi rukami postavil. Príde o všetko a nakoniec sa zmárni.- Ostalo ticho.

-Pred chvíľou som videla, ako si nejaký kupec odvádzal z jeho dvora poslednú jalovičku. To bola ešte ich záchrana, aby mohli podať svojim deťom aspoň hrnček teplého mliečka. Všetko sa mu pod rukami rozpadá. Ľúto mi je tých deťúreniec. Ľúto mi je, keď ich vidím pobehovať popred náš dom a nemôžem im pomôcť. Nemôžem pre zlobu ich matky, pre jej zatvrdlivosť a pýchu.-

-Keby k nám prišli, nikdy by som ich nevyhnal. Aj by som im niečo podal- pridal sa Martin.

-Viem. Viem, syn môj. I tvoja žena ich onehdy volala a podávala im jabĺčko, z tých pekných zo záhrady. I buchtu čo napiekla. Nevzali si. Majú zakázané. Ty Martin, ty sa s ním pozhováraj. Ako brat s bratom.-

-Nedá sa. Nedá sa s ním. Keď sa mu aj prihovorím, len niečo zmrnkne a odíde. Ani tu sa nepristaví, neobzrie do tohto dvora. Ako prešiel za potok ostal hrdý. A hrdý je aj teraz. Nechce dať znať, že na neho dolieha bieda. A celá dedina  vie, že to tam ide všetko dolu vodou. Je nahnevaný, že mu otec nedali prepísať  celú polovicu majetku, keď ešte žili. Aj vašu čiastku. Takto dostal len to čo mu patrí. Aj o to už prišiel. Fiškáli ho obrali. Keby sa aspoň ináč choval a nedal huckať od svojej ženy do zvád a škriepok. Ale najväčší pokušiteľ je tam Janova Zuza. Tá to rozduchuje. Ja som mu ponúkol roľu na Mrváňovom briežku, nech ju užíva, obrába, nech má z nej úžitok. Ale prepísať by nedovolil. Prišiel by aj o ňu.-

-Martin, syn môj. Pre Boha ťa prosím. Pokús sa ešte s ním pozhovárať. Dohovor mu, že to čo robia, tie škriepky, zvady a bitky na grunte, ich dovedú na mizinu. Že na spoločných dvoroch nebude pokoja, kým tam bude vládnuť zloba a nenávisť.-

-Pokúsim sa. Ale poviem vám, tam len vtedy bude pokoj, keď sa pominú rozsievači nenávisti.- Martin vstal od stola a pomalým krokom odišiel po svojej robote. Mysľou však bol  pri svojom bratovi, ktorý sa potápal v nepokojných a kalných vodách rodovej neznášanlivosti.

Matka ostala sedieť smutná a zadumaná, so sklonenou hlavou. Potom pozdvihla svoj zrak k obrázku Bohorodičky, ktorý visel medzi dvoma oblôčkami, zopla svoje starecké ruky a začala  šeptať vrúcnu modlitbu.

XXVII

Hlavajovie dvory na čas spustli. Aj zvady a škriepky na nich ustali. Nie preto, že by sa boli rodiny pomerili, ale zasiahol do ich života tvrdý osud.

Vybral sa v jedno jesenné popoludnie hrdý Vinco Bičan na svoju úzku zemičku, jedinú čo mu ostala po toľkých sporoch, aby si ju obzrel a porozmýšľal, čo do nej na jar zasiať. Sadol si na kraj medzi, vysilený, unavený, skormútený a na kosť vychudnutý. Triasol sa na celom tele. Popred oči mu prechádzali čierne mrákavy a mysľou prebehli všetky tie udalosti, škriepky, zvady a nezhody, čo za dvadsať rokov nepokojného života udiali sa na Hlavajovie grunte. Vystrel sa na suchú pažiť, pocítiac pálivú bolesť na svojej hrudi.

Už sa zvečerilo a otec sa nevracal do domu. Prikázala mať svojmu  sedemnásťročnému synovi, aby sa obzrel za ním. Prešiel hlbokým závozkom  nad dedinou, pod chodníkmi sa predral  mladou bôrinou a prišiel na rozsiahlu lúku k Žliebku. Už z diaľky videl ležať na medzi svojho otca. Podišiel k nemu. Sklenými očami hľadel na syna a niečo nezrozumiteľne hovoril. Pokúšal sa ho posadiť, no jeho bezvládne telo padalo na zem. Rozbehol sa k dedine hľadať pomoc. Prvé čo ho napadlo, utekal k svojmu strýkovi a rozpovedal čo sa stalo. Ten zapriahol kone a klusali pod Žliebok. Naložili Vinca na voz a doviezli na Hlavajovie dvor. O nejaký čas dokonal. Pre neho sa táto zemská  púť už skončila. Nebolo mu nič treba, okrem kúska hrudi na cmiteri. Žena sa o necelý rok pobrala za ním.  V dome ostal jeho syn Tomáš a staršia sestra. Tomáš odišiel do sveta s murárskými majstrami na roboty. Jeho sestra sa vydala do druhej dediny a dom s dvorom osirel. Po čase sa začala rozťahovať  na ňom Janova rodina. Do domu sa nedostali, ale celý dvor založili kadejakým haraburdím čo nazvlákal ich jediný syn Vojtech. Ani Jano dlhé kúty neohrial. Zákerná epidémia, ktorá zasiahla dedinu ho neobišla. Podľahol jej. A tak na Hlavajovie dvore začala rozkazovať jeho žena Zuza. Nemala sa už s kým vadiť a škriepiť, preto sa pustila do hádok so starou Maryšou, Šubovou ženou. Vždy si niečo vymyslela, aby bola zápletka do hádky. Po troch rokoch sa vrátil Tomáš z múračiek z Pešti. Keď uvidel tú spúšť, bordel a kopy rôzneho haraburdia na svojom dvore, kriku a zvád nastalo znova. S Vojtechom sa pobili, div sa nepozabíjali. Mal s nimi robotu richtár, ba museli zavolať aj žandárov. Vojtech to musel všetko odpratať ale zloba a nenávisť nastala medzi nimi. Jeden druhému si robili napriek. Rozbíjali obloky, rozhadzovali domáce náčinie, nadávali, prezývali, ba aj bili sa.

