XXVIII
„Ondrej Račko je richtárom.“ Hneď sa to roznieslo po dedine, len čo sa prísažní rozišli do svojich domov. Zvolili ho, ako nástupcu po svojom otcovi, ktorý už skoro vyše roka polihuje v posteli. A v poslednom čase už z nej ani nevstáva, tak ho položila zákerná choroba. Richtárske žezlo ostalo v dome. Priala si to aj Ondrejova mať, ale najviac to potešilo jeho ženu Madlenu. Je pani richtárka. Ondrej bol tiež rád. Ale vedel, že bude mať viac starosti v tejto pohnutej dobe, kedy zo všetkých strán číha na dedinu a okolie chytľavá epidémia a musí sa tiež v celom rozsahu uplatňovať maďarizačný zákon.
Na jar sa z ďalekej cudziny vrátil aj Ďuro Debnár. Zavítal do svojho domu, kde ho privítala jeho rodina. Otec na smrteľnej posteli, len blúdivým pohľadom prešiel po ňom a matka so slzami v očiach ho objímala. Vysypal Ďuro, na starý, dubový stôl, kôpku ťažko zarobených peňazí. Sadol si na rozheganú lavicu a smutne hľadel na vyšliamenú podlahu v ich chyži.
-Čo si taký smutný, Ďurko – pýtala sa ho mladšia sestra, ktorá pred časom dovŕšila osemnásty rok. –Neteší ťa, že si zas doma?-
-Ale teší, teší, Anička. Len veľkú ťažkosť mám na srdci.-
-Čo ťa ťaží- pýtala sa ho matka.
-Vrátil som sa len sám- odpovedal Ďurko.
-A Maco so Števom a Paľo neprišli?- Matka ostala prekvapená, keď jej takto odpovedal..
-Nie. Maco ostal v Amerike. Tam sa oženil.- Odmlčal sa.
-A Paľo so Števom?- Položila mu otázku sestra.
-Paľo so Števom tiež tam ostali.-
-Tiež sa oženili? A Barborka stále vyzerá svojho milého, kedy sa jej vráti – pokračovala Anička.
Ďurovi začali po lícach stekať slzy. Mocný a tvrdý chlap plače.
-Ty plačeš? Čo sa stalo?- Naliehala sestra.
-Toť písmo. Priniesol som. Už sa nevrátia.-
-Niečo sa stalo- pýtala sa matka.
-Stalo. Hrozné sa stalo.-
-Pre Boha! Čo? Hovor!- Nalieha Anička.
A Ďuro rozpovedal celý ich príbeh od vtedy, ako vystúpili na tú ďalekú, vysnívanú zem. Ako si našli robotu pri stavbe fabriky. Ako sa potom vybrali ďalej, do stredu Ameriky, a robili na jednej farme. Do Maca sa zaľúbila dcéra správcu farmy a oženil sa. Ony traja sa potom pobrali za lepšie platenou robotou do bani v Kanade. Tam ťažko a tvrdo robili v podzemí. V jeden deň sa stalo veľké nešťastie a v bani ostalo zavalených vyše tridsať baníkov. Štefan a Paľo boli medzi nimi. Niektorých sa podarilo zachrániť, no väčšina našla v podzemí svoj hrob. Paľo so Števom ostali tam. Pre ich rodiny som doniesol nejaké peniaze a tieto lajstrá, čo im poslali úrady. Ďuro plakal. Stratil tam svojich najlepších kamarátov. A plakali všetci čo ho počúvali. Len jeho starý otec, bezvládne ležiaci v posteli, nič nevnímal. Pomaly dokonával.
-Neviem, ako to ich rodinám rozpoviem.-
-Zlú zvesť si doniesol do dediny, syn môj. Ej, zlú – zabedákala jeho matka a utierala si zaslzené oči do zástery.
-Zlú – prisvedčil Ďuro.
Nastalo ticho. Len ťažké vzdychy jeho otca ho občas prerušili.
Na druhý deň smútila celá dedina. Na vysokej kostolnej veži sa rozozvučal umieračík. Po ňom sa dedinou niesol hlahol zvonov, oznamujúci smutnú zvesť. To dedinčania lúčili sa s obeťami nešťastia, ktorí položili svoje životy v ďalekej, cudzej zemi.
XXIX
Na začiatku nového storočia prišli ťažké časy. Na dedinu sa valila pohroma za pohromou. Ešte sa dedinčania nestačili spamätať z hroznej prietrži mračien a požiaru, ktorý zachvátil celý horný koniec, z nešťastia dvoch mladých ľudí, ktorí zahynuli v ďalekej cudzine a už zízala ďalšia skaza, v podobe zákernej choroby. Nebolo týždňa, že by sa nerozzvučal umieračík a oznámil smrť ďalšieho dedinčana.
„Kto bude ďalší? Pre koho si príde zubatá? Všetci pohynieme.“ Bedákali a strachovali sa ľudia.
Richtár mal plnú hlavu starosti v dedine i doma. Pred pár dňami zaľahla i jeho žena. Z poľa ju museli susedia doviesť na sennom voze, čo nevládala krok urobiť. A odvtedy leží len v posteli. Skoro v každom dome choroba niekoho povalila. Niektorí sa jej spriečili a pasovali s ňou, niektorí podľahli. Na cmiteri nové kopčeky vyrastajú, pod ktorými ticho čupia ľudské telá. Richtárova žena z posteli nevstáva. Zašiel Ondrej na voze do mesta pre doktora a doviezol ho. Nádej však slabú dáva. Dva týždne vydržala, potom skonáva. A keď na cmiteri do hrobu jej telo vkladajú, z poza košatej lipy, smutne a so slzami v očiach pozerá na richtára rozžialená Barborka.
-Ondrej si aspoň ženu nábožne pochová- potichu si šepoce sama pre seba.
Ona však za svojim milým len vzlyky posiela. Nech letia cez hory a doly, cez šíre moria a dosadnú niekde v kraji neznámom, na mohylu jeho.
Po čase pliaga ustúpila, zanechajúc za sebou spúšť. Vzala si otcov, mužov, matky, dcéry, synov i deti. Plienila okolo seba neberúc ohľad na nikoho.
A tí čo ostali vytiahli z pod šôp pluhy, naostrili lemeše a pustili sa krájať tú tvrdú kamenistú zem. Kde nebolo chlapov, chytili do rúk pluhovice ženy. Život sa vracia do svojho niekdajšieho koryta. Na hore začína červenieť listie, obloha sa zakrýva tmavými jesennými oblakmi, ťažkými ako olovo. Ale tam, kde sa pred chvíľou zdala najtmavšia, preniká cez ňu jas slnka. A slnko z tmavých oblakov žiari naplno a vrhá na rozorané polia svoje hrejivé lúče.
I vyšli na lúky a pasienky výskajúce deti, púšťajú na ľanových motúzoch doma zhotovené draky, ktoré vznášajú sa vozvyš k oblohe a motajú sa medzi letiacimi mrakmi.
Dumá doma richtár nad svojim osudom. Pred časom otec sa pominul a teraz žena. Mať už tiež ledva sa vláči. Dlho nevydrží. Ostane sám na celom gazdovstve.
Paholok šikovný. Pole dobre obrobí i statok obriadi. Slúžka Maryša, do roboti súca. Len gazdiná bude chýbať
Po zime i mať na večný odpočinok vyprevadil. Do roka skosila smrť v richtárovie dome tri životy. Ťažký to údel pre Ondreja. I rozmýšľal, či nie pomsta za to, čo Zuze vyviedol. Či kliatbu nepustila na neho i jeho rodinu.
„Hlavu hore. Vysúkať rukávy a boriť sa so životom.“ Povedal si.
V každodennom zhone a tvrdej robote skôr zabudne na bolesť a žiaľ. A roboty neúrekom Pokričal na paholka i Maryši narozkazoval. Zapriahol do voza a pobral sa z dvora. Zastal na kraji roli, nadvihol široký, čierny klobúk, prekrižoval sa.
-Tak s Božou pomocou.-
A začal sám gazdovať na otcovskom grunte.
XXX
Pred Bohušovie domom zastal panský kočiar. Vystúpila z neho neznáma žena v dlhom, panskom oblečení. Prešla malou bránkou a vošla do domu. Na náprotivnej strane cesty pár zvedavých žien pozeralo, čo to za žena vstúpila do Bohušovie dvora. Stará Bohuška sedela a kŕmila svojho muža, bezvládne ležiaceho v posteli. Už skoro rok nevstal a v poslednom čase, ani sedieť v nej sa neudrží. Neznáma žena otvorila dvere a hľadela na tento výjav.
-To si ty Dorka – oslovila Bohuška prichodiacu, mysliac že prišla suseda Hlavajovie. Tá často k nim chodievala, aby jej pomohla pri bezvládnom mužovi. Ostatní dedinčania k Bohušky nechodili, ako by sa jej stránili.
-To som ja, mama – ozvala sa neznáma žena.
Bohuškou trhlo. Otočila sa. Pred sebou uvidela ženu v dlhých tmavých háboch. Nemo na ňu hľadela. Maľovaný tanier s jedlom jej vypadol z rúk a črepy sa rozleteli po chyži. Vyskočila a vykríkla.