O majetok sa už nehádali. Nemali o ktorý. Ostali im len domy, spoločné dvory a kúsok záhrady, ktorá patrila z polovici každému. Lenže Tomáš mal štvrtú čiastku v Zuzinom dome, ktorú zdedil po matke. A keď sa priečili, zašiel do domu, zastal si do kúta a kričal, že patrí jemu. Veľa raz vzali do rúk i sekere, že si hlavy poobtínajú. Zuza chodila po celej dedine, ohovárala, vykrikovala, nadávala na Tomáša. Zašla i za richtárom, aby robil poriadky. No richtár, ani dedinčania sa nechceli miešať do ich sporov, ktoré trvali už celé polstoročie. Tomáš sa oženil a odsťahoval do vzdialenejšej dediny. Za ženu si vzal  vdovu, ktorá mala dospelú dcéru. Len občas príde do svojho rodiska.

S pribúdajúcimi rokmi začala sa zahmlievať Zuze myseľ. Neradi ju vídali dedinčania vo svojich staviskách. Lebo keď sa dostala do domu, nevedeli sa jej zbaviť. Ak ju aj vyháňali, zastala si uprostred chyži a kričala.

-Darmo ma vyháňaš. Neodídem. Dom je tvoj, ale zem je kráľovská. A na nej budem stáť, pokiaľ budem chcieť.-

Domáci mali veľké patálie a museli okolo nej len pekne, aby ju vyšikovali na ulicu. Hádala sa i so svojim synom. Ten sa nakoniec zbalil a odišiel z domu. Ani nevedela kde. Urobil to už viac krát. V jeden čas sa neukázal doma aj dva roky. Keď sa vrátil zvád a škriepok  pribudlo. Vojtech sa nakoniec rozhodol a odišiel do čiernej Ostravy. Po troch rokoch prišla do dediny zvesť, že zahynul pri banskom nešťastí. Jeho matka bola z toho zúfalá. Myseľ sa ešte viac zahmlila a po dedine chodila ako námesačná. Uprostred cesty si zastala, rozprávala sa sama so sebou, bedákala, plakala, kričala. Kľakla si na kolená, hlavou  bila o zem a so zakrvavenou tvárou chodila z dom do domu. Ľudia ju obchádzali a deti sa jej báli. Pobláznila sa, hovorili dedinčania.

Na dvore, za vysokým latkovým plotom, priaha Martin Bičan dva svoje vraníky do obilného voza. Ide zviesť ešte päť krížov obilia, uložiť do humna, aby ho mohol so svojim synom, do dvojky cepmi vymlátiť. Od zrubovej Hlavajovie studni počuť bedákanie a krik. Obzrie sa v tú stranu a vidí nad studňou, ako Zuza zalamuje rukami, bedáka a oplakáva svojho strateného syna. Až zmeravel, keď sa naklonila, prehupla ponad metrové zruby a čľupla do nej. Skokom bol pri studni. Vidí už len jej háby, ponárajúce sa pod vodu. Vzal drevený hák preložený cez napájací grant a snaží sa ju zachytiť. Nedarí sa. Zbuntoší susedov. Tí pozháňali dlhú rojtlu a spustili do studni. Telo už bolo na dne. Jeden z chlapov zišiel do studni, zatajil dych a ponoril sa. Jej bezvládne telo vytiahol nad vodu. Chlapi z vrchu spustili hrubší povraz a s jeho pomocou ju vytiahli na povrch. Keď vyliali z nej vodu, už nejavila známky života.

-Bláznivá Hlavajka sa utopila vo vlastnej studni.- hovorili.

Nepijú viac dedinčania z Hlavajovie studni vodu. Slúži len na napájanie dobytka.

Ich dvory znova spustli. Domy chátrajú, zadná časť sa rozpadáva a dvory zarastajú burinou. Len úzky chodník cez ne je vyšliapaný, ktorým dedinčania prechádzajú na Zelenú lúku a Záhumnie.

Po troch rokoch príde k richtárovi asi dvadsaťročný, mladý pán. Preukáže sa  rodným listom a úradným písmom. Volá sa Ondrej Hlavaj, syn Vojtecha Hlavaja a jeho zákonitej ženy Barbory Hlavajovej rodenej Kurucovej. Prišiel si prevziať dedičstvo po svojom otcovi. Nik z dedinčanov nevedel, že sa Vojtech Hlavaj oženil a má syna. Až potom vyšlo najavo, že na potulkách po krajine to urobil i bez vedomia svojej matky. Ich manželstvo trvalo len veľmi krátko. A syn si otca ani nepoznal. Teraz sa však hlási o svoje práva. A tak Janov Hlavajovie dom má nového gazdu. Je ním jeho vnuk.

Aj povyše stojaci dom Vinca má nových nájomníkov. Občas do neho zavíta Tomášova nevlastná dcéra so svojimi deťmi.

Či Hlavajovie dvory ožijú pokojným životom nevie nik. A či sa do nich zaseje znova  zloba a nenávisť, ukáže len  budúcnosť.

I keď rozsievači zla sa pominuli, prekliatie týchto dvorov ešte nestratilo svoju moc. A nenašiel sa zatiaľ nik, kto by zrušil  kliatbu nepokojných a rozvadených spoločných dvorov.