-Pre Boha! Zuzka.- Dala sa do srdcervúceho plaču. – Si to ty? Zuzka, dcéra moja.- Priskočila k nej. Navzájom plakali, objímali a bozkávali sa.
-Mama! Mama, moja. Som to ja. Som tu, pri vás.-
Matúš Bohuš, ležiac v posteli s rozjasanými očami hľadel na svoju dcéru neveriac, že je to skutočnosť.
-Otec môj, otec!- prišla k posteli a objímala to nevládne telo svojho otca. Ten s námahou zdvihol svoju ruku a hladil jej dlhé, tmavé vlasy. V očiach mu svietila slabá iskierka šťastia. Zuzana vyobjímala otca, znovu pristúpila k matke a padli si do náručia. Po chvíľke jej povedala.
-Vonku stojí kočiar. Povedzte sluhovi, nech ho vpustí do dvora.-
-Nemáme sluhu. Ja to zariadim.- Vyšla von, povedala kočišovi, aby vtiahol kočiar do dvora. Idúcky z pitvora doniesla niečo na zjedenia. Súrila Zuzku, aby rozprávala o tom, ako odišla z domu až po dnešok. Sadli si za dlhý dubový stôl a Zuzka sa pustila do rozprávania.
-Nevydržala som ťarchu tej hanby, ktorú mi pripravil richtárovie Ondrej. Nemohla som sa ukázať ľudom na oči a preto som v nočnej dobe odišla. Došla som k veľkej vode, kde som chcela ukončiť svoj život. Stála som nad ňou a premýšľala či skočiť. Skočila som.- Bohuška vykríkla.
-Predo mnou ostala číra tma. Keď som otvorila oči, videla som pred sebou neznámeho muža. Ako zo záhrobia som začula. “Žije.“ Pomaly sa mi vracalo vedomie. Neznámy muž ma priviedol ku kočiaru a naložil naň. Dlho sme išli po kamenistej ceste, neviem kam. Večer sme sa zastavili v jednom paláci a ráno išli ďalej. Okolo obeda sme dorazili do kaštieľa, v ktorom neznámy muž býva. Ostala som u neho ako slúžka. Bolo mi dobre. Po čase mi navrhol ísť na statok v jednej dedine a správcovi robiť gazdinú. Šla som. Správca bol mladý, príjemný človek. Páčil sa mi i on prejavil o mňa záujem. Vzali sme sa. Bývame v jednej grófskej kúri. Sme šťastní a máme sa dobre. Môj muž sa dozvedel všetko o mne i o vás. Vyrozprávala som mu svoj osud. Občas chodieval s pánom kaštieľa na poľovačky a bol i v tejto dedine. Vaše pozemky kúpil gróf, náš pán a daroval nám ich.
Ja som chcela prísť do dediny len po čase, keď ľudia zabudnú na udalosť, ktorá ma donútila odísť z domu. Odvtedy ubehlo už šesť rokov. Dlhá to doba. Som rada, že vás vidím ešte živých. –
Potom si prisadla k otcovi, chytila jeho chladnú ruku do svojej dlani a hladkala ju. Starý Bohuš sa díval na svoju dcéru a v očiach sa mu objavili slzy.
-Dúfal som, že ťa ešte uvidím. Že sa vrátiš. Stále som ťa čakal. A ty si neprichádzala. Teraz keď som ťa uvidel, keď si pri mne, môžem v pokoji zomrieť.-
Zaplakala. Žiaľ jej prenikol srdce a svojimi slzami kropila stareckú tvár svojho otca, keď bozkávala jeho zvráskavené čelo.
I matka plakala. Plakala od radosti. Slzy šťastia jej stekali po lícach a dopadali na zopnuté ruky, ktoré tlačila na svoju hruď.
Na druhý deň dotĺklo srdce nevládneho Matúša Bohuša. Po pohrebe naložila Zuza svoju matku na koč a odviezla do panskej kúrie. Keď prechádzala popred richtárov dom, odhrnula tmavý záves na malom oblôčku kočiara. Nazrela ponad drevený plot na spustnutý dvor Ondreja Račku, dedinského richtára. Videla ho ako smutne stojí vo dverách svojho domu a neprítomne pozerá na uháňajúci kočiar.
-Zbohom, Ondrej.- Zašepkala pre seba.
-Už sa viac neuvidíme- a zatiahla záves, aby zatienila ním svoj zrak i myseľ.
Odišla z tohto kraja, z rodnej dediny tam, kde jej služobníctvo prejavuje úctu, kde ju nazýva, pani Zuzana.
Celá debata | RSS tejto debaty